OD BARBAKANU K BASTIÓNU
DELO V OBRANE MESTA
V druhej tretine 15. storočia Katovu baštu dobudovali už do podoby, ako sa nám javia jej zvyšky aj dnes s jedným veľkým rozdielom oproti súčasnosti - stále to bol samostatne stojaci fortifikačný objekt pred Maľovanou bránou, barbakan obkolesený vodnou priekopou, cez ktorý viedla severovýchodná prístupová cesta do Košíc. Po dokončení druhej stavebnej fázy a vybudovaní parkanového múru a tým zväčšení opevnenej plochy o parkán mal teraz tento areál rozlohu asi 36,5 ára, teda viac ako desatinu zastavanej plochy mesta v hradbách. Veľmi rýchlo však malo dôjsť k ďalšej zásadnej zmene vo veci mestského opevnenia, ktorá dala Katovej bašte opäť iný charakter vzhľadu.
Skôr, ako sa k tejto zmene dostaneme, pozastavíme sa nad tým, čo znamenalo pre obranu mesta vybudovanie takého obranného prvku, akým bol barbakan známy dnes pod menom Katova bašta - v tom čase však nemohol mať takéto meno a zatiaľ nevieme, ako ho vtedajší Košičania nazývali. Pokiaľ neboli známe palné strelné zbrane, dokázali lukostrelci pri obrane mesta ovládnuť iba nepatrný pruh okolo hradieb mesta, široký asi 50 až 70 metrov. Pri používaní samostrelov /kuší/, sa táto bránená hĺbka zväčšila až na 200 metrov. Po zavedení delostrelectva sa pomery výrazne zmenili. Hákovnica dostrelila s dostatočným účinkom až na 300 metrov, vtedajšie delo, podľa typu, však až na 500 až 1000 metrov. A keďže opevnené mesto bolo vtedy dlhé od severu na juh asi 800 metrov, mohol jeden jediný delostrelecký objekt pokryť streľbou celú východnú polosféru obrany - strieľne pre malorážne /25 milimetrové!/ hákovnice i delové komory pre „hrubšie" kanóny Katovej bašty umožňovali totiž pokryť paľbou súvisle všetky smery od severu cez východ až po juh.
Navyše tu bol ďalší faktor, ktorý sa musí vziať do úvahy. Z mestských bášt sa nestrieľa iba von, do predpolí, ale musia stáť tak, aby sa navzájom streľbou mohli podporovať. Strelci jednej bašty musia s dostatočným bojovým účinkom dostreliť k obom susedným baštám, samozrejme, nie preto, aby sa postrieľali navzájom. Ak nepriateľ útočí na niektorú z veží, susedné veže môžu podporovať jej obranu bočnou streľbou. Pokiaľ boli známe iba strelné zbrane s malým dostrelom, muselo byť bášt /veží/ veľa, v prípade Košíc napríklad asi 33. Po zavedení ďalekonosnejších zbraní stačilo bášt primerane menej a v dobe, keď realizovali druhú stavebnú fázu Katovej bašty, stačila by na každej strane mesta iba jedna takáto stavba. Pokiaľ však vieme, realizovali sa v Košiciach iba dve, pritom druhá relatívne blízko prvej, pred Mlynskou bránou.
BARBAKAN SA MENÍ NA RONDEL
Dnes už ťažko objasniť, prečo sa Košičania na sklonku vlády kráľa Mateja rozhodli pre výstavbu úplne nového pása hradieb, predsadeného pred doterajšie asi o 50 metrov von z mesta. O rozšírenie zástavby mesta v tomto prípade určite nešlo. Staré hradby boli ponechané i s priekopou, takže nové vonkajšie hradby iba zdvojovali obranný systém mesta. Samozrejme ho aj modernizovali uplatnením vtedy moderného rondelového systému opevnenia. Ten sa vyznačoval polkruhovými baštami - rondelmi - stavanými tak, aby v nich mohli byť umiestnené delá na prízemí a ručné palné zbrane na poschodí /prípad Košíc/.
Ako spôsob modernizácie vynútenej zavádzaním delostrelectva nemal tento postup tu na východnom Slovensku paralelu. V Levoči či Bardejove budovali delostrelecké pozície priamo v pásmach existujúcich hradieb. Ani doba nebola taká neistá, aby vyžadovala takú nákladnú novú investíciu. Kráľovstvo prosperovalo, mestá sa tešili kráľovej priazni a Matej Korvín bol ešte relatívne mladý na to, aby sa rátalo s jeho skonom, nič teda nenasvedčovalo, že by blízka budúcnosť mohla byť taká rušná, ako nakoniec pre Košice bola.
Či už vieme prečo, alebo nie, faktom je, že niekedy začiatkom roku 1484 sa nové vonkajšie hradby okolo Košíc začali stavať. Dokladá to list z 21. februára toho istého roku, kde sa konkrétne uvádza, že s výstavbou sa „práve započalo". Začalo sa na východnej strane, pravdepodobne pri Dolnej bráne /ale isté to nie je, mohlo sa aj priamo pri Katovej bašte/. Vonkajšie hradby boli trasované tak, že časť barbakanu pred Maľovanou bránou pohltili, konkrétne sa ich výstavbou dostala do zázemia. Strieľne pre delá a hákovnice však ostali funkčné a tak sa tento objekt zmenil zo samostatnej pevnôstky na prvok zaradený do kontextu novej fortifikačnej výstavby.
Nové hradby si na Katovej bašte vyžiadali celý rad úprav. Musel sa upraviť areál veže s bránou, vybúrať priechody na južnej strane barbakanu i jeho parkanovej hradby, odstrániť tylové murivá barbakanu. Katova bašta tak stratila charakter barbakanu a stal sa z nej trochu netradičný rondel. Vtedy sa asi aj prirodzene zaužívalo pre ňu nové pomenovanie - Veľký rondel. Takto označenú ju potom nachádzame na rôznych dokumentoch až do poslednej štvrtiny 18. storočia.
KONIEC MAĽOVANEJ BRÁNY
V čase nečakanej smrti Mateja Korvína /1490/ boli už vonkajšie mestské hradby /hovorievame im aj korvínovské/ na východnej strane Košíc už hotové. Pomohli mestu vydržať obzvlášť tuhé obliehanie poľskými vojskami Jána Albrechta na prelome rokov 1490-1491 i druhé kratšie obliehanie o rok neskôr. Nevieme konkrétne, ako sa v týchto bojoch vyznamenala Katova bašta, ale nálezy kamenných gúľ vykopaných v jej areáli v tomto storočí dávajú obraz aspoň o delách, ktoré tu boli umiestnené. Mali ráž od 12 do 30 centimetrov. Najextrémnejšia guľa mala priemer dokonca 70 centimetrov! Toto obliehanie bolo podľa letopisov sprevádzané extrémnym bombardovaním mesta obliehajúcimi Poliakmi a mesto im pravdepodobne oplácalo rovnakou mierou.
Nebudeme sa teraz zaoberať všetkými vojenskými udalosťami nadchádzajúceho 16. a 17. storočia, všimneme si podrobnejšie iba tie, ktoré mali za následok zmeny v podobe Katovej bašty. Zánik Maľovanej brány bol nesporne najdôležitejšou z nich. V apríli 1556 spustošil mesto katastrofálny požiar, ktorý poničil aj veľkú časť opevnenia mesta, medzi iným aj Katovu baštu. Múry, samozrejme, vydržali, za obeť ohňa však padli všetky drevené konštrukcie. Mesto síce s pomocou cisára svoju obranyschopnosť rýchlo obnovilo, keď sa tu však ujal úradu hornouhorského hlavného kapitána Lazar de Schwendi, začala sa koncepčne nová prestavba opevnenia z rondelového na bastiónové.
V rámci zmien, ktoré si to vyžiadalo, sa okrem iného aj redukoval počet používaných mestských brán. Celkom tri brány boli zamurované, medzi nimi aj bývalá Maľovaná, ktorej však vtedy už hovorievali „Drábska - Büttelthor". Bol to neklamný znak, že vtedajší vojenskí špecialisti už opäť nepovažovali východnú stranu za komunikačne dôležitú. To, že nové bastióny začali vyrastať najmä na severnej a západnej strane, si možno vysvetliť tak, že tu sa považovalo rekonštruovať fortifikáciu za najdôležitejšie. Neskôr, keď už bastiónová sústava obkolesila celé Košice, ostávali na východnej strane Katova bašta a opevnenie Mlynskej brány /tiež zamurovanej/ dlho výnimkami, keď ako rondelové stavby dopĺňali modernejšie bastióny. V prípade Katovej bašty sa ani niet čo čudovať - veľkosťou sa s bastiónmi mohla merať a aj svojou konštrukciou mohla do určitej miery funkciu bastiónu nahrádzať. A tak cisárski páni inžinieri šetrili sily i peniaze.
RELATION O KATOVEJ BAŠTE
V roku 1603 opäť spustošil Košice rozsiahly požiar, ktorému padla za obeť aj východná polovica vnútorného mestského opevnenia. O rok neskôr sa tu uskutočnila inšpekcia /popisovali sme ju v seriáli Relation/, ktorej vtedy hovorili aj „inkvizícia". Text tejto inšpekcie dnes poznáme a tak z neho uvedieme to, čo píše o areáli dnešnej Katovej bašty. Inšpekční komisári pri prvej obchôdzke po obvode vonkajšej vodnej priekopy zaznamenali pod položkou 16 toto:
Tu je stará murovaná bránka ktorú volajú Drábska bránka. Priekopa je /tu/ úplne zarastená a zanesená. Z tohto stručného textu je zrejmé iba to, že brána už mala meno Drábska a nie Maľovaná. Nevieme, prečo ju uvádzajú ako bránku a nie bránu, snáď ide iba o nejakú menšiu pomocnú bránu. Nevieme tiež, odkedy a prečo nesie meno Drábska. V nasledujúcej položke 17 zaznamenali: Tu je zo zeme navŕšená hrádza široká 3 kroky, ktorou sa dá prísť a vystúpiť suchou nohou na múry, pretože sú vysoké iba na výšku chlapa. Pred múrmi je tu rozsiahly rondel, ktorého priekopa je celkom vyschnutá a príležitostne sa cez strieľne vonkajšej Drábskej brány doň dá vojsť. Hrádzu cez vonkajšiu priekopu si iste zriadili vtedajší Košičania ako skratku k mlynom a k Hornádu, a ktovie či neboli zodpovední aj za to, že hradba tu bola vysoká iba na výšku chlapa. Ale podľa všetkého sa až tak namáhať nemuseli, pretože aj keď bola Drábska brána zamurovaná, cez jej strieľne sa dalo prechádzať.
Pri obchôdzke vonkajších hradieb sa komisári dostali aj priamo do objektu Katovej bašty a tu pod položkou 44 zaznamenali: Tento rondel, čiže zamurovaná Drábska brána, nemá zakrytú predprseň a klenutia, takže mu hrozí, že sa rozpadne. Strieľne tohto rondelu sú príliš veľké a zvonku ľahko prístupné, ako je už spomenuté pri čísle 17. Od požiaru sú vstup i most oba zrútené a neobnovené. Pod termínom predprseň si treba predstaviť múr poschodia bašty, klenutiami sa rozumejú delové komory, strieľne by mohli byť buď na parkánovom múre, alebo aj priamo na objekte bašty - nevieme určiť ktoré, a nakoniec most a vstup sú nepochybne zariadenia, ktoré baštu spájali ponad vnútornú priekopu s luxemburskou vežou bývalej Maľovanej, teraz Drábskej brány.
Prechádzajúc luxemburským parkánom sa komisári dostali k veži brány vo vnútorných hradbách a tam v položke 64 konštatovali, že: Na tejto bráne zvanej Drábska sú dve bránky vo vnútornom parkáne na oboch stranách, urobené zo zlých dosák a /iba/ s drevenou závorou, ktoré možno ľahko vyvrátiť a bez problému a námahy vojsť do menovanej Drábskej ulice cez vnútornú bránu urobenú taktiež zo zlých dosák. O tejto veži pojednáva aj položka 84 takto: Vnútorná Drábska brána je nezastrešená. Stará Maľovaná brána bola teda v chatrnom stave a s vyhorenou strešnou krytinou. Aby sme tomu lepšie rozumeli, musíme si uvedomiť, že po všetkých stavebných fázach, ktoré mali mestské brány na začiatku 17. storočia za sebou, to boli komplikované areály, a tak sa u Drábskej brány odlišovala vnútorná /tá, čo viedla luxemburskou vežou/ a vonkajšia /tá, čo prechádzala Katovou baštou/.
KATOV BASTIÓN
Už výkresy Nicola Angeliniho z roku 1573 a Daniela Specklina z roku 1577 dokazujú, že fortifikační inžinieri počítali s premenou Katovej bašty na klasický bastión. V prípade Angeliniho to bola dokonca asanácia celého objektu a jeho nahradenie veľkým ušnicovým bastiónom. Iné dva výkresy, anonymné, z roku 1658 a 1671 však ukazujú Katovu baštu v podobe rondelu, ako ju zmenila korvínovská prestavba. Najmenej do roku 1671 sa teda s baštou stavebne nič zvláštne nedialo. V roku 1685 však dobýval Košice generál Eneas Caprara späť z rúk Thökölyho povstalcov a pri tejto príležitosti nechal vyhotoviť nákres obliehania. Na pôdoryse Košíc je v ňom zobrazená Katova bašta už v podobe päťuholníkového zemného bastiónu.
Niekedy medzi uvedenými rokmi teda upravili baštu na bastión tak, že okolo nej, na vonkajšej strane, teda ploche jej parkánu, navŕšili mohutný geometricky tvarovaný zemný val. Pôdorysom potom pripomínala Tupý bastión na opačnej strane mesta. Šírka hrdla bastiónu bola 70 metrov, hrot vystupoval pred líniu hradby 52 metrov, bok bol 22 metrov dlhý. Celá rondelová časť pritom ostala zachovaná a slúžila ako vnútorná armatúra valu, pričom delové komory stratili svoj zmysel a začali sa používať na iné účely, snáď ako sklady, alebo prístrešky pre stráže. Možno práve vtedy definitívne odstránili bránové zariadenia z jej severnej strany, pretože na bastióne by prekážali. Vzhľadom na zmenu podoby sa zmenil aj názov celého objektu, počas celého 18. storočia mu teraz hovorili Katov bastión - Hencker bastion.
Dá sa zistiť presnejšie dátum a autor popísanej úpravy Katovej bašty? S istotou síce nie, ale niektoré údaje sú tu predsa len k dispozícii. Najprv vylúčime možnosť, že túto úpravu realizovali Thököliho kuruci - tí sa takýmto činnostiam nezvykli venovať. Pôvodné štrnásťročné časové obdobie medzi rokmi 1671 a 1685 sa tak zúži na jedenásť rokov medzi rokmi 1671 a 1682. V tej dobe tu boli opäť činní cisárski fortifikační inžinieri, ktorí stavali citadelu pred Dolnou bránou. Pri porovnaní objemu prác na citadele bolo „obhádzanie" Katovej bašty zemným násypom maličkosťou, ktorú mohli „zmáknuť" tu nasadené sily doslova ako brigádu. Nevieme, kto o tom rozhodol, vieme však, že práce v Košiciach vtedy viedol friaulský inžinier Germanico Strassoldo. Možno v tom všetkom mal prsty.
reprodukcie: Jozef DUCHOŇ
