KOŠICKÉ KRONIKY
Časť druhá: Košice staré a nové z roku 1732
V predchádzajúcom rozprávaní sme sa venovali kronike, o ktorej síce vieme, ale ktorú nik zo súčasných historikov nikdy nevidel, ba neznáma a stratená bola už aj pre publicistov a historikov minulého storočia. Pomerne najviac sme sa o nej dozvedeli z inej kroniky, ktorá časovo za ňou nasledovala po zhruba storočnom odstupe, ktorá je aj dnes dostupná a u ktorej tušíme, kto bol jej autor. Autori archívneho prekladu tohto diela, ktorí ho dokončili v roku 1966, dokonca o autorstve nepochybovali a v titulku ho aj uviedli - Timon. Významný rakúsky historik minulého storočia - Krones - uviedol, že v jeho čase sa pripisovalo autorstvo buď Timonovi, alebo inému jezuitskému vzdelancovi - Terstyánszkému /dnes sa píše Trsťanský/. Ani v súčasnosti sa neodmieta názor, že ju napísal jezuitský vzdelanec slovenského pôvodu, pôsobiaci v Košiciach v rokoch 1719-1724 a neskôr 1726-1736, Samuel Timon. Jeho kronika má latinský názov "Cassovia vetus ac nova", čo po slovensky znamená "Košice staré a nové". Prečo ju nazval práve takto, o tom sa dozvieme v dnešnom pokračovaní.
NENÁPADNÁ MALÁ KNIŽKA
Košice staré a nové boli napísané ako knižka pre bežnú vzdelanú verejnosť, a ako taká bola asi zámerne vytlačené na malom formáte. Exemplár, ktorý som mal možnosť poznať "vlastnoručne", mal stránky formátu 135 krát 75 milimetrov, už ošúchaná kožená väzba ich iba o málo presahovala. Bola to teda knižôčka vskutku vrecková, dnes by sa takému čomusi povedalo bibelot. To, že bola napísaná v latinskom jazyku, nebolo dané jezuitským a katolíckym prostredím, v ktorom vznikla - jezuiti v Košiciach vydávali knižky bežne aj v nemčine, slovenčine a maďarčine. Dôvodom bol nepochybne dobový úzus, podľa ktorého bolo pre historické dielo, určené v prvom rade vzdelancom, najvhodnejším jazykom spoločná reč, užívaná v Uhorsku - latinčina.
Titulný list, poplatný dobe svojho vzniku, ponúkal neprehľadne dlhý a komplikovaný názov diela, čo sa časom zjednodušilo na ono "Košice staré a nové". V latinčine bol takýto: "CASSOVIA VETUS, ac NOVA, Chronologice proposita, Honoribus Illustrissimorum, Praenobilium, Reverendorum, Nobilium, ac Eruditorum Dominorum, Dominorum NEO - DOCTORUM Cum In Alma Episcopali Societatis JESU, Universitate Cassoviensi Suprema AA. LL. & Philosophiae Laureâ Per REVERENDUM PATREM STEPHANUM SZABO e S.J.AA. LL. & Phil. Doct. ejusdemq; Professorem emeritum, ac pro tempore Seniorem ornarentur, Ab Illustrissima Cassoviensi Rhetorica Annô 1732 - Mense Julio, die XXIX, inscripta. CASSOVIAE, Typis Academicis per Joannem Henr. Frauenheim." V prepise je takmer presne dodržaná pôvodná gramatika so sadzbou veľkých písmen a vtedajšou interpunkciou, počítač, na ktorom som tento text písal, však nezvládal písanie malého e s opačne koseným dĺžňom.
AUTOR MASKOVANÝ AKO KOŠICKÁ KRASOREČ
Po slovensky to všetko znamená: "Košice staré a nové predkladané chronologicky najjasnejšou košickou krasorečou k pocte najjasnejších, najvznešenejších, ctihodných, šľachetných a vzdelaných pánov, pánov novodoktorov ovenčených vavrínom slobodných vied, umení a filozofie na biskupskej jezuitskej živiteľke, košickej univerzite, ctihodným otcom Tovaryšstva Ježišovho Štefanom Szabom, doktorom slobodných vied, umení a filozofie, vyslúžilého profesora a toho času seniora, spísané v roku 1732 v mesiaci júli, 29. dňa. Vydané akademickou tlačiarňou Jánom Henrichom Frauenheitom."
