V roku 1932 vydalo mesto Košice svoju reprezentačnú publikáciu, v ktorej analyzuje vlastné postavenie v rozličných sférach. Vtedajší prvý námestník starostu Jozef Smrž v úvode knihy píše, že "mesto so živlom verejno zamestnanenckým, vojenským, bez významného priemyslu a obchodu, trpí značne dobou, zvanou hospodárskou krízou." Stojí za to, porovnať si, aký bol sociálny vývin mesta v tom čase, najmä ak viete, ako je na tom teraz.
I keď sa v tridsiatych rokoch Košice počítali medzi mestá majetné (hodnota lesov, poľného hospodárstva, podnikov a budob bola oficiálne vyčíslená na 122 294 128 korún), v hodnotení postavenia v roku 1932 sa často spomína hospodársko-sociálna kríza a nezamestnanosť. Správa konštatuje, že kultúra mešťanstva sa hodnotí podľa ich starostlivosti o chudobu. To bolo nakoniec aj uzákonené. Platil paragraf 145 zák. čl. z roku 1886, ktorý stanovil, že každá obec má za povinnosť starať sa o svojich obyvateľov, odkázaných na verejnú pomoc. Napríklad v roku 1930 bolo za týmto účelom z mestskej pokladnice uvoľnených 1 312 801 korún, v roku 1931 to bolo 1 328 150 korún a v roku 1932 to bolo 2 429 590 korún. Pripomeňme si, že koruna mala vtedy svoju hodnotu a mesto pri umnom gazdovaní nemuselo tvoriť schodkové rozpočty, stačil im výnos z vlastného majetku a daňové odvody.
Na území Košíc pôsobili štyri dobročinné ústavy podporované mestom. Chudobinec, starobinec (pre nevyliečiteľne chorých) a sirotinec Sv. Antona a Sv. Jozefa. Ten finančne podporovalo mesto ročnou čiastkou 15 360 korún.
Aj starobinec predtým vlastnilo mesto, ale na žiadosť ho prepustilo spolku Alžbeta. Na každého človeka umiestneného v starobinci mesto prispievalo 150 korunami mesačne a príležitostne i materiálnou pomocou. V roku 1930 tak dotovalo 54 tu umiestnených osôb.
Chudobinec bol prevádzkovaný mníškami "Sv. kríža". Ich Košice podporovali už od roku 1845. V roku 1932 tu žilo 34 osôb, ktorým mesto mesačne na zopatrenie prispievalo každému po 180 korún.
Naviac práve v tom istom roku mesto otvorilo ďalší sociálny dom, na výstavbu ktorého investovalo tri milióny. Ako správa ďalej konštatuje, v Košiciach pôsobilo ešte viacero ďalších organizácií pomáhajúcich chudobe a pracujúcich aj bez finančnej podpory mesta.
Rodiny, ktoré mali nízky príjem, mohli bývať v sociálnych mestských bytoch za nepatrné nájomné. Ďalšie podpory smerovali k rodinám, ktoré mali kde bývať, ale horšie to vyzeralo s ich finančnou situáciou. Podľa štatistiky z roku 1930 bolo pre 243 rodín mestom darovaných 159 420 korún, v roku 1931 to bolo 84 930 korún. V roku 1932 príslušníci týchto rodín dostávali mesačne od mesta podporu v rozmedzí 20 až 150 korún.
Ak mal obyvateľ mesta aspň 60 rokov a mal od lekára potvrdenie, ktoré mu neodporúčalo naďalej pracovať, mal nárok k dôchodku dostať i "starobnú podporu", čo bolo 600 korún ročne, z toho 100 korún platilo mesto. V roku 1931 si na to uplatnilo nárok 136 obyvateľov Košíc. Okrem toho mesto malo ďalšie výdavky na momentálnu výpomoc, ak rodina stála pred závažným problémom, ktorý mohla vyriešiť jednorázová podopra.
Každé vianoce sa mesto postaralo o dodanie šiat žiakom z chudobných rodín. Akcie sa diali v školách. V roku 1931 si táto činnosť vyžiadala 60 000 korún. K tomu ešte prichádzala podpora nezamestaným na ošatenie detí, ktorá v tom istom roku mesto stála 40 000 korún. Zo zbierky obyvateľov Košíc, ktorú mesto usporiadalo naviac 13. decembra 1931, sa zaodelo 1450 nezamestnaných a ich rodiny.
Podpora mala niekedy aj iný ako rýdzo charitatívny charakter. Aby nedochádzalo k poškodzovaniu mestskej zelene, 500 chudobných dostalo začiatkom zimy celkovo 1000 metrov kubických dreva v hodnote 35 000 korún. Zmena nastala v roku 1931, kedy nesolventnejší obyvatelia takto zadarmo obdržali až 3000 metrov kubických dreva.
Chudobní mali lekársku pomoc zadarmo, resp. zdravotnícke služby za nich uhradilo mesto. To isté platilo o liekoch. V roku 1931 túto možnosť využilo 118 žiakov ľudových škôl a 357 dospelých.
Okrem peňazí, dreva, lekárov a v najväčšej núdzi i ubytovanie, mesto dodávalo sociálne odkázaným aj jedlo. K tomuto účelu slúžila tzv. ľudová kuchyňa, kde sa stravovalo 250 až 300 osôb. Mesto to stálo ročne 280 000 korún.
Slavomír Szabó
