Pozornosti návštevníkov košického Bankova, ktorí sem zavítajú za občerstvením či oddychom, určite neunikne pekne vynovená kaplnka pri konečnej zastávke autobusu mestskej dopravy. Tí, ktorí sa z Bankova vydajú po Starej spišskej ceste smerom na Alpinku, od rázcestia na ostrej zákrute po necelých 400 metroch uvidia ďalšiu kaplnku, ktorá stojí opustená v tieni vysokých stromov vľavo nad cestou. Kto sa zamyslí nad príčinou a časom ich vzniku asi predpokladá, že prvé sakrálne objekty na Bankove a v jeho blízkom okolí vybudovali naši predkovia už v dávnej minulosti. Pokúsim sa teda priblížiť ich zabudnutú históriu a na základe niekoľkoročného výskumu bližšie objasniť okolnosti, za akých vznikali.
Už od nepamäti viedla z Košíc vozová cesta na Spiš, od severozápadného cípu intravilánu mesta, stúpajúc smerom k bankovským lesom pomedzi kalváriu a cintorín sv. Rozálie. V 40. rokoch 19. storočia po vybudovaní novej vozovej obchodnej cesty vedúcej na Spiš cez Čermeľské údolie, dostala vozovka medzi kalváriou a Rozáliou pomenovanie Stará spišská cesta. Bankovskí výletníci a pocestní smerujúci na Spiš touto cestou, mohli rozjímať už pri malej kaplnke Nanebovstúpenia Krista Pána stojacej ešte pri mestských záhradách tam, kde zo Spišskej cesty vpravo odbočovala cestička k cintorínu sv. Rozálie.
Kaplnku postavili v roku 1830, aby pripomínala, že na tomto mieste zomrela posledná obeť vtedajšej morovej epidémie. Ešte pred 2. svetovou vojnou sa na Zelený štvrtok pred Veľkou nocou konali k tejto kaplnke púte veriacich. Sprievod viedol z Dómu sv. Alžbety aj za veľkej účasti ľudu z vidieka. Kaplnka stojí dodnes na rázcestí Starej spišskej cesty a Sládkovičovej ulice s po rokoch chátrania bola vnedávnej minulosti pekne obnovená.
Asi 1250 metrov vyššie, vpravo nad cestou vedúcou kedysi hore na Bankov popod Červený breh (383 m), pri ktorej kedysi tiekol dnes už zaniknutý potôčik Čorgov, stojí dodnes kríž, na niektorých vojenských mapách označovaný ako Čierny kríž (301 m).
Severne nad ním asi 500 metrov ďalej, na lúčnatom svahu Červeného brehu stál pekný kamenný Červený kríž (361 m). Meno brehu a následne aj kríža bolo odvodené od červenkastej farby magnezitu, horniny tvoriacej tento kpec, na východnom svahu ktorého ktorého boli už od 16. storočia vinice dominikánov. K tomuto krížu a ďalej na Bankov sa chodilo aj poľnou cestou, ktorá hneď za areálom cintorína sv. Rozálie odbočila zo Starej spišskej cesty vpravo hore traverzujúc svah Červeného brehu. Kúsok poniže Červeného kríža stál osamelý vysoký topoľ, pod ktorým vyvieral výdatný prameň, často využívaný pocestnými. Od Červeného kríža viedla poľná cesta ďalej po lúčnatej stráni, kde sa po dobrom kilometri na najvyššom bode v sedle Bankova opäť spojila so Starou spišskou cestou.
O vznik oboch krížov sa pričinil košický zeman, náruživý poľnohospodár a propagátor záhradníctva Alexander Gleviczky (1827 - 1902). Ten si v týchto miestach na južných svahoch Bankova vo výške 376 metrov zriadil začiatkom 60. rokov 19. storočia svoje vzorové hospodárstvo a majer aj s obytnými budovami. Bol síce veriacim katolíkom, no jeho bližšie pohnútky k postaveniu oboch krížov sú už dnes neznáme. Po roku 1880 jeho majer viackrát zmenil majiteľov. Bol ním aj mestský radca Július Éder (1846 - 1911), ktorého spoločník Ján Novák spolu so svojou manželkou Máriou, rod. Klemovou v roku 1910 obnovili chátrajúci Čierny kríž. Na tom mieste postavili nový masívny betónový kríž s liatinovým korpusom Krista, ktorý poškodený dodnes smutne stojí vpravo na vyvýšenine nad bankovskou účelovou komunikáciou.
V roku 1909 sa na Bankove postupne začalo s povrchovou ťažbou magnezitu, ktorá mala na osud Červeného kríža neblahé následky, lebo ho časom pohltil rozrastajúci sa areál bane. Začiatkom 50-tych rokov bola Stará spišská cesta v úseku nad Čiernym krížom až po Horný Bankov prerušená a v tých miestach sa vybudovali banské zariadenia a postupne vytvárali banské hlušiny. Tam, kde stál kedysi Červený kríž, zmizla aj celá hora a miesto nej tu zíva iba hlboký kráter opusteného magnezitového lomu.
Pozostatky základov bývalého Glevitzkého majera, ktorého objekty slúžili ešte v 50-tych rokoch ako salaš pre ovce, môže nájsť pozorný výletník v blízkosti Horného Bankova ešte aj dnes, neďaleko poľnej cesty vedúcej do týchto miest od jazdeckého areálu na Popradskej ulici. Zanikli cirkevné sprievody levočských a bankovských pútí, zanikla aj krása južných strání Bankova. Z dvoch krížov, ktoré boli desaťročia oporou duše a smerovania pocestných, ostal iba jeden, ktorý nám uprostred chátrajúcich banských zariadení pripomenie niekdajšiu trasu Sterj spišskej cesty.
Bankovské lesy a vinice pod nimi sa v archívnych listinách spomínajú prvýkrát v roku 1553. Povesť, viažúca sa k liečivej sile tunajších prameňov, ktoré vraj vyliečili zrak občanovi menom Bankó, siaha do 30-tych rokov 17. storočia. Aj vtedy však bola táto lokalita ešte iba neobývaným a málo navštevovaným lesom. Najstaršie podložené správy o využívaní prameňov Bankova na kúpeľné účely sú z roku 1703. Chýr o liečivých účinkoch bankovských sírnato-železitých prameňov zmenil toto miesto nad Košicami na veľmi často navštevované kúpele. Aj pocestní smerujúci cez Bankov sa tu zvykli vykúpať a občerstviť.
V 2. polovici 18. storočia sa pod vplyvom osvietenského učenia romantizmu hlásal návrat k prírode ako podmienka duševného rozvoja človeka. Tento módny trend, ku ktorému sa hlásili aj košickí mešťania, spôsobil premenu Bankova na jedno z najstarších výletných miest okolia Košíc. Myslelo sa aj na duševné potreby a náboženské cítenie kúpeľných hostí a nedeľných výletníkov. Mestská rada preto po predchádajúcom súhlase jágerského biskupa Karola Esterházyho (1725 - 1799) rozhodla, aby sa tu nad jedným výdatným prameňom vo výške 360 metrov postavila murovaná kaplnka. Za jej vznik však vďačíme predovšetkým košickým jezuitom. Zvon sv. Donáta pre túto kaplnku vysvetil biskup Esterházy 30. mája 1765 a samotnú novú kaplnku za veľkej účasti veriaich vysvätil na počesť Sv. Kríža košický farár Michal Berecz 11. júna tohto istého roku.
Kanonická vizitácia z roku 1771 uvádza túto kaplnku na zozname riadne fungujúcich svätostánkov. Bola to malá pevná stavba, vo vnútri s oltárom a lavicami pozdĺž bočných bočných stien.
V roku 1781 nechalo mesto spravujúce kúpele vedľa kaplnky postaviť väčší ubytovací hostinec s možnosťou letného bývania. Návštevníci hostinca však zakrátko zneuctili blízku kaplnku a preto mestská rada vydala pre tamojších krčmárov záväzné pokyny, ktoré okrem iných poviiností stanovili aj potrebu dozerať na kaplnku, chrániť ju pred výtržníkmi, starať sa o udržiavanie jej oltáru, sôch a svietnikov. Keď sa tým zamedzilo ďalším neprístojnostiam, rada mesta požiadala 19. júna 1783 jágerského biskupa Karola Esterházyho o jej opätovné vystätenie, ktorý to následne aj s s košickým správncom farnosti Adamom Oroszom vykonal. Od toho času sa v kaplnke konali sväté omše v letných sezónach nielen v nedeľu a počas sviatkov, ale kvôli tunajším pacientom a pocestným aj vo všedné dni.
Keď však chemické rozbory vody bankovských prameňov, ktoré v roku 1795 uskutočnil mestský fyzikus Jozef Kis - Vitzay (1746 - 1810), preukázali ich slabé liečivé účinky, začína sa Bankov postupne meniť iba na obľúbené vychádzkové miesto. V kaplnke Sv. Kríža sa preto opäť konajú omše iba v nedeľu a vo sviatky. Zvlásť v rokoch 1815 - 1821 sa o kaplnku a celkový vzhľad Bankova vzorne staral jeho vtedajší nájomca, mestský lekár Fridrich Sihulszky (1785-1849).
Po čiastočnom úpadku v 40-tych rokoch nastáva opätovné vzkriesenie Bankova ako výletného miesta po roku 1854, kedy pod vedením baróna Jozefa Horvátha (1810 - 1866) vznikol Bankovský okrášľovací spolok. Ten mal veľkolepé plány a na jeho podnet vypracoval architekt Michal Répászky (1833-1909) v roku 1866 územný plán rozvoja letoviska na Bankove. Ten okrem zriadenia nových parkových chodníkov, štyroch fontán, umelého bazéna a rozhľadne, rátal aj s postavením 13 súkromných letohrádkov, nového hotela a veľkej kaplnky - kostolíka, už v priestoroch dnešného Horného Bankova. Prerto aj pôvodný plán nového hotela, ktorý postavili na mieste predošlého hostica v rokoch 1867-1869 nerátal so zachovaním kaplnky Sv. Kríža v týchto miestach.
Po zvážení reálnych finančným možností sa tak rozsiahlu výstavbu kúpeľov, však bolo nakoniec rozhonuté kaplnku ponechať a pojať ju do strednej, spojovacej časti hotela. Po rekonštrukcii v roku 1867 bola kaplnka opäť vysvetená pre potreby veriacich.
Nasledujúcih viac ako 30 rokov sa tu 29. júna na sviatok apoštolov Petra a Pavla sa konali sväté omše pre veriacich smerujúcich cez Bankov na púť do Levoče. Bolo tu aj veľa pútnikov z vidieka a preto kňaz prednášal svoju kázeň v slovenčine, čo v tých časoch nebolo v Košiciach bežné. Po roku 1903, keď na dnešnom Hornom Bankove postavili novú kaplnku Blahoslavenej Panny Márie, sa v kaplnke Sv. Kríža umiestnenej v priestoroch hotela pobožnosti slúžiť prestali.
V súvislosti s rekonštrukciou hotela v roku 1935 mesto na svoje náklady obnovilo aj starú kaplnku Sv. Kríža. O jej zariadenie, sochy a obrazy sa postarali veriaci. Zvlášť treba vyzdvihnúť súdneho zriadenca Imricha Sikorszkého, obuvníka Jána Šimi (+ 1938), vdovu Máriu Strakovú (1861 - 1942), rodiny Bernát a Glázer. Za veľkej účasti kaplnku vysvätil prepošt a správca košickej farmosti Barnabáš Tost (1876 - 1951). V slovenskej a maďarskej reči vyzdvihol význam tejto udalosti a poďakoval mestu a dobrodincom, že sa podarilo túto peknú kaplnku prinavrátiť jej pôvodnému účelu.
Od toho času sa tu po nedeliach opäť konali sväté omše, v čase vojny už nepravidelne, Kaplnka prestala definitívne existovať v roku 1949, keď v hoteli komunisti zriadili politickú školu a jej zariadenie bolo zlikvidované. Až rekonštrukcia hotela Bankov v polovici 90-tych rokov prinavrátila priestorom bývalej kaplnky dôstojný vzhľad, aj keď už nie cirkevného charakteru.
Asi 800 metrov západne od bankovského hotela, v zákrute nad mostom v nadmorskej výške 375 metrov stojí kaplnka sv. Jána Nepomuckého , ktorá mnohých náhodných návštevníkov Bankova iste prekvapí svojou nostalgickou krásou a záhadnosťou. Rúškom tajomstva je zahalený aj výdatný prameň dobrej vody, vytekajúci zo svahu pod kaplnkou. Niekoľkoročným zoskupovaním mnohých drobných, neraz aj náhodných poznatkov roztrúsených v archívnych záznamoch, matrikách, či iných cenných dokumentoch a poznaním ich vzájomných súvislostí, sa pokúsim poodhaliť najstaršie dejiny toho pietneho miesta.
V roku 1852 založili košickí akcionári v Myslave železiarne a hutu Sv. Jána, ktorá pracovala do roku 1867 a ročne vyprodukovala až 840 ton kvalitného surového železa. Oblasťou ťažby rúd pre jej produkciu boli aj ložiská v lokalite Bankova, práve v okolí nášho prameňa. Otvory banských štôlní tu boli zreteľné ešte začiatkom 20. storočia, čo je naznačené aj vo vojenskej špeciálke reambulovanej v roku 1902. Oko skúseného pozorovateľa nájde stopy po baníckej činnosti nad kaplnkou a západne od nej ešte aj v súčasnosti.
Veľký milovník tohto miesta Ján Straka (1858-1934) vo svojej štúdii, uverejnenej v roku 1923 v Pútniku svätovojtešskom udáva, že sochu sv. Jána Nepomuckého nad prameňom, podľa ústnych tradícií pred viac ako 60 rokmi postavili tu pracujúci baníci ako svojho patróna. Pravdepodobnejšie než to, že sochu postavili kavečianski baníci, sa však zdajú iné skutočnosti. Mešťanostom Košíc v tom čase, konkrétne v rokoch 1850 - 1860 bol Ján Kloczko (1795 - 1872), príslušník významnej košickej rodiny slovenského pôvodu, ktorý bol v košickej rímsko-katolíckej matrike narodených pokrstený 14. 9. 1795 ako Ján Nepomuk Kloczko. Ten istý Kloczko bol aj v rokoch 1844 - 1866 prvým riaditeľom košickej sporiteľne, ktorá sa významnou mierou zaslúžila o vznik Jánovej huty v Myslave a tým aj o ťažbu železnej rudy v bankovských lesoch.
Brat Jána Kloczku Ignác (1796 - 1873), bol až do konca 60-tych rokov košickým lesmajstrom. V rokoch 1833 - 1840 vyhotovil prvý lesný hospodársky plán Košíc a teda dôverne zo svojej každodennej práce poznal všetky zákutia lesov Bankova. Otec oboch bratov bol už koncom 18. storočia banským inšpektorom erárnych baní v Zlatej Idke a jeho meno bolo taktiež Ján Nepomuk Kloczko. To všetko poukazuje na silné tradície kultu sv. Jána Nepomuckého v tejto rodine, ako aj na vzťahy k baníctvu.
Ignác Kloczko ako košický lesný radca bol aj aktívnym členom Bankovského okrášľovacieho spolku, kde sa zvlášť aktivizoval pri stavbe novej prístupovej komunikácie z Čermeľa a rekonštrukcii kúpeľov v rokoch 1864-1869. S istotou možno konštatovať, že prvú soch sv. Jána Nepomuckého nechal v týchto miestach osadiť niekedy začiatkom 50. rokov 19. storočia pri začiatku banskej ťažby nad dovtedy bezmenným bankovským prameňom práve Ignác Kloczko. Socha, ktorá stála isto nemálo peňazí, bola umiestnená na kamennom podstavci a bola chránená drevenou okrúhlou strieškou, pripevnenou na pevnom drevenom stĺpe.
Aby sa názov prameňa sv. Jána podľa sochy nad ním postavenej všeobecne rýchlo ujal, čo sa ja stalo, o to sa mohli pričiniť len vážené osobnosti, akými boli bratia Ján a Ignác Kloczkovci. Ako tretí sa o osadenie sochy zaslúžil aj gróf Ján Nepomuk Klobušický (1806 - 1874), ktorého veľkou láskou boli čermeľské a bankovské lesy. Ten ako prvý figuruje na listine zo 16. marca 1864, ktorou 80 vážených košických mešťanov, členov Bankovského okrášľovacieho spolku začalo zbierku na vybudovanie novej vozovej cesty na Bankov od hostinca Baránok. Okrem toho bol aj v jeho rodine zaužívaný zvyk stavať pamätné sakrálne symboly a sochy. Už v roku 1841 on sám nechal postaviť na jednom brale v Čermeli pamätný kríž, ktorému sa dlho hovorilo Klobušického z vďaky za to, že pri nešťastnom páde z koňa na tomto mieste sa mu nič nestalo.
Pravdepodobne jeho predkovia postavili v roku 1734 aj sochu sv. Jána Nepomuckého v blízkosti bývalého horného mestského mlyna a neskoršej Klobušického ulice, kde mala táto rodina svoje záhrady. Tát socha stála až do marca 1984 na Gorkého ulici a odstránili ju pri budovaní kruhového objazdu.
Je isté, že osadenie sochy sv. Jána Nepomuckého na Bankove i vznik názvu Prameň sv. Jána súvisí s tamojšou dávnou baníckou činnosťou, ako však z uvedeného vyplýva, baníci sa o to priamo nepričinili, ale boli to traja vážení košickí občania.
Dr. Ján Gašpar
Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické, číslo 5-6/2000.
