Časť prvá: Najstaršie známe letopisné dielo z roku 1631
Už roky sa na stránkach tejto rubriky pravidelne objavujú odvolávky na letopisné záznamy zo štyroch dnes známych košických kroník. Mnohí milovníci histórie Košíc tieto diela poznajú iba z útržkovitých informácií a pre väčšinu súčasných Košičanov sú nedostupné hneď dvojakým spôsobom. Najprv preto, že vyšli v minulom storočí a dnes sú pre majiteľov natoľko vzácne, že sa prakticky neobjavujú na pultoch antikvariátov. Následne však aj preto, že ani jedna z nich nebola napísaná po slovensky, a tak ich originály predstavujú pre tunajšieho bežného slovenského čitateľa ťažko prekonateľnú jazykovú bariéru. Predsa sa však sluší, aby verejnosť o týchto dielach poznala aspoň základné údaje a mala tak predstavu, odkiaľ pochádzajú mnohé údaje, ktoré historická strana už siedmy rok prináša. Dozrel teda čas, aby sme sa na kronikárske diela prizreli podrobnejšie. Nemôžeme ich uverejniť celé, to by bolo z hľadiska tlačového priestoru neúnosné, veď napríklad iba Plathova kronika by zaplnila rubriku "Písané históriou" na viac než rok. Budeme sa venovať hlavne okolnostiam ich vzniku, ich autorom a aj samotným osudom týchto kroník.
KRONIKA RICHTÁRA WASSA
O najstaršej známej kronike Košíc toho vieme skutočne minimum. Poznáme fakt, že vôbec existovala, ako aj rok, kedy bola spísaná - 1631. Košickým richtárom bol vtedy Michal Wass /v rokoch 1630 až 1634/, a keďže to bolo pravdepodobne mesto, ktoré napísanie tejto kroniky objednalo, richtár stál viac než isto za jej vznikom. Iný kronikár košíc, Jozef Tutkó, považuje dokonca richtára Wassa za jedného z autorov tohto strateného diela. Doslova píše: "Tak napríklad sa úplne stratila kronika tohto mesta z roku 1631, zostavená starostom a notárom mesta, ktorá vyšla aj tlačou. Spomína ju iba máloktorý historik našej vlasti."
V dobe, keď o nej Tutkó písal, bolo teda toto dielo už stratené a takmer zabudnuté. Nie je celkom isté, kto bol skutočne jej autorom, ani to, či vyšla tlačou, ale v každom prípade bude vhodné hovoriť o nej ako o kronike richtára Wassa, aj keď to neznamená, že ju vlastnoručne napísal.
Pozrime sa najprv na dobu, kedy toto kronikárske dielo vzniklo. Bolo to počas tridsaťročnej vojny, ktorá už trinásty rok kvárila strednú Európu a ktorá pre Košice znamenala sériu stavovských povstaní a z toho vyplývajúcich častých prechodov mesta z rúk cisárskych do rúk vzbúrených uhorských stavov. Z hľadiska štátnej príslušnosti to boli pre našich predkov prechody medzi európskou Habsburskou monarchiou a orientálne "šmrncnutým" Sedmohradským kniežatstvom, ktoré bývalo buď spojenec, častejšie však priamy vazal Osmanskej ríše.
Napriek tomu to však neboli pre Košice iba časy vojen a ničenia, ale paradoxne aj kultúrneho rozvoja. Od roku 1619 sa toto mesto stalo sídlom kniežaťa Gabriela Bethlena, ktorý sa pričinil o rozkvet renesančnej kultúry v našom regióne. Vznikali stavby v novom slohu, pravidelne začali fungovať tlačiarne, prekvitalo protestantské školstvo. Nepochybne sa v tej dobe oživila aj hrdosť mešťanov, ale musíme uviesť, že sa začali uvedomovať a následne od seba separovať aj jednotlivé národnosti, a že sa to všetko dialo v dominujúcej náboženskej neslobode, keď momentálne kalvínovi prívrženci mali /a neváhali to aj jasne dať najavo/ prevahu nad pápežencami a luteránmi. Veď práve Bethlenove časy nám "zariadili" troch katolíckych mučeníkov, neskôr blahoslavených a ešte neskôr /od 1995/ svätcov.
Kronika richtára Wassa bola však spísaná už po Bethlenovej smrti /15. 11. 1629/ a aj po krátkej epizóde, keď sa pokúšala vládnuť jeho vdova, Katarína Branderburská. Nepochybne však v meste, ktoré síce bolo opäť /od 18. 12. 1629/ v rukách cisárových, kde však prežívala atmosféra bývalej slávy kniežacieho sídla, čo mohlo viesť k rozhodnutiu dať spísať kroniku Košíc. Podľa mena by mohol byť Michal Wass Maďarom a kronika, ktorá v časoch jeho úradovania vznikla, mohla byť resentimentom na slávne časy samostatného Uhorska /naposledy Bethlenovho/, pretože nacionalizmus bol vtedy mladý a mnohého schopný.
ČO O TOM HOVORÍ ĎALŠIA KRONIKA
Relatívne veľa sa o kronike z roku 1631 dozvedáme z ďalšej kroniky, nasledujúcej v poradí ako druhá nám známa. Vyšla v roku 1732 pod názvom "Košice staré a nové" a z jej textov jednoznačne vyplýva, že v tej dobe bola kronika richtára Wassa ešte bežne dostupná a používaná ako historický prameň, aj keď je cítiť, že jej racionálny a, žiaľ, anonymný /my však tušíme, kto to bol/ jezuitský autor "Košíc starých a nových" neveľmi veril. Rozoberieme si text, ktorý ju spomína.
Historik, jezuita, píšuci kroniku "Košice staré a nové", uvádza v prvej časti svojho diela nasledovné:
"...myslím na akési staré letopisy Uhrov, vydané v Košiciach v roku MDCXXXI, potvrdené súhlasom vrchného richtára a rukou mestského notára. Vedení nimi, mali by sme klásť začiatky hradu /myslí sa košická Hradová/ do piateho roku deviateho kresťanského storočia." Zo zmienky vyplýva, že táto kronika bola nielen dejinami mesta, ale aj akousi históriou Maďarov - v tomto prípade si dovolím konkretizovať výraz Ungarorum v originále na Maďarov a nie Uhrov /za čím sú skryté všetky národnosti bývalého Uhorska/, ako učinili prekladatelia "Košíc starých a nových". Z textu tiež vyplýva, že kroniku schvaľoval podpisom richtár, čo je v rozpore s Tutkóovým tvrdením a jasný náznak toho, kto vlastne dielo objednával, a tiež, že ju nepísal mestský notár, osoba na takýto účel mimoriadne vhodná, pretože tiež podpisom schvaľoval jej text.
Autorom tejto kroniky bol najskôr človek, ktorý mal prístup k mestským dokumentom, znalý písma a majúci prehľad v košickej minulosti, najskôr archivár. Jazykom kroniky bola najskôr latinčina, ale vtedy sa už bežne používala aj maďarčina. Nemáme istotu, či bola kronika vyhotovená iba v rukopise, alebo aj vydaná tlačou - počiatkom 17. storočia boli Košice doslova centrom protestantskej polygrafie. Nevieme tiež, kedy sa stratila, prípadne zničila. Pravdepodobne to však bolo ešte v 18. storočí.
NEVERILI JEJ UŽ PRED TAKMER TROMI STOROČIAMI
Ďalším neznámym faktom je, či to bola skutočne prvá kronika Košíc. Tie boli totiž na sklonku stredoveku dosť bohaté a hrdé mesto, aby si viedli svoje anály už aj pred rokom 1631. A, bohužiaľ, bolo v minulosti aj dosť príležitostí, kedy sa mohli takéto hypotetické anály nenávratne stratiť. Pri požiari v roku 1556 zhorela radnica a práve tá mohla byť miestom, kde sa takéto anály prechovávali. Aj novšia radnica vyhorela, pravdepodobne v roku 1602, alebo 1603, a do úvahy prichádzajú aj požiare z rokov 1674 a 1678. V každom prípade však v roku 1731 už neexistovalo ako prameň iné kronikárske dielo pre autora "Košíc starých a nových" ako kronika richtára Wassa.
Pozrime sa ešte raz na text jezuitského anonyma, ktorý o tejto najstaršej známej kronike hovorí: "Avšak túto mienku /ide o Hradovú/ sme si osvojili najmä preto, lebo hoc nie je dokazovaná mužmi, ktorých úsudok si vážime najviac, nie je ani odmietaná, a osvojili sme si ju tiež preto, že v nej uvedené letopočty sa v ostatných prebraných tézach neodchyľujú od mienky najosvedčenejších autorov".
Neznámy autor tu dal jasne najavo, že kroniku z roku 1631 neberie príliš vážne, ba dokonca neberie vážne ani tých, čo obhajujú jej údaje, momentálne však nemá k dispozícii nič lepšie a samotná kronika sa vo väčšine údajov neodlišuje od známych faktov. Je to dosť nelichotivé poznanie, že už pred takmer 270 rokmi pôsobila kronika z roku 1631 nedôveryhodne. Navyše z textu ešte vyplýva, že už ani onen anonymný jezuita nepoznal autora kroniky z roku 1631, aj keď bola vtedy ešte iba 101 rokov stará /na kroniku by snáď bolo vhodnejšie povedať "mladá"/.
POMSTOU BY VZKYPELI KOŠICE
Zastavíme sa ešte pri jednej pasáži z kroniky "Košice staré a nové". Jej autor tam prehlasuje toto: "Treba ešte pridať, že pomstou by vzkypelo na nás ono miesto, ak nijakým opačným stanoviskom nepresvedčení, odňali by sme tomuto istému miestu tú slávu, ktorú má oddávna". Oným "miestom" sa v tejto pasáži myslí v prvom pláne Hradová, ale vec je dvojzmyselná. Veď akože sa môže na autora uraziť neobývaná lokalita zrúcaného hradu. Nepochybne sa tu myslia aj Košičania, medzi ktorými bolo v roku 1732 ešte asi dosť ľudí poznajúcich text kroniky z roku 1631, bezmedzne veriacich tomu, čo v nej bolo napísané, a teda ľudí, ktorí by boli dotknutí prípadnými odlišnými názormi jezuitského historika.
Ak by to bola pravda, mohlo by sa z toho opatrne usudzovať, že kronika z roku 1631 mala maďarského a hlavne protestantského ducha - prečo ináč by bol katolík-jezuita taký opatrný pri naznačovaní, že to s ňou nie je celkom v poriadku. Svoje dielo vydal v Košiciach, Košičania teda boli prvými konzumentmi tejto kroniky. A v roku 1732 bolo medzi nimi ešte viac než dosť protestantov.
Neznámy autor akoby sa chcel ospravedlniť a zároveň vyzvať k odbornej diskusii, keď zakončil celú vec slovami: "Napokon ochotne schválime a prijmeme mienku tých, ktorí súdia inak, pravda, ak svoju mienku preukážu dôvodmi." Svojím spôsobom je to kultivované slovo do bitky, akási výzva k vedeckej konfrontácii, pikantnej hlavne tým, že by sa v nej stretli nielen rôzne názory, ale aj rôzne vierovyznania. Kritický duch bol u jezuitov v 18. storočí pravidlom, vonkoncom to neboli zaslepení tmári, skôr sa dá povedať, že predbiehali dobu. Rekatolizovali naše kraje, ale už vtedy chápali, že to musia robiť v zrozumiteľnej reči, teda v slovenčine /nech už mala akúkoľvek dobovú podobu/, čo Svätá Stolica pochopila až v 20. storočí!
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 7. 4. 2000.
