Časť siedma: Povojnové expozície

PRVÁ PODOBA MÚZEA

V lete roku 1942 bola rekonštrukcia Miklušovej väznice ukončená, expozícia v nej inštalovaná a sprievodná knižka Alexandra Mihalika „A Miklós börtön" /Miklušova väznica/ vytlačená. Expozíciu mestských dejín sprístupnili verejnosti. Zo série fotografií v spomínanej knižke, ale aj osobitne vydanému portfóliu pohľadníc, máme veľmi dobrú predstavu, ako to v Mikluške vyzeralo. Bez preháňania možno konštatovať, že kolektív okolo Mihalika sa svojej úlohy zhostil s veľkým citom a snáď ani dnes by sme to nedokázali lepšie.

Inštalácia bola striedma, vyvážená, predstavovala dobový nábytok, katovské meče, mučiace nástroje, keramiku, staré plány mesta zo zbierok premonštrátskeho profesora Hadriána Szabóa, rôzne pamiatky na mestskú samosprávu a mestské cechy a trhák drevený model mesta s opevnením v merítku 1:1000, ktorý dodnes priťahuje návštevníkov. Tento model vyrobili osobitne na mieru expozície v Mikluške a zodpovedá vtedajšiemu stavu poznania minulosti Košíc, takže dnes už vieme, že nie je veľmi verný, ale základnú predstavu o vzhľade Košíc kedysi v prvej polovici 18. storočia sprostredkúva celkom dobre.

Časť šiesta: Úspech v čase vojny

V lete onoho prelomového roku druhej svetovej vojny, keď sa Wehrmacht predieral k Stalingradu a maďarské vojská kempovali kdesi na strednom Done, dokončili v Košiciach s veľkou slávou rekonštrukciu Miklušovej väznice. Ľudia okolo Alexandra Mihalika, ale aj mešťanosta Pohl, mali byť na čo hrdí. Väznicu dali dokopy pekne a odborne zároveň, takže aj dnes by sme im ťažko mohli niečo vytknúť. A nielenže túto akciu dovŕšili, ale ju aj podrobne zdokumentovali v knižke vydanej ešte v lete roku 1942, ktorú napísal Mihalik. Volá sa jednoducho Miklušova väznica /A Miklós börtön/, už sme z nej neraz citovali a siahneme po nej aj v tomto pokračovaní.

SATMÁRI ČI HANGÁČI?

Časť piata: Veľká rekonštrukcia

RAZANTNÝ ZAČIATOK

Rekonštrukcia Miklušovej väznice sa začala ešte na jeseň roku 1940 a práce pokračovali aj cez zimné mesiace. Už spomínaný redaktor Felvidéki újságu Karol Samosvári o akcii informoval v dvoch článkoch publikovaných na samom sklonku roka. Cítiť z nich, že už na začiatku rekonštrukcie, vlastne ešte v čase, keď sa objekt vypratával, došlo k objavom, ktoré podnietili fantáziu nielen kolektívu reštaurátorov, ale aj celej verejnosti mesta. Pod titulkom Miklušova väznica bývala domom veľmoža stálo napísané toto:

Časť štvrtá: Koniec mestského áreštu

V sledovaní osudov Miklušovej väznice sme sa dostali k zlomovému obdobiu jej histórie, keď prestala byť mestským áreštom a záchytkou a rozhodlo sa, že z nej vytvoria múzeum. No kým sa tak stalo, takmer došlo k tomu, že ju mesto dalo v rámci skrášľovania zbúrať. Pokúšalo sa o to v časoch prvej ČSR hneď niekoľkokrát. Aj tunajšia maďarská komunita, ktorá sa nehodlala zmieriť s príslušnosťou Košíc k Československu a stále rátala s rekonštrukciou pôvodného Uhorska, plánovala využiť Miklušovu väznicu na svoje ciele. Objekt nakoniec prekonal všetky nástrahy osudu a hlavne politiky, aby sa premenil na romantické múzeum mestských dejín.

KOŠICKÝ ZELENÝ ANTON

Časť tratia: Berecinec

VNÚTORNÁ PODOBA VÄZNICE

O tom, ako vyzerala a bola zariadená Miklušova väznica v priebehu 17. storočia veľa nevieme, pretože pomerne presný opis rozmiestnenia ciel, ktorý nám v roku 1942 zanechal vtedajší riaditeľ Hornouhorského múzea Alexander Mihalik, zachytáva až stav z konca 19. storočia. Stavebné úpravy v bývalých meštianskych domoch sa však pri zriaďovaní väznice spraviť museli. V prvom rade upravili obom domom okná a vstupné dvere, zmenšili ich a osadili mrežami. V prípade okien veľmi masívnymi a navyše zdvojenými. Pravdepodobne práve okolo roku 1618 oba domy spojili šikmou chodbičkou, ktorá viedla vedľa vežičky východného domu tak, že časť jej hmoty musela byť odbúraná.

