V dnešnom článku si priblížime osud významnej košickej divadelno-kaviarenskej stavby, ktorá bola dostavaná práve pred 230. rokmi (1790) a popri Kaplnke sv. Michala a Dómu sv. Alžbety tvorila architektonickú podobu tzv. mestskej insuly - ostrovčeka, ktorú vytváral rozdvojený potok tečúci cez Hlavnú ulicu.

Košické divadlo má svojho predchodcu, ktorého nahradilo koncom 19. storočia. Pôvodná divadelno-kaviarenská budova bola v minulosti ozajstným strediskom košického kultúrneho života. Ale pekne po poriadku...

Na jednom z najreprezentatívnejších miest v Košiciach, uprostred Hlavnej ulice vyrástla v priebehu 14. storočia mestská radnica. O jej osude je málo zmienok, nepoznáme ani jej presnú podobu a svojmu účelu slúžila len do konca 16. storočia. Z priebehu 17. storočia sú zápisy o tom, že tu bol sklad vojska a dlhé roky budova chátrala. Mestská rada bola rozhodnutá radnicu zbúrať začiatkom 18. storočia, nakoniec ju však ponechali, zrekonštruovali a v jej vynovených priestoroch zriadili prvú košickú kaviareň.

Na Mariniho pláne z roku 1781 je stavba zaznačená ešte ako Alte Rathhaus (stará radnica), ale na Svajczerovom pláne z obdobia 1784 – 1786 už ako Domus Caffearia (kaviarenský dom). Kaviareň v budove však fungovala podstatne skôr, už v roku 1756.

V Korabinského lexikóne z roku 1786 sa opisuje ako kaviareň, kde sa organizujú aj plesy a bály, čo svedčí o jej rozlohe. Stáročná budova však už nevyhovovala a mesto s ňou malo iné plány. V roku 1786 inicioval gróf Vojtech Sztáray aktivitu v snahe postaviť nový stánok pre stále divadlo práve na tomto mieste.

Čermeľské údolie sa tiahne od Košíc na severozápad v dĺžke približne 16 750 metrov od lúky nad Černiskou skalou (jeden z prameňov Čermeľského potoka) po vyústenie doliny pod Bornemiszovou úvraťou (dnes ul. Za štadiónom). Dolinou preteká Čermeľský potok, ktorý vzniká sútokom Černiského a Bieleho potoka. Čermeľské údolie a horské hrebene, ktoré ho obklopujú, ležia v teplej vrchovinnej oblasti, porast tvoria zmiešané bukové a jedľové lesy, v nižších polohách rastie dub a hrab. Pre túto oblasť je charakteristické živočíšstvo kultúrnej stepi a lesa. Z vyšších živočíchov tu žije najmä zajac poľný, hraboše, kuna skalná, syseľ, tchor plavý, veverička, líška, jazvec, lasica, srnčia a jelenia zver, diviaky, rys i divá mačka. Z dravých vtákov je hojný myšiak hôrny, jastrab, kaňa a rôzne sovy.

Počiatky osídlenia Čermeľského údolia siahajú do čias osídlenia Košickej kotliny. Človek tu žil už v staršej dobe kamennej – paleolite. Z obdobia neolitu bolo v tejto oblasti nájdené sídlisko bukovohorskej a potiskej kultúry. V mladšej dobe železnej bolo územie osídlené Keltmi, v 7. a 8. storočí Avarmi a od 9. stor. už aj Slovanmi, neskôr Maďarmi.

V 13. storočí, po tatárskom vpáde (1241), povolal uhorský kráľ Belo IV. do trhovej osady Košice flandersko-dolnosaských kolonistov. Dvaja z nich, Samphleben a Obl, občania nižných Košíc, dostali od zmieneného kráľa v roku 1261 osobitnú donáciu na územie Vyšných Košíc (Superior Kassa) – t. j. územie Hradovej, medzi Hornádom a Čermeľom. Stali sa tak dedičnými pánmi tohto územia a ročne platili kráľovi daň.

MOST CEZ MLYNSKÝ NÁHON,

čiže kúpeľné Post scriptum

V poslednom zo série článkov o kúpeľoch na mestskej lúke bolo spomenuté, že do kúpeľov sa sprvoti chodievalo priamo cez budovu stredného mlyna, ale že neskôr tu postavili osobitný most cez Mlynský náhon. Depozit Východoslovenského múzea skrýva plán tohto mosta, ktorý v júli roku 1831 vypracoval Jozef Belágh a keďže to nebolo dielo nijako obzvlášť náročné, postavili ho pravdepodobne ešte v tom istom roku. Tento Belághov plán je v pomerne zlom stave, takže ho v minulosti podlepili kresliacim kartónom, na ktorý ešte nalepili vtedajší múzejný plagát. Nepoznáme teda zadnú stranu výkresu, kde bývajú poznámky a dobové úradné čísla. Zato si na podlepenom plagáte môžeme prečítať, kedy boli za monarchie v múzeu návštevné hodiny, že v utorok, stredu, sobotu a nedeľu bol vstup do múzea zdarma /!/, a že zavreté mali na Veľký piatok, na Sviatok Nanebovstúpenia Pána, na Sviatok svätého Štefana kráľa, 6. októbra a počas Vianoc tri dni. Vráťme sa však k obsahu výkresu.

