VOJNOVÉ VYKOPÁVKY
MESTO PLATILO, MÚZEUM KOPALO
Jednou z vecí, do ktorých sa košický magistrát po zabratí Maďarskom pustil v sprievode veľkej propagandy, bola obnova pamiatok. Nešlo tu iba o pamiatky ako také, ale tiež o snahu diskreditovať bývalý československý režim, že sa o kultúrne dedičstvo "okupovaného" Uhorska nestaral tak, ako sa patrilo. Nebudeme sa tu zaoberať úvahami, či mala takáto kampaň plné opodstatnenie, dôležité však bolo, že napriek neveľmi utešenej politickej situácii tohto obdobia sa vo vtedajších Košiciach našli dobrá vôľa i peniaze na začatie rekonštrukcie prekvapivo veľkého počtu kultúrnych pamiatok, medzi iným aj Katovej bašty.
Bašta sama bola, ako sa pamätáme z piateho pokračovania, čerstvo po stavebných úpravách, ktoré ju umožnili používať ako obrazovú galériu múzea. Magistrát sa však pustil do výstavby repliky Rodostovského domu a záchrannej rekonštrukcie Miklušovej väznice a obe tieto akcie sa Katovej bašty priamo dotýkali. Navyše ich sprevádzali vykopávky na severnej strane bašty, tam, kde voľakedy bývali brány a most a neskôr sa tu na baštu napájal hradobný múr vonkajšieho /korvínovského/ opevnenia.
Vykopávky viedlo v roku 1940 Hornouhorské Rákócziho múzeum pod vedením doktora Alexandra Mihalika /nahradil vo funkcii riaditeľa múzea Kőszeghyho-Winklera/ a finančne ich krylo mesto, konkrétne mešťanosta Alexander Pohl. Z dobovej tlače vieme, že sa o tieto vykopávky zaujímal a navštevoval ich vrchný radca Celoštátneho výboru pre umelecké pamiatky, "pápež" maďarskej stredovekej archeológie Koloman Lux. Poskytol pritom interwiev tunajším novinám, v ktorom sa vyjadril o Katovej bašte ako o "jedinečne krásnej kultúrnej pamiatke", porovnával ju s norimberským barbakanom, navrhoval znovu vykopať celú jej vodnú priekopu a zreštaurovať jej pôvodný areál, dokonca aj za cenu zbúrania kostola kalvínov.
Bola to veľká zmena v nazeraní na túto stavbu, ktorú sa ešte pár rokov predtým snažilo mesto asanovať. Ba dalo by sa povedať, že zmena až trochu prehnaná. Kostol kalvínov je predsa tiež kultúrna pamiatka a obnova areálu bašty, hoci sebaatraktívnejšia, by určite nestála za takúto stratu. Zarážajúcim faktom pri týchto vykopávkach bolo to, že už v ich priebehu označovali zhodne /a správne/ Mihalik i Lux Katovu baštu za samostatnú pevnosť, ba použili aj konkrétne termín "barbakan", chránenú zo všetkých strán vodnou priekopou, a dokonca si všimli jej podobnosť s barbakanom v Bardejove a južným rondelom v Budíne. Uvedenými postrehmi predbehli o niekoľko desaťročí dokonca aj súčasnú oficiálnu pamiatkovú starostlivosť na Slovensku a je zarážajúce, že šesťdesiat rokov to našich odborníkov bližšie nezaujímalo. Nakoniec, stačí si prečítať citácie literatúry v druhom pokračovaní tohto seriálu.
MOST SI NEVŠIMLI?