Na tomto titulnom liste je až zarážajúce, že je tu uvedený senior rádu Štefan Szabo, aj tlačiar je uvedený celým menom a dokonca je uvedený deň vytlačenia knihy, autor kroniky však zostal v anonymite, uviedol sa pod kryptonymom "najjasnejšia košická rétorika" /čo som v názve preložil ako krasoreč/! Také však boli dobové rádové maniere.
Nie je mi známe, v akom náklade táto knižočka vyšla a či bola vydávaná aj neskôr v ďalších vydaniach. Najskôr bolo toto jej jediné vydanie. Aj preto je to dnes veľká vzácnosť, o jej jednotlivých exemplároch knihovníci a archivári zväčša vedia /tu v Košiciach vieme až o dvoch!/, čo je však odpornejšie, páni vedci si ju kradnú navzájom, alebo z inštitúcií, kde by mala byť k dispozícii širšej odbornej verejnosti, takže zohnať ju v origináli /len na pozretie/, je neskutočná fuška.
Sám som mal k dispozícii exemplár, ktorý kedysi patril Východoslovenskému múzeu, potom si ho požičala/?/ a nevrátila istá naša vedecká veličina a tá mi ju požičala na pár hodín, aby som si urobil xerokópiu. Aj za ten krátky čas ho u mňa stihla uvidieť knihovníčka múzea a bezpečne ho spoznať. Z pochopiteľných dôvodov som však kroniku vrátil. Mám taký dojem, že je momentálne v Budapešti, ale snáď sa časom dostane opäť do svojej materskej knižnice, do Košíc. Druhý známy exemplár uchovávajú v Štátnom oblastnom archíve, tu v Košiciach.
NAJPRV KOŠICE STARÉ
Košice staré a nové začínajú najprv predhovorom, určeným vznešeným čitateľom, oslovenie tu znie: Illustrissimi Praenobiles, Reverendi, Nobiles ac Eruditi Domini, Domini recens creati Doctores - Najjasnejší šľachtici, ctihodnosti, zemania a vzdelaní páni, páni práve menovaní doktori. Pomerne devótne ladený text tu ponúka dielo do pozornosti spoločnosti urodzených a vzdelancov, čo nakoniec aj korunuje autorovo ukončenie: Ita vovet Honoribus Vestris devotissima Rhetorica Cassoviensis - Tak sľubuje vašej cti najoddanejšia košická krasoreč.
Nasleduje príhovor k bežnému čitateľovi, nadpísaný Amico Lectori - Priateľovi čitateľovi, ktorý končí zaujímavými slovami: "Je už Tvojou vecou, dobromyseľný čitateľ, ak v oných nechutných minulých dejoch nenájdeš zaľúbenie. Toto však nepripisuj našej nedbalosti, ani oným železným storočiam našich otcov a predchodcov, keďže v knižniciach by sa nenašlo ku nim nič, iba pošva na meč. Zbohom, a s dielkom ak si menej spokojný, skús sám na seba zobrať našu snahu a prácu!"
Až teraz sa začína samotný text kroniky, pričom hneď aj pochopíme logiku pomenovania "Košice staré a nové", pretože prvá časť knižky sa volá: Pars prior. Caput unicum. De Vetere, seu Superiore Cassovia - Časť prvá. Jediná kapitola. O Starých, čiže Vyšných Košiciach. Začína sa na strane 9. Ako už z názvu vyplýva, ide tu o Hradovú a problematiku, točiacu sa okolo nej. V rámci textu je odcitovaná donačná listina mladšieho kráľa Štefana z roku 1261, ktorou sa Hradová stáva majetkom košických hostí Samhlebena a Obla.
KOŠICE NOVÉ, ČIŽE NIŽNÉ
Od strany 27 nasleduje Pars altera. Caput primum. Ortus, & munitiones Novae, seu Inferioris Cassoviae - Časť druhá. Kapitola prvá. Pôvod a opevnenie Nových, čiže Nižných Košíc. Opisujú sa tu najstaršie zmienky o Košiciach a veľmi kriticky sa aj analyzujú - obstálo by to aj dnes! Nasledujú udalosti okolo Rozhanovskej bitky a po nich poznámky k vývoju mestských hradieb. Kapitola končí opisom miesta, kde sa Košice nachádzajú a ich okolia, obzvlášť starého špitála.
Na strane 45 sa nachádzajúca druhá kapitola, Caput secundum. Interior Urbis facies, profanis aedibus expressa - Vzhľad vnútorného mesta daný výrazom svetských stavieb, je hneď v úvode prerušená neveľmi logickou vložkou nazvanou Catalogus Principum ac Illustrium Virorum, a Gabriele Bethleno Cassoviam invitatorum - Zoznam kniežat a najjasnejších mužov pozvaných do Košíc Gabrielom Bethlenom. Sú to osoby, ktoré už na prvý pohľad nerealisticky a neskromne pozvalo knieža Bethlen na svoju svadbu sem, do Košíc. Rozhodne nie každý pozvaný sem potom prišiel. Zvyšok textu opisuje jednotlivé významné stavby mesta.
Opis najvýznamnejšej košickej stavby sa začína na strane 57 v tretej kapitole, Caput Tertium. De Basilica, Divae Elisabethae, Andreae II, Ungarorum Regis, filiae sacra - O bazilike božskej Alžbety, svätej dcéry kráľa Uhrov Ondreja II. Dómu svätej Alžbety tu kronikár vzdáva hold ako jednej z najkrajších stavieb kráľovstva. Opisuje sa tu však aj Urbanova veža a zvon Urban. Caput quartum. De Asceteris, eorumque Templis, ac Urbis Colosso - Štvrtá kapitola. O kláštoroch, ich kostoloch a mestskom kolose /na strane 78/, informuje o dominikánskom, františkánskom a uršulínskom kláštore a kostole, ako aj o súsoší Immaculaty - to je onen mestský kolos. Píše sa tu však aj o kalvínoch a kalvínskych predmestských kostoloch a budovy nie sú iba popisované, ale je k nim pripojený aj príslušný historický prehľad.
Pochopiteľne, s najväčšou erudíciou podal jezuitský autor opis práve jezuitských stavieb a dejín v tomto meste. Na počudovanie sa doň nepustil hneď na začiatku diela, ale zaradil ho až do kapitoly piatej na strane 93. Caput Quintum. De academico Societatis JESU Collegio, ac Templo, Kisdiano Clericorum Seminario, & Nobilium Convictu - O akademickom kolégiu Tovaryšstva Ježišovho a /jeho/ kostole, seminári klerikov /nazvanom/ Kišdiánum, a šľachtickom konvikte. Je to text hlavne o tom, čo jezuiti v Košiciach zažili, hlavne o troch mučeníkoch, zakladaní univerzity a jej kostola, ale aj o rákóczyovskom povstaní a vyháňaní jezuitov z Košíc. Pripojená je časť korešpondencie s Rákóczim a Szentiványim. Táto kapitola je v kronike vôbec najdlhšia.
Od strany 156 nasleduje šiesta kapitola - Caput sextum. Bellicae Cassoviensium vices - Vojnové osudy Košičanov, ktorá chronologicky popisuje niektoré vojenské udalosti z dejín mesta, od bratríkov po povstanie Františka II. Rákóczyho, ktoré je však podané veľmi stručne a zahmlene, snáď práve pre to, že bolo v čase písania diela ešte čerstvo v pamäti. Možno tu zohral úlohu aj fakt, že Rákóczy, aj keď hlava prevažne protestantského povstania, bol sám katolík, ba dokonca odchovanec jezuitov. Tak sa do diela dostala aj opatrná, akoby pochvalná zmienka o ňom: "...síce nosil v sebe protivníkovu dušu z tej príčiny, že bol vodcom strany odbojných rebelov, neprestával však pritom pripomínať, že má srdečné porozumenie pre tých, proti ktorým pozdvihol zbraň".
Siedma posledná kapitola - Caput ultimum. Regimen, & Privilegia Cassoviensium - Správa a privilégia Košičanov, sa zaoberá historickými privilégiami mesta. Je kratučká, začína sa na strane 181 a končí na strane 186, kde končí aj celá kronika "Košice staré a nové" nápadne vytlačeným FINIS - Koniec, a menami tých, čo na dielo prispeli, čiže dnešnou rečou "sponzorov". Boli nimi menovaní ako najslovutnejší: barón Jozef Gregor Fischer de Nagy Szalatna - zo Zemplínskej župy, absolvent šľachtického konviktu barón Pavol Imrich Perényi de Perény - z Užskej župy, a ďalej ako slovutní uvedení: Jozef Pavol Pintér de Legenye - zo Zemplínskej župy, Pavol Turzó de Noszicz - z Trenčianskej župy, Ján Pécsi de Tálya - zo Zemplínskej župy.
ARCHÍVNY PREKLAD
Originálna kronika "Košice staré a nové" by bola svojou latinčinou dnes beznádejne neprístupná bežnému čitateľovi a obávam sa, že aj mnohým farárom - tá reč sa už jednoducho nenosí. To si uvedomovali viacerí kultúrni ľudia v našom meste už v šesťdesiatych rokoch a prišli s myšlienkou preložiť všetky štyri dostupné mestské kroniky tak, aby ich mohol študovať aj slovenský čitateľ. Hlavným presadzovateľom tejto myšlienky bol dlhoročný riaditeľ košického okresného archívu pán Imrich Kozák. Idea na počudovanie nenarazila na odpor vtedajšej straníckej nomenklatúry, a tak sa do prekladov pustil tunajší jazykovedec doktor Ferdinand Steller-Šteliar.
"Košice staré a nové" boli nahrubo preložené v októbri 1966. Do tlače, alebo do postupného novinového zverejňovania sa však nedostali. Preklad bol rozmnožený dnes už ťažko predstaviteľnou technikou - prepísaním na písacom stroji s piatimi kópiami, ktoré potom boli zviazané, dostali tvrdé obalové dosky a podarovali nimi vybrané kultúrne inštitúcie, ktoré na financovanie prekladu zo svojich rozpočtov prispeli. Z pôvodne verejnosti určenej práce sa tak stali starostlivo chránené unikátne elaboráty s poznámkou na obálke: Len pre vnútornú potrebu.
Pán Kozák, dobrý duch celej tejto prekladovej akcie, napísal do predhovoru k prekladu "Košíc starých a nových" takéto slová: "Aj keď sa autor kroniky skrýva ako anonym, je všeobecne známe, že ním bol najučenejší člen Fakulty rétoriky /krasorečníctva/ na univerzite v Košiciach - Timon, Slovák a rodák z Trstenej. /Dnes sme predsa len opatrnejší vo veci jeho autorstva a za Timonovo rodisko považujeme Turnú, pozn. autora./ Predstaviteľom univerzity bol v tom čase Štefan Szabó, takže sa neraz autorstvo kroniky pripisuje jemu. Barokový učenec Timon ostal aj v latinskej reči barokovým, teda komplikovaným a vysokokvalitným. Preklad sa uskutočnil zásluhou školskej komisie MsNV /Mestského národného výboru/ v Košiciach, najmä zo stránky finančnej, kým o jej bezprostredný preklad sa postaral Dr. Ferdinand Steller-Šteliar, známy regionálny historik nášho mesta. Týmto prekladom sledujeme náš veľký cieľ a túžbu: postaviť históriu - kroniku nášho mesta do služieb našej socialistickej spoločnosti a všetkým našim vedátorom a kronikárom v ich boji o súčasný svetový mier."
Bez ohľadu na ideologickú vatu v závere uvádzaného textu, urobili prekladatelia pre poznanie košickej minulosti v slovenskej reči nesmierny kus práce a sám fakt, že Slovák už nie je bezradný pred cudzojazyčnými dejinami tohto významného mesta, sme ešte stále nestihli doceniť.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 14. 4. 2000.
pokračovanie, Turcsániho kronika
Text a obrázky: Jozef DUCHOŇ