Časť štvrtá: Posledný projekt a nenápadný koniec

Posledný plán košických mestských kúpeľov vznikol iba desať rokov po ich sprevádzkovaní a tak, ako ostatné nerealizované projekty ich prestavby, dokladuje stálu nespokojnosť mesta s týmto zariadením. Neustále akoby sa snažilo vytvoriť tu na mestskej lúke veľkolepejší oddychový areál, zároveň však akoby sa nevedelo rozhodnúť, ako konkrétne. Pokiaľ tu Bellágh i Willetz navrhovali rozsiahle prístavby zábavných zariadení, autor návrhu z roku 1833 sa zameral hlavne na úpravy vnútornej dispozície kúpeľov, zjednodušenie a spríjemnenie ich technickej prevádzky. Rovnako, ako jeho predchodcovia, však bol presvedčený o nutnosti uzavrieť areál dostavbou štvrtého krídla.

ANONYMNÝ PLÁN Z ROKU 1833

Časovo najmladším v múzeu deponovaným výkresom bývalých košických mestských kúpeľov je práca dnes neznámeho autora, ktorú vieme datovať iba podľa prideleného úradného čísla 1553 An.1833. Nie je to číslo stavebnej direkcie, a bežné úradné pečiatky a poznámky na ňom tiež nie sú, takže tento projekt nikdy neprešiel oficiálnym schvaľovaním. Tak, ako iné podobné dokumenty, bol vypracovaný, aby nakoniec zapadal prachom v archíve, pretože buď sa radným pánom nepáčil, alebo nebolo peňazí na jeho realizáciu.

Časť tretia: Belághov výkres z roku 1825

Plán, ktorému sa budeme venovať dnes, a ktorý by sme mohli nazvať aj "tretím Belághovým výkresom" je spomedzi zachovaných grafických dokladov o mestských kúpeľoch najpodrobnejší a prináša najviac detailov. Okrem samotných kúpeľov podáva svedectvo aj o starej budove Stredného mlyna a ďalších vodou poháňaných výrobných zariadeniach závislých od neho. Belágh spracovával tento plán už v čase, keď kúpeľná budova stála a dôvodom, prečo ho mesto u neho objednalo, bola opäť možná dostavba kúpeľného areálu. Dostavba však nakoniec opäť nebola realizovaná a výkres skončil bez úradného schválenia v mestskom archíve pod číslom 941/825, vďaka čomu vieme, že bol s najväčšou pravdepodobnosťou vypracovaný v roku 1825. Belágh ho totiž napodiv nedatoval!

ORÚROVANÁ MAŠTAĽ

Časť druhá - plány z rokov 1821 a 1823

PRÍLIŠ VEĽKORYSÝ KONCEPT

Plán mestských kúpeľov, ktorý vypracoval Belágh v máji 1821, nebol jeho výlučným "kšeftom", ale podieľal sa na ňom aj akýsi jeho žiak, ktorého meno sa začínalo písmenami Ka.... Dokladuje to dodatočná nemecky písaná poznámka na rube výkresu veľkého 60 krát 85,6 centimetra a podlepeného bielym plátnom. Plán má nadpis Plan A Nro. 1 Den von der Kg. Frey Stadt Kaschau angetragenen Badzellen und obzu gehörigen Bequemlichkeiten, čiže po slovensky Plán kúpeľov prevádzkovaných slobodným kráľovským mestom Košice a k nim príslušné zariadenia.

Na pláne, vypracovanom v merítku 1:144, sú navrhnuté kúpele prízemnou štvorkrídlovou stavbou s uzavretým dvorom, pri nich však stoja ďalšie tri nezávislé objekty. Hlavná kúpeľná budova je kreslená tak, že je jasná aj jej poloha voči mlynskému náhonu a len tak mimochodom tu Belágh nezabudol zakresliť aj areál brusiarne, ktorá bola kúpeľnému areálu najbližším susedom. Stredný mlyn, ktorý stál na opačnej strane náhonu, priamo oproti brusiarni, tu však už nie je zakreslený.

Pohľad do dejín mestskej čistotnosti

Medzi množstvom polozabudnutých starých výkresov deponovaných vo Východoslovenskom múzeu je aj celý rad plánov verejných mestských kúpeľov. Vznikli v pomerne krátkom období, v rokoch 1820, 1821, 1823 a 1825, a ich autorom je nám už známy Jozef Belágh. Navyše je tu ešte jeden plán neznámeho autora z roku 1833. Také množstvo projektovej dokumentácie kvôli jedinej, neveľmi významnej verejnej stavbe je pozoruhodné, a svedčí o tom, že v meste sa zdĺhavo a komplikovane rozhodovali, kým k výstavbe nových verejných kúpeľov pristúpili, a aj potom sa ešte viackrát uvažovalo o ich prestavbe. O kúpeľoch postavených na mestskej lúke a o kúpaní Košičanov v minulosti bude nasledujúci seriál.

