spomínané osobnosti: Svätá Alžbeta Uhorská o Karol Róbert o Matúš Čák Trenčiansky o richtár Arnold o Alžbeta Piastová o Jozef Tutkó o Bela IV. o Ondrej II. o Gertrúda z rodu Andechs-Merano o durínsky gróf Herman o durínsky gróf Ľudovít o Fridrich II. o Eckbert z Bambergu o pápež Gregor IX. o Konrád z Marburgu o kňaz Teodorik

PATRÓNKA KOŠICKÉHO DÓMU

Dóm svätej Alžbety patrí medzi najznámejšie architektonické pamiatky mesta. Niet Košičana, ktorý by ho nepoznal. Na druhej strane, len časť obyvateľov mesta vie niečo o žene, ktorej meno chrám nesie. Skôr ako sa začneme venovať tejto historickej osobnosti, je vhodné pripomenúť si niekoľko faktov, súvisiacich s našou katedrálou...

Chronicky známy monument

Ide o najvýchodnejší gotický chrám v Európe. V praxi to znamená, že Košice možno pokladať za geografickú hranicu, na ktorej sa v stredoveku stretávala západná a východná eurokultúra. Ďalej na východ už i architektonicky dominovala pravoslávna cirkev.

Začiatok dnešnej stavby sa datuje do poslednej štvrtiny 13. storočia a stojí na mieste predošlého jednoloďového kostola, ktorý sa svojím pôdorysom prekrýval s hlavnou loďou terajšieho chrámu, avšak bol o niečo menší. Pôvodný kostol bol zničený požiarom v roku 1378.

Monumentálna stavba, na ktorej sa pracovalo viac ako jedno storočie, bola v počiatkoch svojho budovania štedro podporovaná i samotným kráľom. Tým sa začiatkom 14. storočia stal Karol Róbert z rodu Anjou, ktorý bol podporovaný i pápežom. Do dejín sa zapísal ako panovník bojujúci za zjednotenie Uhorska. Kde nepomáhala diplomacia, prišlo na reč zbraní. Karol Róbert bol viackrát korunovaný, ale za najprávoplatnejšiu sa ráta korunovácia z roku 1308 a odvtedy možno i oficiálne hovoriť o jeho uhorskom kraľovaní. História ho spomína ako rozumného a k svojim priateľom i štedrého feudála. Nečudo, že sa Košičania pridali na jeho stranu už na prelome rokov 1311-1312. Panovník takto rýchlo zabudol na staré spory i nepriateľstvo a sústredil sa na boj s Matúšom Čákom Trenčianskym. I po bitke pri Rozhanovciach s ním musel ešte deväť rokov bojovať, kým Matúš Čák neopustil tento svet a kráľ mohol zavŕšiť zjednotenie krajiny.

Nadišiel čas, keď mohli spojenecké mestá právom očakávať vďaku od svojho vladára. Tej sa im dostalo, podľa zachovaných listín, minimálne dva razy. Prvý raz v roku 1319 a to za verné služby v prospech kráľovstva oslobodil Košice od platenia mýta. Potom ešte v roku 1321 oslobodil Košice od platenia štátnej dane. Košický richtár Arnold v roku 1323 požiadal kráľa o opätovné potvrdenie tejto listiny, čo i kráľ 2. júla toho istého roku urobil.

Kráľovná ako mecenáš

Práve v čase tejto mimoriadnej priazne kráľa vyrastala katedrála a mesto bohatlo. Karol Róbert mal štyri manželky. Alžbetu, Máriu, Beatrix Luxemburskú a Alžbetu Piastovú. Manželky vladárov často vystupujú ako nenápadné šedé eminencie, ktoré však majú prostredníctvom svojich mužov veľký vplyv na krajinu. Práve posledne menovaná manželka, Alžbeta Piastová, sa mimoriadne zaujímala o výstavbu košického dómu. Navyše, bola príbuzná svätej Alžbety! Svedčí o tom historický zápis kronikára Jozefa Tutkóa: "Mesto Košice vzala pod svoju veľkú ochranu. Často cestujúc do svojej poľskej vlasti, prechádzala aj Košicami. Veľa urobila pre povznesenie výstavby Dómu svätej Alžbety v Košiciach, a to hlavne preto, že svätá Alžbeta, ako mladšia sestra kráľa Bela IV., bola v blízkom príbuzenskom pomere s jej rodinou."

Nakoľko významnú úlohu zohrával príbuzenský pomer so sväticou, či náboženské cítenie kráľovnej a sympatia k nášmu mestu, dnes už asi nezistíme. Dôležité je, že to dopomohlo k podpore stavby gotickej katedrály. Venujme sa však teraz patrónke chrámu - svätej Alžbete Uhorskej. Z rodu vládcov

Narodila sa v roku 1207 a bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II., postavením krajinskou grófkou durínskou, vojvodkyňou saskou, kňažnou hesenskou. Jej matkou bola Gertrúda z rodu Andechs-Merano. Historické zdroje sa rozchádzajú v určení miesta jej počatia. Niektoré hovoria o Bratislavskom hrade, iné o hrade v Blatnom Potoku, čiže na mieste vzdialenom iba pár kilometrov južne od Slovenského Nového Mesta, v maďarskom Sárospataku.

Ako štvorročné dieťa sa stala snúbenicou najstaršieho syna durínskeho krajinského grófa Hermana. Jej snúbenec sa volal Ľudovít a v tom čase nemal ešte ani 11 rokov. Jej ďalšia výchova bola zverená do rúk rodiny jej manžela. Oddelenie malej kráľovskej dcéry od rodiny bolo na túto dobu normálnym zvykom, takže ťažko hovoriť o nezáujme rodičov s "modrou krvou" o svoje dieťa. V roku 1211 teda opustila Bratislavu a odviedli ju do Durínska.

Žila najskôr v Eisenachu, neskôr na hrade Wartburg a keď dovŕšila 14 rokov, stala sa, podľa vtedajších kritérií, plnoletá. Ľudovíta si po desaťročnom zasnúbení vzala za manžela a ako pätnásťročná už porodila syna - Hermana. O dva roky na to priviedla na svet dcéru Žofiu a o ďalšie tri roky dcéru Gertrúdu.

Po smrti jej svokra sa stal krajinným grófom jej manžel, avšak toho povolal cisár Fridrich II. na krížovú výpravu do Svätej zeme. Ľudovít však zomrel ešte pred nalodením v Otrande, takže do Svätej zeme ani nedošiel.

Keď Alžbetin manžel zomrel, vrhli sa na majetok jej švagrovia a Alžbeta prišla o hrad Wartburg, takže zimu 1227/1228 prežila so svojimi deťmi v úplnej chudobe v meste Eisanach. Biskup Eckbert z Bambergu - brat jej matky, jej síce ponúkal pomoc a načas jej ju aj poskytol, ale chcel, aby sa opätovne vydala.

Život ako služba biednym

Z peňazí, ktoré Alžbeta získala ako vdovské, postavila v Marburgu nemocnicu. Majetok, ktorý jej ostal, rovnako darovala pre potreby tohto zdravotníckeho zariadenia. Odmietla sa vrátiť do kráľovskej rodiny, i keď jej otec po ňu poslal veľkolepý sprievod. Zvyšok života strávila v chudobe ako askét, slúžiaci chorým a chudobným. Samozrejme, takýto spôsob života, keď sa dennodenne vystavovala infekčne chorým a potláčala vlastné potreby (ustavičná práca, zlá strava, hygiena, ubytovanie), ju doviedli k tomu, že zomrela ako 24-ročná v roku 1231.

Dňa 27. mája 1235 pápež Gregor IX. prečítal záznamy o zázrakoch ňou vykonaných a nariadil, že cirkev má na ňu spomínať vždy 19. novembra, čo sa deje doposiaľ. Jej rodina to vzala na vedomie, ale neprispela na jej kanonizáciu. Už začiatkom 13. storočia jej však boli na území dnešného Slovenska zasvätené tri kostoly, konkrétne v Trnave, Kežmarku a Košiciach.

Historické zdroje

Existuje veľa historických prameňov, približujúcich Alžbetin život. Aj z čias jej života sa zachovali výpovede rehoľných sestier a jej kanonizácia sa taktiež udiala na základe opisu 59 zázračných uzdravení, ktoré spísal jej spovedník Konrád z Marburgu. Za najkompletnejší zdroj informácií sa pokladá Kniha o živote a smrti aj o zázrakoch svätej Alžbety. Jej autorom je kňaz Teodorik, patriaci k dominikánom, pôvodom z Durínska. Svoje dielo však začal písať až v roku 1289, čiže 58 rokov po Alžbetinej smrti.

Je všeobecne známe, že kronikári i spisovatelia životopisov mali tendenciu veci v prospech tej-ktorej osobnosti zveličovať, glorifikovať a mystifikovať tak, aby dielo splnilo aj iný, než dokumentárny účel. To sa asi týka najmä zázračných uzdravení, pričom je pozoruhodné, že väčšina z nich sa neudiala za čias jej života, ale až po jej smrti na mieste jej posledného odpočinku. Od vyliečenia duševne chorých, chromých, slepých až po vzkriesenie mŕtvych. V tejto súvislosti sa u pochybujúcich rodí paralela pripisovaná Alexandrovi Dumasovi. Keď mu vyčítali nedôveryhodnosť podávania literárne spracovanej histórie, údajne oponoval: "Ako možno písať pravdivo o minulosti, keď i o prítomnosti preniká na verejnosť viac dohadov a lží, než skutočných faktov..."

I keď nikto nepopiera úžasné humánne cítenie, pre ktoré sa vzdala postavenia i majetku, hodnovernosť opisovaných udalostí ostáva ponechať na samotnom čitateľovi. Priblížme si však z knihy okolnosti, za ktorých svätá Alžbeta pôsobila:

o (ošatenie) - Nosila chatrné šaty, krátky plášť sivej farby, mala aj druhý z hrubej látky. Na jednej tunike mala rukávy potrhané, inú z hrubej látky v dobrom stave. Prisvojila si hocijaké pohodené látky rozličnej farby a pri kozube v kuchyni ich vlastnými rukami zošívala.

o (strava) - So slúžkami pripravovala nechutné a neslané jedlá, na ich prípravu nemala ani potrebný riad, ani potraviny. Ak jej niekedy z nedbanlivosti jedlo prihorelo, slúžky ju pokarhali, no ona to zniesla s úsmevom.

o (nemocničné maniere) - V ten deň, keď tak štedro rozdelila päťsto mariek, prihodilo sa, že istá dievčina s prekrásnymi vlasmi porušila poriadok a predstúpila pred pani Alžbetu. Tá len čo zbadala jej krásne vlasy, nariadila ich ihneď ostrihať. Niektorí z prítomných vraveli, že dievčina bola neoprávnene potrestaná. Neprišla totiž prijať almužnu, ale navštíviť svoju chorú sestru. Alžbeta im však povedala: "Dobre sa jej stalo, aspoň nebude s takými vlasmi chodievať na tanečné zábavy."

Túžila po takom chráme?

Alžbeta je historicky verná osobnosť a skutky pripisované jej mystickým schopnostiam uznala apoštolská stolica. Napríklad, keď sa istý Ortleb z Grünenbergu zranil sekerou na kolene a vyše pol roka nevedel vstať z postele. Rana mu hnisala, keď v duchu prisľúbil, že príde navštíviť Alžbetin hrob. Bolesť poľavila, takže sa tam naozaj vybral a keď pokľakol, aby sa poranenou nohou dotkol zeme, mohol už údajne na spiatočnej ceste odhodiť palice. Bol zdravý.

Rovnako fascinujúco znie prípad, keď akýsi Luchard z Fronhufenu pod prísahou vypovedal, že mu umrel sedemročný syn. Do rána sa modlili k svätej Alžbete a prisľúbili, že bude slúžiť v jej nemocnici. Za svitania vraj chlapec pohol rukou, začal dýchať a večer už aj rozprával.

Čítajúc tieto príbehy sa človek nemôže zbaviť otázky - prečo sa podobné zázraky nedejú i v súčasnosti, keď je ich dôveryhodnosť ľahšie zdokumentovateľná? Listujúc v knihe Ivana Horvaia Zázraky očami psychiatrie stojí za to spomenúť jednu myšlienku: "Ak chce cirkev aspoň sčasti udržať svoj vplyv, musí kolísajúcich veriacich aspoň občas udržiavať vo viere v nadprirodzeno. Množstvo zázrakov, ktoré sa udiali v dávnych dobách, si už cirkev nemôže dovoliť. More sa nerozostupuje, Slnko sa nezastavuje, steny Jericha sa neboria..."

Ostáva položiť si otázku. Sú v prípade svätej Alžbety zázraky také dôležité? Nie je to, čo ju robilo svätou, práve jej ľudskosť? Schopnosť zrieknuť sa všetkého pohodlia a majetku, slúžiť najbiednejším? Nakoniec, ktovie, ako by sa tvárila, keby navštívila svoj košický svätostánok či prípadne pokladmi neuveriteľnej hodnoty bohato prešpikovaný Vatikán.

Známy je aj jej výrok, keď navštívila katolíckych rehoľníkov hlásiacich sa k chudobe a videla v ich kostole pozlátené predmety: "Takýto prepych by ste mali použiť na užitočnejšie veci, na živobytie, obliekanie, a to, čo sochy zobrazujú, by ste si mali vpísať radšej do svojich sŕdc!"