Časť tretia - Barchetový monopol
V takmer každom sprievodcovi po našom meste, každom historickom prehľade či úvode špecializovaných publikácií o Košiciach, sa spomína celouhorský monopol na výrobu barchetu, ktorý v roku 1411 udelil Košiciam kráľ Žigmund Luxemburský. Málokto, ak vôbec niekto, však pozná bližšie problematiku súvisiacu s touto výsadou, kde prím hrajú otázky, ako k jeho udeleniu došlo a nakoľko reálny tento monopol skutočne bol. Rovnako málo dnes bežní ľudia vedia, čo sa pod pojmom barchet v stredoveku myslelo, a že produkcia tejto tkaniny závisela na diaľkovom obchode so vzdialenými oblasťami severnej Afriky a Malej Ázie. Dnešné rozprávanie na barchetovú tému čerpá z prác doktora Halagu Košice - Balt a Listina o barchetovom monopole Košíc z roku 1411.
VOJNA S BENÁTKAMI
Kráľ Žigmund sa ešte ani nestihol poriadne spamätať z grünwaldského politického debakla a už sa ocitol v novom probléme - vojne s bohatými a silnými Benátkami. Tie sa už stáročia naťahovali s uhorskými kráľmi o jadranské prístavné mestá na dalmátskom pobreží a tentokrát konkrétne išlo o mesto Zadar s priľahlým územím a ostrovmi. Pri pokuse zvrhnúť Žigmunda z uhorského trónu sa tu svojho času vylodil neapolský kráľ Ladislav Anjou a nechal sa dokonca korunovať. Jeho trucakcia sa však skončila fiaskom a rôzne okolnosti ho donútili vrátiť sa do Talianska, no ešte predtým stihol zanechať Žigmundovi nepríjemný problém. Vidiac, že v Uhorsku nemá šance, predal ním obsadené dalmátske územie /ktoré mu ani nepatrilo/ za stotisíc dukátov Benátkam. Stalo sa tak ešte v roku 1409.
V druhej polovici roku 1410 bolo potrebné prednostne vyriešiť otázku ďalšieho osudu Rádu nemeckých rytierov. Žigmund sa v nej musel angažovať už len preto, že v mene Svätej ríše rímskej svojho času vypovedal Poliakom a Litovcom vojnu. Nastalo zdĺhavé rokovanie s poľsko- litovskou stranou, pri ktorom kráľ používal už od konca roku 1410 mesto Košice, ktoré malo z minulosti veľmi dobré vzťahy s Poľskom, ako prostredníka. Nebolo to jednoduché vyjednávanie. Víťazný Jagello teraz mohol Žigmundovi vrátiť všetko aj s úrokmi. Začiatkom roka 1411 dokonca nadviazal kontakt s Benátkami a pripravoval s nimi spojeneckú zmluvu. Žigmund by sa tak dostal medzi dva ohne.
Vojnový stav medzi Poľskom a Rádom nakoniec skončil uzavretím takzvaného Prvého torunského mieru 1. februára 1411, a vojnový stav medzi Žigmundom a Jagellom uzavretím prímeria v marci toho istého roku, ktoré vyjednali magnát Stibor zo Stiboríc, palatín Mikuláš Garai a ostrihomský arcibiskup Ján z Kaniže. Toto prímerie sa ďalším jednaním v novembri predĺžilo až do augusta 1412. Pri jednaniach konaných čiastočne na území východného Slovenska v Spišskej Novej Vsi, sa zúčastňoval osobne aj kráľ Žigmund a asistovalo pri nich mesto Košice.
Za svoje zásluhy boli košickí radní odmenení koncom leta 1411 kráľovským privilégiom, nad ktorým sa súdnemu človeku musí zastavovať rozum - celouhorským monopolom na výrobu barchetu a výkup preň potrebných surovín. V tom istom čase kráľ vydal navyše aj zákaz predávať v Košiciach víno cudzím kupcom, s výnimkou dvadsiatich štyroch spišských miest. Zdá sa, že Košičanom stúpla moc a sláva do hlavy, pokúšali sa o ekonomický diktát celému okoliu a pre tento účel doslova manipulovali so svojím kráľom.
ČO JE TO BARCHET
Skôr, než sa poriadne rozpíšeme o barchetovom monopole udelenom Košiciam v roku 1411, je potrebné povedať si čosi o barchete samom. Po nemecky sa volá "Barchent", v staršej verzii "Parchan", pričom barchetárovi sa vravelo "Parchanter" (s pankhartom to nemá nič spoločné). Po latinsky sa barchet povie "barchan", no písalo sa aj "parket" a "parchant", čo všetko zmiatlo niektorých historikov v 19. storočí tak, že považovali barchetový monopol omylom za monopol na výrobu pergamenu - drahého materiálu na písanie. Mnoho ľudí dnes ani poriadne nevie, o aký druh tkaniny vlastne ide. Moderný barchet, čím mám na mysli barchet 19. a prvej polovice 20. storočia, bola bavlnená tkanina, z ktorej sa šila posteľná a spodná bielizeň, ale napríklad aj obrusy. Barchetári, po latinsky "barchanistae", sa v stredovekých Košiciach odčlenili od tkáčskeho cechu a keď ich sláva postupne zanikla, do tohto cechu sa aj opäť navrátili.
