Časť štvrtá - Košická mestská kniha

Z čias panovania kráľa Žigmunda pochádza aj jedna z najstarších a najcennejších košických písomných pamiatok - Kniha súdnych zápisov mesta Košice. Vznikla v rokoch 1393 až 1405 a doktor Halaga, ktorý ju študoval, analyzoval a pred pár rokmi vydal v modernej edícii tvrdí, že je to "najstaršia mestská kniha svojho druhu zachovaná v pôvodnom celku kompletne na území bývalého Uhorska". Existujú síce aj staršie mestské knihy - banskoštiavnická je z roku 1364 a banskobystrická z roku 1386, tam však prevládajú účtovné, nie súdne záznamy. My dnes túto knihu čitateľom našej rubriky predstavíme a budeme hovoriť o tom, čo všetko sa z jej záznamov dá vyčítať.

ŠTYRIA PISÁRI

Kniha súdnych zápisov, prechovávaná v Archíve mesta Košice, je pri zbežnom pohľade nenápadná kôpka starého papiera. Tvorí ju 129 hárkov papiera talianskeho pôvodu zviazaného do veľmi jednoduchej pergamenovej väzby s dvoma koženými spevňovacími pásmi. Jej 258 popísaných strán obsahuje viac ako 6200 záznamov z obdobia necelých dvanástich rokov. Podľa štýlu písma v nej doktor Halaga rozoznal štyroch rôznych pisárov, ktorých označil rímskymi číslicami I. až IV. a niektorých z nich aj identifikoval. Prvým bol mestský notár a zároveň i rektor školy Peter Tittelina /meno sa uvádza aj ako Dittelinus/ pochádzajúci snáď z mestečka Titel v Srieme, dnes Vojvodine.

Zachoval sa prekvapujúco presný údaj o tom, že Tittelina fungoval ako mestský notár iba do 18. júla 1399 a po tomto dáte prevzal notársku funkciu akýsi Ján, pôsobiaci dovtedy ako pisár a zároveň učený človek, bakalár. Tohto Jána Bakalára možno snáď stotožniť s pisárom označeným II. Pisári označení ako III. a IV. nie sú konkrétne známi a ich rukopisy sa vyskytujú len do hárku papiera 57, potom je už až do konca knihy rukopis typu II. Pisári pracovali tak, že pri jednaniach vyhotovovali záznamy nanečisto a až potom ich v pokoji prepisovali načisto - purifikovali - do knihy súdnych zápisov, no aj tak sem-tam museli niečo vyškrtnúť alebo poprepisovať.

V dobách, keď nebol ustálený pravopis a každý pisár mal vlastné gramatické "muchy" vyskytujúce sa len v jeho konkrétnych zápisoch, sa dala rozlíšiť konkrétna osoba aj podľa toho, akú manieru pri zápisoch používala. A tak sa konštatuje, že Peter Titellina používal západnú stredonemčinu, kdežto pisár III. dolnosaskú nemčinu.

Všetky zápisy sa pochopiteľne datovali, no stredoveké datovanie vyzeralo úplne ináč ako dnešné. Jedine rok sa písal číslicou alebo číslovkou /tou častejšie/. Mesiac sa písať vôbec nemusel, aj keď sa tak väčšinou stávalo, no najkomplikovanejšie sa udával deň, kde sa nepoužívalo jeho poradové číslo v mesiaci, ale poloha v rámci cirkevného kalendára. Takže napríklad 24. septembra sa udávalo ako "na sviatok svätého Gerharda - in festo Sancti Gerardi", alebo 8. mája sa písalo ako "druhý deň po sviatku svätého Jána Evanjelistu - feria secunda post festum Sancti Iohannis Ew." Navyše je tu namieste upozorniť čitateľa, že vtedajší cirkevný kalendár sa vonkoncom nezhoduje s dnešným civilným.

K MENÁM PRIBÚDALI PRIEZVISKÁ

Kniha súdnych zápisov vznikla práve v časoch, keď sa ešte len začali používať prvé formy priezvisk. Dovtedy mávali obyčajní ľudia iba krstné meno, meno po otcovi či inom príbuznom a niekedy aj prezývku. Práve z krstných mien príbuzných, prezývok, miesta pôvodu, národnej príslušnosti prípadne remesla, začali vznikať prvé priezviská typu Tučný, Levočan, Čech či Kováč. Bolo bežné, že mal človek aj dve priezviská, ktoré obe zodpovedali realite života, napríklad Čech - Kováč, alebo Tučný - Levočan. Zviazanosť so skutočnosťou znamenala, že ak sa niekto volá Kováč, určite aj kováčom bol a človek menom Bystričan pochádzal určite z niektorej z Bystríc.

Tieto priezviská sa ešte neprenášali na nasledujúce generácie, "nededili" ako dnes. Menili sa tak, ako to zodpovedalo skutočnosti. Takže Peter Kováč mohol mať syna Jána Bakalára, ale prípadne aj Jána syna Petrovho - podľa toho, ako sa to prirodzene vyvinulo. Ženy na tom boli so svojimi priezviskami tak, že ich mali po mužoch, ba málokedy ich uvádzajú s ich vlastným krstným menom, aj tu sa obvykle použilo manželovo. Takže ich v dobových zápisoch nájdete ako Kováčku, či Petryňu Kováčku. Ostatne tento spôsob preberania manželovho mena sa praktizuje dodnes u našich maďarských susedov, kde by to bolo Kovács Péterné.

