MÁLO ZNÁMA TVÁR MESTSKEJ RADNICE
Časť tretia: Budova Ladera von Langera
Košickí kronikári sa všeobecne zhodujú na fakte, že v roku 1756 bola budova starej radnice na ostrove uprostred mesta v takom katastrofálne schátranom stave, že ju mesto pre istotu dalo strhnúť a dočasne miesto nej vybudovať letnú zasadaciu sieň. Ale čosi tu nehrá! Načo stavali letnú zasadačku, keď podľa autora Košíc starých a nových starú radnicu aj tak na zasadanie nevyužívali, ba dokonca ju proti zdravému rozumu nevyužívali vôbec? Logika v takom prípade hovorí, že ju mohli zbúrať pokojne bez starostí o jej náhradu! Ostatne, detaily zániku najstaršej radničnej budovy boli opísané už v seriáli o divadelno-kaviarenskej budove.
MODERNÁ, PEKNÁ A REPREZENTAČNÁ
Nevysvetlených zvláštností okolo najstaršej známej košickej radnice je, ako vidieť, celý rad, a to nielen z čias jej výstavby, obdobia „heretických" richtárov - tak nazvala katolícka mestská správa v 18. storočí svojich protestantských predchodcov zo storočia 16. a 17. - ale dokonca aj z obdobia búrania radnice. Pokiaľ niekde neobjavíme nejaké dnes neznáme dokumenty, ktoré by do spomenutých záhad vniesli jasno, ostane v dejinách radnice stojacej na mieste dnešnej divadelnej budovy mnoho neobjasniteľného. Venujme sa teda radšej radničnej budove stojacej dodnes na Hlavnej ulici číslo 59 a známej ako „stará radnica".
Potreba reprezentačnejšej radničnej stavby vznikla na sklonku 18. storočia jednak preto, že z Košíc sa opäť začalo stávať po storočí ťažkého úpadku významnejšie mesto, jednak pre nové moderné názory na vládu, samosprávu, pokrok, právo a štát, ktoré prinieslo osvietenstvo. Spôsob, akým problém novej radnice chcel riešiť vtedajší mestský magistrát vedený richtárom Klestinszkým, keď usúdili, že postačí obnoviť radnicu dovtedajšiu, dokladuje neveľmi príjemný fakt, že naši mestskí páni doslova zaspali dobu. Nečudo teda, že návrh miestneho staviteľa Ľudovíta Scheidlera zmietla stavebná komora v Bratislave zo stola a dosadila do tejto akcie komorského staviteľa Johana Ladera von Langera. Jeho radničná budova bola neporovnateľne veľkolepejšia a na svoju dobu skutočne pekná a moderná stavba.
Tunajší umelci však pri novej radničnej stavbe neboli úplne obídení. Možno sme vtedy nemali vhodného architekta, ale maliar i sochár vhodní na túto reprezentačnú stavbu sa našli. Nástropné maľby v budove sa stali dielom známeho košického maliara profesora Erazma Schrötta a sochársku výzdobu dodal vtedy v Jasove pôsobiaci Ján Anton Kraus. Obaja patrili vo svojich časoch k umeleckým špičkám. Schrött namaľoval v zaklenutí schodišťa scénu, ktorá je alegóriou spravodlivosti. Na strope miestnosti, v ktorej mal pracovňu richtár a neskôr mešťanostovia, namaľoval apoteózu vlády Márie Terézie a rad portrétov rímskych cisárov.
Portréty doteraz literatúra neuvádzala, pretože boli objavené až počas reštaurovania v roku 1996, rovnako ako nástropné maľby v predsieni a vo veľkej zasadacej miestnosti. Kraus dodal celý rad sôch umiestnených na balustrádovej atike nad fasádou budovy a zdobiacich tiež reprezentačné schodisko v radnici. Z týchto sôch sa do dnešných dní zachoval bohužiaľ iba maličký zlomok - figúry kyprých chlapčekov zvaných „putti" na kamennom zábradlí schodišťa.
KENDOV VÝKRES
Novú klasicistickú budovu začali stavať v roku 1779 a dokončili ju v roku nasledujúcom. Nezničili pritom úplne architektúru stredovekých domov stojacich tu predtým, o čom svedčia zachované gotické kamenné portály v prízemí a odhalený fragment pôvodného obvodového múra s originálnou výmaľbou na poschodí. Do priestoru reprezentačného schodišťa nechali zamurovať kamenný erb významného košického rodáka Juraja Satmáriho vytesaný z červeného mramoru v roku 1492, teda v tom istom čase, keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku. Je to prvá jasne renesančná umelecká pamiatka v Košiciach. Tento kameň sa do radnice nedostal nejakou náhodou, či výplodom dobovej obraznosti. Jeden z domov, ktoré na tomto mieste v stredoveku stáli, patril Jurajovi Satmárimu, z ktorého sa neskôr stal ostrihomský kardinál primas.
V roku 1780 dokončili iba uličné krídlo novej radnice. Dvorné krídla postavili až neskôr a napojili sa nimi na budovu na Kováčskej ulici - dnes číslo 20 - kde pôvodne sídlil súd a neskôr tu zriadili Archív mesta Košice. V pivniciach radnice už nebola väznica, ale vínny šenk, ktorý prežil až do 20. storočia v podobe mestskej vinárne. V časti prízemia prenajalo mesto priestory lekárni. Dostavávanie dvorných krídel a dovybavovanie interiéru radnice trvalo zaiste roky a pretiahlo sa až do 19. storočia.
Vo Východoslovenskom múzeu sa napríklad zachoval výkres s návrhom zariadenia zasadacej miestnosti radnice. Je to hárok ručného papiera veľký 504 krát 333 milimetrov s vymaľovaným perspektívnym pohľadom do zasadačky, kde v popredí púta pozornosť zvláštne tvarovaný polmesiacovitý stôl, pravdepodobne pre richtára a radničných pisárov. Stôl sa zachoval v múzejnom depozite až do dnešných dní a v roku 1998 si ho primátor Schuster od múzea vypožičal a v obnovovanej radnici nechal znovu umiestniť ako dobovú raritu. Spomínaný výkres má nadpis Cancella A. Magistratus et E. Comuni. - Kancelária najvyššieho /amplissimi/ magistrátu a volenej /electa/ obce, dátum 1814 a podpis Kenda. Akýsi dobový remeselník si na rube tejto kresby počítal potrebu šindľov a tehál s latinskými poznámkami: Scandulae pro orgia quadrata /šindľov na štvorcovú siahu/ a Tigilli ad orgiam quadratam /tehál na štvorcovú siahu/. Najskôr to bol Slovák, kvôli tej latinčine, pretože Maďari v tej dobe už používali národný jazyk.
UTAJENÁ BASA A EDEROV VÝKRES
Najstaršia radnica z čias stredoveku sa Košičanom pripomenula ešte v časoch, keď Langerova radničná budova začala pomaly starnúť, v roku 1858. V tom roku sa robili záhradnícke úpravy na ploche bývalej promenády, ktorú dal v roku 1805 vysadiť mestský lekár doktor Jozef Kiss-Viczay. Pri odstraňovaní pňov a koreňov príliš prerastených stromov tu odhalili podzemné priestory bývalej väznice pod radničnou budovou. Kronikár Jozef Tutkó o tom podáva nasledovnú správičku: Na hlavnej promenáde, kde kedysi stál mestský dom /radnica, kúria/ boli pri kopaní pôdy počas presádzania stromov objavené podzemné žaláre /temnice/. Na ich stenách zo starších čias a na stene zabielenej vápnom sa vyskytovali mnohé nápisy mien, medzi nimi aj tieto: Matej Deák 1612, Štefan Szinay 1623, Ján Görgey 1633, Ján Törok, Tóth a Kováčová.
Ktovie, prečo Tutkó uverejnil len maďarsky znejúce mená - v tých časoch predsa nemohli väzniť iba Maďarov, občas tam musel uvrznúť aj nejaký Nemec či Slovák /mohol to prípadne byť ten Tóth, alebo aj bližšie neurčená Kováčová/. V každom prípade je to dôkaz, že aj keď mesto radničnú budovu na zasadania nepoužívalo, ako väznica mu stále bola dobrá. Je tiež zaujímavé, že v Relation sa o tejto väznici nehovorí vôbec nič.
Niekedy koncom storočia sa veľká zasadačka radnice opäť prezariaďovala pre väčší počet poslancov. Z tých čias sa v múzeu opäť zachoval výkres usporiadania priestoru. Je to kus rysovacieho kartónu formátu 434 krát 299 milimetrov bez datovania, v mierke 1 : 50, podpísaný mestským úradníkom Júliusom Ederom /1846-1911/ ako autorom. Zobrazuje rozmiestnenie dvanástich zasadacích stolov a celého radu samostatných stoličiek tak, že do zasadačky sa zmestilo 118 účastníkov plus dvanásť osôb za vrchstolom. Výkres schválil svojím podpisom mešťanosta Teodor Münster /1833-1909/, zďaleka najúspešnejší šéf magistrátu, ktorý stihol zastávať svoju funkciu plných 34 rokov v období 1872 až 1906. Len pre zaujímavosť, Münsterovým nástupcom bol brat úradníka Edera Edmund /1843-1912/, ktorý mešťanostoval v rokoch 1906 až 1912.
ČÍSLA A REKORDY
Skutočne prvého richtára museli mať Košice už v čase zakladania mesta, teda niekedy pred rokom 1249. Do roku 1458 je zoznam richtárov nesúvislý. Poznáme v ňom obsadenie úradu iba v štyridsiatich troch rokov z viac ako 209 rokov a predstavuje ho iba štrnásť konkrétnych osôb. Od roku 1459 po rok 1848 je už zoznam richtárov súvislý. Úrad zastávalo 82 konkrétnych osôb v období 389 rokov, čiže priemerný košický richtár bol vo funkcii asi 4 a 3/4 roka.
Rekordmani s najväčším počtom zastávania úradu richtára sú hneď dvaja. Štefan Berczik a Ján Polinszky boli richtármi 16-krát. Vavrinca Aurifabera a Jozefa Klestinszkého zvolili 15-krát, Štefana Vancsaya 13- krát, Karola Fischera, Michala Kukelbrechta a Martina Venczela 12-krát. Štefan Cromer, Ján Fedák, Ján Keviczky a František Korponay richtárčili 9-krát, Juraj Gabrielis, Ján Hebenstreit, Martin Madarász a Jakub Stoyan 8-krát, Ján Lang a Imrich Patschner 7-krát, Ladislav Demeczky, Alexander Dubniczay, Michal Kállay, Michal Vass, Tomáš Sommersdosfer a Tomáš Szabó 6-krát. Priemeru sa najviac blížia Jakub Grothker, Ján Lippay, Martin Rácz, Melchior Reiner, Ján Russdorfer, Juraj Schwarcz, Sebastián Szentkirályi a Andrej Wida, ktorí zotrvali v úrade richtára 5-krát.
Arnolda zo samého počiatku zoznamu sme nezarátali, pretože nevieme, či všetky výskyty tohto mena znamenajú tú istú osobu. Menej úspešných richtárov neuvádzame konkrétne, stačí, ak spomenieme, že jedenásť richtárov úradovalo po štyri roky, trinásť po tri roky, devätnásť po dva roky a pätnásť jeden rok. Kam sa hrabe vychvaľovaný a rozmaznávaný Ján Bocatius so svojimi dvoma úradnými obdobiami!
POSLEDNÍ RICHTÁRI
Po nemecky sa povie richtárovi Richter, po latinsky judex a po maďarsky bíró. Všetky tieto slová znamenajú v skutočnosti sudcu. A skutočne, hlavnou činnosťou richtára v minulosti bolo rozsudzovať občanov, čiže bol ich sudcom. V 18. storočí však právna veda pokročila natoľko, že súdna moc sa koncentrovala do rúk štátu a klasický richtár tak strácal právomoc a postupne aj zmysel svojej existencie. Zato v tom istom čase začal vzrastať význam osoby, ktorá spravovala majetok mesta, stredovekého Burggrafa, neskôr Bürgermeistera.
V apríli povestného roku 1848 došlo v košickej samospráve k významnému zlomu. Prvým mužom na čele prestal byť richtár a stal sa ním mešťanosta /Bürgermeister, polgármester/. Stalo sa to pri prechode moci z rúk richtára Štefana Baranyayiho do rúk mešťanostu Františka Rimanóczyho /bol ním necelý mesiac/. Baranynay však nebol posledným košickým richtárom. Do roku 1869 existovalo ešte samostatné mestské súdnictvo a tak sa funkcia richtára, aj keď už s malými, skôr symbolickými právomocami, udržala až do roku 1872.
Poslednými symbolickými richtármi Košíc boli František Rimanóczy /už spomenutý ako mešťanosta/, vykonával funkciu iba krátko, od mája 1848 do septembra 1850, Daniel Czitó od januára do decembra 1861 /v rokoch 1850 - 1861 funkcia richtára neexistovala/, opäť František Rimanóczy od decembra 1861 do októbra 1863, Jozef Soltész od októbra 1863 do mája 1867 a Ladislav Klestinszky od mája 1867 do apríla 1872.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 17. 8. 2001
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
