Časť desiata - Mesto sa mení

Kráľ Žigmund bol mestu Košice mimoriadne priaznivo naklonený a málokedy sme prežívali také hojné časy, ako práve počas jeho vlády. Bilancovaním luxemburskej éry dochádzame k poznaniu, že až v tomto čase dostali stredoveké Košice svoj definitívny charakter a stavebnú podobu, ktorá sa potom už v nasledujúcich storočiach iba dopĺňala novými stavbami. Európsku úroveň vtedajších Košíc potvrdzuje najväčší dobový investičný počin - výstavba Dómu svätej Alžbety, ktorý je až podnes pýchou mesta. Je doslova neuveriteľné, že tunajšia mestská komunita, odhadovaná maximálne na desaťtisíc duší, dokázala financovať a realizovať v jedinej generácii toľko náročných stavebných diel. Pozrime sa teda na ne:

VYSTUŽENIE ARPÁDOVSKEJ HRADBY

Dejiny Žigmundovho panovania v Uhorsku sme začínali popisom najdôležitejších stavebných zmien v Košiciach, datovateľných na prelom 14. a 15. storočia. Boli to nové hradby, brány, mosty, kostol svätej Alžbety, kráľovský dom a možno aj radnica. No Kráľ Žigmund panoval dlho - plných päťdesiat rokov. Za celý ten čas mesto ekonomicky prekvitalo a stúpala aj jeho vážnosť v rámci krajiny. Rástlo jeho bohatstvo a rástlo aj populačne. Všetko sa to muselo prejaviť aj na stavebnom vývoji Košíc luxemburskej éry, a skutočne sa aj prejavilo. Začneme opäť mestskými hradbami, ktoré prešli ďalšou stavebnou úpravou.

Od začiatku 15. storočia sa Európou stále viac šírila nová ničivá zbraň - delo. Aj keď boli prvé delá drahé, neohrabané, nevýkonné /strieľali iba kamennými guľami s malým účinkom/ a ťažkopádne /vystreliť mohli len dva- trikrát za deň/, predsa sa hneď ukázalo, že dovtedajšie hradobné konštrukcie im nedokážu v žiadnom prípade odolať a že ich bude potrebné upraviť, alebo prestavať. Poznáme kronikársku správu datovanú rokom 1422, podľa ktorej mesto vystužilo dovtedajší hradobný múr ďalším, oveľa silnejším. Udialo sa tak tridsať rokov po budovaní parkánu a asi dvadsať rokov po vytvorení nových brán, Mlynskej a Maľovanej, na východnej strane mesta.

Parametre tohto múra poznáme, lebo jeden jeho úsek sme vykopali a zdokumentovali v priestore Dolnej brány na Hlavnej ulici. Múr bol pristavený k pôvodnej arpádovskej hradbe z vnútornej strany tak, že zvýšil jej hrúbku z pôvodných 1,25 metra na 4 metre. Takáto úprava bola realizovaná iba na vybraných úsekoch hradieb, tam, kde by sa dal očakávať pokus o nepriateľský delostrelecký prielom, teda na koncoch najväčších ulíc - Hlavnej, Mlynskej a Hnilnej. Všade tam stáli aj mestské brány, takže zosilovanie sa dialo na úsekoch hradieb k nim priľahlých.

ZBROJNICA, BRÁNA A ŠPITÁL

Na severnom úseku mesta došlo niekedy v tridsiatych rokoch 15. storočia k veľmi závažnej zmene, ktorá tu silne zmenila tvár mesta. Celá pôvodná severná hradba tu bola odstránená a asi o 50 metrov ďalej postavená ako nová, čím sa jednak predĺžila Hlavná ulica, jednak zväčšila plocha mesta približne o dva hektáre. Na novozískanom priestore vyrástla mestská zbrojnica a pribudli ďalšie domové parcely /to si iba domýšľame podľa stavu z roku 1600/. Posunom hradby sa odstránila aj pôvodná Horná brána, ktorú museli postaviť na novom mieste úplne odznova. V minulosti sme o tom už písali v seriáli venovanom Hornej bráne /6., 13., 20. a 27. júla 2001/.

Fakt, že mesto sa pustilo do stavby zbrojničného komplexu, kde sa zbrane nielen skladovali, ale aj vyrábali, ba dokonca sa tu kovali a odlievali aj delá, je odrazom ekonomickej sily a zároveň aj vojenskej moci mesta. V tých časoch boli iba najbohatší magnáti a najväčšie mestá schopné výroby, údržby a obsluhy delostreleckej techniky a všetkého toho, čo s tým súviselo. Mestá delá nielen vyrábali, ale ich aj prenajímali spolu s obsluhou - špecializovanými príslušníkmi cechu puškárov, pretože iba oni mali k dispozícii potrebné "know-how". Aj o zbrojničnom areáli sme už v minulosti priniesli osobitný seriál /20. a 27. apríla 2001/, takže sa ním nebudeme detailnejšie zaoberať.

Rozšírenie plochy mesta umožnilo zväčšiť počet domov v hradbách. Nebol to však nejaký významný nárast. Odhadujeme ho na desať, maximum pätnásť nových parciel. Ako to bolo skutočne, by pomohol odhaliť archeologický prieskum na ploche Kasárenského námestia a prípadne pod budovou južného krídla dopravnej priemyslovky. Ktovie, možno raz bude príležitosť. V dejinách košického špitála - toho, čo sa oň toľkokrát pokúšal johanitský rád - uvádza doktor Wick aj nasledovnú kratučkú správičku: Zanedbaný špitál sa zrútil a bol potom obnovený a vysvätený 17. septembra 1430. Je to doklad o tom, že nielen v hradbách luxemburských Košíc sa stavebne investovalo, no je obzvlášť paradoxné, že špitál, o ktorý mesto tak úporne a s pomocou viacerých panovníkov bojovalo, stihol aj schátrať a zrútiť sa!

BARBAKAN

Prvá tretina 15. storočia priniesla pre opevnenie miest východného Slovenska novinku, vo svete však už dlho známu. Bol ňou barbakan, vysunutá samostatná pevnôstka postavená pred dovtedajšie brány, zvyšujúca ich obrannú odolnosť, komplikujúca vstup do mesta /samozrejme nepriateľovi/ a fungujúca aj ako obranné delostrelecké stanovište. Najstaršie datované východoslovenské barbakany sa nachádzali v Bardejove a boli postavené v rokoch 1421 až 1439, v jednom prípade až 1440. Pôdorysne majú tieto barbakany tvar podkovy, ale takej hranatej, že sa blíži k mnohouholníku. Podobný objekt bol vykopaný v roku 1997 na Alžbetinej ulici, v polohe pred bývalou Hnilnou bránou.

Barbakan pred Hnilnou bránou je výrazne hranatý mnohouholník, plochou podobný bardejovskému severovýchodnému barbakanu. Takmer s istotou je to najstarší barbakan košického opevnenia, postavený podobne ako bardejovské barbakany na sklonku luxemburskej éry. Vykopávky Hnilného barbakanu sa realizovali iba veľmi plytko /mesto už nemalo nervy, čas ani peniaze, ako v prípade Dolnej brány/, no i tak môžeme o ňom povedať, že bol vybudovaný solídne, v jedinej stavebnej fáze, s umne tesanými kamennými detailmi, jednoducho v čase dostatku financií a času.

Keďže podrobne poznáme ešte dva ďalšie košické barbakany, stavané napochytro a neskôr prerábané, datované do rušných čias Jiskrovej prítomnosti v tomto kraji, je zrejmé, že Hnilný barbakan musel vznikať ešte pred nimi. Existencia zbrojnice a barbakanu je dôkazom, že Košice mali v tejto dobe už delá a používali ich pri obrane mesta - dôvod na ňu zatiaľ nebol, ale hrozba husitských vpádov bola citeľná, najmä od roku 1431, keď cez Poľsko vpadli husiti až na Spiš, zničili kláštor v Lechnici a dokonca vypálili predmestia Levoče, a tiež 1433, keď dobyli a vyplienili Kežmarok. Zaujímavá je však poloha, kde prvý košický barbakan stavali - nie pred niektorou z hlavných, ale pred vedľajšou bránou, ktorá sa nám dnes zdá menej významná. Vysvetliť to však zatiaľ nevieme.

AKO NA TOM BOL DÓM

Rozkvet mesta za luxemburských čias najdokonalejšie reprezentuje jeho najvýznamnejšia stavebná akcia, budovanie nového farského kostola svätej Alžbety, ktorému dnes hovoríme dóm. Doktor Vojtech Wick vo svojej známej knižke venovanej tomuto kostolu uvádza: Týmito opatreniami /kráľovskými výsadami/ sa zveľaďoval hmotný blahobyt občanov, ktorých veľkodušnosť umožnila, že dóm bol v roku 1437 už z väčšej časti hotový. Výraz veľkodušnosť je tu namieste, pretože dovtedy i odvtedy sa v meste nepostavila stavba taká nádherná a veľkolepá, stavba, ktorou dosiahli Košice bezpochyby európske parametre.

Počas Žigmundovho života sa na stavbe dómu vymenili dve generácie staviteľov a zmenila sa aj pôvodná kompozičná a konštrukčná koncepcia kostola. Dóm začala budovať stavebná huť vedená údajne kráľovským staviteľom Petrom. Mal mať podobu päťloďovej baziliky - uvádza sa, že inšpirovanej dómom svätého Viktora v porýnskom Xantene, čo je nezmyselné tvrdenie. Stavať sa začalo tak, že najprv boli postavené obvodové múry, ktorými obklopili stále fungujúci starší kostol. Keď boli dokončené, starý kostol sa konečne zbúral, aby sa mohlo pokračovať. Stalo sa tak vraj okolo roku 1420.