Nemá zmysel rozoberať tu odborné popisy osnovy, štruktúry a výroby tohto tkaniva. Pre bežného čitateľa je dôležité vedieť hlavne to, že existovalo, obzvlášť v stredoveku, niekoľko typov barchetu, pri výrobe ktorých sa viac či menej používala aj vlnená a ľanová priadza, ba dokonca aj "pseudobarchety" z čistého ľanu. O aké barchety v prípade košického monopolu išlo, dnes nevieme, ale pravdepodobne o barchet z kompozície bavlna - ľan a vlna - ľan. Barchetári navyše produkovali aj takzvaný "bokašín" a rôzne druhy čisto ľanových plátien. Ľanu a vlny sa tu, na východe Slovenska urodilo dosť, s tým problém nemohol byť, horšie je to však s bavlnou. Tá, ako subtropická plodina sa musela dovážať zo značne vzdialených krajín.
Doteraz publikovaná literatúra na túto tému sa nezaoberala úvahami, či ťažká dostupnosť suroviny - v tomto prípade bavlny - nejako ovplyvňovala zloženie a kvalitu tunajšieho barchetu. Konštatuje iba fakt, že bavlna sa do stredovekého Uhorska dovážala. Dialo sa tak lodnými cestami z Egypta a Malej Ázie cez jadranské prístavy dnešného chorvátskeho pobrežia a potom klasicky nákladnými vozmi do príslušných oblastí kráľovstva. V prípade Košíc to bolo prakticky na opačný koniec krajiny. Zároveň si musíme uvedomiť, že v roku udelenia monopolu vládla v Egypte dynastia mamelukov a Malá Ázia bola kompletne v rukách osmanských Turkov. Jadranské pobrežie zase kontrolovali Benátky - vtedajšia námorná veľmoc v Stredomorí. Obchod s barchetom a barchetový "priemysel" teda závisel od dobrých vzťahov a blahovôle mohamedánov a zároveň od benátskeho obchodného loďstva. No aj napriek tomu to fungovalo!
BOL TO SKUTOČNE MONOPOL?
Starší historici, najmä nemeckí a maďarskí, chápali vydanie listiny o barchetovom monopole pre Košice tak, že kráľ Žigmund je vlastne zakladateľom barchetárskej industrie v Košiciach a na východnom Slovensku vôbec, pretože tu existovala filiálna výroba barchetu aj v Bardejove. No nie je to tak, barchet sa v Košiciach produkoval aj predtým, Košičania však v roku 1411 využili vhodnú situáciu, keď si kráľa zaviazali diplomatickými službami a ten navyše opäť raz potreboval peniaze, a monopol si od neho vyžiadali. Sami naformulovali koncept príslušnej listiny tak, že mestu z jej textu neprislúchajú žiadne materiálne povinnosti, zato kráľ Žigmund garantuje, čo sa len dá - dopĺňať vybavenie bielidla a dodávať potrebné drevo. Tento text bol potom prakticky bezo zmien prepísaný ako kráľovské privilégium.
Listina bola kráľovskou kanceláriou datovaná k 1. septembru 1411. Dnes sa nachádza v zbierkach Národného múzea v Budapešti. V košickom archíve je k dispozícii iba jej prepis z 29. apríla 1416 predložený na overenie richtárom Ladislavom Kukelbrechtom, radným Johanom Hebenstreitom a notárom magistrom Františkom. K dispozícii je aj neoverený odpis z 8. januára 1611. V súvislosti s touto listinou vydal kráľ Žigmund do roku 1429 ďalších 8 súvisiacich privilégií. Monopolnú listinu si mesto cenilo natoľko, že ju nenechalo v úschove v pokladnici príslušného cechu, ale prechovávalo ju vo vlastnom archíve. Cech barchetárov a neskôr tkáčov disponoval iba jej odpismi.
Ako už bolo uvedené, barchetárske remeslo kvitlo v Košiciach už dávno pred vydaním Žigmundovho privilégia, no prevádzkovalo sa aj v Bardejove, Bratislave, Budíne, Stoličnom Belehrade, Sibini a v ďalších mestách, dokonca aj mestečkách a dedinách! Budín bol dokonca známy tým, že barchetárov tu bolo "veľmi mnoho". Košický monopol, ktorý predpokladal zákaz dovozu barchetu do krajiny, zákaz voľného obchodu s barchetárskymi surovinami, sústredenie výroby a príslušných remeselníkov do Košíc s celým ich imaním a technickým vybavením, bol nerealizovateľne velikášskym počinom, ktorý nik nemal chuť skutočne dodržiavať a ani ho nedodržiaval. Ostatne Košice nemali možnosť jeho dodržiavanie kontrolovať a vynucovať si ho, aj keď bol na ich strane sám kráľ. A tak sa istý čas monopolne aspoň tvárili a všetko bežalo po starom.
Na záver barchetovej témy ešte spomeniem, že v minulosti ktosi nesprávne prečítal dátum vystavenia monopolnej listiny, a to potom figurovalo v Tutkóovej kronike /1861/, ale aj v Halagovej knižke Košice - Balt /1975/ ako rok 1400, nie 1411. Pritom však napríklad doktor Wick uviedol už v roku 1936 dátum správne a sám doktor Halaga ho správne uviedol už v roku 1967!
ŽIGMUND NEMECKÝM KRÁĽOM
Práve v čase, keď utrpela Žigmundova politika podpory Rádu nemeckých rytierov veľké fiasko, nastal okamih, keď sa tento doteraz iba uhorský kráľ mal možnosť dostať na čelo Svätej ríše rímskej a stať sa tak vládcom tvoriacim stredoeurópske dejiny. Rímskonemeckého cisára musel korunovať osobne pápež v Ríme, no kandidát musel byť najprv zvoleným nemeckým kráľom. Voľba bola výsadou siedmich ustanovených ríšskych kniežat - voliteľov. V rokoch 1346 až 1378 bol rímskym kráľom a cisárom Žigmundov otec Karol IV. Ten absolvoval v roku 1355 aj pápežskú korunováciu.
Karol nechal ešte za svojho života korunovať ríšskou korunou svojho syna Vaclava IV, nevlastného Žigmundovho brata. "Lenivého kráľa", ako znela jeho prezývka, však 20. augusta 1400 volitelia zosadili a na jeho miesto nastúpil 6. januára 1401 Ruprecht Falcký. Václav sa so situáciou nezmieril, naďalej sa nechal titulovať nemeckým kráľom, ale prakticky sa nezmohol na nič. Ruprecht však 18. mája 1410 zomrel a Václav stále žil. Volitelia si ho však aj naďalej nepriali, naopak šanca sa začala rysovať pre ďalších dvoch Luxemburgovcov - uhorského kráľa Žigmunda a moravského markgrófa Jošta, Žigmundovho bratranca.
Teraz začalo dianie okolo novej voľby pripomínať súčasnú slovenskú politickú scénu. Vyjednávalo sa a sľubovalo čokoľvek a dobrý bol akýkoľvek spôsob získania koruny. Volitelia sa zišli v septembri 1410 do Frankfurtu, no časť z nich sa zase rozišla. Žigmundovi prívrženci sa rozhodli voliť stoj čo stoj. To jeho nepriatelia nechceli dovoliť a tak nechali vyhlásiť nad miestnym kostolom svätého Bartolomeja cirkevnú kliatbu, aby sa tu volitelia nemohli zísť, odovzdať svoje hlasy a odslúžiť predpísanú omšu. No aj tak sa ku kostolu 20. septembra Žigmundovi priaznivci dostavili a na priľahlom cintoríne Žigmunda nemeckým kráľom zvolili - tromi hlasmi zo siedmich možných, pričom jeden si dal Žigmund sám prostredníctvom svojho poverenca napriek tomu, že nebol voliteľom!
Potom však prišla odpoveď jeho neprajníkov. V neúplnej zostave totiž volitelia zvolili 1. októbra, tentokrát už v kostole, za nemeckého kráľa Jošta moravského. Stalo sa tak štyrmi platnými hlasmi zo siedmich, takže voľba bola aj z dnešného hľadiska regulárna. Zdalo sa, že Žigmund je odstavený, no Jošt 18. januára 1411 náhle zomrel. Žigmund teraz ostal jediným kandidátom, hoci Václav sa stále neprestal cítiť nemeckým kráľom. Žigmund však rozbehol novú sériu diplomatických jednaní, a nakoniec bol dňa 21. júla 1411 vo Frankfurte po druhýkrát zvolený za nemeckého kráľa, tentokrát legálne, všetkými siedmimi hlasmi voliteľov.
Timur a Storočná vojna
Nečakaný vývoj udalostí spôsobil, že osmanskí Turci nemali možnosť využiť svoje víťazstvo nad Žigmundom pri Nikopoli. Do Anatólie totiž vpadla tatárska horda Timura Lenka, známeho tiež ako Tamerlán. V krutej bitke pri Ankare 25. júla 1402 boli Osmani porazení a sultán Bajazid I. Yilderim padol do zajatia, kde časom spáchal samovraždu. Timurove hordy dôkladne vyplienili ázijské Turecko, takže Osmanská ríša sa potom roky spamätávala. Aj ďalšie dve európske mocnosti, Francúzsko a Anglicko, sa navzájom blokovali v zdĺhavej Storočnej vojne a nezasahovali do stredoeurópskych pomerov. To všetko nahrávalo Žigmundovi, ktorý mal tým pádom voľnejšie ruky pre svoje mimouhorské diplomatické aktivity.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 19.4. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