Časť druhá: Komunálna väznica

Mestská väznica, ktorá neskôr dostala meno „Miklušova", začala fungovať až na začiatku novoveku, keď teda budeme hovoriť o tom, ako sa svojho času väznilo a ako sa trestalo, nejde v žiadnom prípade o časy „temného stredoveku", aj keď prostredie väznice je do dnešných dní také romanticky stredoveké. Navyše málokto si uvedomuje, že v dávnejšej minulosti nebolo zvykom trestať delikventov tak ako dnes, teda viacmesačnou či dokonca viacročnou väzbou. Dôvod nebol humánny, ale ekonomický. Živiť väzňa stojí peniaze a tak kriminálnika v 16. či 17. storočí vystavovali v pranieri, palicovali, prípadne mu odťali ruku a v najhoršom prípade ho popravili. Päť rokov nepodmienečne by však vtedy nikomu nenapadlo. Preto sa na Miklušovu väznicu musíme pozerať skôr ako na celu predbežného zadržania, než ako na „malý Leopoldov".

ZÁHADY OKOLO JEJ VZNIKU

Časť prvá: Prastarý dom

Táto malebná budova je asi jedinou košickou stredovekou stavbou, ktorá si dodnes zachovala pôvodný kolorit meštianskeho obytného domu z dávnych storočí, keď boli Košice bohatým obchodným centrom horného Uhorska. Presnejšie povedané je Miklušova väznica dvojbudova, pretože ju svojho času „stvorili" z dvoch domov. Paradoxne sa jej gotický charakter zachoval práve preto, že prestala fungovať ako obytný dom a začala slúžiť mestu ako väznica. To zafixovalo jej stavebný stav natoľko dokonale, že dnes je to jediná stavba v historickom jadre, na ktorej sa zachovali starobylé valbové strechy, krásne kamenné okná či zvyšky prastarých uzáverov dverí. Najväčším paradoxom je však fakt, že za zachovalý stav vďačí Miklušova väznica hlavne tomu, že sa o ňu po roku 1945 nikdy nezaujímali pamiatkové orgány.

FAKTY A FÁMY

TROCHU PODOZRIVÝ OBRÁZOK

Údaje a kresby museli pochádzať z Košíc

Údaje o Košiciach v Maggiorottiho knihe nepozostávali iba z toho, čo sme uverejnili minulý týždeň, ale aj z opisov k štyrom text sprevádzajúcim obrázkom a jednej hĺbkotlačovej tabuľkovej prílohe na konci knihy /je to u nás známa veduta Košíc/. Obrázky majú čísla 107 až 110, pričom texty k prvým dvom boli súčasťou minulej historickej strany, ostatné dve a tabuľka ostávajú na dnešné pokračovanie. Obzvlášť vysvetlivky k obrázku 110 sú mimoriadne rozsiahle, pretože sa v ňom nachádza množstvo položiek. Navyše je to veľký obrázok, ktorý musel byť do knihy umiestnený v zloženom stave. Môžeme byť na tento fakt hrdí, pretože žiadne iné mesto či opevnenie si takéto riešenie v knihe nevyžiadalo - iba mapa strednej Európy. Unikátne na tomto texte je to, že bol napísaný zmesou latinčiny a maďarčiny, Taliani ho v tomto znení v knihe publikovali, ale pridali zopár talianskych viet, takže je trojjazyčný. Názov obrázku je v taliančine nasledovný: Pianta delle mura e della cittadella di Cassovia alla fine del secolo XVII, čo po slovensky znamená:

PLÁN HRADIEB A CITADELY KOŠÍC NA KONCI 17. STOROČIA (obr.1)

Dielo o talianskej vojenskej architektúre (Obr.1)

Niekedy tesne pred druhou svetovou vojnou vyšla v Taliansku zaujímavá, odborne zameraná kniha. Autorom diela bol istý Leone Andrea Maggiorotti, no nepochybne s ním na diele spolupracoval veľký počet externých spoluautorov. Kniha má názov L´Opera del genio italiano all´estero /Dielo talianskeho génia v zahraničí/, kniha bola konkrétne druhým z viacerých zväzkov - Volume II, a tento zväzok mal osobitný názov Architetti e architetture militari /Vojenskí architekti a architektúra/. Dielom by sme sa nezaoberali, nebolo by pre našu rubriku zaujímavé, keby sa práve tento druhý diel nezaoberal vojenskou architektúrou v Uhorsku a tým pádom v ňom figurujú aj Košice. Z tohto dôvodu sa voľakedy v rokoch maďarského záboru Košíc kniha dostala do knižnice Východoslovenského múzea, kde sa na ňu prišlo pri štúdiu literatúry kvôli vykopávkam na Dolnej bráne. Dnes teda uverejňujeme preklad textu o Košiciach, ktorý budeme zároveň podrobnejšie komentovať.

Na strane 341 sa začína heslo CASSOVIA

Budovy historického jadra mesta neustále pútajú pozornosť okoloidúcich. Hrubé múry doteraz nepreniknuteľne chránia mnohé príbehy. Koľko veselých, ale aj tých smutných, sa muselo udiať v takom stredovekom hostinci. Určite veľa a je škoda, že v priebehu plynúcich rokov boli zaznamenané len tie najdôležitejšie. Jednoposchodový dom stojaci na rohu Hlavnej a Univerzitnej ulice, známy ako Levočský dom, patrí medzi najzachovalejšie stredoveké svetské stavby mesta. Je s najväčšou pravdepodobnosťou najstarším známym ubytovacím hostincom v Košiciach a časť svojej funkcie plní dodnes. Pôvodne gotický meštiansky dom sa už koncom 15. storočia stal známym ako majetok slávneho košického rodáka, ostrihomského arcibiskupa Juraja Szatmáryho. Ďalší jeho majiteľ, palatín Alexander Thurzo ho v roku 1542 odkázal mestu Levoča, ktoré ho síce vlastnilo nasledujúcich dvadsaťsedem rokov , ale navždy mu dalo pomenovanie. V roku 1569 ho mesto Košice odkúpilo za 4000 zlatých a zriadilo v ňom ubytovací hostinec.

O tom, že v tom čase bol považovaný za najlepšie verejné ubytovacie zariadenie mesta svedčí aj skutočnosť, že izby si v ňom prenajímali významné úradné a vojenské osoby. Správa z roku 1604 konštatuje, že "krčmár má horné izby všetkých druhov, pod nimi dve zaklenuté so stajňou a stále udržiava dvor úzkostlivo čistý. Ostatné miestnosti prenajíma mesto za činžu ". V priestoroch sa konala od 2. marca 1626 týždenná svadobná hostina Gabriela Betlena s Katarínou Brandenburskou. V 17. storočí si časť budovy prenajal tlačiar Ján Fest, neskôr v nej sídlili rôzne inštitúcie a spolky.

Dnes sa pozrieme podrobnejšie, čo o kryptách bývalého františkánskeho kostola uvádza staršia literatúra. Písal o nich páter URBAN FRIDRICH, autor knižky o františkánskych kláštoroch, vydanej v roku 1759 v latinčine pod názvom HISTORIA ORDINIS MINORUM (Dejiny rádu "Malých", čím sa myslí rád františkánov). Zaujímavé údaje o kryptách priniesol aj doktor WICK vo svojej knižke o košických cintorínoch, kostolných kryptách a náhrobníkoch, v ktorej je samostatná kapitola nazvaná A FERENCRENDI, MAI SZEMINÁRIUMI TEMPLOM KRIPTÁI (Krypty františkánskeho, dnes seminárneho kostola). Wickova knižka bola napísaná v roku 1926. Problematike františkánskych krýpt sa odvtedy nik vážnejšie nevenoval, ak pravda, nepočítame aktivitu Červenej armády na začiatku roku 1945, ktorej vojaci sa poprehrabávali všetkými dostupnými kryptami. Do veľkej krypty pod hlavnou kostolnou loďou sa však nedostali a zdá sa, že v tomto storočí tam pred jej znovunálezom nebol nik.

S pomocou uvedených knižiek sa pokúsime zrekonštruovať stavebný vývoj krýpt pod bývalým františkánskym kostolom. Najvýznamnejšia krypta bola zriadená pod svätyňou kostola, pravdepodobne už v čase jeho výstavby. Už v roku 1559 ju františkánski pátri po osobitnom povolení predstaveného rádu otvorili a prehliadli. Našli v nej staré spráchnivené kosti a trúchnivejúce zvyšky odevov. Pátri kryptu vyčistili a dňa 15. júla 1660 do nej pochovali jágerského biskupa BENEDIKTA KISDYHO, ktorý zomrel už 22. júna v Jasove. Kisdy bol zakladateľom košickej univerzity.

NÁLEZ POD PODLAHOU SEMINÁRNEHO KOSTOLA

Časť prvá

Počiatkom roku 1996 navštívil tunajšie stredisko Pamiatkového úradu zástupca kňazského seminára svätého Karola Boromejského vo veci bývalého františkánskeho, teraz seminárneho /od roku 1804/ kostola. Vedenie seminára sa totiž už skôr rozhodlo postupne realizovať opravy a údržbu v kostole. Jednou zo zmien, ktorú cirkev s pamiatkármi prerokúvala, bola aj inštalácia novej dlažby v kostole. Do tej sa stavbári, ale popri nich aj študenti seminára a dobrovoľní pomocníci, pustili ešte v lete toho istého roku. Otvorili pritom aj niekoľko krýpt, o ktorých existencii sa vedelo už preto, že kamenné dosky, ktoré ich zakrývali, boli v podlahe kostola viditeľné. Najväčšie prekvapenie však pripravila hlavná kostolná krypta, ktorej vchod bol už dlhší čas zabudnutý a neznámy, a do ktorej pôvodne stavebné práce nemali zasiahnuť. Tento podzemný priestor, odkrytý začiatkom leta 1998, sa nakoniec ukázal natoľko zaujímavý a svojím spôsobom aj veľkolepý, že sa zástupcovia seminára rozhodli vyčistiť ho a príležitostne, počas odpustov, ho sprístupňovať verejnosti. Niekoľko informácií o tejto krypte priniesol už dávnejšie historik Košíc kanonik doktor Vojtech WICK. Pri porovnaní so samotnou kryptou sa však ukázalo, že nie sú veľmi presné. Rozhodli sme sa teda venovať dnešnú stranu "Písané históriou" informáciam o znovuodkrytej františkánsko-seminárnej kostolnej krypte.

MONUMENTÁLNY PODZEMNÝ PRIESTOR

LIST ČITATEĽA ODHALIL TRADOVANÚ CHYBU

Občas sa nám niektorý z vás, čitateľov, ozve priamo do redakcie, aby reagoval na materiály publikované v rubrike „Písané históriou", ktorú neoficiálne voláme „historická strana". Stalo sa tak aj nedávno a bola to reakcia na seriál o pláne košického inžiniera Jozefa Otta. Ten sme ilustrovali nielen výňatkami zo samotného plánu, ale aj dostupnými dobovými pohľadmi na Košice. No a ukázalo sa, že s jednou z uverejnených vedút to nie je tak, ako komentoval sprievodný text, čo si jeden z našich pozorných čitateľov všimol a na čo zareagoval. Po prečítaní jeho listu sa nedalo, už len kvôli fair play, neodpovedať. Pretože pán Straka, onen náš čitateľ, pomohol odhaliť celé stádo capov, ktoré už roky strieľali rôzni profíci /naposledy aj ja/, zaoberajúci sa publikovaním článkov o starých pohľadoch na Košice. Ako to teda bolo?

