Časť piata

VÝŇATKY Z PLATHA

Plathova kronika bola asi vôbec prvou košickou kronikou, preloženou do slovenčiny. Doktor Ferdinand Steller-Šteliar ju prekladal priamo z latinského rukopisu, takže jeho preklad je úplnejší a rozsiahlejší, ako nemecká knižná verzia /v tomto máme teraz my, Slováci, výhodu oproti nemeckému čitateľovi/. Preklad dokončil v roku 1964 a v prvej verzii bola táto kronika s rozsahom 284 strojopisných strán rozmnožená iba v troch /!/ exemplároch. Kronika má dve kompozične odlišné časti. V prvej je akési úvodné rozprávanie o pôvode mesta, jeho polohe a hlavne konkrétnych významných stavbách. V origináli má táto časť 90 rukopisných strán, v preklade 62 strojopisných strán, pričom svojou skladbou silne pripomína kroniku "Košice staré a nové", akoby sa tu Plath inšpiroval. Druhá časť má osobitný nadpis "Striedavé osudy - Kronika slobodného kráľovského mesta Košice" a je chronologickým zoradením historických udalostí, týkajúcich sa Košíc. Zo záveru tejto časti sú dnešné ukážky, ktorých literárny štýl nepochybne čitateľa zaujme. Vopred však upozorňujeme, že zápisy k jednotlivým rokom necitujeme kompletne, vyberáme z nich iba najcharakteristickejšie časti.

1845

27. júna udrel päťkrát s hrozným treskotom burácajúci hrom, na kaviareň, na reštauráciu Zlatá hviezda, na staré hradby, na novú tržnicu a na budovu pri hornom mlyne, pričom svoju silu ukázal aj tým, že ich podpálil.

1846

Nepokoje Poliakov zvýšili ceny potravín. Pšenica stála jedno vedro /kubulus/ 9 až 10 strieborných florénov, luštenina bola predávaná po 11 strieborných florénov. Vytúžené počasie s teplou atmosférou priviedlo jahody k dozretiu už druhý raz, ba na južnej strane kvitli aj čerešne, len aby aj stihli dozrieť. Avšak nadchádzajúci rok

1847

priniesol predsa len tuhú zimu, ktorá prikvačila chudobný ľud veľkou biedou. Na pomoc prišla starostlivosť senátu, dávajúc milodary a rozdeľujúc ich podľa rumfordského práva. Mnohým zmiernilo hlad výborné jedlo, čo si vyžadovalo veľkú vďačnosť voči senátu. Blahovôľa mesta sem privolala mnohých aj zo susedných obcí, čo dávalo zámienku na oprávnené sťažnosti niektorých žien, veď títo prišelci žobrajúc z domu do domu na vstupných schodoch domov ľahko mohli onen priestor zamoriť hmyzom.

Pri tejto príležitostosti prastará šibenica, ježiaca sa na vyvýšenom vŕšku na južnej strane, bola údermi železa zrovnaná so zemou a tak zakapala. Ponajprv od roku

1848

latinská reč ako úradná bola síce uložená do hrobu, ale s ňou sa vytratila aj prívetivosť, svornosť a umiernenosť, ktorú národ prechovával tak v zákonodarstve, ako aj v správe justičnej a tiež poriadku samosprávnom. Pre podnecovanie a vybičovanie národnostného ducha sa vynaložilo, ale aj premrhalo mnoho práce a mnoho času sa venovalo na povznesenie týchto dvoch vecí: "nyelv és nemzetiség" - jazyka a národnosti. A preto na župných schôdzach ten, kto vedel iba jazyk Uhorska, musel mať odvahu, aby ho vypočuli, hoci mu pomáhalo a chránilo ho Verbőcziho dielo. Šírením sa takýchto prípadov predošlí učení a umiernení ľudia zamĺkli poodtískaní majoritou, a takto sa potom konali voľby s národmi, ale aj s vraždami, ktorým nebolo možné účinne urobiť prietrž. Ale aj v Chorvátsku boli mysle kvôli maďarskej reči veľmi pobúrené a odcudzené.

1849

Strážnik z výšky katedrálnej veže silnou trúbou oznámil strážnikom v pretóriu, že v poludňajších hodinách vyrazili z Čermeľského údolia nové prilbami sa jagajúce oddiely, čím v Košiciach zakotvili oddiely horských strelcov, dragúnov a ostatných ozbrojencov cisársko-kráľovského generála Juraja Ramberga. Zaraz z kúrie zakričali: "Vyložte druhú zástavu!" a strážnik sa pýta: "Akú". Dostal odpoveď: "Čiernožltú, na znamenie novej vlády." Všetko to dávalo príležitosť, aby sa žartovalo slovnými obratmi. Na dómsku vežu bolo potrebné vyvešiavať rozličné zástavy pre rozličné prípady......Dňa prvého marca úctyhodný slovenský vojenský oddiel Františka Bloudka, veliteľa slovenských landšturmistov, dobrovoľníkov z krajov slovenských, pochodoval z oddanosti cisárovi a tiež na rozkaz generála Ramberga mestom. Na mestskom dome rečnil verejne o vernosti cisárovi Ľudovít Štúr, o ktorom sme už vyššie čítali, že bol proskribovaný. Z rozkazu Rambergovho už spomenutý Blaudek dňa 3. marca oznamuje Košičanom letákom, že vojská Görgeiho, Dembinszkého, Klapku a Guryana boli porazené pri Kápolne. Ale ani protivná stránka nemeškala a prinášala všetkým na vedomie správy o svojich víťazstvách, dobytí Sibine /új és jó hír - nová a dobrá správa/ a iných hrdinských skutkoch generála Bema v Sedmohradsku... ...Všetko je ale márne. Ruský kolos zo svojej ríše pochoduje s tristotisíc ozbrojencami a na útechu dáva pán major a posádkový veliteľ Madarassy tlačou na vedomie, že Rusi boli dňa 21. júna zatlačení. Podpísaní boli Madarassy a hlavný župan Komáromy. Ten istý Madarassy, čo sa predtým vyhrážal ťažkými trestami za reči o príchode Rusov. Ale neuchlácholili mysle nadlho. Hľa: dňa 24. júna, v nedeľu o šiestej hodine popoludní, zjavili sa ruské pomocné oddiely, armáda nemenej skvelá, než hrozná, privolaná do našej vlasti, za krátky časový interval priniesla odpoveď na dané sľuby.

Medzitým, od skončenia pobožností, až po nadídený deň príchodu Rusov, napínali sa mučené sily povstalcov až do posledného zrútenia v nastávajúcej porážke. Posledné ľudové zhromaždenie predkladalo vybranými rečníkmi prejavy k širokým masám národa o nešťastnej situácii vlasti, a rečniac o pomoci pre ňu, chcelo vzbudiť spoločný entuziazmus.

Oddiely povstalcov sa už neoháňali svojou statočnosťou. V noci z 23. na 24. jún zmizlo v najväčšej tichosti asi 2000 vozov, uložených medzi hradbami mesta. Ešte ráno bolo všade v uliciach mesta vidieť husárov, uháňajúcich na koňoch. Okolo desiatej hodiny však už po nich nebolo ani stopy. V spomenutú nedeľu dňa 24. júna vylákalo slnko, dvíhajúc sa na očarujúcu klenbu nebies, mnohých obyvateľov na susednú lúku Fišerku, na ktorej deň predtým do kôpok pozhrabávané prvotriedne seno lákalo ľudí svojou veľmi príjemnou vôňou.

Na okraji lesa Furča, na jeho vŕšku, zjavili sa ruskí kozáci. Potom, až do pozdného večera pochodoval cez mesto celý armádny zbor. V nepretržitom šíku, s blyštiacimi sa prilbami, pochodovali títo vojaci rovnomerným krokom pri speve a hudbe z lesa na Prešovskej ceste. Keď prešli mestom, rozložili sa táborom pri dolnom cintoríne, na poliach, osiatych pšenicou. Výborná úroda dozrievajúcich klasov bola za krátky čas zdupaná a zničená.

Najvyšší vojenský veliteľ, knieža Paskievič Erivanský s veľkokniežaťom ríše Konštantínom, skvele sprevádzaní svojimi vojmi, vstupujúc do mesta najprv zakotvili v biskupskej rezidencii a hneď nato boli úctivo pozdravení oboma mestskými senátmi.

1850

Košice boli povýšené na metropolu krajinského dištriktu a na sídlo jeho správy, a boli podriadené iba najvyššiemu správnemu dikastériu, pričom si zachovali starodávny titul "slobodné kráľovské mesto" a pečiatku. V Košiciach bolo magistrátu mesta, ktorého starosta mal také veľké slovo, odňaté vysluhovanie spravodlivosti a Vonkajší senát prestal byť nezávislým zborom svojho práva, splynul s Vnútorným senátom, utvoriac tak jedno teleso - kolégium - pod predsedníctvom konzula. Ak reprezentant občanov, to jest člen kolégia umrel, nepripúšťala sa viac žiadna voľba, ale miestna sekcia Miestodržiteľskej rady vymenovala na návrh konzula nového.

1851

Keď sa rok chýlil ku koncu, bola viditeľná na západnej strane oblohy kométa žiariaca bledo, ale s mimoriadne dlhým chvostom. Po krátkom čase zmizla. Univerzitný /akademický/ kostol bol prepustený na bohoslužby katolíkov gréckeho rítu. Už osemdesiat rokov robia Rusíni všetko možné, aby si tu v meste postavili faru svojho rítu. Keďže však nemali predpísaný počet veriacich, zakaždým boli odkazovaní na lepšie časy. Senát mesta Košice však predsa len značne podporil miestneho kaplána. Teraz, keď už počet duší dostatočne narástol, podriadili by sa ochotne patronátu mesta, keby sa ono nesnažilo odsunúť všetkými silami od seba túto ťažkú, i keď nadmieru čestnú funkciu, ktorá si vyžaduje nákladnú stavbu kostola, fary a tiež dotáciu.

1854

Ale aj nadmerný prírastok Židov v posledných siedmich rokoch, ktorí taktiež museli byť prijatí pod strechu, musel ďalej zvyšovať kvótu bytov podľa diktovanej potreby. Už v súpise z roku 1850 je počet Židov v Košiciach vykazovaný 729 osobami, pred platnosťou zákona o emancipácii Židov. Veď pred desiatimi rokmi tu bola pripustená iba jediná židovská rodina a iba jej jedinej tu bolo dovolené bývať. A koľko ich je, čo sa skrývajú, iní zase nie sú zapísaní, aby mali možnosť pobudnúť v meste hoci len krátky čas. Istotne počet takýchto Židov prevyšuje tisíc!

Nech prepáči čitateľ, keď poviem pravdu, a nech ma neodsudzuje. Mojou snahou je oceniť každého človeka podľa zásluh a nikomu neublížiť. Židovský národ takto bez uváženia pripustený do našej vlasti a do mesta Košice, vylúdi ešte bezpochyby z očí prostého človeka horké slzy. Národ židovský je starý, s vynikajúcimi dejinami a náboženskými princípmi, úzko medzi sebou spätý vlastnými obradmi a obriezkou. Má výbornú schopnosť špekulácie, pri všetkých snaženiach a podujatiach disponuje ostrým rozumom a odvahou, premyslenou kalkuláciou, zriedkavou triezvosťou a sporivosťou, vzájomnou súdržnosťou celého národa. Touto súdržnosťou a náboženstvom, ktoré zakazuje akékoľvek spolunažívanie /kóšer/, sa oddeľuje od iných a ziskom i bohatstvom z toho všetkého plynúcim sa stávajú arogantnými, nadutými.

1855

Ani si nevšimnúc, že cholera v jeseni opäť klopala na brány mesta Košice, obyvateľstvo stále upriamovalo záujem, nemôžuc sa utíšiť, na zločinnú opovážlivosť bezbožníkov, ktorí sa neštítili v noci 21. júna vtrhnúť do domu občana, rybára Kukovského, členov rodiny poviazali a bili, domácu paniu zavraždili a dom vyrabovali. Do podozrenia upadli Židia a zadržaní spôsobili dlhé súdne vyšetrovanie. Márna bola dôvtipná snaha, ktorú tribunál venoval vypátraniu pravdy. Podľa vlastného ústneho priznania nemohol nič zistiť. Všetko bolo popierané a dokonca veľmi popierané, trest mohol byť prispôsobený iba okolnostiam, ktoré zaťažovali previnilcov.

1859

Popri sklamanej nádeji, že okupáciou Sardínie sa zväčší Rakúska monarchia, košický národ veľmi znechutila a zarazila mŕtvola nájdená na Dominikánskom námestí pri čistení studne. Spomenutá mŕtvola patrila 16 ročnému mladému dievčaťu, ktoré bolo nemilosrdne napchaté do vreca a tak pohodené do studne. Dievča chýbalo doma už niekoľko týždňov, takže mŕtvola rozkladom pokazila vodu, ktorá sa stala neznesiteľnou pre okolitých obyvateľov svojím zápachom a chuťou, tí ju stále užívali a tak si vyžiadali pozornosť senátu. Vo veci sa previedlo vyšetrovanie, ktorého výsledok bol žiaľ nijaký.

1860

Dňa 20. februára, v druhý deň fašiangov, keď mládež radostne jasala premilými tancami, a ináč aj rýchlonohé panny boli videné, ako sa prechádzajú na uliciach, privolala smutná udalosť takmer celý košický národ na pohreb. Pochovaná bola panna, dcéra Adama Mariássyho, predsedu Abovskoturnianskej župy. Zosnulej nebolo možné vytýkať roztopašnosť, ani ľahkomyseľnosť, stala sa obeťou neúprosného osudu. Ako písala list rodine, chcejúc ho zapečatiť, zapálila sírové svetlo /sírky - zápalky/, ktoré čiastočne ešte horelo, keď ho odhodila. Inak býva to v nespočetných prípadoch skôr tak, že odhodená sírka zhasína nárazom vzduchu. Ale tentokrát horiaca zápalka nezhasla, podpálila domáci plášť a nabubrelú sukňu väčšieho priemeru, akú nosieva v tomto storočí divého vkusu nežné pokolenie - onú sukňu nazývajú aj krinolínou - a podpálila ich natoľko, že plamene z nariasených šiat chvíľku pridusené popálili potom telo mohutnejšie. Ani účinná lekárska pomoc nemohla už odvrátiť smrť.

1863

Alexander Török pôsobil na stolci konzula jeden rok, päť mesiacov a dvanásť dní. Predtým vykonával službu na kapitanáte a desať rokov pri notárskom stole. Svojou vynikajúcou schopnosťou, vôľou a usilovnosťou bol veľkou nádejou do budúcnosti. Ale prozreteľnosť presekla niť jeho života obdivuhodným spôsobom. Pred dvoma dňami v zotavovni na Bankove, bujarý prílišnou veselosťou a tancom, vracal sa v noci o druhej hodine domov. Koč sa prevrhol, jeho z neho vyrazilo a domov ho doniesli už v bezvedomí. Pohlavné časti mal pomliaždené a už mu viac nepomohla starostlivosť lekárov, ani liek proti všetkým otravám - nech odpočíva v pokoji.

Úprava pôvodných textov a fotoreprodukcie: Jozef DUCHOŇ