Časť ôsma
TURCSÁNYIHO RUKOPIS JE NA SVETE
Vo štvrtok 20. apríla vyšlo v rámci tejto rubriky tretie pokračovanie materiálu o košických kronikách, popisujúce Turcsányiho kroniku "Košické storočia". Potom nasledovali veľkonočné sviatky a tesne po nich, 26. apríla, ma ráno na pracovisku vytrhol z práce telefón. Volal pán Kolivoško, zástupca riaditeľky Bocatiovej knižnice a bez bližšieho vysvetľovania sa vytasil: "Príďte k nám do knižnice, mám pre vás zaujímavú správu." A keďže to nie je pán, ktorý by len tak pre nič-za nič obtelefonovával potenciálnych čitateľov, skutočne som sa do Bocatiovej knižnice vybral. Zaviedli ma tam do študovne regionálnej literatúry a o chvíľku som už držal v rukách úhľadne zviazaný rukopis Turcsányiho kroniky, ten, o ktorom som pred pár dňami písal, že je "zhudobnený" a snáď navždy stratený. Pôvodne mal mať tento seriál sedem pokračovaní, po šťastnom náleze v regionálnej študovni sa však ôsme pokračovanie priam žiada.
AKO TO VLASTNE BOLO
Keď po veľkonočných sviatkoch zakladali v študovni regionálnej literatúry piatkový Večerník, všimli si, konkrétne pani Kolivošková, že sa v ňom píše o stratenom rukopise "Košických storočí". Pani Kolivošková však pred pár rokmi vypracovávala špeciálnu bibliografiu dejín mesta a rozpamätala sa, že "Kassai századok" v nej figurovali ako normálne dostupná knižka. Na veľké počudovanie ani nemuseli dlho hľadať a pani Mitrová, pracovníčka regionálnej študovne, podľa signatúry Turcsányiho kroniku našla. Odpočívala nenápadne na najvyššej polici krásnej starobylej vyrezávanej knižničnej skrine, medzi košickými tlačami z 18. a 19. storočia.
Jedna z prvých vecí, čo ma zaujímali, sa týkala záhady, kde tento rukopis vlastne bol, keď sa organizovali preklady košických kroník. Ako to, že bol nenájditeľný a považovaný za stratený. Presnú odpoveď na to už asi nie je možné dať, pani Mitrová sa však domnievala, že to bolo jednak tým, že išlo o písomnosť z fondu regionálnej literatúry, ktorý v minulosti nebýval bežne dostupný verejnosti - z priestorových dôvodov, ale aj preto, že si takéto veci málokto vypožičiaval, nuž a ďalším možným dôvodom mohlo byť to, že rukopis bol viazaný ako normálna knižka, a tak ušiel pozornosti pracovníkov knižnice. Takže nebol "zhudobnený", ale jednoducho zapotrošený kdesi v sklade kníh. Narážajúc na použitý termín spôsobu defraudácie rukopisu /ktorá sa našťastie nekonala/, vytkol mi pán Kolivoško lapsus slovami: "Inak by všetko sedelo tak, ako ste to napísali, len ako muzikológ ste zlyhali."
Takže sa na tomto mieste musím ospravedlniť nemenovanému riaditeľovi knižnice i nemenovanej krajine južne od Slovenska za krivé obvinenie, pričom jediná vina, ktorá na vtedajšom vedení Krajskej ľudovej knižnice ostáva je, že tam mali v šesťdesiatych rokoch s prepáčením ... bordel. Zviazaný rukopis Turcsányiho kroniky sa potom dostal na "svetlo božie" pri sťahovaní fondov, keď časť knižničnej prevádzky prešla do budovy Hadik-Barkóczyho paláca na Hlavnej ulici č. 48, kde je aj dnes k dispozícii verejnosti v študovni regionálnej literatúry.
ORIGINÁLNY RUKOPIS
Turcsányiho kronika existovala vo viacerých rukopisných odpisoch, o čom referoval už František Xaver Krones. Nevieme, či ich zhotovoval sám Turcsányi, alebo iné osoby. Jeden takýto rukopis je v Štátnom Széchényiho archíve v Budapešti. Ten náš, košický, je však skutočne originál, písaný Turcsányiho rukou. Dosvedčuje to úhľadný podpis "Turcsányi An." /jeho krstné meno teda mohlo byť Antal-Anton/ na prvej strane kroniky, písaný evidentne tou istou rukou, ako ostatok textu - ten má 186 číslovaných strán formátu 13 krát 21,5 centimetra. Strany majú podobne, ako v rukopise Plathovej kroniky, nalinkované okraje na nápadne malý čistý formát 8 krát 15,5 centimetra.
Rukopis Turcsányiho kroniky je veľmi úhľadný a dobre čitateľný, rovnaký od začiatku až do konca diela, písaný atramentom sépiovej farby, pričom atrament je rovnakej sily. Vyzerá to teda tak, že kronika bola napísaná na jeden záťah, a nie vedená v dlhšom časovom období života autora. Na počudovanie je však napísaná na neveľmi kvalitnom ručnom papieri s množstvom nehomogenít a bez vodoznaku. Papier rukopisu je zaujímavý ešte z jedného hľadiska - prakticky nemá stmavnuté rohy, teda miesta, kde sa listuje a kde zvyšky ľudského potu časom tmavnú. Listy rukopisu sú nečakane čisté - biele. To znamená, že originál prešiel v minulosti iba veľmi málo rukami. Žeby ho nik neštudoval?
Pod Turcsányiho podpisom na prvej strane je oválny odtlačok pečatného prsteňa, alebo drobnej pečiatky, v čiernom vosku. Je na ňom erbový štít, v ktorom je na vodorovne pruhovanom podklade ruka, držiaca buď ratolesť, alebo zväzok šípov /kresbička je vskutku miniatúrna/ a nad erbom je postava s vytaseným mečom. Po jej stranách sú iniciály T - K, ktorých zmysel zatiaľ nie je jasný. Vedľa odtlačku je klasická okrúhla pečiatka s textom KASSAI KIR. JOGAKADÉMIA KÖNYVTÁRA.
Na opačnej strane prvého listu rukopisu sú revízne pečiatky knižnice z rokov 1977 a 1988, čo znamená, že sa s kronikou manipulovalo aspoň pri kontrolách. Je tam tiež pečiatka Krajskej ľudovej knižnice v Košiciach, podľa ktorej mal rukopis prírastkové číslo 12 689/964, cenu 150 Kčs, Signatúru Rz 561 /pod tou je možné žiadať rukopis aj dnes/ a číslo medzinárodného desatinného triedenia 943.76. Na chrbte väzby je navyše zachované staršie číslo 148, ešte z čias akademickej knižnice. Cena 150 korún stojí za pozastavenie. Pracovníci knižnice ju svojho času museli rukopisu "vymyslieť", lebo to tak žiadal predpis. Dnes sa to zdá byť bagateľ, v minulosti to však bola veľmi slušná cena za knižku, asi na úrovni dnešných 1500 slovenských korún. No i tak je to silne podhodnotený odhad za unikátny rukopis, viažuci sa k dejinám nášho mesta.
DOKTOR PÉTERFY
Keď som v treťom pokračovaní tohto seriálu písal o Turcsányiho kronike, pozastavil som sa nad faktom, že nemá dedikáciu, ani úvodnú časť, z čoho potom existovalo podozrenie, že noviny Felvidéki újság neuverejnili v roku 1939 jej plné textové znenie. Už po zbežnom prezretí rukopisu sa však ukázalo, že novinové vydanie Turcsányiho z popudu doktora Péterfyho je úplné. Rukopis sa začína bez akýchkoľvek úvodov slovami "Második Geyza királyunk országát népesíteni... Kráľ Gejza II. chcel zaľudniť krajinu...", ako sme to už uviedli. Rovnako aj posledný zápis v kronike sa končí zmienkou o zemetrasení a kaligrafickým prepletencom. Archívny preklad doktora Kirsta, realizovaný z novinového vydania, je teda kompletný.
Oproti originálu ho doktor Péterfy rozšíril svojho času o príhovor, ktorý však bol vzhľadom na svoj obsah rušivý a teda nežiaduci v preklade, ktorý pripravoval doktor Kirst. Príliš oslavoval opätovný návrat Košíc do lona svätoštefánskej koruny a nekriticky zdôrazňoval rýdzo maďarskú najstaršiu minulosť mesta. Také boli vtedy časy a aj dnes, po šesťdesiatjeden rokoch, by to bolo ťažko stráviteľné.
Osoba doktora Péterfyho stojí za zmienku už preto, že ilustruje pomery posledných rokov existencie Rakúsko-uhorskej monarchie a nasledujúce medzivojnové obdobie. Narodil sa 2. októbra 1879 v sedmohradskej Sibini /dnes Sibiu v Rumunsku, po nemecky sa však mesto volá dodnes Hermanstadt a po maďarsky Nagyszeben/. Pôvodne sa volal Peternell, vtedy však štát vykonával určitý nátlak na ľudí, obzvlášť štátnych zamestnancov, aby si menili priezviská na také, čo budú znieť maďarskejšie. A tak pravdepodobne jeho rodičia boli prinútení k tomuto kroku.
Maturoval a Právnickú akadémiu absolvoval už v Košiciach, doktorský titul právnika však obhajoval v Kluži /Cluj/. V Košiciach už zostal, od roku 1909 sa tu stal stálym knihovníkom akademickej knižnice, pritom však aj prednášal právne vedy a nemecký jazyk. Keď v roku 1922 Právnickú akadémiu zrušili, zabezpečoval prevod tejto knižnice do správy mesta a potom v nej pracoval, neskôr, od roku 1929 bol jej riaditeľom. Po prevzatí mesta horthyovským Maďarskom ostal, pochopiteľne, vo funkcii, nielen preto, že ako mimoriadne skúsený knihovník a tvorca knižničného katalógového systému bol ťažko postrádateľný, ale pre nový režim bol aj spoľahlivý. Zomrel 19. júla 1942, v časoch, keď sa zdalo, že vojnu predsa len vyhraje Nemecko, a že Košice ostanú navždy maďarské.
Bez ohľadu na jeho národnostné postoje mu dnes vďačíme za to, že na sklonku života sa stihol angažovať pri novinovom publikovaní Turcsányiho kroniky, čo neskôr pomohlo zabezpečiť kompletnosť prekladov všetkých známych kroník do slovenčiny.
HROB PROFESORA PLATHA
Po tom, čo sa vo štvrtom pokračovaní tohto seriálu objavila chyba o mieste posledného odpočinku kronikára profesora Platha, vybral som sa na Rozálsky cintorín presvedčiť sa, či tam ešte jeho hrob existuje. V prvotnej orientácii mi pomohol veľmi prehľadný plán cintorína, ktorý v októbri 1887 vypracoval inžinier Eduard Stolz. Plathov hrob tam figuroval pod číslom 134, pričom bol znázornený značkou ako "közönséges sír", teda obyčajný hrob /bol to sivý obdĺžniček s červenou čiarkou na strane, kde stojí náhrobný kameň/. Hrob bol nakreslený v dolnej časti cintorína, neďaleko hlavnej vstupnej brány, pár metrov od nápadných hrobov grófa Pergena a majora Concorregia. Ak ho medzitým nezrušili, nemal byť problém nájsť ho.
Plathov hrob tam našťastie dodnes ostal, na mieste, kde sa stýkajú nové hroby s ešte neporušenou pôvodnou časťou cintorína. Je vo veľmi biednom stave. Prepadol sa hlboko do zeme a z jeho profilovaných kamenných obrubníkov sa na mieste zachoval iba jeden, aj ten nie v originálnej polohe. Náhrobný kameň mal podobu dosky s goticky tvarovanou strieškou, ktorá niesla na špici pravdepodobne fiálu, tá tam však už nie je, ostal po nej iba kovový tŕň. Kameň nesie nápis, ktorý bol čitateľný až po prácnom očistení, a ktorý bol na moje veľké prekvapenie v maďarčine!
Znel: It nyugszig PLATH NEP. JÁNOS cs. kir. iskolay felügyelő jogtudár és a Kassai kir. jogakadémiai nyug. tanár szül. 1792.../tu odpočíva Ján Nepomuk Plath, cisársko-kráľovský školský inšpektor, znalec práva a profesor Košickej kráľovskej právnickej akadémie na dôchodku, narodený 1792.../ďalej sa už nápis nedal čítať, pretože doska je prepadnutá do zeme, text tam však evidentne pokračuje. Je ťažko pochopiteľné, prečo je hrobový nápis v maďarčine, pričom jediné čiastočné vysvetlenie je v tom, že hrob mu zabezpečovali potomkovia, ktorým to tak asi vyhovovalo /Plath mal tu v Košiciach syna Ferdinanda, právnika, hudobného skladateľa a maliara/.
Severne od Plathovho hrobu bývala cintorínska ulička, za ktorou sú ešte staré hroby - hneď naproti Plathovi anonymný hrob s peknou železnou mrežou /na Stolzovom pláne ešte nie je zaznačený/. Severovýchodne od Platha je honosný hrob šesťročného Williho Fröhdeho, synčeka známeho staviteľa, pochovaného v roku 1885 /má Stolzovo číslo 136/. Keďže je jeho nápis v nemčine, dokazuje, že uhorský národnostný zákon z roku 1868 sa ešte ctil, a na hrob ste si nemuseli povinne písať meno po maďarsky. Plathov maďarský popis je tam teda zo slobodnej vôle.
Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 26.5.2000