NENÁPADNÝ LIST REDAKCII

Pri mojich pravidelných zastaveniach v redakcii Košického večera mi občas odovzdajú poštu, ktorá tam dôjde na moje meno a ktorá sa vo väčšine prípadov týka historickej strany. Stalo sa tak aj nedávno. Nenápadný list odoslaný z Košíc bol z rodu tých, ktoré dokazujú, že naši čitatelia nie sú iba bezduchými konzumentmi textov o histórii nášho mesta. Podstatná časť textu listu pána Straku znela:

Pôvodne cintorínsku kaplnku (tzv. karner) dali postaviť mešťania mesta Košice približne v druhej polovici 14. storočia na južnej strane farského kostola sv. Alžbety, na území stredovekého mestského cintorína. K posmrtnému životu sa viaže i zasvätenie kaplnky: svätý Michal Archanjel má na Poslednom súde vážiť duše, aby sa podľa tejto skúšky rozhodlo, ktorá duša sa môže dostať do neba. Cintorínska kaplnka mala v stredoveku dôležitú funkciu nielen pri pohrebných bohoslužbách resp. pri slúžení zádušných omší za duše mŕtvych. Do jej podzemia sa ukladali zvyšky kostí z okolitých hrobov, keď sa celý cintorín zaplnil, a bolo potrebné vytvoriť nové miesta pre pochovávanie. Aj podzemie košickej kaplnky slúžilo podobným účelom. Úzke okienka podzemia, viditeľné v južnej a východnej stene, zabezpečovali odvetranie tzv. kostnice. (Z archívnych údajov o cintorínskych kaplnkách iných uhorských miest vieme aj to, že počas verejných procesií, konaných na sviatok Všetkých svätých či na Dušičky, procesia navštívila aj kostnicu cintorínskej kaplnky, aby tam orodovali za duše mŕtvych.)

935 - 24.augusta, objavený v Košiciach na Hlavnej ul. č.68
obsah : 2920 dukátov a dvojdukátov, 3 medaily, reťaz, medená, rytým dekorom zdobená schránka,
hmotnosť: ll.503 g zlata, rýdzosť: 23 karátov 9 grénov (uhorské razby), 23 karátov 8 grénov ostatné
- Generálna finančná pokladnica v Bratislave (súpis dr. Kraskovská)
- ústredná štátna pokladňa v Prahe
l940 - Numizmatické oddelenie Národného múzea v Prahe
l94l - l942 - odborné spracovanie (prof. Nohejlová -Prátová)
l943 - poklad zabalený a ukrytý
l945 - poklad opäť na Numizmatickom oddelení, ale nevybalený pre poškodenie miestností oddelenia výbuchom bomby
l947 - poklad vybalený na zrekonštruovanom Numizmatickom odd.
l948 - Katalóg : Košický poklad. Nález zlatých mincí l5.-l7. století v Košicích, l935.
l953 - Praha, výstava : Nálezy mincí historickým pramenem.
l956 - Košice, výstava pri príležitosti Medzinárodného týždňa múzeí (l477 mincí, medaily, reťaz, schránka)
l967 - Košice, výstava pri príležitosti 45O.výročia majstra Pavla z Levoče, spolu s výstavou prác levočského zlatníka Jána Szilassyho
- Bratislava, výstava v Mestskom múzeu
- po skončení bratislavskej výstavy uložený v trezore štátnej banky v Košiciach
l967-l969 - trezor štátnej banky
l969 - ukončená adaptácia suterénu muzeálnej budovy - trezor
l970 - sprístupnená expozícia Košický zlatý poklad
l974 - Hospodárska zmluva medzi MF SSR a VsM o odovzdaní, resp. prevzatí KZP do depozitu (Dep.5/74)
l980 - Dohoda medzi MF SSR, Krajskou finančnou správou, Vsl. KNV a VsM o povinnostiach, oprávneniach a spolupráci pri výkone správy KZP
l98l - l99l - každoročná inventarizácia KZP za účasti vyššie uvedených účastníkov Dohody
l994 - reinštalácia
l995 - posledná inventarizácia KZP

Kríže - drobné sakrálne stavby poskytujú zaujímavý a v mnohom ojedinelý pohľad na spoločensko-historický a kultúrny vývoj územia. Tieto objekty so zaujímavou históriou a veľkou výpovednou hodnotou sú pôsobivo zakomponované v krajine. Sú dokladom myslenia, predstáv a filozofických náhľadov spoločnosti i jednotlivca.

Každý región má svoje charakteristické prvky a rovnako aj mesto Košice a jeho okolie sa vyznačuje rozmanitou vzorkou zachovaných objektov. Najviac krížov sa začalo staviať koncom 17. storočia v čase protireformácie, keď sa najmä pod vplyvom jezuitov symbolicky zviditeľňovalo víťazstvo katolicizmu stavaním drobných sakrálnych objektov. Dovtedy stáli kríže na verejných cintorínoch, ktoré sa nachádzali okolo kostolov a boli obkolesené múrom. začiatkom 18. storočia sa začali kríže umiestňovať aj na iné exponované miesta, na námestia, na vrcholky kalvárií, na križovatky ciest, ale aj na rozhrania obecných chotárov, k okrajom lesov a lúk.

Pamiatka z 13. storočia predmetom stáleho sporu

V mestkej časti Košice-Šebastovce stojí, či skôr už len zčasti stojí románska pamiatka - Kostol sv. Jána Krstiteľa. Problém je v tom, že v roku 1994 ho (podľa informácií kunsthistorika Gabriela Kladeka), zčasti zničili, resp. narušili jeho pamiatkovú podstatu. Išlo o práce pod odborným vedením pána Alexandra Balegu, ktorého v začiatkom druhej polovice roku 1999 riaditeľka Slovenského pamiatkového ústavu Katarína Kosová ešte poverila vedením Pamiatkového ústavu v Košiciach. To vyprokovokovalo kunsthistorika Gabriela Kladeka k tomu, že 26. 9. 1999 napísal otvorený list prezidentovi SR Rudolfovi Schusterovi a 28. 9. 1999 začal držať protestnú sedemdňovú hladovku.

Z otvoreného listu prezidentovi vyberáme:

Urbanova veža bola v roku 1970 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku na Slovensku spoločne s Dómom s. Alžbety a kaplnkou sv. Michala.

Pôvodne gotická hranolová kampanila z prelomu 14. a 15. storočia s ihlancovou strechou. K úpravám veže z roku 1628, keď došlo k jej zastrešeniu ihlancovou strechou, sa viaže mramorová tabuľa osadená nad vchodom do zvonice. Vo zvonici bol umiestnený aj zvon zasvätený sv. Urbanovi, patrónovi vinohradníkov, ktorý po požiari v roku 1556 v roku 1557 ulial olomoucký zvonolejár František Illenfeld. K ďalšej úprave veže došlo v roku 1775, keď ihlancovú strechu ukončili barokovou cibuľou s dnešným kovaným krížom. Na začiatku 19. storočia bola veža zakončená empírovou strieškou a obostavaná prístavbami pre malé obchodíky. V roku 1911 - 1912, 1943 - 1944 a v roku 1947 bola postavená okolo veže arkádová chodba. Do vonkajších múrov veže bolo vsadených 36 náhrobných kmeňov pochádzajúcich z obdobia 14. až 17. storočia (jeden z kameňov je rímsky zo 4. storočia ). V roku 1966 požiar poškodil vežu, zničil zastrešenie a zvony. V rokoch 1967 - 1971 bola veža opravená a reštaurovaná.

V rokoch 1977 - 1994 bola v priestoroch veže umiestnená expozícia Umeleckého lejárstva na východnom Slovensku.

Architektúra a história budovy

Budova bývalého paláca abovsko-turnianskej župy na Hlavnej ulici 27, dnes ako budova Východoslovenskej galérie je jednou z národných kultúrnych pamiatok mesta. Postavili ju v roku 1779 v barokovo-klasicistickom slohu podľa projektov viedenského staviteľa J. Langera.

V rokoch 1888-1889 podľa projektov Ing. G. Markóa jej prednú časť upravili, pribudovali dvorné krídla a prestavali zadný trakt. Predný trakt budovy v rokoch 1954-1955 upravili na výstavy. Uprostred priečelia poschodovej palácovej stavby je mierne vystupujúci rizalit ukončený tympanónom. V ňom je umiestnený plastický erb abovskej a turnianskej župy z roku 1558. Na prízemí rizalitu je portál s dvoma a dvoma kanelovanými stĺpmi a pilastrami po bokoch. Hlavice stĺpov a pilastrov zdobia festóny. Nad vchodom je balkón s kovaným zábradlím. Plochu fasády na poschodí zdobia kanelované pilastre s festónovými hlavicami. Festónová výzdoba je i nad oblokmi v rizalite. Trojdielny priechod má pruskú klenbu. Z neho odbočuje vľavo lomené schodište s kamennou balustrádou. Na poschodí uprostred je reprezentatívna zasadacia sieň s balkónom, ktorý je po obvode zadnej časti uložený na stĺpoch a pilastroch s kompozitnými hlavicami. Plocha kláštornej klenby je zdobená štukovou ornamentikou a maľbou. Plastiku výzdoby tvorí rastlinný a geometrický dekor. V iluzívnych arkádach sú maľované erby bývalej abovskej a turnianskej župy.

Dokončenie

Už v minulých pokračovaniach sme čitateľov tejto rubriky informovali, že archeologický výskum Hornej brány sa v roku 1996 konal v značnom časovom strese a na veľmi obmedzenom priestore. Neprekvapuje preto, že priniesol viac otázok ako konkrétnych odpovedí. Nepodarilo sa zistiť to najhlavnejšie - presnú polohu samotnej brány. Iba na základe časti čelného muriva veže a zvyškov rondelu zachyteného v pásme korvínovskej hradby bolo možné konštatovať /a potvrdiť tak staršie plány/, že komplex brány ležal nie v osi dnešnej ulice, ale na jej východnej strane. Na západnej strane Hlavnej ulice potvrdili nálezy priebeh a dimenzie oboch pásiem opevnenia. Dnešný záverečný článok seriálu nám priblíži výsledky výskumu práve v tejto časti ulice.

ĽUDSKÁ KOSTRA V PARKÁNE

Prvým múrom, odkrytým v severozápadnej časti ulice, bol základ parkánovej hradby vnútorného pásma opevnenia. Samotnú vnútornú hradbu sa však napriek dodatočnému sondovaniu nepodarilo vo výkopoch zachytiť. Parkánový múr bol postavený z fylitovej bridlice a z tohto druhu kameňa, ako sa ďalej ukázalo, postavili aj základy múrov vonkajšieho opevnenia. Šírka parkánovej hradby bola na tomto mieste 100 centimetrov a jej základy zapustené až do štrkových vrstiev siahali 3,2 metra pod dnešnú úroveň Hlavnej ulice.

Čo odkryli vykopávky

V doterajších častiach seriálu o Hornej bráne sme sa sústredili hlavne na historické grafické a písomné pramene. V areáli brány sa však realizoval aj archeologický výskum, navyše práve v onom napätom roku 1996, keď sa pozornosť Košičanov upriamila na opačný koniec Hlavnej ulice, na oveľa príťažlivejšie a mediálne hýčkanejšie vykopávky Dolnej brány. Výskum Hornej brány viedli postupne dvaja archeológovia - doktorka Ďurišová /ktorá ho však pre zaneprázdnenie na Dolnej bráne zanechala/ a doktor Gašaj. On nás bude v zostávajúcich častiach seriálu informovať, čo všetko sa tu vykopalo a ako sa to dá interpretovať.

DRUHÝ VEĽMI SILNÝ MÚR

V roku 1781 zakreslil trasu najstaršej - vtedy ešte súvisle stojacej vnútornej hradby košického mestského opevnenia - taliansky inžinier Lodovico Marini. Spolu s vežami arpádovskej fázy ju pozoruhodne detailne vyznačil v južnej a východnej časti, v úseku od Hnilnej brány až po zlom a odskok trasy opevnenia na severovýchodnom obvode. Rozsiahly úsek opevnenia na severnom a západnom obvode však vyznačil inak, v podobe extrémne hrubej hradby, v jej línii zakreslil tiež Hornú bránu a mohutné veže, vystupujúce hlboko do plochy parkánu.

Časť prvá: Vo svedectvách predkov

Na stránkach tejto rubriky ste mohli v minulosti nájsť už dva seriály o voľakedajších mestských bránach. Na jeseň 1999 to bolo o pomerne podrobne preskúmanej Dolnej bráne, o rok neskôr o Katovej bašte, ktorá bývala v minulosti Maľovanou a neskôr Drábskou bránou. Dnes začíname seriál o bráne Hornej, ktorej zvyšky sa, podobne ako u Dolnej, objavili počas výkopov v lete roku 1996. Sondáže v areáli Hornej brány sa realizovali v oveľa menšom rozsahu a po kratšiu dobu, navyše v stiesnenejšom uličnom priestore, ako pri Dolnej bráne. Týmto východiskovým obmedzeniam zodpovedalo aj menšie penzum získaných znalostí, z čoho je jasné, že aj naše rozprávanie o Hornej bráne bude kratšie a chudobnejšie na podrobnosti.

NAJPRV STÁLA INDE

Časť tretia

AKO HO ČÍTAŤ

Heslo "Košice" z lexikonu Jána Mateja Korabinského sme preložili a prezentovali v jeho originálnej podobe, bez akýchkoľvek významových úprav textu a s minimom úprav syntaktických. Ibaže v časoch prostým ľudom milovaného cisára Jozefa sa toho o dejinách a osobitne o dejinách Košíc vedelo menej ako teraz a v Korabinského texte je to jasne vidieť. Nepochybujeme, že nejeden čitateľ našej rubriky si to všimol. Zároveň v tých istých časoch existovala aj cenzúra, čo je na spomínanom texte tiež vidieť. No a nakoniec si musíme uvedomiť, že Korabinský bol živý človek s vlastnými záľubami a záujmami, ktoré sa na texte lexikonu tiež prejavili. Ak teda preklad jeho opisu Košíc nemá súčasného čitateľa zbytočne mýliť a zavádzať, je k nemu potrebné uviesť aj pomerne podrobný komentár, ktorý záujemcovi o dejiny nášho mesta pomôže pri orientácii a poslúži aj ako vysvetlivky textu - ostatne tento účel už čiastočne splnila aj stať o dobových mierach a váhach v minulom pokračovaní. Problémy dobového textu hesla Košice z Korabinského lexikonu budeme preberať v tom poradí, ako je text originálu radený.

ZÁKLADNÉ ÚDAJE

Časť druhá

Pokračujeme v uverejňovaní prekladu textu hesla Košice z Geograficko-historického a produktového lexikónu Uhorska od Jána Mateja Korabinského.

Na Mäsiarskej ulici je mestský pivovar, cisársko-kráľovský sklad a hneď vedľa neho dominikánsky kláštor s kostolom a priestrannou záhradou. Normálna škola tvorí nárožie Mäsiarskej a Forgáčovej ulice. Z tejto ulice sa ide cez novú bránu k trom evanjelickým modlitebniam, ktoré sú postavené spolu so školou na Martovom vŕšku, odkiaľ svojho času ostreľoval veliaci gróf Ján Pálffy mesto a to sa mu odovzdalo na akord. Tieto tri modlitebne, do ktorých sa dá ľahko dôjsť za štvrť hodiny, spravujú štyria kazatelia, bývajúci v meste. Dvaja z nich vykonávajú svoj úrad v nemčine, ostatní v maďarskej a českej reči. Neďaleko odtiaľ majú aj reformovaní svoju samostatnú modlitebňu a svojho kazateľa.

Časť prvá

Je takmer nemožné zaoberať sa dejinami nášho mesta a nenaraziť pri tom na meno Jána Mateja Korabinského, autora známeho zemepisno-historického slovníka, z ktorého čerpali mnohí neskorší historici a publicisti. S jeho menom určite prišli do styku aj čitatelia tejto rubriky, pretože neraz sme už v minulosti publikovali pramene, v ktorých bolo dielo tohto Slováka citované. Keď sa mi pred pár mesiacmi dostalo do rúk originálne vydanie Korabinského lexikónu - bolo to v regionálnej čitárni Knižnice Jána Bocatia - rozhodol som sa poskytnúť záujemcom o naše miestne dejiny celý text hesla Košice z tejto užitočnej knihy. Napriek tomu, že mnoho údajov tohto hesla /v lexikóne sa nachádza od strany 284 po stranu 291/ nie je presných, prípadne je už dnes prekonaných, predsa len stojí jeho publikovanie za to, veď koniec koncov je to aj zaujímavý pohľad na dobové historické znalosti a predstavy, vtedajšie publikačné priority a tiež rozsah vydavateľskej autocenzúry. O tom všetkom prinesieme sprievodný komentár, ktorý zaradíme za originálny Korabinského text - ten nebudeme v záujme autenticity upravovať. Kvôli lepšej zrozumiteľnosti je v originálnom texte kde-tu vsunuté slovko, ktoré sa v texte lexikónu nenachádzalo. Takéto doplnky sú tlačené kurzívou. Nakoniec ešte uvediem, že Korabinského lexikón je vydaný v nemeckej reči a uvádzané heslo je tu, na stránkach Košického večera vôbec prvým jeho kompletným prekladom.

JÁN MATEJ KORABINSKÝ

VOJNOVÉ VYKOPÁVKY

MESTO PLATILO, MÚZEUM KOPALO

Jednou z vecí, do ktorých sa košický magistrát po zabratí Maďarskom pustil v sprievode veľkej propagandy, bola obnova pamiatok. Nešlo tu iba o pamiatky ako také, ale tiež o snahu diskreditovať bývalý československý režim, že sa o kultúrne dedičstvo "okupovaného" Uhorska nestaral tak, ako sa patrilo. Nebudeme sa tu zaoberať úvahami, či mala takáto kampaň plné opodstatnenie, dôležité však bolo, že napriek neveľmi utešenej politickej situácii tohto obdobia sa vo vtedajších Košiciach našli dobrá vôľa i peniaze na začatie rekonštrukcie prekvapivo veľkého počtu kultúrnych pamiatok, medzi iným aj Katovej bašty.

Bašta sama bola, ako sa pamätáme z piateho pokračovania, čerstvo po stavebných úpravách, ktoré ju umožnili používať ako obrazovú galériu múzea. Magistrát sa však pustil do výstavby repliky Rodostovského domu a záchrannej rekonštrukcie Miklušovej väznice a obe tieto akcie sa Katovej bašty priamo dotýkali. Navyše ich sprevádzali vykopávky na severnej strane bašty, tam, kde voľakedy bývali brány a most a neskôr sa tu na baštu napájal hradobný múr vonkajšieho /korvínovského/ opevnenia.

POKLAD POD KATOVOU BAŠTOU

V rokoch, keď sa vedenie Východoslovenského múzea na čele s riaditeľom doktorom Polákom úporne snažilo vyžmýkať od štátu peniaze na úpravy Katovej bašty, aby sa dal tento doteraz chátrajúci objekt upraviť pre potreby priestorovo stále viac stiesneného múzea, motal sa okolo Katovej bašty aj iný človek, ktorému nedala spávať. V Košiciach ho poznali pod pseudonymom Majster X 13. Tento človek podistým trpel mániou, ktorá sa prejavovala tým, že bol presvedčený, že pod Katovou baštou sa nachádza veľký Rákócziovský poklad a on je predurčený nájsť ho. Z dobových písomností a tlače bohužiaľ nevieme presne, či poklad Juraja II. alebo Františka II. Rákócziho. Jeho mánia, ktorú mal nakoniec aj možnosť realizovať, však musela poriadne liezť na nervy riaditeľovi múzea a neskôr aj maďarským okupačným úradom, ktoré začali v Košiciach fungovať v novembri 1938.

MAJSTER X 13

V CIVILNÝCH SLUŽBÁCH

Pôvodnú obrannú funkciu v rámci opevnenia mesta plnila Katova bašta asi tristopäťdesiat rokov. Z historického hľadiska to nie je nijak zvlášť dlhý čas. Napriek tomu prešla viacnásobnými prestavbami i zásadnými zmenami spôsobu, aký objekt v opevnení predstavovala. Začala ako jednoduchý, múrom chránený kus zeme v predpolí Maľovanej brány, prešla fázou, keď načas stála samostatne ako nezvykle veľký a unikátne konštruovaný barbakan s delovými komorami chrániacimi východnú polosféru mesta, následne ju zahrnuli do novostavaného pásu vonkajších hradieb, kde tvorila jeden z rondelov, po bastiónovej prestavbe najprv suplovala bastión a neskor bola sama na klasický päťuholníkový bastión upravená. V tejto podobe skončila jej kariéra v službách vojakov. Aj posledných dvesto rokov svojej existencie si užila rôznych úprav a funkcií. Civilné dejiny Katovej bašty rozhodne neboli o nič menej zaujímavé a práve o nich budú ďalšie pokračovania tohto seriálu.

KLOBUČNÍK FRIDRICH GEBRECHT

OD BARBAKANU K BASTIÓNU

DELO V OBRANE MESTA

V druhej tretine 15. storočia Katovu baštu dobudovali už do podoby, ako sa nám javia jej zvyšky aj dnes s jedným veľkým rozdielom oproti súčasnosti - stále to bol samostatne stojaci fortifikačný objekt pred Maľovanou bránou, barbakan obkolesený vodnou priekopou, cez ktorý viedla severovýchodná prístupová cesta do Košíc. Po dokončení druhej stavebnej fázy a vybudovaní parkanového múru a tým zväčšení opevnenej plochy o parkán mal teraz tento areál rozlohu asi 36,5 ára, teda viac ako desatinu zastavanej plochy mesta v hradbách. Veľmi rýchlo však malo dôjsť k ďalšej zásadnej zmene vo veci mestského opevnenia, ktorá dala Katovej bašte opäť iný charakter vzhľadu.

SKUTOČNÝ UNIKÁT

OBLIEHANIE KOŠÍC

Prvá stavebná fáza Katovej bašty bola stavaná v pohnutej dobe, keď sa po smrti krátko panujúceho kráľa Albrechta Habsburského /1437-1439/ a narodení jeho synčeka Ladislava, zvaného Pohrobok /na svet prišiel až po otcovej smrti vo februári 1440/ rozdelila krajina na prívržencov kráľa-nemluvňaťa a prívržencov iného pretendenta na uhorský trón, poľského princa Vladislava. Alžbeta Luxemburská, cieľavedomá a šikovná dcéra kráľa Žigmunda, vdova po Albrechtovi Habsburskom a matka Ladislava Pohrobka, cítiac vratkosť situácie, pozvala na ochranu svojich záujmov a hlavne záujmov maloletého kráľa českého žoldnierskeho veliteľa /ale lepšie by sedelo nazvať ho vojenským podnikateľom/ Jána Jiskru z Brandýsa.

JEJ NAJSTARŠIA PODOBA

Dostali sme sa už k obdobiu samotnej výstavby Katovej bašty a tu je najzaujímavejším problémom práve doba, kedy sa stavať začalo. Charakteristickou polohou viažucou sa na vonkajšie hradby mesta stavané za čias Mateja Korvína sa núkalo najjednoduchšie a pritom vierohodné datovanie, podľa ktorého tento objekt vznikol v rovnakej stavebnej fáze, teda v osemdesiatych rokoch 15. storočia. Tak o tom referovali viacerí autori zaoberajúci sa dejinami Košíc alebo dejinami fortifikačných stavieb. Katova bašta je však viac než netypický objekt a ako taký nemá paralelu, pokiaľ vieme, na území celého bývalého Československa. Tým, že „nemá páru", nemožno ho porovnať s iným, istejšie a presnejšie datovaným podobným objektom a potvrdiť si tak čas jeho vzniku. Naviac si doteraz málokto mohol uvedomiť celú komplikovanosť datovania bašty, pretože nebola známa jej unikátna stavebná konštrukcia. O týchto otázkach bude dnešné pokračovanie seriálu.

MALÝ VÝSKUM S VEĽKÝMI OBJAVMI

KATOVA BAŠTA - Časť prvá

SKÔR AKO JU ZAČALI STAVAŤ

Na fotografických záberoch vôbec nepripomína baštu, na aké sme zvyknutí z iných mestských opevnení. Laik ju vníma skôr ako veľký zakrivený úsek múra. Prestavby minulých vekov ju natoľko zmenili, že nielen laik, ale ani odborník si pri prvom pohľade na jej vnútornú stranu neuvedomí, že je to fortifikačná stavba. Ako architektúra pôsobí ťažkopádne, no predsa je to jeden z najzaujímavejších pamiatkových objektov nášho mesta. Svojím typom je to objekt výnimočný nielen pre Košice, ale aj v rámci celého Slovenska. Vžil sa preň pojem bašta, no je taký veľký, že by sa na jeho plochu dal umiestniť celý stredoveký hrad, pravdaže, taký menší. V jeho susedstve bývala v minulosti väznica, v ktorej býval košický kat, a tak mu ľudová vynachádzavosť pririekla meno Katova bašta. Nie vždy to tak bolo. V časoch, keď aj bežní ľudia lepšie rozumeli finesám okolo názvoslovia hradieb, ako dnešní odborníci, mu hovorili „Rondel". A keďže bol taký extrémne veľký, tak to častejšie bolo „Veľký rondel", či dokonca „Veľký katov rondel". O tejto stavbe, mimoriadne zaujímavej nielen svojím osudom, ale aj stavebným vývojom, bude rozprávať dnes začínajúci seriál.

NA ZAČIATKU BY MALA BYŤ BRÁNA. BOLA?