POKLAD POD KATOVOU BAŠTOU

V rokoch, keď sa vedenie Východoslovenského múzea na čele s riaditeľom doktorom Polákom úporne snažilo vyžmýkať od štátu peniaze na úpravy Katovej bašty, aby sa dal tento doteraz chátrajúci objekt upraviť pre potreby priestorovo stále viac stiesneného múzea, motal sa okolo Katovej bašty aj iný človek, ktorému nedala spávať. V Košiciach ho poznali pod pseudonymom Majster X 13. Tento človek podistým trpel mániou, ktorá sa prejavovala tým, že bol presvedčený, že pod Katovou baštou sa nachádza veľký Rákócziovský poklad a on je predurčený nájsť ho. Z dobových písomností a tlače bohužiaľ nevieme presne, či poklad Juraja II. alebo Františka II. Rákócziho. Jeho mánia, ktorú mal nakoniec aj možnosť realizovať, však musela poriadne liezť na nervy riaditeľovi múzea a neskôr aj maďarským okupačným úradom, ktoré začali v Košiciach fungovať v novembri 1938.

MAJSTER X 13

V roku 1926 "získal" istý mladý pán z Malaciek "vedomosť, že na území Košíc sú ukryté Rákócziho poklady". Dotyčný sa volal Ernest Hladký a o tom, ako sa k tejto vedomosti dostal, hovorí neskorší novinový článok Felvidéki újság /Hornouhorských novín/ z decembra 1940. Uvedené je tam nasledovné: "objavil sa mu vo sne duch grófa Jána Eszterházyho a takto k nemu prehovoril: Choď synak Augustín a vykop jamu s rozmermi 13 x 13 x 13 metrov pri košickej Katovej bašte, kde je ukrytá veľká časť obrovského kniežacieho pokladu." To stačilo, aby Majster X 13 /dobová tlač ho titulovala Mister X a ako vidieť, jeho krstným menom si nebola istá/ zasvätil veľkú časť svojho života hľadaniu zjaveného pokladu, z ktorého sa neskôr vyvinuli poklady tri. O psychike Majstra X /tú trinástku mu tam asi ktosi zlomyseľne pridal kvôli rozmerom jamy/ svedčia jeho slová: "Túto vec som v tom čase oznámil československému peňažnému úradu. Keďže som však nechcel úradom uviesť presné miesta, kde sú poklady ukryté, kládli mi prekážky a spôsobovali ťažkosti."

Do Košíc prišiel prvýkrát v roku 1929, získal si tu prívržencov, vydával sa medzi nimi za verného pokladníka kniežaťa Rákócziho a nakoniec sa pokúsil /pravdepodobne načierno/ kopať v areáli Katovej bašty. Skutočne vraj aj vykopal nejakú keramiku, tú mu však zhabala polícia, zaistila ho priamo vo dvore bašty a vypovedali z mesta. V roku 1934 sa v Košiciach objavil znovu, tentokrát už s celoštátne platným povolením na kopacie práce. Dopadol však tak, že ho pokutovali za nepovolený návrat do mesta a opäť vykázali.

V nasledujúcom roku, 24. augusta 1935, však vykopali robotníci stavebnej firmy inžiniera Aloisa Nováka na Hlavnej ulici známy Košický zlatý poklad. To bola voda na mlyn Majstra X 13. Veď to predsa tvrdil, že tu tie poklady sú! Pustil sa teda do vybavovania povolenia na kopanie, samozrejme, opäť v areáli Katovej bašty. Nakoniec sa mu to podarilo s podmienkou, že kopáčske práce bude zabezpečovať práve firma inžiniera Nováka. Nevieme, kedy presne so svojimi prácami začal a ani to, aké dopady to malo na rekonštrukciu a prestavbu Katovej bašty, hľadalo sa však bezvýsledne až do jesene roku 1938, keď Košice po viedenskej arbitráži zabralo horthyovské Maďarsko. Pán Palčík, mladý staviteľ pracujúci vo firme Novák, účastník nálezu Košického zlatého pokladu, sa podieľal aj na výkopoch Majstra X 13 v areáli Katovej bašty. Spomína si, že sa kopalo v interiéroch veľmi hlboko, až po spodnú vodu. Bohužiaľ sa nič drahocenné nenašlo - kamenné delové gule, úlomky keramiky, akási kamenná tabuľa - to bol celý úlovok.

