Časť druhá - Zlatá doba kostolov

Už v minulej časti seriálu o luxemburskej ére v Košiciach sme začali hovoriť o stavebných premenách mesta, ktoré priniesol jednak prirodzený pokrok, jednak žičlivý nový kráľ. Dnes sa pristavíme pri dvoch stavbách, ktoré najlepšie ilustrujú veľkoleposť prestavby mesta, jeho obrovské finančné možnosti a v neposlednej miere vynikajúci vkus a kultúrnu úroveň vtedajších Košičanov. Reč bude o františkánskom kostole svätého Mikuláša a Dóme svätej Alžbety, nádherných stavbách európskej úrovne, ktoré vznikli v tesnom slede za sebou a ktoré vďačia za svoj vznik dobovým veľmožom. Františkáni vtedajším dedičným abovským županom Perényiovcom a dóm samému kráľovi a cisárovi Žigmundovi.

KOSTOL SVÄTÉHO MIKULÁŠA

Veľký požiar mesta, spomínaný už minule, sa považuje za jednu z príčin, ktorá uvoľnila stavebné miesto na ploche medzi Hlavnou a Kováčskou ulicou a umožnila tu výstavbu františkánskeho kláštorného areálu s kostolom. S datovaním príchodu františkánskeho rádu do Košíc sú trochu problémy a nejasnosti. Barokový historiograf Ladislav Thuróczi ho vkladá do roku 1283, čo však nevieme ničím doložiť, zato však vieme, že spomenutý Thuróczi je nespoľahlivý historický prameň. V knihe Bartolomeja Pisaniho z roku 1383, uvádzajúcej zoznam rádových domov, ešte žiadna zmienka o františkánoch v Košiciach nie je, zato v obnovenom zozname z roku 1401 ich tam už možno nájsť.

Maďarský historik Karácsonyi kladie teda počiatky stavby františkánskeho kostola v Košiciach do roku 1390, čo je vcelku akceptovateľný názor. Prvý raz je tento kostol výslovne spomenutý v pápežskej bule Bonifáca IX. z 9. marca 1402, z ktorej vyplýva, že kostol františkánov je ešte nedokončený. Uvádza sa, že kostol dokončili v roku 1405 /Helena Haberlandová/ ale aj 1406 /Ľudovít Kemény/, kedy ho aj zasvätili svätému Mikulášovi. Príchod a usadenie sa františkánov v Košiciach a výstavbu kostola s kláštorom vraj podnietil a financoval rod abovských dedičných županov Perényiovcov. Je známy testament vdovy po Pavlovi Perényim, Doroty Šafárovej, z ktorého vieme, že františkánsky kostol mal v roku 1405 osobitnú kaplnku Panny Márie.

Kostol františkánov bol síce prostou, ale veľmi pôsobivou stavbou, do ktorej sa zmestilo až 2000 veriacich a je dodnes asi najdlhším kostolom v Košiciach - v tomto parametri predčí aj Dóm svätej Alžbety. V rokoch 1980 až 1981 sa robil na jeho fasáde pamiatkový výskum, pričom boli objavené zvyšky pôvodnej plastickej výzdoby západného portálu kostola. Objavené sošky boli zaradené do obdobia takzvaného "krásneho slohu" v gotike, ktorý u nás prevládal na prelome 14. a 15. storočia a boli takej kvality, že viedli k domnienke, že stavebná huta, pracujúca na výstavbe tohto kostola, neskôr prešla na rozbiehajúcu sa stavbu Dómu svätej Alžbety, kde vytvorila plastickú výzdobu portálov brán. Uveďme, že táto sochárska výzdoba dómu patrí k tomu málu, čo sa z pôvodnej stavby zachovalo.

KOSTOL SVÄTEJ ALŽBETY

Predchodca dnešného Dómu svätej Alžbety tiež padol za obeť spomínanému požiaru, ktorý zničil väčšinu mesta okolo roku 1380. Síce ho ihneď provizórne opravili, takže už z roku 1382 sú správy o tom, že slúži svojmu účelu, ale vtedy bolo už asi mešťanom jasné, že pre mesto bude potrebné vybudovať kostol nový, väčší, krásnejší. Lenže pustiť sa do novej stavby znamenalo jednak to, že pri vtedajšom stavebnom tempe sa generácia, ktorá vec začne, jej konca určite nedožije, a tiež obrovské finančné výdavky, pre ktoré sa musel na stavbu vybrať výhodný čas, prajúci jednak stavbe, jednak ekonomike mesta.

