Časť druhá
Pokračujeme v uverejňovaní prekladu textu hesla Košice z Geograficko-historického a produktového lexikónu Uhorska od Jána Mateja Korabinského.
Na Mäsiarskej ulici je mestský pivovar, cisársko-kráľovský sklad a hneď vedľa neho dominikánsky kláštor s kostolom a priestrannou záhradou. Normálna škola tvorí nárožie Mäsiarskej a Forgáčovej ulice. Z tejto ulice sa ide cez novú bránu k trom evanjelickým modlitebniam, ktoré sú postavené spolu so školou na Martovom vŕšku, odkiaľ svojho času ostreľoval veliaci gróf Ján Pálffy mesto a to sa mu odovzdalo na akord. Tieto tri modlitebne, do ktorých sa dá ľahko dôjsť za štvrť hodiny, spravujú štyria kazatelia, bývajúci v meste. Dvaja z nich vykonávajú svoj úrad v nemčine, ostatní v maďarskej a českej reči. Neďaleko odtiaľ majú aj reformovaní svoju samostatnú modlitebňu a svojho kazateľa.
V okolí stojí ešte mestský majer, letohrádky a záhrady. Neďaleko /hostinca u/ Zeleného stromu, pri Dolnej bráne, sa nachádza kostol, vedľa špitál, ktorý bol rozšírený a prispôsobený na účely všeobecného zdravia príslušníkov rôznych náboženstiev. Pred Hornou bránou je iný /špitál/, pre vojakov. Kalvársky vŕšok má peknú polohu a medzi vinicami, kde je aj osídlenie, stojí Rozálsky kostol. Hornád, prekrytý jedným mostom, poháňa Horný, Stredný a Cisársky mlyn a mlyn na /pušný/ prach, povyše Cisárskeho mlyna je tiež brusiareň. Neďaleko tejto rieky sú tiež garbiarne vedľa záhrad. /Potok/ Čermeľ slúži píle, papierenskému mlynu a dvom potravinovým mlynom. Sú tu tiež minerálne pramene, ktoré dávajú teplo na kúpanie. Na to sú znamenité kúpele pri Strednom mlyne a kúpele Bankov medzi vŕškami v lese. Prvé zanechávajú železité fľaky na bielizni, tie však, čo sú vo vŕškoch, majú veľkú návštevnosť.
Magistrát tohto slobodného kráľovského mesta pozostáva z mestského richtára a 12 radných, ktorí sú spolu s volenou obcou, zasadajúcou za štyrmi osobitnými stolmi na radnici, každoročne po voľbách, čiže dni reštaurácie, spoločne predstavení na tlačenej tabuľke. Pred rokom bol počet tunajšieho obyvateľstva spočítaný na okolo 6200 duší. Meštianstvo sa živí obchodovaním, ktorému sa predtým venovala veľká pozornosť, potom svojimi remeselnými výrobkami, vinohradníctvom a šenkovaním vína. Takzvané Hegyalljské /vína/ majú výsadu horského vína, takže ich šenkujú od Jakuba až do Alžbety. V tomto čase sú miestne vína zatvorené /nešenkujú sa/. Výsadu tohto Jakubského šenkovania získali tunajšie ženy za svoju odvahu, pretože zahnali Turkov, ktorí sa chceli dostať nepozorovane do mesta úskokom. Na trvalú spomienku tejto /udalosti/ nosia v dňoch slávností vína turecké hlavy.
Od čias, čo boli tunajšie močariny okolo mesta vysušené, zriadili sa odtoky stojatých vôd a mesto bolo vydláždené, je toto miesto /mesto Košice/ príhodnejšie pre ľudské zdravie, ako v minulosti. Časť mesta bola vydláždená už za cisára Karola VI., na čo venoval tento dobročinný monarcha 6000 florénov. Po čase nechal magistrát pokryť kamennou dlažbou aj zostávajúcu časť.
Erb mesta je jasne opísaný v diplome kráľa Vladislava, ktorý ho podpísal v Budíne v roku 1502. Je to trikrát naprieč delený štít, v ktorého hornom poli sú tri zlaté ľalie. Prostredné, ktoré je štiepené po dĺžke, má vpravo štyri rieky kráľovstva, vľavo však polovicu orla. Nakoniec sú v spodnom poli, ktoré je tiež rozdelené brvnom, umiestnené tiež tri zlaté ľalie. Anjel v nebovomodrom rúchu s roztiahnutými krídlami a krížom na hlave mu slúži ako nosič štítu. Pôvodne malo mesto v znaku iba jednu ľaliu, ako skutočne najstarší erb územia Košíc. Kráľ Ľudovít I. im však dal ešte dve ďalšie a cisár Žigmund zaň postavil anjela v červených šatách. Vladislav II. zmenil oblečenie anjela a obohatil ho v už spomínanom roku zo svojho šľachtického erbu polovicou orla. Nakoniec jeho manželka, ktorá bola dcéra grófa Gastona de Candela z Francúzska, mu dala tri zlaté ľalie na trvalú spomienku svojho pôvodu.
K dejinám tohto presláveného mesta, ktorého záznamy nám do určitej miery prichádzajú na pomoc, tu nasledujú v chronologickom poradí iba jednotlivé pozoruhodnosti: V roku 1283 nechala rodina Peréniovcov stavať pre konventuálov svätého Františka františkánsky kostol s kláštorom, do ktorých sa nasťahovali bratia observanti. V roku 1308 povstalo mesto spolu so známym Matúšom Trenčianskym a vystupovalo proti kráľovi Karolovi I., palatín Omodej pri tom prišiel o život. V roku 1324 bol položený základ kostola svätej Alžbety, ktorého stavba bola ukončená v roku 1368. Na počesť kráľa Mateja, ktorý ho dokončil, horí na južnej strane blízko kostolnej brány lampa na umeleckom stĺpe, na ktorého vrchole je vežička, uprostred nej je anjel, na pravej strane starý mestský erb a na ľavej možno vidieť erb korvínovský. Na tomto pamätnom kameni bol tiež erb Uhorska a oproti /nemu/ primerané dva šípy s krížom.
V roku 1422 na náklady mesta postavili druhú mestskú hradbu. V roku 1430 tu zúril mor a zomrelo veľa ľudí. V roku 1441 urobil Jiskra mnoho pre opevnenie mesta, keďže ho sem v núdzi vyslala Alžbeta na obranu proti Vladislavovi I. V roku 1458 udeli kráľ Matej mestu privilégium raziť mince podľa vzoru a v hodnote budínskych mincí, ktoré však zaniklo, pretože susedné zlaté bane v Zlatej Idke boli zanedbávané. U zberateľov starožitností sa ešte stále nájdu malé mince, ktoré tu razili. Na ich jednej strane je písmeno C, na druhej francúzska ľalia, akú mesto nosí v erbe.
V roku 1490, po smrti Mateja Korvína, mesto márne obliehal poľský princ Albrecht, keďže sa tento spolu s Vladislavom uchádzal o uhorskú korunu. V roku 1535 mesto vypľundrovali Zápoľského ľudia. V roku 1552 tu bolo ustanovené sídlo Generálneho vojenského komisariátu. V roku 1556 sa tu udial veľký požiar, pri ktorom vyhorelo celé mesto s veľkým kostolom, dvoma mníšskymi /rádovými/ kostolmi a kláštormi, ako aj radnica. V roku 1557 začala na Spišskom hrade činnosť Spišská komora, ktorú najprv presťahovali do Spišského Štvrtka, potom sem /do Košíc/.
V roku 1600 sa tu stala známou kníhtlačiareň, ktorú založil Ján David Türsch. Toto umenie rozkvitalo v meste takmer celé storočie, udržiavané protestantskými tlačiarňami. Kníhtlačiari nasledovali postupne takto: 1610 - 11 - 12 a 13 to bol Ján Fischer, 1621 Mikuláš Molerus, 1626 Daniel Scholz, 1663 Markus Severini, 1664 Zuzana Severini, 1668 David Türsch a v tom istom roku tiež vdova Jána Davida Türscha, 1669 Erich Erik a Štefan Boschitz. V tom čase tu boli vydané viaceré učené a prospešné spisy.
V roku 1604 priviedli do tohto mesta jezuitov. Tiež v tom roku na vyšší príkaz odobrali protestantom farský kostol a dali ho do majetku Jágerskej kapitule, keďže Turci obsadili Jáger a tá sa presťahovala do Jasova a potom, kvôli väčšej bezpečnosti sem /do Košíc/. Ešte v tom istom roku sa mesto ubránilo proti generálovi Bastovi, ktorý musel zrušiť /jeho/ obliehanie. V roku 1619 sa mesto vzdalo Gabrielovi Bethlenovi. V roku 1622 pripadli doživotne Košice spolu so stolicami Satmár, Sabolč, Ugoča, Bereh, Zemplín a Abov sedmohradskému kniežaťu Gabrielovi Bethlenovi.
V roku 1647 zanechala v Užhorode Zuzana Balašová základinu pre šľachtický konvikt, ktorý bol po uplynutí 12 rokov presťahovaný sem /do Košíc/. Alexander Keczer rozmnožil túto základinu o príspevok na starostlivosť o prestarnutých šľachticov. V roku 1626 tu mal Bethlen s Katarínou Brandenburskou nádhernú svadbu. V roku 1644 toto mesto obsadil Juraj Rákoczi a cisárovi Leopoldovi ho odstúpil v roku 1660. V roku 1657 tu založil jágerský biskup Benedikt Kišdy univerzitu a v roku 1659 školu na vychovávanie mladých duchovných, ktorých počet bol zmnožený novým /majetkovým/ odkazom veľkovaradínskeho biskupa Augustína Benkoviča v roku 1699. Tento seminár, ktorý mestu pomáha, je na úžitok i okrasu, prežil za biskupa Barkócziho taký osud, že jeho chovanci boli na základe istých traktamentov vysťahovaní do záhrady, potom ich nečakane previedli čiastočne do Jágra, čiastočne do Veľkého Varadína.
V roku 1672 udreli na mesto rebeli a kvôli nim tiež v roku 1677 vyhoreli predmestia. V roku 1674, 22. augusta tu vzbĺkol požiar, ktorý vyhodil do vzduchu 122 ton /pušného/ prachu, spálil 36 000 vedier zrna a pripravil o život vyše 300 ľudí. V roku 1676 tu pocítili zemetrasenie. V roku 1682 obsadili mesto rebeli a Thököli sem zvolal krajinský snem. V roku 1685 prešlo mesto opäť do cisárových rúk. V roku 1687 sa tu na pokyn kráľovnej Eleonóry usadili mníšky uršulínky z Bratislavy. V roku 1700 po častiach opäť postavili kostol a kláštor dominikánov, ktoré predtým veľa vytrpeli počas vojen a najmenej sto rokov boli ponechané pusté.
V roku 1712 tu bol požiar. V roku 1713 založili Ondrej Keczer a jeho manželka Žófia Šándorová jezuitské kolégium a administrátor Spišskej komory gróf Ladislav Szentiványi tu so slobodným pánom Jánom Szentiványim založili kníhtlačiareň, ktorú vybavili písmenami /typmi/ vynikajúcich kníhtlačiarní z Bardejova a Levoče. Na jezuitskom kostole je nápis: Honori Sanctissimae Trinitatis Princeps Sophia Bathori Posuit. V roku 1723 prijala košická komorská administrácia rozkaz, podľa ktorého bolo zaslaných späť 2894 maďarských biblií, ktoré sem poslali Debrecínčania prostredníctvom duchovenstva.
V roku 1770 tu 20. septembra po prvýkrát žrebovali lotériu, z ktorej vzišli vylosované čísla 82, 83, 60, 71, 52. V roku 1776 tu v rámci všeobecnej školskej reformy založili Akadémiu a Hlavné gymnázium a na cisársko-kráľovské náklady zriadili verejnú knižnicu, ktorej vedením bol poverený pán Gabriel Péchy. V roku 1779 tu vypukol požiar. V roku 1781 tu vybudovali divadlo, v ktorom boli ako prvé inscenované kusy /divadelné hry/ Hilverdingskej spoločnosti.
K tunajším známym učencom patrili medzi inými: Bocatius, obratný básnik, ktorý sa zo školského učiteľa stal senátorom, Samuel Timon a Štefan Kaprinai, dvaja učení jezuiti, Pavol Gyöngyösi, reformovaný kazateľ, ktorý našiel šťastie vo Frankfurte nad Odrou, keďže musel opustiť Košice. Pán Fridrich Jakub Fücker, doktor medicíny, ktorý sa preslávil dizertáciou Generalia Medicinae, vydanou v roku 1773, okrem iného sú Košice rodiskom chýrneho pána Michala von Gombos, ktorého zásluhy o mesto Bratislavu, osobitne jej opis, nemôžu zostať nespomenuté. Viac správ o Košiciach sa nájde v knihe Cassovia vetus ac nova, v Szerdahelyiho Chronographia Urbium a v Bombardiho Topografii uhorského kráľovstva. /Koniec hesla/.
KOMENTÁR K MIERAM V KORABINSKÉHO TEXTE
V uverejnenom preklade textu hesla Košice z Korabinského Geograficko historického lexikónu Uhorska sú rôzne rozmerové a váhové údaje, ktoré si teraz pripomenieme a "preložíme" ich do súčasného systému mier a váh. V čase, keď tento lexikón vznikal, nebola ešte vymyslená a zavedená moderná vzájomne odvoditeľná sústava mier a váh, už tobôž nie jednotná pre viaceré krajiny naraz. Vo Francúzsku sa síce týmto problémom už zaoberali, prakticky ho však začali riešiť až po roku 1789 a až 13. frimaira roku VIII /1791/ zaviedli dodnes používanú metrickú sústavu. Habsburská monarchia mala vlastný viedenský systém mier a váh, platný už od 17. storočia, v Uhorsku však záväzne povinný až od 27. 2. 1847. Tento systém používal pravdepodobne aj Ján Matej Korabinský. Tu však musíme spomenúť, že Uhorsko malo tiež svoje historické etalóny mier a váh, ťažko však predpokladať, že sa tento systém presadil do diela spísaného v časoch, keď sa rakúsky panovník /konkrétne Jozef II./ snažil ponemčiť dokonca aj maďarské úradníctvo.
Hneď v úvode sú uvedené vzdialenosti z Košíc k niektorým mestám kráľovstva. Udané sú v míľach, no nie sú to také míle, aké sa používajú v súčasnosti, lež rakúske poštové míle, ktoré mali 4000 siah alebo 12 000 krokov, prípadne 24 000 stôp - teda 7,58592 dnešného kilometra. V tých časoch sa v habsburskej monarchii používali ešte dva iné druhy míľ /uhorská - 8,3536 kilometra a zemepisná - 7,420439 kilometra/, ale vzhľadom na charakter lexikónu to budú najskôr oné poštové míľe. Z toho vyplýva, že lexikón udáva vzdialenosť do Prešova zhruba 30,3 km, do Jágra 91,0 km, do Budína 182,0 km a do Bratislavy 379,3 km.
Metrická sústava začala platiť v habsburskej monarchii na základe zákona prijatého 23. júla 1871 až od 1. januára 1876, a tak aj ostatné dĺžkové jednotky sú uvádzané vo vtedy centrálne platných viedenských mierach radených v dvanástkovej sústave, kde jeden palec má 26,3 milimetra, dvanásť palcov je jedna stopa /31,56 cm/ a šesť stôp jedna siaha /1,896 m/. V tomto systéme je teda 380 siah /zaokrúhlene/ 720 metrov, 170 siah je 322 metrov, 230 siah je 436 metrov a 130 siah je 246 metrov. Údaje nie sú celkom presné, pretože podľa dnešných máp mesta zodpovedajú tieto rozmery takýmto číslam: dĺžka mesta 802 metrov, šírka mesta 514, resp 340 metrov a dĺžka nerozdeleného toku Čermeľského potoka 245 metrov.
Ako vidieť, Korabinským udávané rozmery sú, s výnimkou posledného, dosť nepresné a ak by mali zodpovedať skutočnosti, museli by byť takéto: 423 /dĺžka/, 271, 179 /šírky/ a 129 /nerozdelený tok Čermeľa/ siah. Udávaná dĺžka dómu svätej Alžbety 20 siah /38 metrov/ je v skutočnosti 60,5 metra /32 siah/ a šírka 15 siah /28,5 metra/ v skutočnosti 39,5 metra /21 siah/. Tu však treba uviesť, že dóm možno merať rôznymi spôsobmi, od steny k stene, alebo od hrotov oporných pilierov, takže výsledky môžu byť rôzne. Dĺžka Dolnej kasárne uvádzaná ako 30 siah /56,88 metra/ sa dnes už nedá skontrolovať. Pri spomienke na veľký požiar Košíc z 22. augusta roku 1674 sa spomína 122 ton pušného prachu, ktorý vybuchol a 36 000 kýblov zrna, ktoré zhorelo. Čísla, ktoré uvádza k tomuto požiaru dobový letáčik, sú mierne odlišné - 150 ton a 1000 kýblov. Tutkova kronika uvádza taktiež iné údaje, 600 centov a 3600 kýblov. Dobová tona predstavovala asi dvesto kilogramov /výraz tona vznikol z latinského slova "tuna", čo značí sud/ a dobový kýbel /z latinského slova "cubulus"/ asi šesťdesiat objemových litrov, takže v skutočnosti vybuchlo podľa Korabinského údajov asi 24,4 metrickej tony pušného prachu a zhorelo asi 21 600 hektolitrov zrna. Údaj o zhorenom zrne u Korabinského však vyzerá v porovnaní s dobovým letákom ako tlačová chyba a tak toho zrna pravdepodobne zhorelo oveľa menej.
Preklad a sprievodné fotografie: Jozef Duchoň