Mená a priezviská v stredoveku sa užívali a platili v úradnom styku bez ohľadu na jazyk, v akom boli podané. Peter Kováč tak mohol byť zapísaný aj ako Peter Schmidt alebo Petrus Faber. Ján Čierny zase ako Hannes Schwarz alebo Joannes Niger. To by dnešná úradná a právna prax asi ťažko zniesli. V minulosti to však bolo bežné a so všetkými opísanými javmi je možné stretnúť sa v záznamoch Knihy súdnych zápisov. Dala sa z nej teda vyčítať štruktúra vtedajšieho košického obyvateľstva, odkiaľ všadiaľ pochádzali, čím sa zaoberali, koľko akých remesiel tu v tomto období kvitlo, ba i to, aké bolo ich národnostné zloženie. Nuž a povedzme si hneď, že sa tu vyskytovali všetky tri hlavné národy z košickej minulosti - Slováci, Nemci i Maďari.

AKO TO VYZERALO V PRAXI

Predchádzajúce riadky vysvetľujúce v skratke problematiku priezvisk sa snažili byť čo najjednoduchšie, preto nemohli postihnúť realitu košickej Knihy súdnych zápisov. Tam to pochopiteľne vyzerá ináč, hlavne preto, že to bolo dávno a že sa vtedy nepísalo po slovensky. V prvom rade sa tu vyskytujú osoby menované iba nepriamo: apothecarius /lekárnik/, plebanus /farár/, duo piscatores /dvaja rybári/ či messersmid /nožiar/, čo asi v danej dobe a pre daný prípad stačilo. No doktor Halaga uvádza, že aby sa časom práve takéto nejednoznačné zápisy, prípadne zápisy typu quidam Martinus /istý Martin/ či quidam domina /istá pani/, nezneužili, nesmeli do mestských kníh nazerať nepovolané osoby bez súhlasu richtára, prípadne mestskej rady.

Najčastejšie však majú mená vtedajších Košičanov takú podobu, v ktorej priezvisko /no veda to ešte za priezvisko nepovažuje/ má podobu vykonávaného remesla alebo činnosti. Takže vyzerajú nasledovne: Nicolaus pictor, Nicusch moler /Mikuláš Maliar, meno je najprv po latinsky, potom po nemecky/, Nicolaus collonus, Niclos pawer /Mikuláš Sedliak/, Jacobus literatus, Jacob diak /Jakub Študent, to druhé znenie je maďarské/, Laurencio schulteti, Laurencio predicto /Vavrincovi Šoltýsovi, v treťom páde/.

V prípade ženských mien to vyzeralo takto: Stoyanin carnifex, Stoyan fleischerin /manželka mäsiara Stojana zapísaná ako Stojanova mäsiarka/, uxor Henil monetarius /doslova manželka Henila minciara/ či Nicus schusterin /Mikulášova šustryňa/. No zjavovalo sa aj Farkuschin tochter /dcéra Farkašky, čiže ženy Farkaša, čo však bola maďarská prezývka kohosi, komu hovorili vlk - farkaš/, ba sem-tam aj ženské krstné meno - Margaretha filia Farkuschin /Margaréta, Farkaškina dcéra/. Priezvisko odvodzované od ženy, matky či sestry sa nájde aj u chlapov, napríklad Johannes Dorothee /Dorotin Jano/ Hensel Polnerin /Poľkin Janko/ ba dokonca aj Hannus dreysigerin Man /muž Jánovej tridsiatkárovej/, čo bol pravdepodobne ďalší manžel vdovy po Jánovi tridsiatkárovi.

ĎALŠIE TYPY PRIEZVISK

Z mien vtedajších súdiacich sa mešťanov sa dá odvodiť aj lokalita, odkiaľ pochádzali. Mohla to byť blízka dedina, ako napríklad v mene Gut Hannus de villa Johannis /Ján Dobrý z dediny Jánovej, čo bola Košická Belá/, či Thomas Budemir /Tomáš z Budimíra/, mohlo to byť tiež tunajšie mesto ako v prípade mena Nicolaus de Czibino, Nicolaus Zebin /Mikuláš zo Sabinova/ či Niclos Eppriesser, Nicolaus de Eppres /Mikuláš Prešovčan/, ale aj celý kraj, ako v mene Michel de Galicz, Michel von Galcz /Michal z Haliče/ či Nicol Flamisch /Mikuláš Flám/.

Samozrejme sa vyskytujú aj zjednodušené mená tohto typu, napríklad Olmiczer, Olmunczer /Olomoučan/, či Kunigsperg /Kráľovčan, Kráľovec sa volal po nemecky Königsberg a dnes je to ruský Kaliningrad/, Polako, Polacko /Poliak/, domina Bemischin /pani Češka/, Bemyschynne /Čechyňa/. Posledné dve mená sú už "národného" typu, ako aj ďalej Magir Laszla, Ungir Laszla /Ladislav Maďar/, Payer sneyder /krajčír Bavor/, Engilisch pinderynne /debnárka Angličanka/, Pehem petler /vreckár Čech/ a Windisch Andreas /Ondrej Slovák/.

