Časť šiesta
FINANČNÝ ÚRADNÍK TUTKÓ
Zatiaľ posledná z mestských kroník bola vydaná iba necelý rok po publikovaní nemeckej kroniky profesora Platha. Bola nepochybne reakciou tunajšej maďarskej komunity na fakt, že košickí Nemci takéto dejepisné dielo už majú, zatiaľ čo Maďari, ktorých bola vtedy v meste už početná i kultúrna presila, ešte nie. Snáď práve preto sa možno domievať, že táto kronika, pomenovaná po svojom autorovi "Tutkóova", vznikla na jeden záťah, v priebehu rokov 1860 a 1861, nebolo to teda v pravom slova zmysle kronikárske dielo. Kultúrne súperenie našich maďarských a nemeckých predkov nám nakoniec dalo zhruba v rovnakom čase naraz dve kroniky, prinášajúce dva pohľady na dejiny nášho mesta, čo je svojím spôsobom unikát - neviem, či sa na Slovensku môže ešte nejaké mesto pochváliť čímsi podobným.
ŽIVOT ZASVÄTIL DEJINÁM MESTA
O tvorcovi kroniky Košíc, vydanej v roku 1861, toho vieme veľmi málo napriek tomu, že o mnohých oveľa menej zaujímavých ľuďoch sa z tých čias zachovala hojnosť životopisných údajov. Slovník košických osobností 1848 - 1918 od doktorky Mihókovej o ňom prináša tieto údaje: " TUTKO Jozef /József/ 21. 1. 1829 Košice - 20. 10. 1880 Košice /poch. na Kalvárii/. Úradník finančného riaditeľstva, kronikár mesta Košíc." Je to neuveriteľne stručná informácia v porovnaní s faktom, že kdejaký mäsiar či stolár sú v tomto slovníku popisovaní detailnejšie, a napríklad o obchodníkovi Karolovi Danielovi Tutkovi, nasledujúcom v slovníku za Jozefom Tutkom, sa dočítame okrem iného aj to, že bol synom slovenského otca, koho mal za manželku, v akých obchodoch pracoval, kedy skrachoval, že viedol úschovňu kožušín a šatstva, ktoré aj príležitostne reparoval, a že tiež preparoval zvieratá. Citovaný slovník uvádza meno tohto kronikára v podobe "Tutko", v titule originálu i archívneho prekladu je však uvádzaný ako "Tutkó".
Jozef Tutkó nebol profesionál, histórii sa venoval ako koníčku, isté však je, že sa do nej vložil celou svojou osobnosťou. Pomerne veľa publikoval vo vtedajších odborných periodikách, ako človek zaoberajúci sa históriou Košíc bol dobre známy a tak nečudo, že naňho padla voľba pri spísaní a vydaní maďarskej kroniky Košíc. Keď na nej pracoval, bol ešte mladý, mal iba tridsaťjeden rokov. Relatívne mladý aj zomrel, rok po tom, čo dovŕšil päťdesiatku. Pochovali ho na Kalvársky cintorín, ktorý je dnes už zrušený, takže po ňom okrem kroniky neostala žiadna konkrétnejšia pamiatka.
Jazyk jeho diela je rezervovanejší ako u Platha. Nevkladal doň svoje názory, pocity a vášne, takže o Tutkóovej osobe sa nedozvieme viac ani študovaním jeho textov. Aj keď je jeho kronika dielom amatéra, má v niektorých ohľadoch odbornejšie spracovanie ako Plathova. Tutkó napríklad poctivo uvádzal pramene, z ktorých vychádzal, do prílohy kroniky zaradil úplné texty viacerých významných mestských listín, nesnažil sa dejiny prikrášľovať, kroniku písal dôsledne chronologicky, bez zbytočných literárnych odbočiek a pozastavení. Jeho dielo sa veľmi dobre číta a pôsobí vecne a realisticky, takže v úvode k slovenskému archívnemu prekladu Tutkóovej kroniky /profesor Steller-Šteliar ho dokončil v septembri 1967/ ju charakterizoval pán Imrich Kozák ako najkorektnejšiu z našich kroník.
TUTKÓOVA KRONIKA
Tlačou vydal Tutkóovu kroniku Karol Werfer, ilustráciami ju vybavil Vojtech Klimkovič, teda tí istí ľudia, ktorí sa podieľali aj na vydaní Plathovej kroniky. Tutkóova kronika je však viditeľne honosnejšie vydaná. Má formát 26,5 krát 19 centimetrov, 234 strán textu a šesť ilustrácií, či skôr obrazových príloh. Titulná strana nesie nadpis "SZABAD KIRÁLYI KASSA VÁROSÁNAK TÖRTÉNELMI ÉVKÖNYVE - irta és kiadja Tutkó József, okmánytárral, hat képpel és város alaprajzával. Kassán nyomtatott Werfer Károlyinal 1861, čiže po slovensky: Kronika slobodného kráľovského mesta Košice - napísal a vydal Jozef Tutkó, s prílohou listín, šiestimi obrazmi a pôdorysom mesta. Vydané v Košiciach v roku 1861 u Karola Werfera."
Spomínaný pôdorys mesta nie je nič iné, ako centrálny list Maroičičovho mapového diela Košíc upravený tak, že nemá nemecké, ale maďarské popisy. Ostatné obrazy v kronike sú grafiky Vojtecha Klimkoviča, zobrazujúce erb mesta Košice /na predsádke/, pohľad na kaplnku svätého Michala /za stranou 16/, pohľad na Dóm svätej Alžbety /za stranou 18/, portrét mladého kráľa Mateja Korvína /za stranou 74/, pohľad na mesto od Kalvárie /za stranou 196/, a kópia veduty Georgia Houfnaglia z roku 1617, podobná, ale iná než tá, ktorú použili ako ilustráciu v Plathovej kronike /neviem však, za ktorú stranu v knihe patrila/.
Tutkóova kronika má akési úvodné motto, ktorým je citát z knihy Ladislava Thuróczyho UNGARIA SUIS CUM REGIONIBUS CETERISQUE TERRAE DOTIBUS /Uhorsko so svojimi krajmi a inými vlastnosťami/: "Ako prvé mesto, metropola Horného Uhorska, sa pokladajú Košice pri rieke Hornád, ktorý pretekajúc od severu na juh, po zdolaní horských úžin voľnejšie sa valí planinou polí a na západnej strane zdraví toto mesto." Za mottom nasleduje trochu devótna dedikácia diela v takomto znení: "Jeho excelencii pánu grófovi Emilovi Dessewffymu z Cserneku a Tarkő, cisársko-kráľovskému komorníkovi, predsedovi Uhorskej akadémie vied, horlivému pestovateľovi vážnej vedy a krásneho umenia, členovi viacerých spoločností, pôsobiacich v našej vlasti, vlastencovi, ktorý sa skvie obetami na povznesenie podujatí obecného blaha, venuje s hlbokou úctou a na znamenie vrelej vďaky Autor."