Vznik bašty datovali Mihalik s Luxom do čias kraľovania Mateja Korvína a jej stavebné fázy bližšie netraktovali. Bola to akási daň obdobiu, stačilo, že ju stavali za kráľa Mateja, to výborne vyhovovalo vtedajším nekritickým snahám dokazovať prastarú maďarskosť Košíc na kdejakom príklade. Treba však uznať, že v datovaní sa až tak veľmi "nesekli". Zarážajúce je tiež, že aj keď vykopali zariadenie, ktoré je s najväčšou pravdepodobnosťou zvyšok pozdnostredovekého mosta cez vodnú priekopu barbakanu, neidentifikovali ho tak. Tlač citovala Luxove slová takto:
"Brána s padacím mostom je už, žiaľ, zničená, ale stopy po nej sú zjavné. Momentálne prebiehajúce vykopávky Hornouhorského múzea, ktoré pokračujú s pomocou mesta, majú za cieľ uviesť do poriadku vodnú priekopu, ktorá bola okolo pevnosti /rozumej Katovej bašty/. Pôvodne bola priekopa široká 10 metrov /my dnes ale vieme, že viac/ a barbakan /opäť rozumej Katovu baštu/ bol chránený vodou aj z vnútornej strany. Túto dopredu vysunutú pevnosť oddeľovala od vnútorného hradobného múru voda. Vonkajšie a vnútorné vodné plochy /rozumej priekopy/ sa spájali pod oblúkmi odkrytými vykopávkami tak, že bašta vlastne stála na ostrove."
Dve fotografie z týchto vykopávok sa dostali aj do propagandisticky ladenej knižky vydanej s názvom Päť rokov obnovy pamiatok v roku 1943. Je na nich zrejmé, že spomínané oblúky stáli pred bránou barbakanu a že bývali svojho času mostnými oblúkmi. Nemalo by zmysel predeľovať v tomto mieste vodnú priekopu hradbou postavenou na oblúkovej konštrukcii, rovnako, ako by nedávala zmysel brána vedúca z barbakanu nie von z hradieb, ale poza hradbu. Tieto dôkazy o dodatočnom stavaní vonkajšej hradby v čase, keď už barbakan dávnejšie stál, si vtedy asi Mihalik s Luxom neuvedomovali. Alebo mali iné silné dôvody, aby ich nebrali do úvahy? Nevieme, chcelo by to nový archeologický výskum. Nálezová správa z Mihalikových vykopávok sa v archíve múzea nenachádza a ak vôbec existovala, bude kdesi v Budapešti.
MÁRNE SNY UPROSTRED VOJNY
Doktor Mihalik obohatil dobovú tlač aj o romantický blud, chytajúci za srdce všetkých laikov. Istú suterénnu miestnosť v Miklušovej väznici identifikoval ako "žalostnú celu", takú, kde držali odsúdenca posledný deň pred popravou. Z tejto cely vraj vyvádzali odsúdenca tajnou podzemnou chodbou - katakombou - na jeho poslednú cestu do Katovej bašty, presnejšie na jej dvor. Na "strašnom dvore" bašty sa vraj stínalo, mučilo a lámalo v kolese "pred zrakmi mnohých divákov", zatiaľ čo vešanie sa organizovalo na Šibenej hore.
Z podzemia Miklušovej väznice skutočne viedla kamenná priechodná kloaka kanalizácie, napájajúca sa na uličnú vetvu, vedúcu pod kostol kalvínov a odtiaľ pravdepodobne do mlynského náhona. Túto kanalizáciu však stavali až po roku 1856, v časoch, keď sa už v Košiciach dávno nepopravovalo a v celej monarchii bolo mučenie už od čias Márie Terézie zrušené /až na to, že žandári občas niekoho vyfackali, alebo naložili mu pendrekom/! Ani dvor Katovej bašty sa nám nezdá byť až taký hrôzu naháňajúci. Celé je to jednoducho "výmysel", ktorý sa dobre počúva.
V zime, dokonca presne na Vianoce - 24. decembra 1940, si redaktor Karol Samosváry z Felvidéki Újság-u takto predstavoval budúcnosť Katovej bašty: "Zdá sa, že veľkolepý a náročný plán týkajúci sa obnovy väznice, úprav Katovej bašty, reštaurovania Rákócziho jedálne a všetkého, čo si žiadajú dejiny mesta a historické Košice, sa predsa len pomaly napĺňa. Ako súčasť tohto plánu pokračujú vykopávky na Katovej bašte. Táto prastará stavba, voľakedy široko objímaná premonštrátskou záhradou, pripomínajúcou zašlé časy, ostala postavením úradníckych blokov vtesnaná iba do krásy kamennej perspektívy a stratili sa tu aj jej rozmery a proporcie. Macošsky spravovanej budove však prišlo srdečne na pomoc mesto. Pomocní robotníci urýchlene postavili nanovo dom /rozumej repliku Rodosta/ a na vhodné miesta postavili oporné stĺpy, i nanovo vyformovali niekdajšiu hradnú priekopu obklopujúcu v polkruhu stavbu /Katovej bašty/. Vzhľadom na to, že účelom rekonštrukcie je skrášlenie mesta, ju určite nezastavia dovtedy, kým neprivedú z Hornádu vodu do priekopy, nech sa v nej romantická stavba odzrkadľuje. Vnútri /repliky domu z Rodosto/ sa reštaurujú štuky a potom sa prejde na prácu s drevom. Možno by bolo ešte krajšie, keby sa jeden padací most postavil nad zrkadliacou sa hladinou /vodnej priekopy/. Hosť prichádzajúci z diaľok, či mladý Košičan, by mohli postávať pred starým hradom a hľadiac na malé okienka dúfať - čo ak mu nejaká blonďavá hradná slečinka pokynie čipkovanou rukavičkou. Park zdobiaci okolie bašty je už vysadený, na jar tu vyraší bujná záhrada. Radostne myslíme na to, že mesto bude zase o niečo novšie, krajšie a bohatšie."
Aby sme lepšie pochopili obdobie, keď pán Samosváry takto sníval, pripomenieme, že v Európe práve panoval zlovestný ozbrojený pokoj medzi dvoma fázami druhej svetovej vojny. Luftwaffe si síce lízala nepríjemné rany po absolvovaní neúspešnej Bitky o Britániu, nezdalo sa však, že by bolo na svete niečo schopné zastaviť Nemcov v dobýjaní sveta. Nik nečakal, že územné zmeny posledných rokov vydržia iba veľmi krátko, že už v budúcom roku budú z Košíc rukovať mladí muži na východný front, že finančná podpora mesta vyschne a že výsledky všetkých vtedajších košických pamiatkových akcií budú užívané v obnovenom Československu. Miklušovu väznicu ešte stihli dokončiť a sprístupniť ako múzeum. Rodosto už iba dostavali, ale expozíciu v ňom už neinštalovali. O navrátení areálu Katovej bašty do stredovekého vzhľadu už nemohlo byť ani reči. Vykopávky pravdepodobne ani nedokončili a vodnú priekopu zasypali naspäť.
AKO ĎALEJ S KATOVOU BAŠTOU?
Po roku 1945, keď už bolo jasné, že z okien Katovej bašty žiadna "kišasoňka" čipkovanou rukavičkou nezamáva, sa až dodnes s výnimkou neveľkých pamiatkových úprav na objekte Katovej bašty nerealizovali stavebné zmeny /posledná pamiatková úprava sa diala v roku 1984 a zdá sa, že dôsledným opravením vonkajšej fasády bašty sa zahladilo a tak navždy stratilo mnoho pôvodných stavebných detailov, a to napriek tomu, že sa to všetko dialo pod pamiatkovým dohľadom/. Prízemnú časť, bývalé delové komory, využívalo a dodnes využíva Východoslovenské múzeum ako sklady a depozity. Nazhromaždila sa tam časom neuveriteľná zmes podivných predmetov, často vyslovene bezcenného haraburdia, ktoré sa začalo odstraňovať iba v posledných rokoch.
Na poschodí, zamýšľanom a upravenom ako obrazová galéria, prebýval počas vojny ale aj roky po nej depozit archeologických nálezov spravovaný najprv pánom Bálintom, neskôr doktorom Pástorom. Neskôr sa tu deponovali aj zbierky zbraní a všeličoho iného. Potom sem v roku 1962 preniesli prírodovedeckú expozíciu múzea, ktorá tu vydržala až do roku 1994. Už predtým, v roku 1991 sa však začalo uvažovať o tom, že do týchto priestorov príde nová expozícia venovaná vojenským dejinám mesta a zbierkam zbraní deponovaných v múzeu. Serióznejšie prípravy na to sa však nerozbehli.
Objekt Katovej bašty by bol na takéto využitie mimoriadne vhodný, keďže sám je vlastne unikátnym exponátom fortifikačnej architektúry a v jeho blízkom okolí by bolo možné istými úpravami terénu predstaviť aj ďalšie prvky opevnenia stredovekých Košíc. V dohľadnej období však Východoslovenské múzeum nemá peniaze na výraznejšie úpravy areálu. Navyše v roku 1998 vzniklo isté nebezpečenstvo, že niekoľko rokov prázdny priestor poschodia Katovej bašty, ktorý múzeum využívalo iba príležitostne, zaberie /ktovie, na ako dlho/ Východoslovenská galéria na výstavné účely. Bašte by to síce neuškodilo, ale v tých časoch, keď o múzejných záležitostiach a majetkoch rozhodovali štátne intendantúry, sa v múzeu radšej rozhodli inštalovať sem staronovú expozíciu kovolejárstva, umiestnenú predtým v Urbanovej veži. Kovolejárske zbierky si tam možno obzrieť aj dnes.
V súčasnosti múzeum opäť uvažuje o zriadení expozície zbraní a vojenských dejín Košíc v Katovej bašte. Zároveň sa uvažuje o výrobe expozičných modelov niektorých objektov košickej fortifikácie a Katova bašta je na takýto účel ako stvorená. Lenže by to chcelo ešte zopár archeologických sond, aby sme sa uistili, že stavebné dejiny bašty sú skutočne také, ako sa nám dnes javia. A keďže si archeológia vyžaduje aj nejaký ten peniaz, budú s tým v budúcnosti určite trampoty. Len tak mimochodom - nemá niekto z čitateľov chuť takýto výskum sponzorovať?
ODKIAĽ MÁ TO MENO
O Katovej bašte sme popísali v tomto seriáli už neúrekom, nevenovali sme sa však jednej dosť dôležitej, ale aj čitateľsky príťažlivej veci - jej názvu. Prečo sa tento fortifikačný objekt nazýva práve Katova bašta. Nuž najprv sa pozrime, kedy sa toto meno objavuje v prameňoch. V najstaršom nám známom opise z roku 1603-4 je to ešte rondel Drábskej brány. Samotná Drábska brána je názov bývalej Maľovanej brány, zmenený určite na základe čohosi dobovo logického. Musela mať s drábmi akúsi spojitosť. Aj ulica Pri Miklušovej väznici, pôvodne Maľovaná, sa v istom momente stáva Drábskou ulicou. So samotnou Miklušovou väznicou to asi nemá nič spoločné, pretože ulica i brána niesli meno Drábska ešte pred jej zriadením. No a my nevieme čo za drábi, prečo, a prípadne kde, v tom figurujú.
Navyše dráb nie je kat! A v roku 1747 sa objavuje na pláne košickej fortifikácie jasný názov "Hencker Bastion", neskôr aj po maďarsky "Hóhér bástya", teda Katov bastión, resp. bašta. Je to práve v časoch, keď sa pomaly ustupuje od drastických stredovekých spôsobov výsluchov, pri ktorých bezpodmienečne účinkoval kat, a keď sa popravuje už iba zriedka. Je to však tiež obdobie, keď tu skutočne mohol kat bývať, niekde priamo v Miklušovej väznici, alebo snáď v upravenej veži cechu výrobcov vozov a stolárov, ktorá s ňou susedila, možno už vtedy bola nejako spojená, a v ktorej sa dodnes takzvaný "katov byt" traduje.
O popravách na dvore Katovej bašty možno veľmi vážne pochybovať. Od uzavretia /zamurovania/ Drábskej brány a zrušenia mosta cez vnútornú vodnú priekopu, bola táto plocha veľmi komplikovane prístupná, a teda na verejné popravy nevhodná, až do začiatku 19. storočia. Onedlho potom boli popravy v Košiciach zrušené. Ako vidieť, za menom Katovej bašty sa skrýva buď akási záhada, alebo veľmi životaschopná romantická tradícia, natoľko silná, že sa dostala až do oficiálnych plánov mesta už v 18. storočí.
Text: Jozef Duchoň a Dárius Gašaj
preklady z maďarčiny: Uršula Ambrušová
fotografie: Jozef Duchoň