Z HLADKÉHO SA STÁVA HLATKY

Po obsadení Košíc sa Ernest Hladký poponáhľal obnoviť si povolenie na hľadanie pokladu u novozriadených maďarských orgánov. Zmenil meno na Hlatky Ernő a stal sa z neho sympatizant maďarského režimu /ktovie, nakoľko úprimne/. Už týždeň po tom, čo do Košíc vstúpil regent admirál Horthy na bielom koni, napísal Hlatky Ernő 8. novembra 1938 Maďarskému kráľovskému konzulátu v Bratislave list, kde po nechutnom úvode: "Vzhľadom na to, že Košiciam sa opäť podarilo navrátiť do vlasti, pokladám si za povinnosť upozorniť Vás..." okrem iného uvádza: "Vtedy /v roku 1934/ som tvrdil, že v Košiciach sú tri poklady. Na jeden z nich natrafili v roku 1935 pri stavaní tamojšieho finančného paláca. Na vykopanie druhého pokladu som získal iba garanciu a zodpovednosť za to prevzal Ing. Novák v Košiciach. Menovaný naozaj začal s kopaním, medzičasom sa však odo mňa chcel dozvedieť presné miesto spomínaného pokladu a keďže som to jemu nebol ochotný prezradiť, prerušil kopanie."

Pracovať pre Majstra X 13 asi nebola žiadna slasť a z nasledujúceho textu je zrejmé, že s vývojom medzinárodnej situácie, presnejšie s postupným rozpadom Československa, dostal nový záchvat hľadačskej mánie. Citovaný list totiž pokračuje takto: "Iba v posledných týždňoch, keď už bolo isté, že sa Košice pripoja k Maďarsku, som sa snažil pokračovať vo vykopávkových prácach. Môj košický známy ma upovedomil, že robotníci sú už iba dva metre od pokladu. Keďže hrozí nebezpečenstvo, že poklad bude vybratý ešte pred zaistením Maďarmi, prosím, aby boli vybavené a realizované potrebné kroky, aby bola postavená stráž ku košickej Katovej bašte, aby poklad skutočne nezmizol. V priebehu nasledujúceho týždňa som ochotný zúčastniť sa spolu s poverenými maďarskými osobami na vykopaní pokladu, samozrejme pri zachovaní všetkých mojich právnych nárokov. Podotýkam, že spomínané poklady znamenajú pre Maďarov veľký historický význam. S pokornou úctou Arnošt Hlatky, Bratislava, Dobrovičova ulica 5, bytom u pána Wolfa."

AKO SA ZBAVIŤ MAJSTRA X 13

Zdá sa, že maďarskú byrokraciu Majster X 13 nepresvedčil - ani o pokladoch, ani o svojom vrelom vzťahu k novým pomerom v Košiciach. Reakcia na jeho list bola chladná, o čom svedčí pokyn budapeštianskeho ministerstva zahraničných vecí zaslaný Elemírovi Köszeghymu Winklerovi, čerstvo vymenenému riaditeľovi teraz opäť Hornouhorského Rákócziho múzea /bolo to symbolické - Köszeghy Winkler bol v roku 1919 nahradený doktorom Polákom a teraz, po devätnástich rokoch bol doktor Polák nahradený Köszeghy Winklerom - aké gesto zadosťučinenia/. Pokyn bol adresovaný 12. novembra 1938 a po úradnom úvode sa v ňom píše:

"Zo samotnej žiadosti nemožno usúdiť, nakoľko možno brať oznámenie v nej obsiahnuté vážne. Ak by sa zisťovaním konštatovalo, že oznámenie má vážny charakter a že menovaný skutočne získal z príslušného miesta povolenie ku kopacím prácam, čo však vyzerá nepravdepodobne, vyzývam vážené riaditeľstvo, aby na základe noriem platných momentálne na pripojenom území ráčilo zabrániť, respektíve oddialiť výkopové práce Hlatky Ernőa. Nech sa bezpodmienečne vezme do úvahy, že Hlatky Ernő je cudzí štátny občan." A už 17. novembra, iba deväť dní po Hlatkého liste konzulátu, čo je úžasné tempo už len vzhľadom na to, že maďarské úrady museli v časoch obsadzovania južných území Slovenska a jeho začleňovania do "vlasti" prežívať výnimočne rušné časy, zareagoval košický riaditeľ múzea prosbou u vojenských orgánov. V liste adresovanom mestskému vojenskému veliteľstvu píše:

"Na základe nariadenia pána ministra kultúry a vyučovania z 12. tohto mesiaca vydaného pod číslom 15.793/ III. sa naliehavo vyzýva Hlatky Ernő, obyvateľ Bratislavy, ktorý vykonáva v Košiciach výkopové práce za účelom hľadania pokladu prostredníctvom firmy Ing. Nováka na území Katovej bašty v štátnom vlastníctve, aby zastavil, prípadne odročil svoje výkopové práce. S hlbokou úctou prosím veliteľstvo, aby sa Ing. Novákovi, ktorý je momentálne vzdialený z Košíc a má tu fungujúcu kanceláriu, prípadne že by chcel pokračovať vo výkopových prácach, zabránilo v tejto činnosti a aby bola budova určená pre múzejné ciele uzavretá na kľúč."

Je jasné, že nové vedenie múzea si ďalšie hľadanie pokladov na Katovej bašte neprialo. Určite si to neprial svojho času ani doktor Polák, bašta a pozemok okolo nej však patrili štátu a tak sa zdá, že maďarské úrady sa vedeli ráznejšie zbaviť šarlatána Hlatkyho, ako československé zlatokopa Hladkého.

NEPRÍJEMNÉ ČASY

Boli to nanajvýš nepríjemné časy v onom novembri 1938. Sen o demokratickej Československej republike sa rozplýval, maďarské kráľovstvo bez kráľa jasalo, že z Trianonskej dohody sa stáva už iba zlý sen a uprostred všetkého toho zmätku sníval svoj sen o zakopanom poklade Majster X 13, podľa potreby Slovák alebo Maďar - asi mal dojem, že sa vyzná v tlačenici - a ani mu len nenapadlo, ako zákonite musí "liezť na nervy" obom stranám. A nielen stranám. Zachoval sa list, z ktorého cítiť, že jeho prekopávania mali nakoniec plné zuby aj drobní ľudia. Akýsi neznámy, pravdepodobne jeho tunajší prívrženec, mu podával ešte koncom októbra, teda v posledných dňoch prvorepublikovej histórie Košíc, a teda už vo všeobecnej atmosfére očakávanej okupácie Maďarskom, sprevádzanej strachom z možného vypuknutia vojny a čoraz bezočivejších protičeskoslovenských provokácií tunajšieho maďarského obyvateľstva, takýto informatívny list:Vážený pán Majster. Ako som už oznámil, inžinier Novák a architekt Brych nie sú v Košiciach, ich kancelária však ešte stále funguje. Včera som ich kanceláriu opäť vyhľadal, ale stále som nič nevybavil, no napriek tomu som sa stretol s Haasom /to bol pilier Novákovej firmy činný aj na Hladkého výkopoch/, ktorý povedal nasledovné: Pred dvoma týždňami sa práce opäť začali a to na základe plánu, ktorý pán Majster dodal. Poverený tým bol Haas a štyria robotníci a kopali od trojuholníkovej steny až po označenú časť, následkom čoho vybúrali dve steny. Štyri a pol dňa kopali na akord /na dohodu/, ale keď už boli pri druhej stene, našli čiernu zeminu a oznámili to pánu Majstrovi tak, ako to prikázal a čakali ho, teda v minulú stredu, že tu bude, no neprišiel. Zatiaľ je táto časť vykopaná, ako o tom zasielam prílohu, zasypaná však nie je a tak robota stojí, kým sa neurobia ďalšie opatrenia. Inžinier Novák je v Prahe a Přerove a nevie sa, kedy sa vráti v súvislosti s výkopovými prácami. Odpoveď /od neho/ zatiaľ kancelária inžiniera Nováka nedostala."

Potom nasledoval akoby dodatok k listu pripísaný pri spodnom okraji: "Opakujem, že táto časť je vykopaná, ale zasypaná nie je. S ohľadom na ďalší vývoj konám už len kvôli vlastnej cti, mne je tu už všetko jedno. Bol som /nasadený/ na vojenských prácach bez nároku na mzdu, bez všetkého. V celej veci, ktorá nám bola cieľom, sa tu angažujem iba sám, dnes si ale dobre rozmyslím každý /ďalší/ krok." List je krásnym dokladom toho, ako sa Majster X 13 alias Ernest Hladký, alias Hlatky Ernő, zúfalo snažil ukojiť svoju mániu hľadača pokladov v nanajvýš pohnutej situácii, keď úrady mali doslova milión iných starostí.

Po zmene hraníc sa o to isté pokúšal aj u Maďarov, ako už vieme. Keď sa mu nedostávalo pochopenia /prirodzene, najskôr ho považovali za nedôveryhodného šarlatána, a keby aj skutočne mal pravdu, veď poklady si môžu vykopať noví páni Košíc rovnako dobre, ako firma Novák/ dovolil si upovedomiť maďarský konzulát v Bratislave ešte raz a svoj list zakončil apelom: "Úpenlivo Vás prosím, aby ste v zmysle môjho listu zo dňa 6. toho mesiaca /už zabudol, že to bolo ôsmeho?/ rozhodli o patričných opatreniach, vyžaduje si to nie môj záujem, ale materiálny a pamiatkový záujem Maďarska. Som presvedčený, že veľavážený pán konzul má vždy a bezpodmienečne na zreteli všeobecné blaho domoviny a tak moje horeuvedené argumenty zváži."

To asi nemal robiť. Na konzuláte si iste pomysleli, že im akýsi hľadač pokladu nebude vysvetľovať, čo sú ozajstné materiálne a pamiatkové záujmy Maďarska. A pripomínať konzulovi, že jeho povinnosťou je dbať na blaho domoviny, veď to bola drzosť! Konzulát síce opäť postúpil list ministerstvu zahraničných vecí /vskutku nevšedná trpezlivosť úradníctva/, to však ponechalo rozhodnutie na košickom múzeu. A skončilo to napokon tak, že Majster X 13 si už v Košiciach do zeme nezakopol. Dodnes nevieme, koľko terénu okolo Katovej bašty celkove prehrabal a sprznil ho tak pre archeológov v budúcnosti. Najbližší serióznejší archeologický výskum čakal Katovu baštu už doslova za dverami. Hornouhorské Rákócziho múzeum sa doň pustilo v roku 1940 a vari sa naň chystalo už v časoch, keď Majstra X 13 definitívne od bašty "odparentovalo".

Hlatky Ernő sa dožil už znovu ako Ernest Hladký vyššieho veku tu na Slovensku. Istý pán žijúci dnes v Košiciach s ním strávil ako kúpeľný pacient pobyt v Bardejove niekedy v päťdesiatych rokoch. Spomínal, že pán Hladký nosieval stále so sebou plán Katovej bašty so zakresleným pokladom. Občas ho rozbalil pred priateľmi a zasvätene rozprával o kniežacom zlate. Na noc si ho vraj dával pod vankúš. V šesťdesiatych rokoch stihol ešte účinkovať v knihe - svojho času bestselleri - Osudy zlatých pokladov od Milana Vároša /vyšla v roku 1967/. Okrem neveľmi dôveryhodne spracovanej kapitoly v knihe sú tu dokonca uverejnené aj portréty "Majstra X 13". Bol to statne vyzerajúci fúzatý chlap s plešinou nad čelom. Na jednej zo snímok je odfotografovaný so spomenutým plánom Katovej bašty. Podľa toho, čo o veciach okolo bašty vieme, je to zameranie z roku 1912 v meradle 1:100, rozhodne nie nejaký starodávny historický dokument. Majster X13 už pravdepodobne dlhší čas nežije - ak by žil, mal by teraz 101 rokov. Keby však mal niekto ďalšie informácie o ňom, alebo dokonca o jeho pláne bašty, nech sa ozve k nám do Východoslovenského múzea.

Text: Jozef DUCHOŇ, Dárius GAŠAJ
preklady z maďarčiny: Uršula Ambrušová
reprodukcie a kresby: Jozef DUCHOŇ