SKUTOČNÝ UNIKÁT
OBLIEHANIE KOŠÍC
Prvá stavebná fáza Katovej bašty bola stavaná v pohnutej dobe, keď sa po smrti krátko panujúceho kráľa Albrechta Habsburského /1437-1439/ a narodení jeho synčeka Ladislava, zvaného Pohrobok /na svet prišiel až po otcovej smrti vo februári 1440/ rozdelila krajina na prívržencov kráľa-nemluvňaťa a prívržencov iného pretendenta na uhorský trón, poľského princa Vladislava. Alžbeta Luxemburská, cieľavedomá a šikovná dcéra kráľa Žigmunda, vdova po Albrechtovi Habsburskom a matka Ladislava Pohrobka, cítiac vratkosť situácie, pozvala na ochranu svojich záujmov a hlavne záujmov maloletého kráľa českého žoldnierskeho veliteľa /ale lepšie by sedelo nazvať ho vojenským podnikateľom/ Jána Jiskru z Brandýsa.
Tento nadmieru schopný muž mal vtedy okolo tridsiatky a za sebou prax z husitských vojen, vojen v severnom Taliansku, vojen v službách kráľovninho otca Žigmunda i manžela Albrechta. Ukázalo sa, že na úlohu, ktorou ho kráľovná poverila, bol ako stvorený. Zverboval skúsených vojakov z Česka a ešte v roku 1441 s nimi obsadil väčšinu stredného a východného Slovenska. Košice, ktoré Jiskra bez väčších problémov zaujal, sa stali základňou pre jeho vojenské akcie v kraji. Kráľovná ho vymenovala do funkcie kapitána a on sa zase postaral o to, aby Košičania proklamovali vernosť kráľovi-dieťaťu. Ešte v tom istom roku mal možnosť dokázať aj svoje vojenské schopnosti.
Jiskra so svojimi Čechmi okupujúcimi veľkú časť Horného Uhorska sa stal tŕňom v päte všetkým prívržencom poľského princa Vladislava /vžilo sa pre nich označenie „Národná strana"/. Vladislav, pozdejšie známy ako „Varnenčík", syn poľsko-litovského veľkokráľa Vladislava Jagellonca, zozbieral vojsko, prekročil uhorské hranice a zovrel Košice /a v nich aj nepríjemného Jiskru/ najprv do blokády, ktorá sa postupne zmenila na obliehanie. Najprv stál na čele zmiešaných vojsk sám, keď sa však ukázalo, že rýchle a ľahké víťazstvo je v nedohľadne, zunovalo sa mu vojenčenie a ponechal vojská pod velením Michala Perényiho a Jána Galeára.
Obliehanie Košíc sa pretiahlo na mesiace a kronikári zaznamenali, že v meste nastala taká núdza o potraviny, že obyvateľstvo jedlo aj „nečisté zvieratá". Jiskra však nebol typ veliteľa, ktorý by nečinne čakal za hradbami. Neustále podnikal z Košíc výpady a podobne si viedli aj jeho velitelia, ktorí operovali v tyle obliehateľov. Neraz vraj situácia vyzerala tak, že sa nedalo poznať, kto koho vlastne oblieha. Nielen obliehaní, ale aj obliehatelia začali trpieť akútnym nedostatkom potravín, neskôr, keď nastali chladné a sychravé mesiace, aj rôznymi chorobami a nakoniec panikou. Rozchýrilo sa totiž, že Čechom idú na pomoc čerstvé posily. A tak sa koncom roka 1441 kráľovské vojsko od Košíc zodvihlo a odišlo zimovať smerom na Jáger.
STAVBA POČAS OHROZENIA
Pramene, ktoré uvádzajú Jiskrove zásluhy na opevňovaní Košíc, tvrdia, že sa tak stalo v roku 1441. Dalo sa v jednom jedinom roku, navyše ešte v situácii, že mesto bolo dlhé mesiace obliehané, postaviť nejaké významnejšie fortifikačné dielo? Asi áno, ale záležalo to hlavne od toho, aké sily sa do budovania nasadili. Vieme napríklad, že husiti v roku 1420 dokázali napochytre opevniť mesto Tábor počas niekoľkých týždňov tak, že mesto vydržalo ešte v tom roku obliehanie. Košice sa nemuseli opevňovať za takých nevýhodných podmienok, ako spomenutý Tábor zakladaný vtedy prakticky na „zelenej lúke". Opevnenie tu už stálo, navyše bolo relatívne krátke obdobie po rekonštrukcii a prestavbe /luxemburskej/. Jiskrovi stačilo asi iba dotiahnuť niektoré detaily a doplniť fortifikáciu mesta o vtedy u nás moderný obranný prvok, barbakany.
