Časť prvá - Kráľ Žigmund
Je takmer neuveriteľné, že posledná časť súvisle písaných stredovekých dejín nášho mesta, známa z tejto rubriky pod titulkom Košice v stredoveku, vyšla ešte v minulom storočí a tisícročí, presnejšie pred vyše tri a štvrť rokom, úplne presne 23. októbra 1998. Seriál sa zaoberal obdobím od čias, keď ešte mesto Košice nestálo, cez roky jeho vzniku, jeho zásah do boja o uhorský trón a došiel až po éru nám tak priaznivo naklonených anjouovských panovníkov. Na rade je ďalšie obdobie, keď nám panoval kráľ Žigmund Luxemburský a keď sa mestu obchodne a kultúrne darilo rovnako dobre ako za Anjouovcov a rovnako tak boli mestom, kde sa stretávali uhorská a poľská diplomacia, ktoré povýšila osoba kráľa a neskôr cisára Žigmunda na európsku úroveň.
REKAPITULÁCIA
Na uhorský trón vyniesla mladého Žigmunda sobášna politika jeho otca Karola IV. a posledného anjouovského kráľa Ľudovíta I. Veľkého. Zasnúbili ho v Trnave v decembri 1379 ako jedenásťročného s deväťročnou Máriou z Anjou. S ňou mal dostať aj poľský kráľovský trón, pretože existovala dohoda medzi Piastovcami a Anjouovcami o vzájomnom dedení moci, oba rody však nemali následníkov trónu. Žigmunda však poľská šľachta rozhodne odmietla ako kráľa, čo znamenalo komplikácie, vedúce k výmene mladých anjouovských princezien, takže poľskú korunu napokon dedila Máriina mladšia sestra Hedviga a s ňou aj povinnosť vziať si za muža litovské veľkoknieža Jagella, vnímaného v kultivovanom svete ako barbara. /Popravde musíme priznať, že za svojej dlhej vlády sa ukázal byť úspešným kráľom, pod ktorého vládou Poľsko prekvitalo./
Mladučký Žigmund sa teda dostal do nezávideniahodnej situácie aj preto, že s Máriou ho síce zasnúbili, ale mladučkej snúbenici sa bridil a jej matke Alžbete Kotrmaničovej ešte viac. O to viac sa páčil starnúcemu svokrovi Ľudovítovi Veľkému, čo nebola náhoda, pretože Žigmund bol pekný a schopný chlapec, vskutku nádejný následník trónu. Ale "baby" mali v každej historickej dobe svoje "muchy", a tak Žigmunda čakalo manželstvo bez lásky.
Po smrti Ľudovíta Veľkého /10. septembra 1382/ sa veci v Uhorsku začali vyvíjať nie celkom tak, ako si to tento kráľ, svojím životom a panovaním naozaj veľký, predstavoval. Jeho vdova Alžbeta sa pokúsila vládnuť sama a Žigmundova snúbenica Mária sa stala bábkou v čachroch uhorských mocenských ťahaníc, ktoré prerástli neskôr do skutočných bojov. Len tak, mimochodom, pri nich beštiálne zavraždili kratučko panujúceho kráľa Karola Malého a nakoniec aj kráľovnú vdovu Alžbetu. Žigmund, vtedy už mladý muž, do udalostí v Uhorsku zasiahol /veď mu hrozilo, že príde o kráľovstvo/ a s vojskom vpadol do krajiny, kde sa nechal bez meškania a tak trochu nasilu oženiť s Máriou, dovtedy stále iba snúbenicou. Tak sa stal manželom uhorskej kráľovnej a neskôr aj jeho korunovali za kráľa. Bolo to 31. marca 1387. No iba malá časť uhorskej šľachty ho hneď za kráľa prijala.
ŽIGMUNDOV PÔVOD
Povedzme si teraz niečo o pôvode tohto kráľa, ktorý bol naším najvyšším pánom takmer rovných päťdesiat rokov a ktorý bol zároveň posledným členom dynastie vládnucej v susedných Čechách a Nemeckej ríši. Už z mena je jasné, že Luxemburgovci pochádzali z Luxemburska, ktoré však v stredoveku bolo znateľne väčším územným útvarom ako dnes, pretože k nemu patrila aj značná časť dnešného juhovýchodného Belgicka /ktorá sa aj dnes volá provincia Luxembourg/. Luxembursko bolo pôvodne grófstvo, ktoré vyrástlo okolo hradu a mesta Luxemburg, postaveného nad sútokom riečok Pétrusse a Alzelle. Prvý luxemburský gróf Siegfried panoval v rokoch 963 až 998, teda zhruba za života uhorského kráľa svätého Štefana a v časoch vzniku uhorského štátu.
Siegfried bol zakladateľom takzvanej Moselskej dynastie, ktorú vystriedala v roku 1136 dynastia Namurská, nás však bude zaujímať až dynastia Limburská, ktorej tretí gróf Henrich sa stal cisárom Svätej ríše rímskej ako Henrich VII. Počas svojej pomerne krátkej vlády v rokoch 1308-1313 stihol v roku 1310 dosadiť na český trón, uprázdnený vymretím Přemyslovcov, svojho syna Jána. Ten bol českým kráľom dosť rozporných kvalít v rokoch 1310-1346 a s poslednou Přemyslovnou Eliškou splodil syna Václava - narodil sa 14. mája 1316 /štyri roky po pamätnej bitke pri Rozhanovciach/.
V dospelosti tento Václav prijal meno Karol a je známy ako český kráľ a rímsky cisár Karol IV., nesmierne vzdelaný a schopný panovník, nazývaný Otec vlasti. Prvý pokus dynasticky spojiť Luxemburgovcov a Anjouovcov sa udial už v roku 1343, keď si Ľudovít Veľký vzal za manželku Margitu Luxemburskú, dcéru Karola IV. z prvého manželstva s francúzskou princeznou Blankou z Valois. Margita mala vtedy iba osem rokov a zomrela ako štrnásťročná, takže nestihla byť ani skutočnou manželkou, ani skutočnou kráľovnou. So svojou štvrtou manželkou Alžbetou Pomoranskou mal však Otec vlasti po rokoch ešte syna Žigmunda, narodil sa 14. februára 1368 v Norimberku, a ním sa nakoniec obe dynastie spojili. Ako už vieme, vzal si najstaršiu dcéru Ľudovíta Veľkého Máriu, pochádzajúcu z jeho druhého manželstva s bosenskou princeznou Alžbetou Kotrmaničovou.
KOŠICE TÝCH ČIAS
Na sklonku panovania anjouovskej dynastie v Uhorsku postihol Košice veľký zhubný požiar - stalo sa tak podľa našich súčasných vedomostí niekedy okolo roku 1380. Logicky po ňom nasledovala rekonštrukcia mesta a hlavne požiarom poničených budov, v prvom rade farského kostola, ktorý stával na mieste dnešného Dómu svätej Alžbety. Lenže desiatky rokov mierovej vlády Anjouovcov, sprevádzanej prudkým rastom ekonomickej prosperity Košíc mali za následok, že v meste sa už žiadali aj výraznejšie stavebné zmeny. A tak po spomenutom požiari došlo nielen k obnove, ale aj ku kvalitatívnej prestavbe Košíc, ktorá sa dotkla doslova všetkých sfér organizmu mesta. Nástup Žigmunda Luxemburského na uhorský trón ich zastihol uprostred tohto procesu a nový panovník doň aj výrazne zasiahol.
Časovo najstaršou stavebnou akciou žigmundovskej éry je zmienka o dostavbe mestských hradieb z roku 1392. Podľa nej mesto vybudovalo nový hradobný pás nižšieho a slabšieho múru šesť siah pred pôvodným a cisár Žigmund naň prispel darovaním kameňa zo starého kráľovského domu, stojaceho pred dolnou bránou mesta. S výsledkami archeologických a historicko-architektonických výskumov pod mestskými ulicami v rokoch 1996 až 2001 prináša táto jediná zmienka až prekvapujúco veľa údajov o zmenách, ktoré sa v tom čase v meste udiali a my ich teraz postupne preberieme.
Výstavbu parkánového múru, ako sa spomenutá menšia nová hradba odborne volá, sprevádzalo aj vyhĺbenie vodnej priekopy pozdĺž obvodu mestských hradieb. Archeologický výskum preukázal, že to bola vôbec prvá vodná priekopa chrániaca mesto, že za anjouovských čias mesto čosi také nemalo. Samotná priekopa, široká asi 24 metrov, vyhĺbená tak, že sa javila ako tri metre hlboká /vyťaženou zeminou sa však upravovala plocha parkánu a aj náprotivný breh priekopy, takže sa javila hlbšou, ako sa skutočne kopalo/ mala kameňom armované šikmé brehy a spolu s parkánovou hradbou a príslušnými terénnymi úpravami predstavovalo celé toto stavebné dielo obrovský objem práce.
Lenže si musíme uvedomiť, že výstavbou parkánovej hradby sa museli upraviť aj všetky mestské brány, čo znamenalo v skutočnosti ich takmer úplne novú výstavbu. No a cez vodnú priekopu sa museli postaviť mosty, z výskumov vieme, že zatiaľ drevené, no boli to veľmi solídne konštrukcie. Keď sme už spomenuli mestské brány, donedávna sa udávalo, že ich mesto malo celkom päť, no výsledky výskumov dokazujú, že pôvodne boli iba tri /Horná, Dolná a Hnilná/ a ďalšie dve vznikli až teraz, na počiatku luxemburskej éry, tesne pred rokom 1400 /Maľovaná a Mlynská/.
ROZVOJ SMEROM NA VÝCHOD
Tu si však musíme položiť ďalšiu otázku: prečo mesto potrebovalo rozšíriť doterajší počet mestských brán, a prečo práve akurát na východnej strane, dokonca relatívne blízko vedľa seba - iba 190 metrov? Na to musel byť dostatočne silný dôvod a my si ho zatiaľ môžeme iba domýšľať, aj keď s vysokou dávkou pravdepodobnosti. Fakt, že mešťania zrazu potrebovali komunikáciu smerom na východ od hradieb, kde pretekal Hornád a hadil sa systém jeho mŕtvych ramien, kde bol navyše vybudovaný aj mlynský náhon mesta, napovedá, že tu začali vo väčšej miere fungovať zariadenia, vyžadujúce buď vodný pohon, alebo dostatok tečúcej či stojatej vody. Konkrétne mlyny, garbiarske jamy a bazény, bielidlá a podobné zariadenia vtedajšieho priemyslu. Že tu také zariadenia začali fungovať je dôkazom, že mlynský náhon tu vznikol práve v tom čase. Ostatne aj sám názov jednej z nových brán "Mlynská" hovorí za seba.
Vznik oboch brán na východnom obvode Košíc vytvoril podmienky aj na ich nové komunikačné napojenie na miestne cesty smerom k priesmyku Chvalabohu, Košickej Novej Vsi či Krásnej. Napriek tomu, že práve na tomto mieste bol najkomplikovanejší prístup k mestu, križujúci hlavný tok Hornádu, jeho ramená a navyše mlynský náhon mesta. Opäť to znamenalo vybudovať rad mostov a terénnych úprav, no tento prístup, konkrétne Maľovanou bránou /dnes na mieste kalvínskeho kostola/ bol asi svojho času veľmi výhodný, pretože bol najhonosnejší a najčastejšie používaný.
Vráťme sa však k spomenutému kameňu zo starého kráľovského domu, použitému na výstavbu parkanovej hradby. Znamená to, že ak sa mal jeden kráľovský dom zbúrať, musel tu už stáť iný, nový. Vieme, že tento novší kráľovský dom stával na mieste jezuitského, dnes premonštrátskeho kostola. Takže kráľovský dom muselo mesto vybudovať niekedy po požiari, ale pred rokom 1392. Možno práve spomínaný požiar preň uvoľnil parcelu, ktorá bola určite nie náhodou zvolená v geometrickom strede mesta, v tesnom susedstve s radnicou /mohla tiež vzniknúť práve v tom čase/. V prvých rokoch Žigmundovej vlády sa teda dotvárala aj konečná urbanistická podoba mesta.
POSLEDNÁ MANŽELKA OTCA VLASTI
Matka Žigmunda Luxemburského, Alžbeta Pomoranská, bola svojho času mimoriadne zvláštnou atrakciou cisárskeho dvora. Oplývala na ženu neobvyklou telesnou silou. Kronikár Beneš Krabice z Weitmile opisuje, ako lámala podkovy vykované pre veľké kone - valachov, ktoré prítomní rytieri nedokázali ani ohnúť, že "silné a veľmi hrubé nože vojakov a kuchárov lámala rukami ako malú repu, trhala panciere a brnenia rytierov zhora až nadol". Každý vraj obdivoval jej obrovskú silu a tvrdilo sa, že od čias kňažnej Libuše nebolo v Čechách silnejšej ženy /musím sa priznať, že som doteraz nevedel, že aj bájna Libuša bola kulturistka/. Najzaujímavejšie však bolo, že sama sa touto vlastnosťou nepýšila, bola skromná a pripisovala ju zvláštnej milosti Božej a popisované divadlo hrala pre dvoranov iba vtedy, keď ju jej manžel Karol IV. sám na to vyzval. Musel to teda byť zvláštny manželský pár - pomerne krehký a starnúci "Otec vlasti" a mladá, nadmieru silná žena. V čase ich svadby, 21. mája 1363, mal Karol IV. štyridsaťsedem rokov a už vtedy statná, vysoká, silná a tvrdohlavá Alžbeta šestnásť. Stihla mu ešte darovať štyri deti, teda toľko, ako mal kráľ so všetkými troma predchádzajúcimi manželkami dohromady.
Líška ryšavá
Pod touto neveľmi lichotivou prezývkou, ktorou počastovali cisára Žigmunda Česi, sa skrýva jednak narážka na jeho fyzický vzhľad - bol skutočne ryšavec - ale hlavne na jeho ľstivosť. Českí historici minulosti podávali Žigmunda ako stelesnenie všetkých zlých vlastností, aké len človek môže mať a drobnému českému človeku tento panovník kvôli spomienke na Majstra Jana Husa ujedá pečeň dodnes. Nuž, Žigmund Luxemburský rozhodne nebol žiaden anjel, ale v skutočnosti to bol vraj veľmi pekný chlap, samozrejme, za mlada, nesmierne vzdelaný a k tomu aj s talentom diplomata. Mal však tú smolu, že žil v rozpoltenej dobe, takže Česi ho vnímali ako zúrivého odporcu husitov a pápež div nie ako ich ochrancu, ba možno aj ako husitu. Jeden z toho nezmúdrie.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 1. 3. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