Vtedy na výstavbe prestala pôsobiť Petrova huť a nový staviteľ, ktorého meno nepoznáme, ktorý však vniesol do diela modernejšie cítenie, zmenil koncepciu budovaného kostola z baziliky na halový kostol. Ten bol v dobe Žigmundovej smrti už dokončený po hlavnú rímsu a zastrešený. Po túto úroveň bola dostavaná aj severná dómska veža. Druhá dómska stavebná huť realizovala aj všetky tri vstupné portály - brány - s ich bohatou sochárskou výzdobou, a kráľovské oratórium v južnej priečnej lodi dómu. My dnes vnímame dóm ako kamennú stavbu, ale po skončení činnosti druhej stavebnej hute bol kostol omietnutý a fasády ozdobené maľbami, čo potvrdil v roku 1996 nález fragmentu nástennej maľby na severnej veži.

Koncom roka 1437, čo je dátum Žigmundovej smrti, bol teda dóm už funkčný, aj keď ešte nedostavaný. Nemal dokončené veže, nemal postavenú sakristiu ani bočné kaplnky, hlavnú loď uzatvárala ešte stále uzáverová stena staršieho kostola, takže dóm akoby nemal svätyňu a javil sa kratší. Ale Košičania sa v ňom už mohli schádzať na bohoslužby a väčšina tých, čo ho v tom čase navštívili, si ešte mohla pamätať začiatok jeho výstavby.

ÚSPEŠNÍ RICHTÁRI ÚSPEŠNÉHO MESTA

Zoznam richtárov stojacich na čele Košíc v ére kráľa Žigmunda a jeho krátko panujúceho nástupcu a zaťa Albrechta, je bohužiaľ neúplný. V odbobí 53 rokov, a teda takého istého počtu volebných období mestského magistrátu poznáme richtára s istotou iba pre dvadsaťdva rokov. Neúplný zoznam nám pre uvedené obdobie predstavuje iba 10 mien. No bolo to nepochybne desať richtárov patriacich k najúspešnejším v dejinách košickej mestskej samosprávy.

Prvého známeho richtára luxemburskej doby poznáme už z anjouovských čias. Bol ním Leonard v rokoch 1396 a 1397. Tento úrad zastával už v rokoch 1380 a 1382. Bol to bohatý vlastník pozemkov, ktorému patrila časť stredného predmestia zvaná Richtárska ves, a najskôr aj "sponzor" tamojšieho kostolíka svätého Leonarda. Časť územia tohto predmestia sa dokonca nazývala Terra sancti Leonardi - Zem svätého Leonarda. Za ním nasleduje Jakub Stojan mladší v rokoch 1398, 1399, 1403, 1404 a 1408. Bol to syn richtára Jakuba Stojana staršieho z anjouovskej éry a sám bol richtárom už v roku 1385. Otec sa dobovo písal ako Stoyani, syn ako Stoyan, v každom prípade však v tomto mene cítiť slovanský pôvod.

Tretím známym menom je Jakub Kylián, písaný Kilianus, pre rok 1400. Patril k bohatým obchodníkom mesta. Richtár Ladislav Knoblauch fungoval v roku 1405. Jeho meno znamená v preklade "cesnak" a nevieme, aký malo vzťah na vtedajšie predmestie známe ako Knoblochsdorf - Cesnaková ves. Laurencius Dytel bol richtárom v roku 1407. Meno Dytel, Tytel, prípadne Titelinus sa vo vtedajších Košiciach vyskytovalo častejšie a predpokladá sa, že znamená miesto pôvodu svojich nositeľov z mestečka Titel vo Vojvodine v dnešnom Srbsku.

O richtárovi Georgiovi Greniczerovi z roku 1410 vieme iba toľko, že to musel byť bohatý, ale aj srdnatý muž, ktorý sa nakrátko dokázal vzoprieť samotnému kráľovi v čase, keď chcel zatiahnuť Košice do vojny s Poľskom. Jeho nasledovníkom bol Ladislav Kukelbrecht v roku 1416. Ďalší richtár, Ján Hebenstreit, stál na čele mesta v rokoch 1423, 1424, 1431, 1432, 1433, 1434 a 1435. Poznáme ho ako richtára z čias vydania druhej erbovej listiny Košiciam a richtárom stihol byť ešte v roku 1444. Ladislav Institor bol richtárom v rokoch 1436 a 1437, teda v čase Žigmundovej smrti. Posledný v našom zozname je Tadeáš Schynnagel, richtár v roku 1439, čo bol rok smrti Žigmundovho následníka Albrechta Habsburského. Richtárom sa stal ešte raz, v roku 1443.

HISTORICKÁ PERLIČKA

Znesvätená zem Leonardova

Jedným z košických spravodajských trhákov minulých dní, rozšírených úspešne na celom Slovensku, bol bleskový vznik a zánik kolónie chatrčí Cigánov a bezdomovcov na západnom konci Floriánskej a Ungárovej ulice. Spodina tu síce žila už desiatky rokov predtým a nikomu sa nezdalo, že je to "v centre Košíc", ale až teraz padlo toto Bohom zabudnuté miesto do rany médiám. Málokto, ak vôbec niekto, dnes vie, že práve táto lokalita patrila voľakedy predmestskej Richtárskej vsi, a že sa volala zemou svätého Leonarda. V stredoveku sa tu už rozprestierali role, domy sa tu nestavali, zato dnešná doba si to chatrčami vynahradila mnohonásobne.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 17.5. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň