Časť štvrtá
JÁN NEPOMUK PLATH
Zhruba sto a jeden rok po kronike richtára Wassa vznikla kronika "Košice staré a nové". Sto a dva roky po tejto kronike, pripisovanej Samuelovi Timonovi, dopísal svoju kroniku Turcsányi. Avšak už za jeho života, keď jeho "Košické storočia" boli doslova ešte "teplé", vyrastali v Košiciach ďalší dvaja kronikári, a snáď už pracovali aj na koncepčných záznamoch, z ktorých mali vzísť hneď dve tesne za sebou knižne vydané kroniky mesta. Tak, ako od istého dejinného obdobia potrebovali Košičania pre stále viac separované viery špecializované kostoly, dozrela v polovici minulého storočia situácia do štádia, v ktorom už boli potrebné dve kroniky, pretože dve kultúrne najvyspelejšie národnosti, žijúce v našom meste bok po boku, vnímali minulosť každá svojím spôsobom. Takto sa na poli lokálneho dejepisectva postavili proti sebe košickí Nemci a košickí Maďari. Časovo prvé dielo z tohto kultúrneho zápasu vyšlo z pera doktora Jána Nepomuka Platha a knižne ho vydali u tlačiara a vydavateľa Karola Werfera na začiatku roku 1860, dvadsaťšesť rokov po dopísaní Turcsányiho "Košických storočí".
PROFESOR, ČO PÍSAL JAZYKOM VZDELANCOV
Asi najvýznamnejší z košických kronikárov minulosti, Ján Nepomuk Plath, sa narodil v roku 1792 /vo Francúzsku vtedy zúrila revolúcia a popravili kráľa s kráľovnou/, v Nižnom Žipove, obci na juhovýchod od Košíc, v Zemplínskej stolici, neďaleko Trebišova. Podľa spomienok v jeho kronike trávil detstvo už v Košiciach, kde potom prežil väčšinu svojho života. Vyštudoval na Kráľovskej akadémii v Košiciach a na univerzite v Pešti. Nasledovala krátka prax profesora na akadémii vo Veľkom Varadíne /dnes Oradea v Rumunsku, vtedy po maďarsky Nagyvárad/ v rokoch 1820 až 1823.
V roku 1824 však už prednášal na svojej košickej alma mater politické vedy, neskôr sa stal dekanom tunajšej právnickej fakulty a tiež knihovníkom akademickej knižnice. Pôsobil aj vo verejných funkciách, od roku 1848 ako prísediaci súdnej tabule Abovskej stolice a niekoľkokrát ho zvolili do mestského zastupiteľstva/ medzi rokmi 1848 - 1867/. Viedol rukopisnú kroniku Kráľovskej akadémie, napísal odbornú knižku o uhorskom obchodnom práve, ba stal sa aj členom divadelnej komisie /v roku 1863/.
Veľa cestoval po Európe, zaujímal sa o okolitý svet, osobitne o vedecké a technické novinky svojej doby. Bol to zbožný človek, katolík, silný stúpenec habsburského panovníckeho rodu a centralizovanej monarchie, takže v atmosfére, ktorá panovala v Uhorsku posledné roky pred rakúsko-uhorským vyrovnaním, sa tento vtedy už starnúci Nemaďar rozhodne necítil dobre. Býval síce v centre mesta, ale mal aj záhradný domček kdesi na Heringeši, kam sa odoberal do samoty, keď písaval. Podľa antického vzoru slávneho rímskeho rečníka, politika a hlavne vybrúseného znalca latinčiny Marka Ciceróna, ktorý písaval svoje diela ďaleko od Ríma, na svojom majetku zvanom Tusculanum, hovorieval aj doktor Plath svojmu domčeku "tuskulánum".
V roku 1851 odišiel do dôchodku, ale stále bol verejne činný. Ako šesťdesiatšesťročný zozbieral všetky svoje historické vedomosti - ale aj vlastné spomienky o Košiciach - a napísal kroniku nášho mesta. A keďže to bol vzdelanec, napísal ju v reči vzdelancov, po latinsky. V tých časoch bolo už takéto gesto viac staromilstvom, ako praktickým činom.
CHRONICA LIBERAE REGIAE CIVITATIS CASSOVIENSIS
Poznámky k svojmu dielu si robil profesor Plath nepochybne už od tridsiatych rokov 19. storočia. Potvrdzuje to množstvo osobných zážitkov a pocitov, zachytených v jeho kronike zhruba od roku 1831. Čistopis však vypracoval na jeden záťah, v lete 1859. Písal ho do úctyhodne vyzerajúcej knihy, ktorú si dal na tento účel zviazať z ručne vyrobeného papiera s vodoznakom "Median Dios Györi", a na jej stranách vyznačil plochu pre text tenkým červeným atramentovým orámovaním. Kniha /zachovala sa dodnes a je uložená v Archíve mesta Košíc/ má rozmer 22 krát 28 centimetrov, zhruba 200 listov papiera a predrámovaná plocha bola 16 krát 22 centimetrov. Plath písal takmer tmavohnedým atramentom, nadpisy a marginálie červeným atramentom, červene tiež podčiarkoval významné pasáže textu. Mal krásny vypísaný rukopis, a tak sa jeho dielo dobre a pohodlne číta aj dnes /musíte však trochu ovládať latinčinu/.
Na titulnej strane je kaligrafický /ale nie odborne prevedený/ nadpis, takže asi ho písal tiež sám Plath: CHRONICA LIBERAE REGIAE CIVITATIS CASSOVIENSIS - KRONIKA SLOBODNÉHO KRÁĽOVSKÉHO MESTA KOŠICE. Knižka má predhovor autora, ktorý končí poznámkou: "Scribebam Cassoviae ipsis Kalendis Augusti Anno 1859 in Tusculano meo. Ioannes Nep. Plath Iuris utriusque Doctor jubil. Professor Academiae Juris, Membrum Senatus Exterioris - Písal som v mojom Tuskuláne 1. augusta roku 1859. Ján Nepomuk Plath, doktor oboch práv, jubilujúci profesor právnickej akadémie, člen vonkajšieho senátu."
V spomínanom roku 1859 zapísal doktor Plath do svojej rukopisnej kroniky 331 strán. V tom istom roku bol tento text preložený do nemčiny a vydaný knižne u tlačiara Karola Werfera. V predhovore k nemeckému textu pripojil autor takéto datovanie: "Kaschau, 19. November am h. Elisabethtage, 1859 - V Košiciach, na deň svätej Alžbety, 19. novembra 1859."
NEMECKÁ VERZIA PLATHA
Svoju rukopisnú kroniku Plath uzavrel /vtedy ešte netušiac, že v nej bude pokračovať/ 1. augusta 1859. Predhovor k nemeckému knižnému vydaniu má dátum 19. novembra toho istého roku. Knižka však vyšla určite až v druhej polovici, snáď až ku koncu roka 1860. Dostali sa do nej totiž aj záznamy roka 1860 až do príchodu prvej lokomotívy novopostavenej Potiskej železnice, končiacej vtedy v Košiciach. Zdá sa, že práve táto udalosť bola dôvodom rozhodnutia ukončiť prácu na kronike a vydať ju knižne, aj keď ju pre bežného čitateľa museli preložiť do zrozumiteľnejšieho jazyka - nemčiny.
Knižne vydaná Plathova kronika je pomerne nenápadné dielko formátu 20,5 krát 14 centimetrov s 320 stranami textu, tlačeného gotickým písmom, známejším ako "švabach". Do knižky sú vlepené dve litografie. V predsádke knihy je to pohľad na Košice od juhovýchodu, za stranou 202 zase kópia Houfnagelovho pohľadu na Košice z roku 1617, nakreslená Vojtechom Klimkovičom. Obe litografie vytlačil Karol Werfer.
Titulný list kroniky nesie trochu košatý nadpis, znejúci: "Kaschauer Chronik - Ausführliche Geschichte der Königlichen Freistadt Kaschau seit ihrem Ursprunge des 7. Jahrhunderts Kaiser Heraclius Zeitepoche /610 - 641/ bis zum Programme der Feierlichen Begrüssung des ersten Lokomotivs im Kaschauer Bahnhofe". V slovenčine to značí: "Košická kronika - priebežné dejiny slobodného kráľovského mesta Košice od ich počiatkov v 7. storočí v epoche cisára Heraklia /610 - 641/ až po program slávnostného pozdravenia prvej lokomotívy na košickom nádraží." Zo samotného názvu kroniky je hneď zrejmé romantické opojenie autora dejinami, čo osobitne dokladá spomenutie byzantského cisára v názve.
Posledná strana knižky nesie záverečnú formulku: Gott segne den Kaiser und apostolichen König! Gott segne das theure Vaterland! Gott segne Kaschau! - Bože, požehnaj cisárovi a apoštolskému kráľovi! Bože, požehnaj drahú otčinu! Bože, požehnaj Košiciam. Napokon ešte uvedieme, že táto kronika bola vytlačená Karolom Werferom v privilegovanej akademickej tlačiarni.