Zaujímavé sú aj priezviská odvodené od zvierat, napríklad Endris Kohuczi /Ondrej Kohút/, Ladislaus Czap /Ladislav Cap/, Hannus Fogil /Ján Vták/, Johannes Vlco /Ján Vlk/, Kaczur Laurentius /Vavrinec Kačur/ a tiež ich zjednodušené formy Jeschko /ježko/, Farcasch /vlk/, Flekenhunt /strakatý pes/ či Rossenlacher /konský rehot/.

Slovenská či slovanská hovorová reč sa odrazila v niektorých zápisoch mien typu Petrasco /Petraško/, Soppko, Franczko, Rohan, Polan, ba aj v mene Stoyan, patriacom známym richtárom Jakubovi Stojanovi staršiemu a mladšiemu. Ďalej sú v knihe mená ako Benes, Bogus, Janusch, Schepetnig, Slavig, ktoré snáď ani nie je potrebné vysvetľovať. No nájdu sa aj priezviská, či prezývky s iným slovným základom: Hundirtjar /storočný/, Trantaria /Tramtária/, Johannes Kiryeleison /Ján Panezmilujsa/ a Johannes Bonafide /Ján Vdobrejviere/

VOJSKO POD KOŠICAMI

V minulom dieli seriálu sme spomenuli, že 17. mája 1395 zomrela pri nešťastnej nehode na poľovačke mladá kráľovná Mária z Anjou. Jej smrť spôsobila okamžité napätie vzťahov medzi Uhorskom a Poľskom, kde panovala ako kráľovná jej sestra Hedviga, manželka kráľa Vladislava II. Jagella. Vladislav, rovnako ako Žigmund, sa dostal k poľskej kráľovskej korune vďaka svojej manželke Hedvige /v Poľsku sa jej hovorilo Jadwiga/, ktorá bola jej skutočnou dedičkou.

Kto má veľa, určite nemá dosť a chce ešte viac - to platilo aj vo vtedajšom svete. A tak si zbožná Hedviga povedala, že je predsa dedičkou uhorskej koruny po smrti svojej sestry a teda že sa poskúsi vládnuť aj v Uhorsku. Mala tam stále veľa priaznivcov, ktorým by to vyhovovalo. Zdalo sa jej, že Žigmund nemá v Uhorsku dostatočnú podporu, aby sa udržal na tróne aj po smrti Márie, s ktorou kráľovstvo vyženil. No ukázalo sa, že tento kalkul nemá reálne šance a zdá sa, že ani jej čerstvo pokresťančený manžel sa pre vec nenadchol.

Nevieme, do akej miery sa v Poľsku chystali na vojenský vpád, alebo či sa priamo tu, v Uhorsku, nekulo sprisahanie proti Žigmundovi a za návrat poslednej Anjouovny Hedvigy na trón. Jedno je však isté, v Uhorsku sa zišla vojenská hotovosť, na jej čelo bol postavený Ján z Kaniže /budúci ostrihomský arcibiskup/ a táto vytiahla na Košice. Istý čas sa tu vojsko zdržiavalo, pochopiteľne nie priamo v meste, ale v táboroch v jeho okolí, čím jednak blokovalo prípadnú agresiu zo strany Poľska, jednak "zapchalo huby" Hedviginým miestnym prívržencom. Vladislav Jagello si však nehodlal páliť prsty a vec sa rýchlo normalizovala. V roku 1397 sa stretol poľský kráľovský pár so Žigmundom už ako priatelia tu, na východnom Slovensku, pričom navštívili aj Košice.

HISTORICKÁ PERLIČKA

Lekár mojich snov

Tak ako väčšina bohatých ľudí stredoveku, obzvlášť kráľov, trpel aj Žigmund Luxemburský na dnu - hovorí sa jej tiež pakostnica. Dalo by sa povedať, že to bola akási "triedna choroba" vyplývajúca z nezdravej životosprávy, akú si chudobný človek nemôže v žiadnom prípade dovoliť. Žigmunda však v tejto životospráve podporoval paradoxne jeho osobný lekár, Moravan Albík z Uničova. Ten totiž razil heslo: Jediný vhodný nápoj je víno, jediný vhodný pokrm mäso a jedinou ozajstnou radosťou žena. Nuž, neboli to práve najzdravšie zásady, ale aj napriek nim sa dožil Žigmund na svoju dobu slušných 69 rokov v plnej duševnej sviežosti. Na porovnanie, Karol Róbert z Anjou sa dožil 54, Ľudovít Veľký /Žigmundov svokor/ 56, Karol IV. /Žigmundov otec/ 62 a Václav IV. /Žigmundov starší brat/ iba 50 rokov. V každom prípade by bol lekár s uvedenými názormi lekárom mojich snov.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 22. 3. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň