Pôvodne cintorínsku kaplnku (tzv. karner) dali postaviť mešťania mesta Košice približne v druhej polovici 14. storočia na južnej strane farského kostola sv. Alžbety, na území stredovekého mestského cintorína. K posmrtnému životu sa viaže i zasvätenie kaplnky: svätý Michal Archanjel má na Poslednom súde vážiť duše, aby sa podľa tejto skúšky rozhodlo, ktorá duša sa môže dostať do neba. Cintorínska kaplnka mala v stredoveku dôležitú funkciu nielen pri pohrebných bohoslužbách resp. pri slúžení zádušných omší za duše mŕtvych. Do jej podzemia sa ukladali zvyšky kostí z okolitých hrobov, keď sa celý cintorín zaplnil, a bolo potrebné vytvoriť nové miesta pre pochovávanie. Aj podzemie košickej kaplnky slúžilo podobným účelom. Úzke okienka podzemia, viditeľné v južnej a východnej stene, zabezpečovali odvetranie tzv. kostnice. (Z archívnych údajov o cintorínskych kaplnkách iných uhorských miest vieme aj to, že počas verejných procesií, konaných na sviatok Všetkých svätých či na Dušičky, procesia navštívila aj kostnicu cintorínskej kaplnky, aby tam orodovali za duše mŕtvych.)
Dôležitým obdobím v existencii košickej kaplnky sv. Michala sa stal začiatok 15. storočia, kedy Juraj Szatmáry, košický rodák, neskôr ostrihomský arcibiskup - prímas a hlavný kancelár krajiny, daroval mestu bohatú základinu na farský kostol i na Michalskú kaplnku (pre tento účel venoval dva domy v Košiciach, lúky a záhrady, vinice a domy v tokajskej oblasti i značnú hotovosť). Košická mestská rada listinou potvrdila prevzatie všetkých uvedených statkov a sľúbila dodržať všetky záväzky, z toho vyplývajúce, napr. zabezpečiť pravidelné bohoslužby za spásu duše donátora, jeho rodičov a príbuzných. V tomto období sa k severnej stene kaplnky pristavala ďalšia loď, pôdorysne skoro rovnako veľká ako pôdorys samotnej kaplnky. Vnútro oboch lodí sa prepojilo arkádovými oblúkmi, pričom zbúrali malú sakristiu na severnej strane kaplnky, a postavili novú, rovnako malú sakristiu na južnej strane. Pôvodný vchod do podzemia s úzkymi točitými schodíkmi zo severnej strany sa dostal pod dlažbu novej prístavby, preto bolo potrebné otvoriť aj nový vstup do podzemia. Ako vyzerala kaplnka sv. Michala po tomto rozšírení, vieme z archívnej fotodokumentácie.
V nepokojnom období reformácie a protireformácie vnútro kaplnky využívali na pravidelné bohoslužby menšiny, dokonca v neskoršom období sa zaužíval názov ”Windische Kirche” - tzv. slovenský kostol. Začiatkom 19. storočia vykonali na fasáde kaplnky najnevyhnutnejšie opravy - zvetralé kusy kamennej architektúry nahradili novými prvkami. Uvažovali aj s obnovou vnútra, ale okrem lokálnych výskumov, keď v šesťdesiatych rokoch 19. storočia hľadali a našli zvyšky stredovekých nástenných malieb, z ktorých reštaurovali len fragmenty, veľmi sa s prácami neponáhľali.
Menšie nedostatky stavby opravili počas rozsiahlej prestavby a obnovy Dómu sv. Alžbety v rokoch 1880 - 96. Zásadnou obnovou sa začali zaoberať až začiatkom 20. storočia, v rámci príprav na storočnicu založenia košickej diecézy. Táto obnova sa realizovala pod vedením Uhorskej pamiatkovej komisie, na spoločné náklady štátu, mesta i cirkvi, s príspevkami súkromných donátorov. Hlavným projektantom obnovy sa stal Otto Sztehlo. Hlavným zámerom bolo prinavrátiť kaplnke pôvodný vzhľad z obdobia výstavby - kvôli tomuto zámeru sa rozhodli odstrániť neskoršiu prístavbu: loď na severnej strane kaplnky. V rokoch 1903-1904 sa plánovaná obnova realizovala: zbúrali prístavbu, a podľa starších kamenných prvkov, ktoré boli sekundárne zamurované v jej stenách, rekonštruovali polohu i tvar schodiskovej vežičky s kupolou, ktorú obnovili pri severozápadnom nárožnom pilieri kaplnky. Zbúrali aj novšiu sakristiu na južnej strane, a obnovili pôvodnú sakristiu, ktorej základy sa našli pod dlažbou prístavby.
Aj keď hmotová rekonštrukcia stredovekej cintorínskej kaplnky sa pomerne vydarila, vo vnútri sa reštaurátori dali uniesť romantizujúcimi tendenciami. Sporé fragmenty stredovekej výmaľby reštaurovali i premaľovali, napríklad nástennú maľbu svätého Michala, vážiaceho duše, ktorému sa prizerajú svätí Kozma a Damián. Väčšinu vnútrajška však vymaľovali romantickou historizujúcou dekoráciou, navyše v nevhodnom tmavom odtieni. V miestnej tlači sa výmaľba vnútra hodnotila ako jednoznačne degradujúca. Viktor Myskovszky, jeden z priekopníkov ochrany pamiatok v Hornom Uhorsku, profesor deskriptívnej geometrie na štátnej reálke v Košiciach, napísal o obnove interiéru Michalskej kaplnky tieto slová: ”... Pôvodne bolo celé vnútro kaplnky vyzdobené nástennými maľbami, z ktorých sa zachovalo pár detailov vo svätyni a v poliach organovej empory. Na ploche južnej steny bol výjav z legendy sv. Ladislava, keď sv. Ladislav bojuje s kumánskym vodcom Ákošom, avšak túto fresku pri poslednej obnove pretreli vápnom ! Takéto vandalstvo sa môže stať len u nás ! Existuje síce Krajinská pamiatková komisia, ktorej povinnosťou i povolaním by malo byť zabezpečenie údržby a ochrany našich pamiatok, pri reštaurovaní pamiatok však u nás dodnes chýba dôsledná kontrola. ...”
V uplynulých desaťročiach Košičania mali prístup do kaplnky len zriedkavo. V období po II. svetovej vojne bývala pravidelne otvorená raz v roku, na sviatok svätého Michala. Aj táto príležitosť však skončila v roku 1986, kedy sa v jej vnútri uskladnili tabuľové maľby hlavného oltára z Dómu sv. Alžbety - počas reštaurovania svätyne. Po ukončení reštaurovania svätyne i hlavného oltára Dómu ostala kaplnka sv. Michala už celkom neprístupná.
V deväťdesiatych rokoch sa tu začali objavovať skupinky odborníkov: vyhotovili podrobné zameranie, spracovali statický prieskum a začali pripravovať komplexné reštaurovanie kaplnky. Potom postavili lešenie, zakrývajúce celú stavbu, a začali práce. Aj keď tieto reštaurátorské a obnovovacie práce v poslednom období napredujú len s prekážkami, pre Košičanov môže byť potešiteľná skutočnosť, že reštaurátorský výskum odhalil pod nátermi zo začiatku tohto i konca minulého storočia rozsiahle plochy stredovekej výzdoby, ktoré sa reštaurujú. Nielen profesionáli, ale aj amatéri budú mať teda v budúcnosti možnosť spoznať ďalšiu kapitolu z umelecko-historických dejín nášho mesta, kapitolu, ktorá bola pre nás doteraz neznáma.
text: Tina Markušová, Východoslovenské múzeum
(Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické.)