AUTORSKÝ PRÍHOVOR
Jozef Tutkó sa v úvode svojej kroniky prihovára čitateľovi takýmito slovami: "Dejiny nášho mesta takmer súznejú s dejinami našej vlasti a niet takého storočia, v ktorom by neboli vplývali na celok - celú vlasť. Mojou snahou je však priniesť v tomto diele zo všeobecných dejín iba toľko, koľko je potrebné pre líniu dejín nášho mesta. Dosiaľ sa o našom starobylom meste publikovali početné historické spisy, tieto sa však v priebehu času stali vzácnymi, až natoľko, že sa už ani nedajú nájsť, hoci by poslúžili ako najpravdivejšie pramene historických dejov. Tak napríklad sa celkom stratila kronika tohto mesta z roku 1631, zostavená starostom a notárom mesta, ktorá vyšla aj tlačou. Spomína ju iba máloktorý historik našej vlasti. Naša kronika z neskoršej doby, zhotovená ako výňatok košickým jezuitom Timonom v roku 1732 pod menom "Cassovia vetus ac nova" sa už vyskytuje veľmi zriedka a onedlho bude pre mesto unikátnym prameňom minulých dejov. Toto krátke ale veľmi cenné dielko som si aj sám zadovážil iba horko-ťažko. V predkladanej kronike ho používam ako hlavný prameň. Okrem kroník nášho mesta, ktoré sme tu spomínali, boli publikované aj obšírnejšie spisy, tieto sa však natoľko od seba odlišujú a natoľko rozptyľujú, že pri najlepšej vôli nemôžu uspokojiť čitateľa v historickom skúmaní. Na odstránenie tohto stavu zostavil som, vedený historickými dokumentmi, nachádzajúcimi sa v prebohatom archíve nášho mesta a tiež inými dokumentmi, zasluhujúcimi si vierohodnosť, túto kroniku nášho mesta ako skromné čítanie, ktoré venujem synom svojej vlasti a ctiteľom svojho rodiska. V Košiciach dňa 31. mája 1860 Jozef Tutkó."
DOKUMENTAČNÁ PRÍLOHA KRONIKY
Na záver svojej kroniky, ktorej deje ukončil záznamom z roku 1860 o rekonštrukcii Dómu svätej Alžbety, zaradil Tutkó úplné texty sedemnástich archívnych listín, dokumentujúcich niektoré udalosti košickej histórie. Vymenujeme ich tu v chronologickom slede, ako ich zoradil autor: 1, Listina budúceho kráľa Štefana V. z roku 1261, ktorou daroval zem Vyšné Košice hosťom Samphlebenovi a Oblovi. 2, Listina kráľa Ladislava Kumánskeho z roku 1275, ktorou sa potvrdzuje predchádzajúci dokument. 3, Listina pápeža Martina IV. z roku 1283, týkajúca sa sporu Košíc s johanitmi o mestský špitál. 4, Listina jágerskej kapituly z roku 1292, týkajúca sa poplatkov, odovzdávaných mestskému farárovi. 5, Listina kráľa Ondreja III. z roku 1297, ktorou daruje "Čierny les" grófovi Hanušovi. 6, Kapitulačná listina Omodejovcov z roku 1311, ktorou sa vzdávajú pomsty voči Košiciam. 7, Listina kráľa Ľudovíta I. Veľkého z roku 1346, ktorou dáva Košiciam právo stínať ulapených zločincov. 8, Listina kráľa Ľudovíta I. Veľkého z roku 1347, ktorou udeľuje mestu výsady na úrovni slobodného kráľovského mesta. 9, Listina sudcu grófa Štefana Bebeka z roku 1364, týkajúca sa sporu mesta s pánom hradu Sokoľ. 10, Listina kráľa Ľudovíta I. Veľkého z roku 1369, ktorou sa Košiciam udeľuje mestský erb. 11, Listina kráľa Žigmunda Luxemburského z roku 1423, ktorou Košiciam mestský erb upravuje. 12, Listina kráľa Ladislava Pohrobka z roku 1453, ktorou sa Košiciam opäť upravuje mestský erb. 13, Listina kráľa Mateja Korvína z roku 1470, v ktorej žiada mesto vyplatiť peniazmi vojvodu Csupora. 14, Listina kráľa Mateja Korvína z roku 1472, ktorou odpúšťa Košiciam novoročné dary a poplatky. 15, List kráľovského pokladníka prepošta Juraja z roku 1476, ktorým žiada od mesta kuchynské riady na svadbu kráľa Mateja Korvína. 16, Listina kráľa Vladislava II. Jagellonca z roku 1502, ktorou dopĺňa mestský erb do definitívnej podoby. 17, Listina jágerského biskupa Benedikta Kišdyho z roku 1657, ktorou finančne zabezpečuje existenciu novozaloženej Košickej univerzity.
Ako vidieť, listinovú prílohu vyberal Tutkó tak, že sú v nej prakticky všetky vtedy známe a právne dôležité dokumenty, prechovávané v mestskom archíve.
Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ
Z ČOHO ČERPALI KRONIKÁRI KOŠÍC
Medzi zaujímavé otázky skúmania košických kroník patria pramene, na základe ktorých jednotliví autori pracovali. V niektorých prípadoch sa to dá zistiť pomerne ľahko, v iných je to horšie, alebo dokonca nemožné. Asi už nikdy nezistíme, z čoho čerpali údaje autori stratenej kroniky richtára Wassa z roku 1631. Čiste teoreticky to mohol byť celý rad starších letopisných diel, napríklad Anonymova kronika, Obrazová kronika, Thuróczyho kronika či Bonfiniho "Dekády". Lenže nevieme, či v tých časoch boli vôbec v Košiciach k dispozícii.
Autor kroniky "Košice staré a nové" len veľmi zriedka uvádza svoje pramene, ale práve jeden z konkrétne spomenutých je Wassova kronika. Ako vzdelanec musel poznať aj uvedené historické diela, o ktorých navyše vieme, že sa v košickej jezuitskej tlačiarni vydávali, takže tu boli poruke. Turcsányiho kronika zase dokumentuje, že jej autor bol nielen stručný, ale vonkoncom si nerobil problémy s uvádzaním prameňov. Ani sám profesor Plath nebol v tomto oveľa dôslednejší. Ako svoj hlavný zdroj informácií uviedol desaťdielne dielo slávneho rakúskeho historika Ignáca Aurelia Fesslera /1756 - 1839/ Die Geschichte den Ungarn und deren Insassen - Dejiny Uhorska a jeho obyvateľov - ktoré vychádzalo v Lipsku v rokoch 1815 až 1825.
Lenže evidentne to nebol jediný Plathov prameň. Vo svojej kronike spomína Bonfiniho, čo znamená, že jeho dielo poznal /aj keď sa z neho bohorovne vysmieva/. Z iných pasáží Plathovej kroniky je jasné, že pracoval aj s archiváliami, no a samotná kompozícia kroniky je viditeľne ovplyvnená "Košicami starými a novými", takže z nich nepochybne aj čerpal údaje.
Odkazy na pramene v Tutkóovej kronike sú už prakticky na úrovni moderného historického diela. On sám v úvode uvádza, že vychádzal z Timona /teda hypotetického autora "Košíc starých a nových"/ a z archívnych listín. V samotnom texte jeho kroniky sú potom odkazy na nasledovné diela: "Rerum hungaricarum Decades" /Dekády uhorských záležitostí/ od Marka Antónia Bonfiniho, takzvanú Thuróczyho kroniku, Szerdahelyiho "Celebrium Hungariae urbium et oppidorum chronographia bipartita" /Dvojdielna chronografia slávnych uhorských miest a mestečiek/, Bombardiho "Topographia magni regni Hungariae" /Topografia veľkého uhorského kráľovstva/, Szepesházy a Thieleho "Pozoruhodnosti Uhorského kráľovstva", Anonymovu kroniku, Horváthove "Dejiny Maďarov", Thurócziho "Uhorsko so svojimi krajmi a inými vlastnosťami", už spomenuté Fesslerove Dejiny Uhorska a jeho obyvateľov, Turcsányiho "Košické storočia" /pritom však nepoznal autora tejto kroniky a uvádzal ju ako anonymnú/, preslávené dielo "Ortelius redivivus et continuatus", a mnoho ďalších prameňov, ako napríklad niektoré noviny, Budínsky občiansky lexikon, práce doktora Henszlmanna atď.
Jeden prameň tam však určite nenájdete - Plathovu kroniku. Vyzerá to tak, že obaja kronikári - súčasníci - sa voči sebe správali konkurenčne. Pritom sa nepochybne poznali, veď obaja sa vŕtali v tom istom obore, navyše ich pracoviská boli relatívne blízko seba - od paláca finančného riaditeľstva /býval na Hlavnej 68/ to bolo k budove akadémie cez ulicu asi 70 metrov.