Je teda možné pripustiť, že Katovu baštu začali stavať práve pod vplyvom ohrozenia mesta vojskami národnej strany ešte v roku 1441. Stavba nemusela byť dokončená v tom istom roku. Jiskra držal Košice ešte mnoho rokov a tak bolo dosť času na realizovanie diela. Na druhej strane sám fakt, že po stavebnej stránke predstavovala táto prvá fáza Katovej bašty nápadne jednoduchú konštrukciu /vzhľadom na to čo zatiaľ archeologický výskum mohol priniesť/, sa dá vysloviť domnienka, že najstaršiu stavebnú fázu bašty stavali v časovom tlaku. Mohlo to teda byť v roku 1441, pravdepodobne však v krátkom časovom období pokoja po skončení popisovaného obliehania a zároveň pred začatím druhého /taktiež neúspešného/ obliehania Košíc v roku 1442. Takéto vysvetlenie vyhovuje aj kvôli tomu, že výstavba barbakanov si vyžadovala dosť veľkú kubatúru kameňa a ďalších stavebných materiálov, čo by sa pravdepodobne nedalo zabezpečiť v čase obliehania.
Jiskrovo pôsobenie v Košiciach bolo v rokoch 1445 až 1447 prerušené a po roku 1462 skončilo v tomto regióne vôbec. Nový kráľ Matej Korvín nechal postupne likvidovať zvyšky bratríckych oddielov a situácia sa tak po vyše dvoch desaťročiach neistôt pomaly stabilizovala. Napochytro vybudované fortifikačné stavby z Jiskrových čias sa začali upravovať a prestavovať, pretože pokrok vojenskej techniky a taktiky nezadržiteľne napredoval. Pre Katovu baštu to znamenalo rozsiahlu prestavbu do novej podoby, druhej stavebnej fázy.
DRUHÁ STAVEBNÁ FÁZA
Vrátime sa teraz opäť k výsledkom archeologického výskumu z rokov 1997-1998. Ním bola identifikovaná druhá stavebná fáza, ktorá spočívala vo výstavbe delových komôr - dnes ich je osem, ale v minulosti ich mohlo byť o jednu až dve viac. Terén Katovej bašty sa pritom zvýšil asi o 70 centimetrov, pretože výskum odhalil novú podlahovú vrstvu v hĺbke 50 centimetrov pod dnešnou úrovňou terénu. Zvýšila sa tým aj výšková úroveň delových strielní. Steny komôr mali tvar polovičky zrezaného kužeľa. V mieste zrezanej špice boli vybudované štvorcové delostrelecké strielne, na opačnej strane boli komory otvorené do interiéru plochy barbakanu.
Kužeľová časť tvorila klenbu komory a na bokoch prechádzala do zvislých stien založených na už spomenuté elegantné segmentové roznášacie oblúky z lomového kameňa. Oblúky boli založené v teréne až zarážajúco plytko, len asi desať centimetrov pod vtedajšou úrovňou podlahy. Na vonkajšej strane sa oblúky opierali o múr prvej stavebnej fázy a ten bol kvôli tomu spevnený z druhej strany opornými piliermi - dnes sa ich tam dá napočítať deväť. Vnútorná strana oblúkov končila v kamennom pilieri založenom až tri metre do zeme. Jeden pilier niesol vždy dva susediace roznášacie oblúky pri sebe situovaných komôr. Medzi komorami bol priestor zaplnený hlinou, prípadne vytvorené medzikomory zatiaľ presne neurčeného účelu /sklad pušného prachu a gúľ, delostreleckého náradia?/. Medzikomory poznáme momentálne tri. Hĺbka komôr kolísala od 4,5 do 5 metrov. Celková hrúbka takto vzniknutej konštrukcie mala 5,7 až 6,2 metra.
Úroveň s delostreleckými komorami predstavovala prízemie bašty. Nad nimi bola vytvorená vo výške približne 3,5 metra terasa - prvé bojové poschodie so sériou ôsmich štrbinových strielní v múre predprsne hrubom asi 120 centimetrov a vysokom do troch metrov. Terasa bola napokon doplnená drevenou nosnou konštrukciou so zábradlím na vnútornej strane, prekrytá krovom so šindľovou krytinou. Na terasu sa vystupovalo podľa všetkého schodíkmi na jej koncoch.
Na severnej strane komplexu Katovej bašty stála podľa našich už skôr uvedených predpokladov veža s bránou ešte z prvej fázy. Domnievame sa, že mohla mať dva bránové prejazdy tesne pri sebe. Jeden veľký, ktorý používali povozy a vedľa neho malý, určený pre peších, takzvanú „fortňu". Je možné, že táto fortňa sa zachovala v hmote Katovej bašty až dodnes, nakoľko tam zachované zvyšky murív majú rovnaké hrúbky /1,2 metra/ s obvodovým plášťom bašty, teda prvou stavebnou fázou. Šírka traktu fortne by v prípade správnosti tohto predpokladu bola 3,2 metra. Pred oboma bránovými prechodmi musel byť súčasne aj most /keďže tam bola priekopa/.
DOBRE UTAJENÝ MOST
Medzi luxemburskou vežou Maľovanej brány a Katovou baštou bola vodná priekopa široká 19 metrov, cez ktorú viedol most. Nevieme, ako vyzeral - na to by museli byť zamerané osobitné vykopávky. Priekopa bola vykopaná aj pred vonkajším oblúkom Katovej bašty /jej šírku odhadujeme na 18 metrov/, nepochybne už v jej prvej stavbnej podobe. Svedčí o tom násypová vrstva, ktorá umelo zvyšovala a vyrovnávala terén bašty a ktorú navŕšili z materiálu vykopaného pri hĺbení priekopy. Aj cez túto priekopu viedol most, nie však ten, ktorý sme už spomenuli, ale novší, príslušný pre druhú stavebnú fázu. Jeho podobu však napodiv poznáme, či lepšie povedané tušíme. Most sa totiž pod zemou zachoval až do dnešných čias, podobne, ako kamenný most v areáli Dolnej brány. Ako to vieme?
Nuž, v roku 1940 sa realizovali v priestore Katovej bašty vykopávky organizované Hornouhorským múzeom /dnešným Východoslovenským/, pravdepodobne v priamej súvislosti s rekonštrukciou Miklušovej väznice a prípravou muzeálnej expozície v nej. Nepoznáme nálezovú správu z týchto vykopávok, ba možno ani nikdy neexistovala, pretože vtedy sa skúmalo dosť „hurá" systémom. V propagačných publikáciách vydaných v oných vojnových časoch sú však uverejnené fotografie vonkajšej /korvínovskej/ hradby priliehajúcej k severnému koncu Katovej bašty. Hradba má odkopaný terén pri základoch a obnažené tri zvláštne segmentové oblúky, na ktorých stojí. Základ hradby to byť nemôže, navyše je to úsek, kde hradbu postavili nad vodnou priekopou pred Katovou baštou. Dobový text tvrdí, že ide a trojitý vodný kanál.
Tento neveľmi logický výklad sa traduje a vytrvale opakuje aj v novších publikáciách. Nikto sa nepozastavil nad tým, aký obrovský prietok vody by musel tiecť mestom, aby ho vyvádzali tromi kloakami so svetlosťou asi 5 metrov /odhadom/. Po skúsenostiach s vykopávkami Dolnej brány sa takéto vysvetlenie nedalo akceptovať a zároveň nebolo ťažké určiť, o čo tu ide. Trojitá segmentová oblúková konštrukcia stála pred miestom, kde predpokladáme bývalú vežu s bránou. Na takomto mieste musel v minulosti stáť most cez priekopu, takže sa nejednalo o nič iné, ako o pozostatok kamenného masívneho mosta, na ktorom neskôr postavili vonkajšiu hradbu, využijúc ho ako základ. Vzhľadom na segmentové preklenutia mostných polí, podobné roznášacím oblúkom nesúcim murivá delových komôr, vznikol tento most pravdepodobne v čase, keď aj delové komory, teda v druhej stavebnej fáze Katovej bašty. Akoby tu bolo cítiť rovnaký fortieľ a rovnaký cit pre konštrukciu.
STAVBA PRECHODNÉHO TYPU
Konštrukcia delových komôr Katovej bašty je unikátna - na Slovensku nepoznáme nič podobné a pokiaľ viem, tak ani v bývalom Uhorsku. Sama kombinácia kamennej a hlinenej hradby nie je vynálezom renesančnej doby, používala sa už v starovekom Babylone, Grécku a Rímskej ríši. V strednej Európe sa však ku nej začali vracať po tom, čo sa pri obliehaní začalo používať v čoraz väčšej miere delostrelectvo. Stavitelia hradieb chvíľku zápasili s delolejármi, jedni prichádzali so stále hrubšími múrmi, druhí s výkonnejšími kanónmi. Kamenné murivo v tomto zápase zákonite muselo podľahnúť, našťastie sa však prišlo na to, že zemný násyp dokáže stlmiť náraz sebesilnejšej delovej gule. A tak sa pri výstavbe opevnení začal kombinovať vonkajší kamenný plášť s masívnym hlineným násypom.
Aby kamenné murivo dobre viazalo na hlinený val, uplatňovali vtedajší stavitelia rôzne konštrukčné finty. Z muriva vybiehali do valu krátke steny previazané navyše medzi sebou klenbami. Takéto konštrukcie poznáme napríklad z dvadsiatych rokov 16. storočia, keď sa v Taliansku začali zavádzať bastiónové pevnostné sústavy /prvýkrát vo Verone staviteľ Michele Sanmicheli v roku 1521/. Aj keď realizácia bastiónových sústav spadá až do 16. storočia, vieme, že teoreticky sa nimi zaoberali rôzni umelci a architekti už od konca 15. storočia. Rovnako tak vieme, že pred nimi existoval celý rad fortifikácií prechodného typu a zdá sa, že takouto stavbou bola aj Katova bašta v Košiciach. Svojím spôsobom bola teda predvojom, medzičlánkom nesúcim prvky rondelových sústav opevnení /tvar, umiestnenie strielní, parkán klasického typu/ i prvky budúcich bastiónových sústav /kombinovaná konštrukcia, veľkosť/.
Pozastavíme sa ešte pri spomenutom parkáne klasického typu. Dnes nie je zachovaný žiaden viditeľný relikt architektúry, ktorým by sa dal dokázať, zo starých fortifikačných plánov Košíc je však jeho existencia zrejmá, osobitne z plánov z roku 1658 a 1671. Parkánový múr, ktorý musel byť logicky nižší, ako úroveň strielní delových komôr, aby neobmedzoval obranu, obiehal baštu vo vzdialenosti 18 až 20 metrov od jej čelnej strany. Predpokladáme, že bol 90 centimetrov hrubý, kamenný, vybavený štrbinovými strielňami. Plocha parkánu vznikla na bývalej vodnej priekope bašty, takže predpokladáme, že táto bola čiastočne zasypaná hlinou vykopanou z novej vodnej priekopy, ktorú zriadili teraz až za parkánovým múrom.
Dnes ešte nevieme, či tento parkán bol budovaný zároveň s druhou stavebnou fázou Katovej bašty, alebo až o generáciu neskôr, keď sa stavali vonkajšie korvínovské hradby. Odpoveď na to môže dať opäť až na to zameraný archeologický výskum. Nakoniec vysvetlíme, prečo bol použitý termín „klasický parkán". Z uvedených plánov sa dalo odčítať, že parkán Katovej bašty bol tvorený jednoduchým múrom so strielňami. Bastiónové sústavy však už používali iný systém, múrik, alebo osobitný malý val tesne pod kurtinou, zvaný po francúzsky „Fausse braie" - v slovenčine na to nie je ekvivalent.
KTO A KEDY STAVAL
Ostáva nám teraz zodpovedať už iba jeden problém druhej stavebnej fázy Katovej bašty, kedy a kto ju staval. Najprv čas stavby. Vzájomné polohy brány a mosta voči korvínovským hradbám naznačujú, že druhá fáza vznikala pred rokom 1484, a to v časovom odstupe minimálne jednej generácie staviteľov /staviteľ druhej fázy ešte nepočítal v budúcnosti s druhými hradbami a naopak, staviteľ druhých hradieb si už dovolil situovať ich tak, že ignoroval polohu vonkajšej Maľovanej brány/. Zároveň tu existovala prvá fáza, opäť časovo vzdialená asi o jednu staviteľskú generáciu od druhej /staviteľ prvej fázy nepočítal s komorami a nedimenzovala obvodový múr a staviteľ druhej fázy ignoroval pôvodné strielne a výšku terénu/.
Pri takejto úvahe, kde sa musíme vmestiť medzi roky 1441 a 1484 za dodržania podmienky jasného časového odstupu od oboch týchto dát, vyhovuje pre výstavbu druhej fázy Katovej bašty obdobie rokov 1461 - 1471 až podozrivo dobre. Malo by to byť obdobie pôsobenia talianskych majstrov Solariho, Fioravanteho a Michelievicha, samozrejme, ak sa raz dokáže, že tu naozaj pôsobili. To by mal zabezpečiť ďalší archívny výskum a tým by sa dalo zodpovedať na otázku, kto bol autorom druhej stavebnej fázy Katovej bašty. No potrebný by bol aj ďalší archeologický výskum, pretože práve on by mohol do mnohých doteraz vyslovených teoretických úvah povedať či to tak bolo, alebo aj to, že to bolo úplne inak.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer dňa 10. 11. 2000.
reprodukcie a kresba: Jozef Duchoň