OSTRO VYZNELA AJ ODPOVEĎ
Plathova kronika Košíc vyšla v nepríliš priaznivých časoch. Košickí Maďari revoltovali, atmosféra v meste bola napätá, zasahovalo aj vojsko, hlavne však dochádzalo k nechutnému štvaniu medzi stúpencami samostatného Uhorska a cisárovými vernými. Jej vydanie nepochybne urýchlilo spísanie a vydanie Tutkovej kroniky, písanej v evidentne promaďarskom duchu. Čo však bolo horšie, starnúci šesťdesiatosemročný Plath sa nedočkal vďaky ani od "svojich". Jeho dielo skritizoval mladý profesor rakúskych dejín na tunajšej akadémii, už spomínaný Krones. Zdá sa, že jedným z dôvodov kritiky bola aj latinská reč originálu. Práve podľa reakcie doktora Platha sa dá usudzovať, že svoje dielo chcel vydať v latinčine, ale pre odpor /možno práve vzbudenému Kronesovou kritikou/ ju musel previesť do nemčiny.
Plathov kritik bol v roku 1859 ešte veľmi mladý muž, zastával však už vážené profesorské miesto. František Xaver Krones Ritter von Marchland /rytiersky titul dostal až neskôr, práve za historické práce/ sa narodil 19. novembra 1835 na južnej Morave, v mestečku Uherský Ostroh /Slovník košických osobností 1848 - 1918 uvádza jeho rodisko chybne ako Ostravu!/. Vyštudoval v Brne a vo Viedni a od roku 1857 nastúpil ako profesor na košickú právnickú akadémiu. Nevieme, z akých dôvodov konkrétne Plathovo dielo napadol, môžeme sa iba domievať, že v podstate to bol spor starého s mladým. Krones predstavoval vtedy už skutočnú historickú vedu, Plath bol mužom miznúcej epochy, dožívajúcim včerajškom, v histórii do istej miery amatér a naivný romantik, dlhým životom vo vtedajších Košiciach nasiakol provincializmom a zbytočne nekritickou láskou k tomuto mestu. Na takomto človeku si musel napriek úcte k šedinám mladý absolvent Viedenskej univerzity obzvlášť "pochutnať".
Urazený Plath sa o tom dokonca považoval za potrebné zmieniť vo svojej latinskej rukopisnej kronike, v ktorej vedení pokračoval aj po jej nemeckom knižnom vydaní. Na strane 342, pri zápisoch z roku 1860, uviedol: "Die Kaschauer Chronik bola vydaná Jánom Plathom, mešťanom Košíc. Začína od doby cisára Heraklia a končí príchodom prvej lokomotívy do Košíc. Dielo bolo usilovne zostavené, ale závisťou akéhosi pridelenca právnickej akadémie Kronesa ostro a nedôstojne bolo napadnuté, čím naoko zastavil striedavé osudy mesta pre tých, ktorí nevedia latinskú reč. Pre bezočivého Kronesa ostro vyznela aj odpoveď. Niet horšej kategórie ľudí od profesorov!"
ĎALEJ UŽ PÍSAL Z TRUCU
Náznak uvedeného sporu dvoch historikov sa objavuje aj v Kronesovej spisbe, či skôr by sa to dalo považovať za jemné pohŕdanie Plathovým štýlom. V knižke o počiatkoch Košíc sa František Xaver Krones vyjadril o Plathovej kronike, že má monštrózny názov /monströser Titel/. Urazený profesor Plath však v latinskej kronike pokračoval ešte sedem rokov. Posledný zápis sa končí na strane 389 rokom 1866 - teda v časoch prusko-rakúskej vojny. Tá viedla okrem iného aj k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu v roku 1867. Uhorsko tak prestalo byť definitívne domovom pre mnohé národy, v ňom žijúce. Začala sa tuhá maďarizácia. To snáď bolo dôvodom definitívneho ukončenia vedenia Plathovej kroniky.
Práve z posledných v nej zaznamenaných rokov pochádza množstvo osobných názorov profesora Platha, z ktorých si možno utvoriť obraz o jeho osobe. V tých časoch to už bol znechutený starý muž, zasadajúci v mestskej rade a svojou hašterivosťou pravdepodobne idúci na nervy svojim mladším kolegom. Jeho vzťah k maďarskému etniku bol vtedy už vyhrotený. Zdá sa, že kroniku v tých rokoch viedol už iba z trucu a zároveň tým, čo položil na papier, sa akoby vyžalovával zo všetkých svojich životných sklamaní.
Jeho kritik Krones to v Košiciach tiež nemal na ružiach ustlané. Pravoverní Maďari ho v roku 1861 z tohto mesta vyštvali. Bolo to práve v roku vyjdenia Tutkovej maďarskej kroniky, a ktovie, či nemal odborné výhrady aj voči nej. Presťahoval sa do Štajerského Hradca /Grazu/ a prežil plodný život autora mnohých históriou sa zaoberajúcich kníh. Zomrel 17. októbra 1901, nedožijúc sa ani len veku, v ktorom doktor Plath musel znášať jeho kritiku.
Sám Ján Nepomuk Plath žil ešte niečo vyše šesť rokov od momentu, keď do svojej rukopisnej kroniky nadpísal červeným atramentom rok 1867, ale v jej písaní už nepokračoval. Zomrel osemdesiatpäťročný, 7. októbra 1873 a pochovali ho na katolíckom cintoríne na Rozálii. Po trištvrtestoročí kalvársky cintorín zrušili, takže dnes už neexistuje ani miesto, kde by sme tomuto mužovi, tvorcovi rozsahom najväčšej kroniky nášho mesta, mohli položiť kytičku.
Nabudúce: Výňatky z Platha
ČO JE TO VLASTNE KRONIKA
Človek sa nezvykne hlbšie zaoberať významom slov, ktoré pokladá za samozrejmé a automaticky pochopiteľné. Tak je to aj so slovom "kronika". Jadro jeho významu je v starogréckom "chronos" - čo znamenalo čas. Chronicon /latinsky/ či dnešná kronika teda znamenalo písanie dejov v časovom slede, inak by sa dalo povedať aj letopis. Literárna veda pozná niekoľko kompozičných štýlov, ktoré možno nazvať kronikou, nás však budú zaujímať hlavne dva z nich. Kronika v pravom slova zmysle je postupné zaznamenávanie historických udalostí v príslušnej dobe autorom, ktorý ich osobne prežíva, bezprostredne zapisuje a pridáva k nim aj vlastné pocity a názory. Takáto kronika síce môže svojím rozsahom presiahnuť jeden ľudský život, presnejšie aktívne obdobie života jedného autora-kronikára, keď ju píše viac ľudí za sebou, odovzdávajú si ju ako štafetu. Z minulosti Košíc takéto kronikárske dielo nepoznáme.
Iný zaužívaný spôsob je, že autor spíše v chronologickom poradí aj staršie dejinné udalosti, ktoré osobne nezažil, ku ktorým potom pridá aj deje z obdobia, ktoré už pozná z vlastného života. Takýchto kroník, týkajúcich sa našich dejín, je veľmi veľa, stačí len náhodne spomenúť Anonymovu kroniku, Viedenskú obrazovú kroniku /dnes sa uprednostňuje skrátený názov Obrazová kronika/, Thurócziho kroniku, a zo zahraničnej tvorby Dalimilovu, Kosmovu, Froissartovu či Dlugoszovu kroniku.
Ako v tomto svetle vyzerajú košické kroniky? Ku kronike richtára Wassa sa nemôžeme vyjadriť, pretože jej text nepoznáme. Kronika "Košice staré a nové" nie je literárnym štýlom kronikou, skôr by sa dala charakterizovať ako písanie o zaujímavostiach Košíc aj s príslušným historickým exkurzom, nechýbajú však autorove osobné poznatky, názory a skúsenosti, čím sa do nej dostal aj dobový život. Turcsányiho "Košické storočia" sú zase prevažne retrospektívnym vymenovaním historických udalostí, navyše veľmi stručným, bez osobných vstupov autora - teda to vlastne ani nie je kronika.
Plathovo dielo je napoly analistickým vymenovaním minulých dejov, napoly skutočnou kronikou, pretože veľmi plasticky zachytáva aj osobné prežitky autora, zhruba od roku 1800. V poradí posledná - Tutkova kronika - je dielo podobné, ako Plathova kronika, je v nej však menej osobných vstupov a citov autora. Je znateľne "suchšia". Kronika v klasickom slova zmysle prekvitala ako žáner hlavne v minulosti, v stredoveku, ale aj novoveku, až takmer do polovice 19. storočia. Masový nástup tlače, zhruba od roku 1848, ju potom zatlačil do úzadia. Ducha doby dnes zachovávajú noviny a časopisy, nie kronikári.
