V CIVILNÝCH SLUŽBÁCH
Pôvodnú obrannú funkciu v rámci opevnenia mesta plnila Katova bašta asi tristopäťdesiat rokov. Z historického hľadiska to nie je nijak zvlášť dlhý čas. Napriek tomu prešla viacnásobnými prestavbami i zásadnými zmenami spôsobu, aký objekt v opevnení predstavovala. Začala ako jednoduchý, múrom chránený kus zeme v predpolí Maľovanej brány, prešla fázou, keď načas stála samostatne ako nezvykle veľký a unikátne konštruovaný barbakan s delovými komorami chrániacimi východnú polosféru mesta, následne ju zahrnuli do novostavaného pásu vonkajších hradieb, kde tvorila jeden z rondelov, po bastiónovej prestavbe najprv suplovala bastión a neskor bola sama na klasický päťuholníkový bastión upravená. V tejto podobe skončila jej kariéra v službách vojakov. Aj posledných dvesto rokov svojej existencie si užila rôznych úprav a funkcií. Civilné dejiny Katovej bašty rozhodne neboli o nič menej zaujímavé a práve o nich budú ďalšie pokračovania tohto seriálu.
KLOBUČNÍK FRIDRICH GEBRECHT
Po zatlačení Turkov do južných oblastí Uhorska, zaistení hraníc s Osmanskou ríšou na rieke Sáve a hrebeňoch Južných Karpát, hlavne však po potlačení povstania Františka II. Rákócziho, poklesol aj vojenský význam Košíc. Stále sa im síce hovorilo "festung - pevnosť", ale fortifikačné zariadenia tu hlavne od polovice 18. storočia pomaly chátrali. Keď v roku 1781 zamerali a zakreslili cisárski špecialisti vedení inžinierom Lodovicom Marinim celé opevnenie mesta, ukázalo sa, že je v už viac než biednom stave. Tento kresbový dokument sa zachoval a Katova bašta na ňom pôsobí ako ruina. V tomto období bola na svojom vonkajšom obvode stále obsypaná zemným valom do podoby bastiónu.
Predpokladáme, že v roku 1783 sa definitívne rozhodlo, že Košice stratia štatút pevnosti a ich fortifikácia sa v prospech ďalšieho vývoja mesta odstráni. Tým prišla aj Katova bašta definitívne o svoj obranný zmysel, zbúranie jej však zatiaľ nehrozilo. Obratom sa pre ňu našlo civilné využitie. Niekedy na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 18. storočia sa usadil v priestore bašty mešťan Fridrich Gebrecht, ktorý tu začal prevádzkovať manufaktúru na výrobu klobúkov. Je zaujímavým faktom, že aj v ďalšom bastióne - Mlynskej bašte /známom skôr ako "Máriaudvar - Mariánsky dvor"/ založili v rovnakom čase manufaktúru na výrobu kameninového riadu. Vyzeralo to, akoby tu, na východnom obvode bývalého opevnenia mesta mala postupne vzniknúť jeho prvá priemyselná zóna.
Mesto Košice si dalo u svojho inžiniera Jozefa Muszenicza v roku 1792 vypracovať akýsi čiastkový plán, výmer pozemkov predávaných Gebrechtovi /súčasnou rečou povedané pozemková snímka/. Išlo o výmeru 4564 štvorcových siah, čiže dnešných 16 795,5 štvorcového metra. A keďže Gebrecht užíval aj pozemok, na ktorom stála Katova bašta, je tam nakreslený jej pôdorys. Bašta je stále obsypaná zemným valom, ten však už vyzerá, akoby ho práve demolovali. Pozor! Vôbec to nemusí znamenať, že si ktosi dal tú námahu a val odstraňoval. Hlinená bastiónová fortifikácia má tú zlú vlastnosť, že keď nie je starostlivo udržiavaná, rozpadá sa veľmi rýchlo sama od seba.
Na tom istom výkrese sú ešte delové komory i zvyšky brány vedúce cez baštu kreslené bez stavebných úprav. Práve v čase, keď Gebrecht baštu využíval, však mohlo dojsť k jej zásadnej stavebnej zmene. Aby sa priestory komôr i poschodia nad nimi dali lepšie využívať, nechal ktosi zamurovať ich ústia na vnútornom obvode bašty priečkami silnými asi štyridsať centimetrov /ich kamenný základ mal šírku 60 centimetrov/. To, že komory sa využívali v rámci klobučníckej manufaktúry, nasvedčujú aj niektoré nálezy z výskumu doktora Gašaja. V jednej z komôr sa našli základy až dvoch pecí štvorcového pôdorysu, ktoré, keďže pochádzali z jedného obdobia, by mali logiku iba v prípade, že si ich tam vyžadovala akási dobová technológia. Pece mali kamenné základy a nad nimi sa zachovala ešte aj tehlová konštrukcia. V skúmanej medzikomore sa zase našli zvyšky akýchsi dvoch murovaných nádrží. Našiel sa tu aj bronzový náprstok, ale ten nemusí byť dokladom práve manufaktúry - také mávali vtedy v každej domácnosti.
V RUKÁCH RÁDU PREMONŠTRÁTOV
V roku 1805 sa rozhodlo o znovuotvorení bývalej Mlynskej brány. Mesto sa začalo rozvíjať aj východným smerom, potrebovalo predĺžiť komunikácie na dosiaľ voľné plochy, čo však v prípade Mlynskej brány znamenalo, že zanikla nielen ona, ale aj všetky stavby, ktoré postupom času okolo nej vznikli. Katovu baštu našťastie takýto osud nepostretol. V júli toho istého roku 1805 sa tu naopak započalo s výstavbou kalvínskeho kostola, ktorý sa neskôr stal prirodzenou prekážkou komunikačného predlžovania v areáli bývalej Maľovanej, neskôr Drábskej brány. To znamenalo, že mesto sa týmto smerom desaťročia nerozširovalo a baštu to zachránilo od možnej asanácie v priebehu 19. storočia.
Na Chunertovom pláne z roku 1807 je Katova bašta zakreslená už bez zemného valu, stále však ako manufaktúra - Cisársko-kráľovská privilegovaná fabrika na klobúky v Katovej bašte. Zároveň doň už nakreslili aj prízemný domec na severnom konci bašty, na mieste, kde predtým bývala brána či brány, a dnes je tu replika rodostovského domu. Niekedy v nasledujúcich rokoch manufaktúra prestala v areáli bašty pôsobiť a objekt sa začal používať na trochu netypické bývanie. Najbližšia zmienka na pláne "Idea protographica" z roku 1832 tu uvádza "Dom grófa Vassa, v ktorého priestore sa konajú predstavenia". Aspoň tak si vysvetľujeme latinský text v jej legende - "Domus comiti Vass in cuius area spectacula producit". Nevieme, bohužiaľ, aké "spektákle" sa to tu "producírovali".
Produkcie v Katovej bašte skončili v roku 1839, keď celý areál odkúpil rád premonštrátov. Výmera odkupovaného pozemku bola o niečo menšia, ako v Gebrechtovom prípade - asi 4000 štvorcových siah, čiže asi 14 720 štvorcových metrov. Táto zmena majiteľa priniesla pravdepodobne aj ďalšiu stavebnú zmenu. Upravila sa ňou vnútorná fasáda bašty. Postavili tu totiž kompletne nový obvodový múr odsadený od pôvodného obvodu bašty asi o dva metre. Na prízemí tak vznikol akýsi delený obvodový koridor, ktorý pospájal vždy niekoľko komôr do jedného celku /priečky, ktorými ich predtým uzavreli, boli zase odstránené/ a na poschodí otvorená loggia, za ktorou sa vystavali izby /na bývalom prvom bojovom podlaží/. Premonštráti sú taktiež možnými pôvodcami výstavby akéhosi skleníka na južnom konci oblúka Katovej bašty. Skleník mal empírovú architektúru, ktorej niektoré detaily sú viditeľné dodnes. Bol zariadením, na ktoré si tento rád asi potrpel, pretože podobné si postavil aj v neďalekom Jasove.
Upravená bašta sa potom používala na obytné účely. Všetky neskoršie plány mesta ju zobrazujú ako bežný obytný dom. Na tlačenej verzii Homolkovho plánu má poradové číslo 6 na Hrnčiarskej ulici /dnes je zhodou okolností vedená tamtiež, ako číslo 7/. Maďarské pramene akurát kritizujú množstvo masívnych komínov vyrastajúcich z jej strechy, že ju veľmi špatia. Počas celého zvyšku devätnásteho storočia bol stavebný vývoj mesta k jej osudu ohľaduplný - takmer nič v jej okolí sa nestavalo a priestor, kde býval jej parkán, vodná priekopa a glacis používali premonštráti ako záhrady. Na západnej a južnej strane bývalého vnútorného mesta panoval hlavne od polovice 19. storočia čulý stavebný ruch a pozostatky voľakedy mocného opevnenia tu mizli z povrchu zemského, na východe však vládla idylka a Katova bašta si potichu chátrala sama od seba.
NEREALIZOVANÉ PLÁNY
Koncom devätnásteho storočia sa nakoniec aj v tejto časti mesta začalo čosi diať. Hornouhorské múzeum, založené v roku 1872 a nevyhovujúco umiestnené v bývalom hostinci "U zlatej hviezdy", sa rozrástlo natoľko, že už nutne potrebovalo novú budovu. Keďže to vtedy bola mestská inštitúcia, stal sa jej problém problémom mesta. To sa pustilo do hľadania vhodného pozemku a zároveň vypísalo architektonickú súťaž na múzejnú novostavbu. Jeden z návrhov, ktorý z tejto súťaže vzišiel, vypracoval architekt Arpád Jakab. Navrhol nové múzeum ako rozľahlý areál v romantickom štýle, pričom najzaujímavejšie na ňom bolo jeho umiestnenie. Nové múzeum lokalizoval blízko objektu Katovej bašty, do priestoru východne od nej. Tento návrh nakoniec nebol mestom vybratý na realizáciu, je však dokladom, že už vtedy sa na úrovni mesta začalo uvažovať s reprezentačnejším, hádam už aj múzejným využitím bašty.
Záujem múzea o tento objekt sa nepochybne zvýšil na začiatku 20. storočia, keď sa rozhodlo o odovzdaní chátrajúceho objektu Miklušovej väznice múzeu /1909/ a keď sa po slávnostnom uložení pozostatkov Františka II. Rákócziho a jeho druhov v dóme /1906/ začalo uvažovať o výstavbe repliky jeho domu z Rodosto práve v areáli Katovej bašty. Existuje materiál, podľa ktorého dostalo mesto tento areál od premonštrátskeho rádu späť v roku 1911, ale v čase, keď sa diali opisované udalosti, si už naň robilo zálusk múzeum. Idey o využití Katovej bašty a výstavbe repliky rodostovského domu boli svojho času nepochybne silné a vlastenecké, až do konca prvej svetovej vojny sa však nestihli realizovať. Ktovie čo chýbalo, najprv asi prevod vlastníctva, potom, ako obvykle peniaze, no oduševnenie rozhodne nie.
Vznik prvej Československej republiky priniesol pre Košice celý rad iných problémov, takže na realizáciu úprav Katovej bašty sa sprvoti nemyslelo. Tunajší Maďari sa o to neusilovali preto, lebo zopár rokov vydržali čakať na zvrat situácie a návrat Košíc späť pod vládu Budapešti, Slováci a Česi preto, že sa príliš nesnažili budovať pomník miestnym uhorským dejinám. V tom čase zapríčinila prvá ČSR vlnu stavebnej činnosti, ktorá sa nakoniec dotkla značným spôsobom aj okolia Katovej bašty, ba takmer jej bola osudná.
V prvej polovici dvadsiatych rokov rozbehla stavebná firma Huga Kaboša výstavbu moderných činžových domov usporiadaných do geometrického urbanistického celku. Vznikli tak nové ulice, Podtatranského a Stará baštová. Najmä Stará baštová - netreba príliš hádať, odkiaľ vzala svoje meno - bola vedená v tesnej blízkosti Katovej bašty a dodnes pôsobí dojmom, akoby predstavovala nedostavaný súbor domov. Štát vtedy vážne uvažoval, že v záujme dobudovania vybavenosti bytovej výstavby, ktorá sa tu rozbehla, nechá Katovu baštu odstrániť. Vtedy však do jej osudov po prvýkrát zasiahol z Bratislavy slovenský pamiatkový orgán a asanácii bašty zabránil.
Bol to čas, keď už aj múzeum bojovalo o peniaze na obnovu a prestavbu bašty. Prvý zachovaný záznam o tom je z 8. septembra 1927. Pripomína sa v ňom, že baštu neslobodno asanovať. Navyše je tu zaujímavé pamiatkové odôvodnenie podané doktorom Hofmannom z Bratislavy, zdôvodňujúce historickú cenu Katovej bašty. Je z neho jasné, že už vtedy si pamiatkari cenili nielen katedrály, ale aj jedinečné "technické" pamiatky. Z celého radu ďalších zachovaných zápisov je jasné, že múzeum o peniaze na obnovu bašty bojovalo roky, že už v roku 1930 bol na to vypracovaný projekt pražského architekta Bedřicha Bendelmayera /odhadoval sa náklad 600 000 Kč/, že v bašte stále bývali ľudia, čo vec komplikovalo, a že štát /tomu mesto pred časom pozemok s baštou odstúpilo/, ale ani mesto sa nevzdávali možnosti zbaviť sa celého problému asanáciou - a basta!
MÚZEUM KONTRA ÚRADY
Roky bežali, do niektorých úprav v areáli bašty sa múzeum pustilo, dotýkali sa však novších pristavaných objektov, nie najcennejšej stavebnej hmoty tejto pamiatky. Začiatkom roka 1934 bol hotový a odovzdaný služobný byt pre zriadenca múzea Jána Kulhánka a rad skladovacích priestorov - bolo to v prízemí dnešného Rodosta a k nemu priľahlej stavby, ktorá dnes už neexistuje. V tom istom roku sa nad baštou opäť začalo zmrákať. V archíve Východoslovenského múzea je zachovaný list evidentne "naštvaného" riaditeľa doktora Jozefa Poláka adresovaný Ministerstvu školstva a národnej osvety a zaslaný na vedomie aj Štátnemu referátu na ochranu pamiatok na Slovensku, s takýmto textom /uverejňujeme doslovný prepis/:
/Oslovenie typu Vážení páni či podobne, tu nebolo/ Na úpravu Katovské bašty v Košicích a její adaptaci pro účely našeho ústavu byla dle našich informací do rozpočtu ministerstva veřejných prací na letošní rok 1934 zařazena částka 350 000 Kč, jak jsem si dovolil při poslední své návštěvě u ministerstva školství a nár. osvěty připomenouti spolu s prosbou, aby bylo naléháno u ministerstva veřejných prací na úpravu bašty co nejrychlejší.
Jsme přeplněni a ani skladiště, jež sme měli v "Mikuláši" /tak hovorili Miklušovej väznici/ již užívat nemůžeme.
Teď pojednou se dočítáme v Lid. Nov., že městská rada košická v úterý, 15. t.m. se usnesla žádat stát za vrácení bašty s úmyslem ji zbořiti a postavit zde školu, tržnici, či něco jiného.
Informovali jsme se o popudu takového nečekaného usnesení a k našemu největšímu překvapení se dovídáme, že usnesení bylo vyvoláno: přednosta XIX. odd. Krajinského úřadu v Bratislavě prý telefonicky nabídl náměstkovi starosty Košic, ing. Janoudovi, aby město Katovskou baštu převzalo zpět.
Jsme udiveni tímto postupem, po tolika letech neustálého urgování a tlačení, po tolikerém finančním nákladu, jaký si vyžádalo vypracování projektu Bendelmayerem, komise a rozpočty.
Nevíme, jste li o věci informováni. Jestliže nikoli, prosíme co nejsnažněji, aby ste věc laskavě u ministerstva veřejných prací vyšetřili, zakročili a přiměli ministerstvo veřejných prací, aby konečně převzatý před tolika léty závazek, že baštu upraví, provedlo.
Opis tohoto našeho dopisu zasíláme současně na vědomí i st. referátu na ochranu památek na Slovensku v Bratislavě.
Do dnešných dní sa zachovala projektová dokumentácia adaptácie Katovej bašty datovaná v októbri 1935. Múzeum sa vtedy snažilo prebudovať hlavne poschodie bašty na veľký otvorený galerijný priestor odstránením množstva priečok. Osadilo na objekt tiež nové štvorkrídlové /neveľmi vhodné/ okná a na prízemie rad dverí. Úprava sa realizovala najskôr v rokoch 1936 až 1937. Pri vydávaní stavebného povolenia na úpravy si zástupca mesta neodpustil pripomienku, že mesto má veľký záujem na postavení novej budovy reálneho gymnázia, na čo má v rozpočte pol milióna Kč, keďže však "táto snaha nedošla splnenia", s úpravou Katovej bašty súhlasí. Zdá sa, že magistrát vtedy kráčal s políciou ruka v ruke, pretože aj zástupca policajného riaditeľstva konštatoval, že areál bašty sa mal využiť na postavenie gymnázia.
Zo 16. februára 1938 je zachovaný dokument o tom, že bola Katova bašta oficiálne odovzdaná do užívania štátnej správe, ktorá ju má prenajať múzeu. Lahôdkou v tomto dokumente sú poznámky, či má byť na poschodí bašty inštalované linoleum hrubé 2 alebo 3 milimetre. Interiér poschodia bašty nebol stále ešte dokončený, pretože sa v tomto zápise určoval spôsob zavedenia ústredného vykurovania a schvaľovala výmaľba stien.
text: Jozef DUCHOŇ, Dárius GAŠAJ
reprodukcie: Jozef DUCHOŇ
