Časť prvá: Od richtára Arnolda po kráľa Mateja

Už niekoľkokrát v minulosti sme na stránkach rubriky Písané históriou priniesli materiály, týkajúce sa košických radníc - množné číslo je tu namieste, pretože naše mesto malo radníc v minulosti viac a v dvadsiatom storočí až požehnane veľa. Seriál, ktorý začíname dnes, bol inšpirovaný starými kresbami a plánmi, deponovanými vo Východoslovenskom múzeu a nedávno „vykutranými" počas fyzickej kontroly a štúdia toho, čo vlastne depozity obsahujú. A keďže sa v posledných rokoch zistilo viacero doteraz neznámych faktov o našich najstarších radniciach, situácia dozrela na to, aby sme im venovali osobitný materiál.

SYMBOL DÔLEŽITOSTI MESTA

Skôr, než sa pustíme do konkrétností okolo najstaršej košickej radnice, je namieste zopár všeobecných informácií. Stredoveký mestský magistrát, prirodzene, potreboval budovu, kde by sa mohol schádzať na svoje zasadnutia. V raných dobách prvých desaťročí po založení to obvykle býval dom richtára. Voľbou nového richtára sa teda menila aj budova, slúžiaca ako radnica. Časom, keď mestá zbohatli, stavali si na tento účel osobitné budovy - radnice. Takáto účelová budova stála obvykle v samom centre, v najvýznamnejšej polohe mesta. Navyše čím bohatšie mesto, tým výstavnejšiu radnicu si postavilo. Niektoré dodnes zachované radnice bohatých európskych miest sú mimoriadnymi architektonickými skvostmi.

Radnica neslúžila iba zasadaniu radných pánov, ale bola tu uložená aj mestská pokladnica, archív listín, insígnie mestskej moci, skladovala sa tu obecná zbroj, niekedy aj obecné víno a pivo. Zvykla tu byť i akási „cela predbežného zadržania" a v podzemí radnice ťažšia väznica. Radnica teda bola úradom, zbrojnicou, skladišťom a „basou" dovedna. Nemusíme vôbec pochybovať, že všetkým spomenutým účelom slúžila aj najstaršia košická radnica.

Dnes už nevieme zistiť, kedy túto najstaršiu radnicu naši predkovia postavili, ale je zrejmé, že mesto zakladali tak, aby v ňom uprostred Hlavnej ulice vytvorili priestor pre najdôležitejšie verejné stavby - kostol, cintorín, zvonicu, trhovisko a tržnicu, požiarnu zbrojnicu a, samozrejme, radnicu. Podobne to bolo vo všetkých východoslovenských mestách so šošovkovitým typom námestia. Kolonisti teda počítali s osobitnou radničnou budovou už v časoch zakladania mesta, teda v druhej polovici 13. storočia, iba nevieme, či už vtedy nejakú prvotnú radnicu aj vybudovali.

Košická pôvodná radnica mala premyslenú polohu presne v geometrickom strede mesta, v bode, kde sa stretávali hranice všetkých štyroch mestských kvartálov a ktorý bol zároveň v tretine dĺžky ostrova Hlavnej ulice tvoreného Čermeľským potokom. V druhej tretine ostrova stál farský kostol, takže obe najdôležitejšie verejné budovy stredovekých Košíc boli na tomto ostrove vzájomne symetricky umiestnené. Najparádnejšia brána kostola, severná, bola orientovaná oproti radnici a pravdepodobne hlavný vstup do radnice bol orientovaný na kostol. Toto je však iba domnienka, pretože skutočnú podobu najstaršej radnice, žiaľ, nepoznáme, nepoznáme ani meno skutočne prvého košického richtára. Pre nás je tým najstarším známym Arnold z roku 1307 - ale to sme ešte radnicu asi nemali.

ANJOUOVSKÁ A KORVÍNOVSKÁ RADNICA

Už som spomenul, že nevieme, či našu najstaršiu radnicu postavili ešte prvé generácie Košičanov v druhej polovici 13. storočia, v priekopníckych rokoch zakladania a prvého opevňovania mesta. Pravdepodobnejšie sa zdá, že nie. Nepochybne však radnica stála na sklonku 14. storočia, keď vznikla na východnom obvode mesta nová brána - Maľovaná. Zriadenie tejto brány možno dokonca dať do súvislosti s urbanistickým dotvorením mesta, konkrétne aj dobudovaním zástavby na ostrove Hlavnej ulice. V tom čase pravdepodobne postavili aj nový kráľovský dom v tesnom susedstve, takže radní páni to mali ku kráľovi, keď prebýval v meste, iba „na skok".

Vzhľadom na význam Košíc v 14. storočí, osobitne v rokoch panovania kráľa Ľudovíta Veľkého z dynastie Anjou /1342-1482/, si ťažko predstaviť, že by mesto osobitnú radnicu nemalo. Je celkom možné, že tento panovník viedol svoje známe diplomatické rokovania s Poliakmi na radnici - jedinej na to vhodnej a dostatočne reprezentačnej budove vtedajších Košíc. Kráľovský dom, vtedy ešte starý, stojaci na južnom predmestí, sa na také čosi asi sotva hodil. Možno teda vysloviť domnienku, že najstaršia známa košická radnica vznikla v anjouovských časoch.

Podľa všetkého túto radnicu poškodil požiar mesta okolo roku 1380, ale obnovili ju a potom slúžila až do čias panovania Mateja Korvína /1458-1490/. Podľa zmienky v kronike Košičania v tom období svoju radnicu buď prestavovali, alebo stavali celkom novú radničnú budovu na tom istom mieste, čo by znamenalo, že dovtedajšia radničná budova bola odstránená. Je teda možné, že sme v Košiciach mávali v minulosti anjouovskú i korvínovskú radnicu. Počas katastrofálneho požiaru mesta v apríli 1556 vyhorela aj radnica. Opravili ju, no zdá sa, že tento požiar zapríčinil dočasné presťahovanie mestských radných do neďalekého domu, ktorý mestu odkázal na sklonku 15. storočia Juraj Satmári. Toto dočasné presťahovanie sa časom zmenilo na nové trvalé sídlo magistrátu.

MESTSKÝ DOM

Výstavbu, prípadne úpravu a prestavbu košickej radnice v časoch kráľa Mateja pripomína zmienka v kronike Jozefa Tutkóa. Je to na počudovanie jediná kronikárska zmienka, zaoberajúca sa rokom vzniku radnice - nič podobné sa nedá nájsť v Košiciach starých a nových, ani v Turčányiho či Plathovej kronike. Tutkóova zmienka sa vzťahuje k roku 1478, keď v niektorých častiach Uhorska zúril mor, ktorý sem zavliekli Turci pri vpáde do Vojvodiny a Sedmohradska v predchádzajúcom roku. Čo sa tam teda píše:

Turci obšťastnili nimi rozvrátené provincie morom /cholerou/, ktorý sa rozšíril aj do iných častí našej krajiny. Z uvedenej príčiny pobudol kráľ Matej, samozrejme, aj s manželkou, v hornom Uhorsku, najmä v Košiciach. Keď sa mor zmiernil a utíšil, skončil aj Matej svoj pobyt v Košiciach a spolu s manželkou a dvorskou suitou, ktorá ho všade sprevádzala, sa pohol smerom na Budín. Aby vôbec mohol cestovať kráľovským spôsobom - more regio - vypožičal si od mesta sedem zlatých florénov, za ktoré vypísal mestu vlastnoručnú obligáciu.

Teraz sa trochu pozastavíme, pretože podľa faktu, že sumu kronikár zvýraznil ešte aj číslicou 7 je zrejmé, ako nad jej nepatrnosťou užasol. Pod okraj pridal pre istotu poznámku, že hodnotu sumy skúmal známy Imrich Henszlmann a odhadol ju na vtedajšie /1861/ dva strieborné forinty. Osud spomenutej obligácie navyše považoval Tutkó za hodný takejto zmienky: Táto sa po stáročia prechovávala v Archíve mesta Košíc, ale v štvrtom desaťročí tohto storočia /19./ sa definitívne stratila vďaka macošskej manipulácii. Text kroniky potom pokračuje:

Matej uhradil vypožičanú sumu tak, že ešte v tom istom roku daroval mestu tridsať zlatých florénov, aby sa mohlo pokračovať v stavbe košického mestského domu /rozumej radnice/, ktorého stavba sa už začala. Z textu teda vyplýva, že korvínovská radnica sa začala stavať niekedy pred rokom 1478, za úradovania richtára Františka Czotmara a že jej stavbu podporoval sám kráľ. Ako už bolo vyššie uvedené, radnica sa časom presťahovala do blízkeho domu, takže korvínovská radnica slúžila svojmu účelu pomerne krátko, asi šesťdesiat rokov. Napriek tomu v nej stihli pôsobiť výrazné richtárske osobnosti, ako napríklad Juraj Schwarcz /zvolený päťkrát/, Juraj Gabrielis /zvolený osemkrát/, Michal Kukelbrecht /zvolený dvanásťkrát/, Imrich Patschner /zvolený sedemkrát/ a Vavrinec Aurifaber /zvolený pätnásťkrát/. Práve v tejto radnici úradoval v rokoch 1538 až 1543 /čiže bol zvolený šesťkrát/ aj prvý známy richtár s jasne maďarským menom, Tomáš Szabó. Možno bol skutočne Maďar.

NAJSTARŠÍ KOŠICKÍ RICHTÁRI

Prvý známy košický richtár je uvedený na stanovách kožušníckeho cechu z roku 1307 menom Arnold. Tieto stanovy, najstaršie svojho druhu v Uhorsku, však časť historikov považuje za chybne datované. Aj v tom prípade by však bolo meno najstaršieho richtára Arnold, pretože až do roku 1343 sa v zozname richtárov iné meno nevyskytuje. Tu treba hneď povedať, že zoznam richtárov je až do roku 1458 neúplný a meno Arnold sa v ňom vyskytuje okrem roku 1307 ešte v rokoch 1323, 1332, 1335 a 1343.

Prvý richtár, známy nielen krstným menom, ale aj priezviskom, bol Juraj Zenthffeer v roku 1355. Prvý richtár so slovansky znejúcim menom a priezviskom bol Jakub Stoyan, v literatúre tiež poslovenčovaný ako Stojan. Ale pozor - nemusel to byť hneď Slovák! Stoyan vykonával úrad osemkrát, v rokoch 1377, 1378, 1385, 1398, 1399, 1403, 1404 a 1408. Aj v tomto prípade si musíme uvedomiť, že to je iba známy počet jeho zvolení, a nie úplný. Richtárom mohol byť Jakub Stoyan aj viackrát. Prvý richtár s maďarsky znejúcim menom sa objavuje až oveľa neskôr, v roku 1538. Nemusel to byť, pochopiteľne, prvý Maďar v tomto úrade, pretože rýdzo teoreticky sa mohol vyskytnúť richtár s maďarským menom už v čase, keď je zoznam neúplný.

Výskyt Tomáša Szabóa v rokoch 1538 až 1543 je však logický vzhľadom na vtedajší prílev maďarského obyvateľstva do miest i na počiatk šírenia sa reformácie. Dokonca trojica richtárov, nasledujúcich tesne po Szabóovi, má maďarsky znejúce mená - Gašpar Tharnaky /1544/, Ján Lippay /1547, 1548, 1550 až 1552/ a Juraj Bakay /1549/. Po nich však v zozname kraľujú nemecky znejúce mená až do roku 1603, keď na richtársky stolec zasadol Slovan /Lužičan/ Ján Bocatius. Vráťme sa však opäť do 14. storočia.

Jedným z najváženejších richtárov na sklonku anjouovskej a počiatku luxemburskej éry bol muž menom Leonard, ktorý snáď stojí za zriadením predmestského špitála s kostolíkom zasväteným svätému Leonardovi. Tieto stavby stávali na strednom predmestí, kdesi na začiatku dnešnej Floriánskej ulice, v mieste vtedy nazývanom Richtárska ves /Richterdorf/. I tunajšie okolie sa nazývalo zemou svätého Leonarda /Terra Sancti Leonardi - 1380/ a priľahlý breh Leonardovým vŕškom /Sankt Leonardberg/. Richtár Leonard vykonával úrad v rokoch 1380, 1382, 1396 a 1397 /sú to iba dnes nám známe roky, takže ich mohlo byť viac/ a je zaujímavé, že žil v čase, keď v Taliansku pôsobil jeho slávny menovec Leonardo da Vinci.

HISTORICKÁ PERLIČKA

VAVRINEC ZLATNÍK, ČIŽE TROJJAZYČNOSŤ V PRAXI

Jeden z rekordmanov v počte zastávaných úradov richtára, Vavrinec Aurifaber, je krásnym príkladom, ako citlivo sa dal riešiť kontakt medzi národnosťami, žijúcimi v jeho čase v Košiciach. Aurifaber úradoval v rokoch 1556, 1560 a 61, 1565 až 68, 1570 a 71, 1573 a 74, 1578, 1582 a 1586. Richtárom bol teda celkom pätnásťkrát v časovom rozmedzí tridsiatich rokov. V tých časoch sa úradné zápisy zaznamenávali v latinčine a nemčine, no začala sa presadzovať už aj písaná maďarčina. Meno Aurifaber znamená po latinsky zlatníka /je celkom možné, že remeselníkom-zlatníkom aj bol/. Na latinsky písaných listinách nájdeme jeho meno písané ako Laurentius Aurifaber, na nemeckých však ako Laurent Goldschmidt a na maďarských ako Lóránt Eötvös. Nech to má každý po svojom! Keby vtedy existovala spisovná slovenčina, určite by sa písal aj ako Vavrinec Zlatník.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 3. 8. 2001
Text a reprodukcie Jozef Duchoň