Nedostatok peňažnej hotovosti u kupcov a obchodníkov často viedol k obchodovaniu na úver. Úver bol všade jednou z podmienok čulejšieho obchodného ruchu. Obchodník bol veľa krát nútený predávať svoj tovar zákazníkom na úver na rozličných trhoch a jarmokoch. Bez úveru, ktorý mu poskytovali dodávatelia či kupujúci, by si totiž nemohol zaobstarať dostatočnú zásobu tovaru. Ďalšou okolnosťou, ktorá mala vplyv na rozšírenie obchodu úverom, bolo nebezpečenstvo pri doprave peňazí. Kupec nakupujúci za hranicami na úver prijímal tovar s úmyslom ho zaplatiť. Medzi predávajúcim a kupujúcim vládlo isté ovzdušie dôvery. Nezaplatením sa kupec, alebo obchodník pripravoval o kupeckú vieru u svojich dodávateľov a sám ochromoval svoju živnosť, event. sa vystavoval nebezpečiu súdneho stíhania.
Dlh bol poisťovaný dlžobným úpisom, alebo nejakým iným druhom právneho zaistenia, napríklad zápisom v mestských knihách, v obchodných knihách, alebo „schuld-briefom“, t.j. súkromným dlžobným úpisom. Samozrejme zápis v mestských knihách bol považovaný za najplatnejšie poistenie dlhu, pretože tu sa dlžník priznal k dlhu pred právnou inštitúciou, kde bol zápis vyhotovený. Ale najpoužívanejším spôsobom poistenia dlhu boli súkromné úpisy, nazývané „schuldbriefy“, kde sa nachádzal dlžníkov podpis, alebo aj pečať, no mnohokrát i podpisy svedkov a ich pečate. Nechýbali však prípady, keď „schuldbriefy“ boli vydávané aj bez svedkov. Veriteľ neraz dáva priam podmienku v dlžobnom úpise, že mu bude úver vyrovnaný „v medi alebo peniazoch“. Domáci aj zahraniční dodávatelia uprednostňovali meď a florény v zlate pred platbou v obyčajných minciach, alebo v inom tovare.
Pri spoločných a väčších nákupoch v niektorých mestách ručilo za dlžníkov mesto a vydávalo veriteľom dlžobné úpisy pod mestskou pečaťou. Inak tovar nakúpený na úver bol zaplatený pri novom nákupe tovaru, pokiaľ neboli dohodnuté iné podmienky platenia. Tieto pravidlá vládli predovšetkým na vnútorných trhoch, ale boli obvyklé aj v zahraničnom styku a mali platnosť akéhosi nepísaného obchodného zákona. Obchodníci a kupci uzavierali na trhoch obchody a vybavovali staré pohľadávky. Pri väčších obratoch a úveroch bolo splácanie rozvrhnuté na jednotlivé trhy a to na rôzne miesta. Treba dodať, že dlhy za tovar sa neúročili.
Vedľa skutočného úveru za účelom nákupu tovaru boli uzavierané rôzne pôžičky na úrok, pričom išlo o to, aby bol chránený súkromný majetok.
Aj keď sa vžili isté pravidlá pri úhrade úverových položiek, zásadou bolo vybavovať spory v priateľskom duchu a neporušovať ovzdušie obchodnej dôvery. Aj keď v tom čase išlo o pohľadávky malé, často nepresahujúce 100 zl., nebolo ľahké dostať peniaze za tovar predaný úverom. Ustáleným zvykom uhrádzať menšiu či väčšiu sumu medzi kupcami bolo „do 14 dní“. Neraz bolo treba používať prostriedky, aby dlžník bol donútený platiť. Spravidla sa najprv rozlične dohováralo a keď to neviedlo k cieľu, siahalo sa k násiliu, k tzv. obstávkam, ktoré postihovali tovar krajanov príslušného dlžníka, alebo sa týmito obstávkami aspoň hrozilo. Obstávka niesla so sebou zabavenie tovaru. Po vyplatení bola obstávka prepustená a zabavený tovar vrátený. Ak dlžný kupec zomrel, veritelia sa mohli domáhať svojich pohľadávok exekučne, kde pred právom riadne priznali dlžníkove meno a preukázali svoju pohľadávku.
Mgr. Uršula Ambrušová, Východoslovenské múzeum v Košiciach
(Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické, číslo 2/2000)