Takýto čas tu nevládol určite prvých päť rokov po smrti Ľudovíta Veľkého /v septembri roku 1382/, keď sa uhorské šľachtické ligy preťahovali o definitívny vplyv v krajine s kráľovnou vdovou Alžbetou a v podstate bezmocnou nástupkyňou Máriou. Z čias ešte pred týmto politicky neistým obdobím pochádzajú nálezy náhrobných kameňov pod piliermi hlavnej dómskej lode /stalo sa to v roku 1882, v čase veľkej reštaurácie/. Sú datované do rokov 1374, 1375 a 1378, podľa týchto nálezov sa dodnes datuje vznik dómu zvratom "po roku 1378". Ako sme však už uviedli, na základe politických pomerov v krajine možno tento dátum posunúť na obdobie po roku 1387, v skutočnosti ešte o čosi viac.

V prvých rokoch svojho uhorského kraľovania bolo najdôležitejšou Žigmundovou činnosťou upevňovanie vlastnej moci a popularity v krajine preňho zatiaľ cudzej. Jednou z hlavných opôr kráľa boli slobodné kráľovské mestá - napríklad Košice. Dôvody neboli len ekonomické, ale aj politické, keďže sa na nemeckých mešťanov mohol nemecký kráľ spoľahnúť v istých prípadoch viac ako na uhorskú šľachtu. Jednou z vlastností kráľa Žigmunda bola jeho štedrosť, ba až rozhadzovačnosť, a v Uhorsku bolo po dlhej úspešnej a prosperujúcej vláde Anjouovcov z čoho rozdávať.

Výstavbe nového košického farského kostola odkázal kráľ polovicu výnosu z tridsiatku, vyberaného v Košiciach. Nepriamo jej pomohol aj tým, že mestu postupne udeľoval celý rad privilégií, z ktorých bohatlo a mohlo do takejto stavby investovať. O uvážlivom postoji mešťanov svedčí, že takto získané prostriedky používali s rozumom a mesto výstavbou nepriviedli na mizinu /ako napríklad nedávno istý náš nesmierne populárny primátor/. Datovať začiatok výstavby dómu teda môžeme do čias okolo roku 1390, ja sa však prikláňam skôr k dátu bližšiemu roku 1400. Od pohrebov na citovaných náhrobkoch musel totiž uplynúť istý čas, prinášajúci potrebný stav zabudnutia. Na richtárskych stolcoch sa v tom čase striedali legendárni otcovia mesta Leonard, Jakub Stojan a Jakub Kilián.

BULA PÁPEŽA BONIFÁCA

Nemožno písať o počiatkoch výstavby košického dómu a nespomenúť pritom, že sa odohrávala v časoch vážneho rozkolu v kresťanskom svete, období takzvanej "veľkej schizmy". Posledný z avignonských pápežov, Gregor XI., preniesol svoje sídlo na naliehanie svätej Kataríny Sienskej a svätej Brigity Švédskej /obe dámy v tej dobe ešte, samozrejme, neboli vyhlásené za sväté/ v roku 1377 naspäť do Ríma. Keď v roku 1378 zomrel, kardináli v Ríme zvolil za jeho nástupcu Urbana VI., kardináli v Avignone si však tiež zvolili svojho pápeža - Klementa VII.

Nastalo trápne dvojpápežie a obaja svätí otcovia sa navzájom neuznali a uvrhli jeden druhého do cirkevnej kliatby. Za rímskym Urbanom VI. nasledoval v roku 1389 /2. novembra/ Bonifác XI., za avignonským Klementom VII. v roku 1394 Benedikt XIII. Pre nás je dôležité, že stredná Európa a teda aj Uhorsko uznávali rímskeho pápeža Bonifáca a že práve tento pápež neapolského pôvodu, občianskym menom Pietro Tomacelli, vystavil v prospech košického dómu odpustkovú bulu, ktorá je prvým písomným dokladom o stavbe tohto kostola a zároveň dokladom, že výstavbu nepodporoval už iba kráľ, ale aj cirkev. Bula bola vydaná 1. marca 1402 a jej text je po určitých skráteniach, vyznačených bodkami nasledovný:

BONIFÁC, SLUHA SLUHOV BOŽÍCH...

želá všetkým veriacim v Kristu spasenie...Keďže teda košický farský kostol svätej Alžbety, prislúchajúci k jágerskej diecéze, v ktorom je slávna krv nášho Pána Ježiša Krista odpradávna prítomná zázračným spôsobom, a v ktorom sa zhromažďuje veľké množstvo neveriacich susedných Valachov a Rusínov pre často sa tam vyskytujúce zázraky a mnohí z neveriacich z Božej milosti prestúpili a každodenne prestupujú na pravú vieru, kedysi vyhorel, a tamojšími veriacimi žijúcimi v Kristu bol opäť vystavaný, ale nie je ešte dokončený, a oprava, prestavanie a dokončenie takéhoto kostola si bude akiste vyžadovať nemalé výdaje, My, želajúc si, aby sa kostol krajšie obnovil, dokončil a s náležitou úctou navštevoval, povoľujeme, aby všetci veriaci, čo sa vyspovedajú a s náležitou úctou oľutujú svoje hriechy, a ktorí v deň svätého Filipa a Jakuba /1. mája/ od prvých do druhých nešpôr, ako aj v tri dni priamo nasledujúce po onom sviatku pobožne navštívia spomenutý kostol a podajú jeho pokladnici pomocnú ruku,... dosiahli tie odpustky a odpustenia hriechov, ako návštevníci benátskeho chrámu svätého Marka v castellanskej diecéze v deň sviatku Nanebovstúpenia Pána Ježiša Krista, ako aj návštevníci kostola zasväteného Panne Márii, stojaceho v Assisi mimo hradieb a nazývaného Porcinkula, a mohli ich dosiahnuť každoročne, alebo inokedy hocijakým spôsobom. Rovnako tiež... udeľujeme správcovi spomenutého kostola svätej Alžbety v Košiciach... a ním z času na čas zvoleným, určeným a stanoveným dvanástim kňazom spovedníkom úplnú a voľnú právomoc... aby v deň svätého Filipa a Jakuba a v nasledujúce tri dni vypočúvali s apoštolskou právomocou spovede všetkých v Kristu veriacich a udeľovali im potrebné rozhrešenie, s výnimkou výskytu takých prípadov, v ktorých si treba vyžiadať radu Apoštolskej stolice... Dané v Ríme u svätého Petra o marcových kalendách /1. marca/, v trinástom roku /nášho pontifikátu/.

Z textu odpustkovej buly by sa mohlo zdať, že košický dóm bol už takmer dostavaný, čo je však mylný dojem. Dóm sa totiž začal stavať za plnej prevádzky predchádzajúceho farského kostola, ktorý bol po požiari opravený do použiteľného stavu. Stavali ho tak, že starší farský kostol začali obostavovať novým kostolom a v čase, keď bola vydaná citovaná bula, vznikali asi uzávery budúcich bočných lodí nového kostola, ktoré sa zachovali dodnes ako najstaršia dómska stavebná etapa a podľa ktorých sa usudzuje, že pôvodným zámerom prvej stavebnej dómskej huty bolo vybudovanie kostola ako päťloďovej baziliky. V minulosti sa našli aj historici umenia, ktorí vyslovili názor, že vzorom pre tento najstarší stavebný zámer mal byť chrám svätého Viktora v dolnorýnskom meste Xanten. Dal som si svojho času zohnať materiál o dóme svätého Viktora, a tak sa odvážim tvrdiť, že táto teória je nezmyslom.

AJ PSOM PÁNOVÝM SA UŠLO

Košickí dominikáni /z latinskej slovnej hračky „Domini canes" sa rádu hovorilo aj Pánovi psi/ tiež neprišli v tejto štedrej dobe o bohatých priaznivcov, hoci prím teraz mala výstavba farského kostola a františkánskeho kláštorného areálu. Zachovali sa dve donačné listiny, obe zhodou okolností od jednej darcovskej rodiny. V roku 1395, na vigíliu narodenia Panny Márie, bol na hodnovernom mieste - jasovskej prepozitúre - spísomnený tamojším prepoštom Jánom dar magistra Mikuláša zvaného Chirke /Čirke? - Kura?/, syna Tomáša z Malej Idy, ktorým odkázal dominikánskemu kláštoru pozemky v chotári Myslavy a navyše vinicu s príslušenstvom na južnom svahu Myslavskej hory. Druhý darovací dokument vydal priamo v Košiciach palatín Bebek na sviatok Božieho tela. Peter Chyrke, syn Mikuláša a vnuk Tomáša Chyrke v ňom daroval košickému dominikánskemu kláštoru a jeho rádovým bratom pre spásu svojej duše i duše svojich rodičov a predkov /takže aj Mikuláša a Tomáša/ mlyn na Myslavskom potoku na hornom konci obce, pozemok zo svojho myslavského panstva a dve vinice v Krásnej nad Hornádom. Ako vidieť, zbožnosť neinšpirovala iba pápeža, panovníka a magnátov, ale aj drobnejšiu šľachtu na okolí.

Princ playboy

O Žigmundovi Luxemburskom sa traduje, že bol nielen pekný mladík, ale už od útlej mladosti rád holdoval rôznym roztopašnostiam a „skazenostiam". Obzvlášť rád sa zdržiaval v spoločnosti krásnych slečien či dám a, samozrejme, nezostávalo iba pri zdržiavaní. Dnešnými slovami bol mladý Žigmund playboy. Zásluhu na tom vraj mal aj jeden z jeho učiteľov, ktorých mu vyberal otec Karol IV. Bol to taliansky humanista, básnik a dvoran Niccolo Beccari. V prípade tohto muža sa cisár Karol „sekol". Povrávalo sa o ňom totiž, že v mladosti mal až príliš bujnú povahu, ba že si istý čas aj posedel v „base" v Bologni za pokus o znásilnenie dvoch dcér /naraz?/ istej miestnej vdovy.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 8.3.2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň