Časť tretia: Turcsányiho kronika z roku 1834

V prvej časti rozprávania o kronikách nášho mesta sme predstavili kroniku, ktorej text nepoznáme, lebo sa nezachovala, a aj jej autor je nám neznámy. Druhá časť už priniesla údaje a ukážky z kroniky, ktorá sa síce zachovala, ale s identifikáciou jej autora je to neisté. Dnes konečne píšeme o kronike, ktorej text je známy a jej autora poznáme aspoň priezviskom a iniciálou krstného mena. Aby to však nebolo príliš kompletné, originál kroniky sa stratil a ona sama sa zachovala iba v miestnej tlači, kde ju publikovali na pokračovanie v maďarčine, a neskoršie vyhotovenom archívnom preklade do slovenčiny. Ako sa to všetko okolo Turcsányiho kroniky zbehlo, o tom bude dnešné rozprávanie.

AUTOR KOŠICKÝCH STOROČÍ

O kronikárovi Turcsányim toho vieme žalostne málo. Narodil sa niekedy v poslednej tretine 18. storočia. Bohužiaľ, nepoznáme ani krstné meno, ktoré nosil, iba jeho počiatočné písmeno "A". Jeho otcom bol bližšie neznámy kráľovský zapisovateľ Jozef Turcsányi a syn sa pravdepodobne živil čímsi podobným, inak sa dá ťažko vysvetliť, že mal dosť prehľadu a vedomostí, aby sa pustil do písania kroniky Košíc. Krones svojho času /1864/ uviedol, že autor "Košických storočí" bol mestský notár, meno však nevedel. Archivárom však určite nebol, skôr nejaký nižší úradník, ktorého denným chlebíkom bolo písanie agendy mesta. V časoch, keď sa všetky spisy písali ručne, chcelo spísanie kroniky človeka, ktorý mal úhľadný, vypísaný rukopis.

Turcsányi túto kroniku tvoril už v 19. storočí, písal ju, ako sme už naznačili, ručne. Jej jazykom bola maďarčina, z čoho sa dá usudzovať, že vznikala v rokoch vzopätia maďarského kultúrneho a národného obrodenia okolo roku 1830. Inak by musela byť latinská, pretože oficiálnou rečou uhorskej časti habsburskej monarchie bola až do štyridsiatych rokov 19. storočia práve latinčina. Svoje letopisné dielo pomenoval Turcsányi "Kassai századok - Košické storočia". Jeho rozsah poznáme iba zo sprostredkovaných údajov, zapĺňalo vraj 186 kvartových /štvrtinových/ formátov papiera. Posledný zápis do tejto kroniky urobil v roku 1834, potom už v zachytávaní údajov nepokračoval a na prázdnu časť poslednej strany pokreslil rôzne kaligrafické "haky-baky".

ČUDNÉ OSUDY RUKOPISU

Dnes už nevieme, čo sa presne stalo s rukopisom kroniky "Košické storočia" po tom, čo ho Turcsányi dokončil. Najskôr ostal doma "v šuflíku". Snáď sa pôvodne aj zamýšľalo jej knižné vydanie, ale čosi ho zdržalo, prípadne znemožnilo. Potom prišli revolučné roky 1848-49, po nich bolo na čas vydanie maďarskej kroniky Košíc nemysliteľné. Na Turcsányiho rukopis sa však nezabudlo, pretože z neho hojne čerpali ďalší dvaja kronikári - Ján Nepomuk Plath a Jozef Tutkó, ktorí písali svoje diela na sklonku päťdesiatych rokov 19. storočia. Pravdepodobne už vtedy existovali viaceré súkromné odpisy, kolujúce medzi vzdelancami mesta, a originál "Košických storočí", deponovaný v knižnici košickej Právnickej akadémie. Tam ho študoval neskoršie významný rakúsky historik František Xaver Krones. Prišiel do Košíc v roku 1857 a už vtedy bolo meno autora "Košických storočí" zabudnuté.

Až do vydania Plathovej a Tutkóovej kroniky boli "Košické storočia" popri "Košiciach starých a nových" jediným súhrnným historickým prehľadom dejín nášho mesta. Navyše, keďže boli napísané v maďarčine, boli prístupné prakticky každému vtedajšiemu Košičanovi, na rozdiel od staršieho latinského diela /snáď/ Timonovho. Potom však asi predsa len upadli do zabudnutia, zapadali prachom v akademickej knižnici, počiatkom dvadsiatych rokov nášho veku sa dostali do novozriadenej mestskej knižnice, až ich tam na prelome rokov 1938-39 oprášil nový riaditeľ tejto ustanovizne doktor Péterfy.

Ten sa postaral, aby Turcsányiho dielo vyšlo postupne v niekoľkých pokračovaniach v priebehu roka 1939 v novinách Felvidéki Újság /Hornouhorské noviny/. To, čo tieto noviny z kroniky publikovali, nemusí byť jej kompletný text - obzvlášť tu chýba predhovor, prípadne dedikácia /venovanie/. Jadro textu "Košických storočí" sa však pravdepodobne podarilo takýmto spôsobom vydať celé.

Rukopis kroniky síce prežil druhú svetovú vojnu, nilašov i Rusov, osudná mu však nakoniec bola osoba, ktorá sa oň mala profesionálne starať - jeden z povojnových riaditeľov Mestskej knižnice /vtedy niesla meno Krajská ľudová knižnica, dnes je to Knižnica Jána Bocatia/. Práve počas funkčného obdobia tohto pána, ktorého meno, pochopiteľne, nemôžeme uviesť, pretože vec nik poriadne nevyšetroval a neurčil oficiálneho vinníka, sa rukopis Turcsányiho kroniky "stratil".

Pamätníci tých čias, ktorí neváhali v tomto prípade byť aj "zlými jazykmi" spomínali, že onen riaditeľ býval veľký bohém, obľuboval víno, spev a kartovanie, a že kroniku jednoducho "zhudobnil" /nech vás ten termín, podaný mi v maďarčine ako "megzenesítette" nemýli, kroniku netransponovali do notového zápisu, ale bola "prespievaná" v ktorejsi vinárni/. Kto vlastne po nej tak túžil? Kde sa dnes nachádza? Mnoho indícií nasvedčuje, že na juh od Slovenska.

ZNOVUZRODENIE

Keď sa začali v šesťdesiatych rokoch na popud pána Kozáka postupne prekladať známe košické kroniky, rozhodlo sa, že do slovenčiny bude preložená aj Turcsányiho kronika "Košické storočia". Keďže originál už nebol k dispozícii, rozhodlo sa realizovať preklad z materiálu, ktorý vyšiel svojho času v novinách Felvidéki Újság. Prekladu sa ujal vtedy mladý doktor Jozef Kirst, dnes riaditeľ Archívu mesta Košíc.

Ani tento popularizačný počin nevyústil do knižného vydania, prípadne novinového uverejňovania, ostali iba rukopisné interné exempláre prekladov, v tomto prípade sa však na ich úvodnú stranu nedostala nejapná poznámka "Len pre vnútornú potrebu", zaradili ju až na koniec elaborátu, aj tak však potenciálne umožňovala mocným zadubencom kroniku tajiť pred bežnou verejnosťou, prípadne zakazovať jej rozmnožovanie.

Doktor Kirst doplnil zachovaný text Turcsányiho kroniky úvodným predhovorom, sprievodnými vysvetlivkami /bolo ich iba sedem/, doslovom, menným registrom /obsahoval 354 mien, nachádzajúcich sa v kronike/, miestnym registrom /mal 95 položiek/ a registrom mesta Košíc - ten pomáhal hlavne pri vyhľadávaní významných budov, údajov o rádoch, živelných pohromách a podobne /mal 47 položiek/.

Prekladateľ doplnil do kroniky aj skromnú obrazovú časť, pozostávajúcu z reprodukcie privilegiálnej listiny Ľudovíta Veľkého z roku 1347, dvoch historických vedút a dvoch historických pôdorysov mesta a portrétu zakladateľa košickej univerzity, biskupa Benedikta Kišdiho. Vnútorné členenie prekladu malo sedem častí, určených jednoducho tak, že každá z nich /s výnimkou úvodnej/ predstavovala jedno storočie. Úvodná časť podávala 12. a 13. storočie, potom nasledovali 14. 15. 16. 17. 18. a 19 storočie. Preklad mal spolu s uvedenými dodatkami a registrovým aparátom 72 strojopisných strán a ukončený bol v máji 1968, teda v čase takzvanej "pražskej jari". V poradí to bol posledný zo slovenských prekladov košických kroník.

SUCHÝ AUTORSKÝ ŠTÝL

Zo zachovaného textu Turcsányiho kroniky poznať, že napriek obdobiu vzniku a maďarskému jazyku nemala šovinisticky ladený text. Nápadná však bola aj stručnosť zápisov k jednotlivým rokom. Kronika sa začína doslova "in medias res" /najvhodnejšie príslušné slovenské príslovie by bolo "z mosta - doprosta"/ týmito slovami: "Kráľ Gejza II. chcel zaľudniť krajinu a pozdvihnúť úroveň poľnohospodárstva a remesiel. Vzácnymi privilégiami a rozdeľovaním slobôd lákal kultivovaných Sasov do Uhorskej krajiny. V tej dobe dochádza k osídleniu Dolných Košíc saskými prisťahovalcami. Nad Dolnými Košicami, na takzvanej Hradovej, stál hrad, nazývaný Horné Košice. Prvopočiatky histórie hradu, z ktorého zostali len zrúcaniny, sa strácajú za hmlistým závojom minulosti."

Bezprostredne potom už nasleduje datovaný záznam: "1202 - Za krátku dobu sa museli košickí Sasi veľmi povzniesť, nakoľko už kráľ Imrich sa svojimi nariadeniami obracia priamo na obec titulujúc ju: Cassa falvensibus fidelibus nobis dilectis /Našim verným poddaným osady Košice/". Každý ďalší záznam sa začína letopočtom a strohým textom. Po roku 1202 napríklad pokračuje kronika takto:

"1217 - Vo vonkajšom meste sa usádzajú mníšky, ktorých rádové meno, ako aj miesto kláštora, už upadlo do zabudnutia."

"1240 - Svätý Hyacint, ktorý prišiel do Košíc z Poľska, zakladá rehoľníkom rádu svätého Dominika kláštor - monastier - a vysviaca ho k úcte apoštolov svätého Filipa a Jakuba."

"Kráľ Belo IV. vtiahol do Košíc po nešťastnej bitke pri puste Muhi, kde bol Sasmi srdečne prijatý, odmenou za čo obdarúva mesto zvláštnymi slobodami."

Takýmto suchým spôsobom pokračuje text kroniky ďalej a iba zriedkavo je záznam k nejakému roku obsiahlejší, polstranový, prípadne väčší. Turcsányi vôbec nepridáva k textu nejaké svoje osobné pocity, čo by sa od kroniky čakalo, ba čo k nej prirodzene patrí. Pritom minimálne od roku 1800 musel udalosti, odohrávajúce sa v Košiciach, poznať osobne a mať na ne svoj ľudský názor. Aký to obrovský rozdiel oproti šťavnatému a bohatému textu kroniky "Košice staré a nové".

Posledné letopisné záznamy od roku 1814 znejú takto: "1814 - Zakladá sa verejná nemocnica a jej základný kameň kladie za slávnostných obradov župný biskup Andrej Szabó."

"1816 - Veriaci Augsburskej konfesie vysväcujú svoj krásny kostol a začínajú v ňom bohoslužby v nemeckom a slovenskom jazyku. Pretože Maďari sa pre nedostatok prostriedkov nemohli zúčastniť na jeho výstavbe, nie sú doň vpustení, a tak sa dodnes modlia k Bohu Maďarov v susednej malej chatrči."

"1821 - Bývalý spišský kanonik Štefan Čech je vymenovaný za košického biskupa."

"1831 - V mesiaci júli a auguste vyžaduje si východný kŕčový mor početné obete."

"1832 - Miestodržiteľský radca Imrich Palugyay obsadzuje biskupské kreslo. Uhorský kráľovský hlavný čiašnik /pohárnik/ a hlavný abovský župan barón Ignác Eötvös s manželkou barónkou Máriou Szepesyovou oslavujú zlatú svadbu za prítomnosti jeho excelencie, vtedajšieho uhorského hlavného krajinského kancelára, grófa Adama Reviczkého, ako družbu. Tento zriedkavý sviatok zdobia svojou prítomnosťou vyslanci viacerých municípií, početné význačné osobnosti a ľud."

Posledný záznam v kronike je opäť lakonický: "1834 - 13. októbra v ranných hodinách, okolo ôsmej, zhrozilo obyvateľov mesta veľmi silné zemetrasenie." A potom už nič, iba slovko Koniec.

PROBLÉMY S JAZYKOM PREKLADOV

Už sme spomenuli, že myšlienka preložiť historické košické kroniky do slovenčiny, s ktorou prišiel riaditeľ okresného archívu pán Imrich Kozák, a ktorú prekladateľsky zabezpečil hlavne doktor Steller-Šteliar, nenarazila - na počudovanie - na odpor straníckych ideológov. Odporcovia sa však nakoniec našli, boli to však jazykári. Slovenčina surových prekladov sa totiž odlišovala od oficiálnej spisovnej slovenčiny. Miestami až tak, že textu bolo dosť ťažko rozumieť. Hlavným problémom bola vetná skladba - syntax. Dá sa o nej povedať, že bola "neštandardná", približovala sa, alebo dokonca kopírovala syntax latinčiny. Na tomto mieste musím priznať, že sám pri citovaní z uvedených kroník upravujem text tak, aby zodpovedal modernej slovenčine, pretože ináč by mal dnešný čitateľ problém s jeho pochopením. Samozrejme, pri tom nesmie utrpieť presnosť prekladu.

Doktor Steller-Šteliar o tomto probléme vedel, veď bol kvôli nemu terčom útokov. Bol to v tých časoch už starší pán /narodil sa v roku 1897/, pomenší, elegantného zjavu s kučeravými prešedivelými vlasmi a fúzikmi. Pamätníci ho opisujú ako typického Košičana. V našom meste sa síce nenarodil, ale prežil tu väčšinu života.

On sám bol špičkový jazykovedec, spolupracovník pri zostavení viacerých slovníkov, literárny historik, hlavne však kultúrny človek. Pri rozhovoroch na tému jazyka prekladov s doktorom Kirstom /vtedy vlastne kolegom, prekladajúcim z maďarčiny Turcsányiho/, sa hájil tým, že on osobne si praje taký preklad, ktorý sa jazykovo a obsahom približuje čo najviac vypovedacej a informačnej hodnote originálu. Mal taký názor, že pri takých prekladoch, ako predstavovali košické kroniky, je pri viacerých možnostiach interpretácie a možných významových posunoch najlepší ten preklad, ktorý čo najvernejšie vystihuje obsah originálu, a v takomto prípade nemôže prekážať istá kostrbatosť a používanie archaizmov.

Musíme si nakoniec uvedomiť, že kritici prekladov mali k dispozícii iba surové elaboráty, bez jazykových korektúr, ktoré by asi mnohé kontroverzie zmiernili, prípadne úplne vyriešili. A musíme si tiež uvedomiť, že prax slovenčiny rokov šesťdesiatych dovoľovala viac, ako dnes, nielen v prepisoch vlastných mien.

Text a obrázky: Jozef DUCHOŇ