Časť prvá

Je takmer nemožné zaoberať sa dejinami nášho mesta a nenaraziť pri tom na meno Jána Mateja Korabinského, autora známeho zemepisno-historického slovníka, z ktorého čerpali mnohí neskorší historici a publicisti. S jeho menom určite prišli do styku aj čitatelia tejto rubriky, pretože neraz sme už v minulosti publikovali pramene, v ktorých bolo dielo tohto Slováka citované. Keď sa mi pred pár mesiacmi dostalo do rúk originálne vydanie Korabinského lexikónu - bolo to v regionálnej čitárni Knižnice Jána Bocatia - rozhodol som sa poskytnúť záujemcom o naše miestne dejiny celý text hesla Košice z tejto užitočnej knihy. Napriek tomu, že mnoho údajov tohto hesla /v lexikóne sa nachádza od strany 284 po stranu 291/ nie je presných, prípadne je už dnes prekonaných, predsa len stojí jeho publikovanie za to, veď koniec koncov je to aj zaujímavý pohľad na dobové historické znalosti a predstavy, vtedajšie publikačné priority a tiež rozsah vydavateľskej autocenzúry. O tom všetkom prinesieme sprievodný komentár, ktorý zaradíme za originálny Korabinského text - ten nebudeme v záujme autenticity upravovať. Kvôli lepšej zrozumiteľnosti je v originálnom texte kde-tu vsunuté slovko, ktoré sa v texte lexikónu nenachádzalo. Takéto doplnky sú tlačené kurzívou. Nakoniec ešte uvediem, že Korabinského lexikón je vydaný v nemeckej reči a uvádzané heslo je tu, na stránkach Košického večera vôbec prvým jeho kompletným prekladom.

JÁN MATEJ KORABINSKÝ

Tento všestranný a zaujímavý človek sa narodil v roku 1740 /budúca cisárovná Mária Terézia práve nastúpila na habsburský trón/ v Bratislave. Tá sa vtedy samozrejme volala ešte Pressburg a Slováci ju poznali pod menom Prešporok. Už v mladom veku, ako devätnásťročný, sa stal profesorom na tamojšom lýceu a založil súkromnú dievčenskú školu, ktorá však bola po siedmich rokoch existencie zrušená /1766/. Nevieme, prečo k tomu došlo, mladého Korabinského to však vraj zasiahlo až tak, že sa vydal na študijné cesty do Nemecka. Tu vraj v praxi študoval fungovanie rôznych inštitúcií - životopisci uvádzajú rôzne manufaktúry, sirotince a chudobince, no navyše sa venoval tiež klasickému štúdiu - teológii, filozofii a matematike.

Korabinského nemecká epizóda trvala dva roky, po ktorých sa vrátil späť do Bratislavy. Opäť sa začal venovať vychovávateľskej činnosti, ale postupne sa z neho stával literát a publicista. Pravidelne písal do Prešporských novín a hoci bol Slovák, upravil maďarskú gramatiku od Moelibea. V roku 1778 vydal Uhorský almanach, v roku 1781 Popis Prešporka, ktorý vyšiel v Prahe. V Bratislave mu však vzápätí vyšli Zobrané erby magnátov a šľachticov uhorských na 112 listoch a Atlas regni Hungariae portabilis /Príručný atlas Uhorského kráľovstva/. Korabinského záujmy a vedomosti museli byť nezvyčajne rozsiahle, keďže mu v roku 1788 - opäť v Bratislave - vydali Malý slovník turecký, ktorý mal trojjazyčné heslá - v nemčine, maďarčine a slovenčine, a pripojenú stručnú tureckú gramatiku. Jedno z jeho posledných diel, Opis Uhorského kráľovstva, vyšlo vo Viedni v roku 1804.

Pre nás najdôležitejšie Korabinského dielo Geograficko- historický a produktový lexikón Uhorska vzniklo za podpory uhorskej šľachty a osobitne palatína, arcikniežaťa Jozefa Habsburského. Jeho prvé vydanie uzrelo svetlo sveta v Bratislave v roku 1786, druhé vo Viedni v roku 1801. Nie je možné si predstaviť, že by autor tohto lexikónu osobne ponavštevoval všetky mestá, mestečká, dediny a lokality, ktoré v ňom majú svoje heslo. Korabinský evidentne pracoval s dostupnými písomnými prameňmi a pravdepodobne aj kolektívom spoluautorov, dopisovateľov. Nevieme, či počas práce na lexikóne Košice skutočne aj navštívil, alebo sa spoľahol na podklady od nám dnes neznámeho informátora. Nech je to už akokoľvek, jeho lexikón je skutočne cenným prameňom a vo svojej dobe to bola pravdepodobne kniha idúca veľmi dobre na odbyt - dalo by sa povedať bestseller.

V životopise Korabinského sa uvádza, že sa dvakrát pokúšal založiť vlastné kníhkupectvo v Bratislave, ale neúspešne. Azda nemal vlohy na podnikanie. Vieme však, že bol spolumajiteľom vydavateľstva s akýmsi Weberom. Dožil sa pomerne vysokého veku odíduc z tohto sveta 23. júna 1811 v Bratislave. V Bocatiovej knižnici prechovávajú exemplár prvého vydania Korabinského lexikónu, ktorý má na prázdnom liste na začiatku ručne vpisované latinské poznámky svojho majiteľa /podľa charakteru poznámok to bola pravdepodobne osoba príslušná k armáde/ práve z obdobia okolo roku 1811. Hneď prvá poznámka má text "Corabinszky obiit 1811 mense junio 71-o aetatis anno - Korabinský zomrel v mesiaci jún 1811 vo veku 71 rokov." Nasledujúca poznámka sa tiež týka smrti akéhosi Gatterera, zomrelého 5. apríla 1798. Človek, ktorý tieto fakty zaznamenal, Korabinského hádam osobne poznal, prípadne sa o jeho život zaujímal. Nie je vylúčené, že bol jedným z jeho dopisujúcich spolupracovníkov.

GEOGRAFICKO-HISTORICKÝ A PRODUKTOVÝ LEXIKÓN

Titulný list Korabinského lexikónu má na svoju dobu typický košatý názov: Geograficko-historický a produktový lexikón Uhorska, v ktorom sú v abecednom poriadku uvedené najpoprednejšie miesta krajiny a sú priblížené krátkymi opismi bežnými a vhodnými pre spoločenský styk, od Jána Mateja Korabinského, s pridanou poštovou mapou, pomocou ktorej sa dá zostaviť ideálny a úplný atlas tejto ríše. Bratislava, k dostaniu vo Weberovom a Korabinského vydavateľstve, 1786.

Na strane 284 lexikónu, za heslom Karwa, nasleduje heslo Košice.

Kaschau, Cassovia, Kassa, Košice sú hlavným mestom Horného Uhorska a rozprestierajú sa na pravom brehu rieky Hornád, medzi trochu vzdialenými nepríliš vysokými vrchmi, na rovine 4 míle od Prešova, 12 od Jágra, 24 od Budína a 50 od Bratislavy. Podľa mienky súčasných spisovateľov, ktorí to dokazujú istým starým meststským dokumentom, boli založené z dvoch dedín, pomenovaných Horné a Dolné Košice. Belo IV. obdaroval Dolné Košice, ktoré boli spolu s Hornými za kráľa Gejzu II. okolo roku 1143 obývané Sasmi, slobodami, pretože ho ich obyvateľstvo v roku 1235 po nešťastnej bitke na rieke Slaná na úteku pred nepriateľom veľmi dobre prijalo, a ochotne ho zaopatrilo všetkými potrebami. Preto sa najprv povzniesla na mesto táto nižná osada.

Štefan I. potom primerane uspokojil šľachtických osadníkov vyšnej osady, v ktorej bol založený ženský kláštor, z ktorého vidieť už iba stopy, a dal im za ňu dve rovnocenné dediny na Hornáde - Čaňu a Gyňov, ležiace iba jednu míľu od Košíc. Podľa tejto správy sa v roku 1270 spojili Horné a Dolné Košice do jedného sídla. Toto nové rozšírené mesto dostalo potom v roku 1290 za kráľa Ladislava IV. svoje hradby a stalo sa postupne preslávenou pevnosťou, ktorá stála bezpečne proti útokom Sedmohradčanov, Poliakov, Turkov i Povstalcov. Obzvlášť za Ferdinanda II. pribudli Košiciam silné opevnenia a cisár Leopold ich ešte rozmnožil o Citadelu, na ktorú musela dať kňažná Rákocziová 200 000 zlatých. Cisár Karol VI. ju najprv považoval za vhodnú predsunutú hradbu, neskôr ju nechal demolovať.

Batérie, bastióny a ravelíny mali svoje vlastné pomenovania. Pri Hornej bráne bola vpravo Mäsiarska a /vľavo/ Nová batéria, pri Dolnej Forgáčovská a Kováčska. Bastióny nasledovali takto za sebou: Mlynský, Tehlový a Tupý bastión, ktoré boli renovované v roku 1733. Potom Zubatý, Moskvičský, Bethlenov a Železný. Ravelíny mali mená: svätého Karola, svätého Eugena, svätého Jozefa a svätého Petra. Okrem toho /tu ešte boli/ Katova veža s jednou batériou na Hornáde.

Vnútorný vzhľad tohto pekného a poriadneho mesta a pevnosti, ktorého zaoblený pôdorys meria na dĺžku 380 siah a na šírku má od 170 do 230 siah, je nasledujúci. Keď sa vchádza dovnútra Hornou bránou, ktorá je postavená na severnej strane, vidieť potok Čermeľ plný pstruhov, ktorý priteká z neďalekých vinorodých vrchov. Tento rozdeľuje mesto na východnú a západnú časť, tečie od Hornej k Dolnej bráne, je prekrytý viacerými, asi dvadsiatimi mostíkmi, čiastočne drevenými, čiastočne kamennými, aby sa ním dalo prechádzať, a tvorí v strede mesta po tom, čo tečie asi 130 siah, ostrov, ktorý spolu s už spomenutým tokom nie je nepodobný obyčajnému nákrčníku.

Na tomto ostrove, zriadenom istým inžinierom, ktorého náhrobný kameň si možno prečítať v nemeckej modlitebni a je na ňom aj jeho riadna podobizeň, ktorú tiež možno vidieť na jednom mostíku so stavom zadržiavajúcim potrebnú vodu pre prípad nebezpečenstva požiaru, sa zraku ponúkajú nasledujúce budovy. Na severnej špici, kde sa práve delí potok na dve ramená, je socha Jána Nepomuckého a hneď pri nej nasleduje skvostný čestný stĺp Nepoškvrneného počatia /Panny/ Márie, ktorý bol v roku 1776, za komorského grófa Pavla Medňanského renovovaný s veľkými nákladmi. Nato, keď sa pozrieme trochu doľava, je hlavná strážnica a ďalej nádrž pre požiarne striekačky, a potom v strede ostrova Kaviareň, v ktorej sa od istého času organizujú plesy pre šľachtickú a meštiansku spoločnosť.

Ďalej vpravo za tým, blízko pravého ramena Čermeľa, sú arkády gombikárov, vľavo čiže naproti takzvaná Archa Noemova, pri ktorej vidieť na prízemí tiež niekoľko arkád obchodníkov. Svojho času tu bola letná sála postavená na stĺpoch, kde mával magistrát svoje schôdze, bola však pred pár rokmi odstránená. Práve tu /teraz/ stojí rozsiahle cvičisko, čiže prehliadková plocha, kde sa stráž predvádza každý deň. Teraz sa dostávame na ľavom nábreží Čermeľa k takzvanej Červenej zvonici, ktorej zvony, obzvlášť veľký zvon zasvätený svätému Urbanovi, počuť na míle, až po Prešov, ktorý je dokonca za horou.

Teraz nasleduje veľký farský čiže Alžbetínsky kostol, nákladne celý postavený z kamenných kvádrov s vežou novopokrytou meďou. Základy tohto veľkolepého kostola položila kráľovná Alžbeta, manželka Karola I., dcéra Ondreja II. a matka Ľudovíta I. v roku 1324. Jeho výstavbu začatú touto zakladateľkou, v ktorej pokračovali jej manžel a syn, ukončil veľkolepo Matej Korvín, takže niektorí spisovatelia ho porovnávajú s kostolom svätého Štefana vo Viedni a okrem veľkosti kladú na jeho roveň. Nad portálom orientovaným k severu sa na ňom nachádzajú obrazy uvedených kráľov vytesané z kameňa. Tento kostol má podobu kríža, je dvadsať siah dlhý a 15 široký, ozdobený najumeleckejšou kamenárskou prácou a zvnútra i zvonku bohato dekorovaný stĺpmi, pyramídami a inými rezbárskymi dielami.

Tieto prvomenované /stĺpy/ mali po mnohé roky osud neznámeho majstrovského diela, súc zatreté vápennou omietkou, čo bolo príčinou vzniku dohadov u znalcov a obdivovateľov šerého dávnoveku. Okolo vonkajšej strany strechy celej budovy kostola vedie chodba, ktorá je vybavená prerezávaným kamenným zábradlím. Rovnakým umeleckým výtvorom sú aj dve veže, z ktorých je jedna úplne vybudovaná, druhá však iba po strešný štít. Tento farský kostol, ktorý za Bočkaja patril evanjelikom, má 27 oltárov. Dva z nich, hneď pri bráne, boli venované v roku 1775 istému žobrákovi, ktorý tu žobrával svoju almužnu. Umelecké priehľadné schodište na pravej strane vstupu vedie do vyvýšenej kaplnky svätého Jána Nepomuckého. Ďalej smerom na juh je starodávny kostol svätého Michala, kde drží svoje pobožnosti /mestská/ posádka a niekedy aj Gréci uniati. Tieto kostolné stavby sa tu považujú za prvé príbytky Božie.

Na južnom konci tohto ostrova, nedaľeko Dolnej brány, sa nachádzajú dolné kasárne, zriadené v roku 1713, sú dlhé takmer 30 siah a pojmú jeden celý prápor /vojska/. Teraz možno predstaviť tiež ostatné ulice a budovy mesta, ktoré sú pozoruhodné, nachádzajú sa na dlhej a širokej ulici, čiže námestí, od Hornej po Dolnú bránu. Rovnobežne s touto Hlavnou ulicou, ktorú /potok/ Čermeľ delí po dĺžke, vedú dve ďalšie postranné ulice. Tá, čo je vľavo, čiže na východnej strane, je Kováčska ulica.

Druhá, vpravo, čiže na západnej strane sa volá Mäsiarska. Prvá je spojená s Hlavnou Františkánskou uličkou, uličkou pri Glotzkovom pozemku, potom bývalou Jezuitskou a Mlynskou ulicou, ako aj uličkou prechádzajúcou cez hostinec Čierny orol. Druhá, čiže Mäsiarska je spojená /s Hlavnou/ cez Zbrojničnú, Pivovarskú, Mníšsku, Zámočnícku a Forgáčovskú priečnu ulicu, pričom poslednú z nich pred časom volali tiež Ružová ulica. Aj pri mestských hradbách sú ešte dookola obytné miesta, ku ktorým možno dôjsť priečnymi uličkami.

Významné budovy nasledujú takto za sebou: Vpravo na Hlavnej ulici, hneď pri Hornej bráne je zbrojnica, ďalej nižšie vojenská nemocnica, veliteľský dom, ktorý náležite a bohato vystaval z vlastných prostriedkov Ján Bornemissa. Budova pošty, župný dom, uršulínsky kláštor s kostolom. Mäsiarske krámy, ktoré sú veľkým a výnosným prechodovým domom, a potom fara. Na ľavej strane Hlavného námestia sa nachádzajú hneď pri Hornej bráne: Horné kasárne, ktoré boli vybudované od roku 1726 v treťom decéniu tohto storočia.

Ďalej nižšie je šľachtický konvikt a vedľa františkánsky kostol s kláštorom. Ďalej bývalé jezuitské kolégium spolu s kostolom a kráľovskou akadémiou. V jej budove sa nachádza tiež kníhtlačiareň, ktorú si v roku 1774 zakúpil za 7600 florénov známy v Bratislave žijúci kníhtlačiar, pán Johan Michal Landerer, a nechal ju príhodne vybaviť novými /typmi/ písma. Nato nasleduje Levočský dom, ktorý slúžil Jeho veličenstvu cisárovi ako ubytovanie pre arcivojvodu Maxmiliána. Radnica, dom, ktorým možno prechádzať naprieč a ktorý bol ako nový vybudovaný za richtárskeho úradovania pána Jozefa Kleštinského. Neďaleko veľkej zvonice tiež cisársko-kráľovská zlievareň. Nový župný dom. Okrem nich sa na Hlavnej ulici nachádzajú aj domy grófov Barkóczyho, Andrássyho, Dőryho, Klobušického, Čákyho, Szirmaya, baróna Zahlhausena, Palotschaya, Berzevicziho, Schweitzera a Eötvösa, pričom v poslednom z nich má miesto seminár.

Preklad a ilustračné fotografie: Jozef DUCHOŇ