ŽABIE KÚPELE

Kupci sprostredkovávali výmenu výrobkov medzi producentmi a spotrebiteľmi. Rozoznávali sa na maloobchodníkov, čiže kramárov, obchodníkov, čiže kupcov, ktorí obchodovali s viacerými článkami a mali tovar vo väčšom množstve, a konečne veľkoobchodníkov, ktorí mávali veľké množstvá tovaru na sklade a predávali len vo veľkom, zväčša obchodníkom. Z nich cechy tvorili kramári, výnimočne aj obchodníci. Hoci si remeselníci sami predávali svoje výrobky, aj tak ešte ostávalo dosť článkov, ktoré v mieste nevyrábali a ktorých odpredaj vykonával obchod. boli to hlavne potraviny ( okrem mäsa a pečiva), koreniny, početné domáce a hospodárske potreby. Obchod vykonávali miestni, cezpoľní a cudzozemskí obchodníci - kupci.

Odsek z košického privilégia z roku 1347 hovorí, že: vozy, ktoré išli s tovarom nahor, alebo nadol, mali dôjsť do Košíc, a tak ako i prv zúčastniť sa každodenného trhu.

Vzhľadom na spoznané zámery v listine 1347 treba vychádzať z toho, že Košice nevlastnili dovtedy také privilégium, ktoré by im bolo v otázke práva skladu zaručovalo niečo viac a precíznejšie. V tomto privilégiu sa ešte nekonkretizuje čas povinnej účasti na trhu (deň či viac dní). Rovnako v ňom ešte chýbajú sankcie za nedodržanie príkazu. Všetky tieto "klasické prvky" skladového privilégia na západný spôsob zabezpečila Košiciam až listina z roku 1361, už celá venovaná len právu skladu.

Na hospodárskom rozvoji miest sa vo významnej miere podieľal obchod. Z východoslovenských miest sa v období vrcholného feudalizmu na prvé miesto vypracovali Košice, ktoré mali centrálne postavenie v tranzitnom obchode. Košiciam pripadla úloha sprostredkovateľa v širokej a pevne organizovanej sieti vzťahov, ktoré spájali ekonomiku jednotlivých orgánov, predovšetkým v smere sever - juh.

Neboli to však len faktory geografického rázu, ktoré determinovali túto skutočnosť, ale predovšetkým faktory demografického, hospodárskeho a mocensko - politického charakteru. V roku 1325 získali Košice potvrdenie svojich mestských privilégií a čoskoro sa stali strediskom rozvinutého miestneho trhu, ktorý vytvoril základňu pre realizáciu ich diaľkového obchodu. V roku 1361 získalo mesto právo skladu a odvtedy Košice existovali ako generálny sklad tovaru, čím prevýšili ostatné východoslovenské mestá, napr. Levoču, Bardejov, ktoré mali len čiastkové právo skladu. Pre obchodný rozvoj Košíc boli dôležité i obchodné zmluvy s Krakovom, uzavreté v priebehu 14. storočia. Košice boli aj sídlom hlavného tridsiatkového úradu, ktorého pobočky ležali na hlavných obchodných cestách.

V colných kupeckých listinách od roku 1255 sa objavujú údaje o veľkých kupeckých vozoch zvaných "maža". Pôvod slova nie je celkom jednoznačný. Predpokladá sa súvis s latinským slovom "massa" čiže hromada, spústa, cez juhoslovanské prostredníctvo, kde maža znamená batožinu kupca privesenú o bok koňa alebo tovar na voze, prípadne veľký batoh, vrece. No aj na Ukrajine nazývali "maža" volský povoz, s ktorým sedliaci vozili obilie, soľ a ryby.

Pozoruhodné objasnenie obsahuje košická listina z roku 134, ktorá k veľkým kupeckým vozom počíta nielen "mažu" ale aj vozy spútané resp. zviazané. Podľa toho sa dá súdiť, že voz "maža" už nebolo treba pútať, že mali hotový vrch, do ktorého sa baly alebo sudy vložili a uzavreli. Naproti tomu "spútaný voz" bol nekrytý doskový voz, kde ukladaný tovar sa upevňoval povrazmi k doskám voza a nakoniec sa celý prikryl nepremokavou plachtou, ktorá sa zasa pevne zviazala.

Na veľkých vozoch "maža" sa dopravovali diaľkové tovary značnej ceny ako solené ryby, hovädzie kože, víno, med, baly látok atď.

Kupecký transport po suchej zemi sa vyvíjal od 12. storočia. Od roku 1248 sú všeobecne známe viaceré "kráľovské cesty". Kráľovské boli preto, že na nich kráľ zaručoval slobodu a bezpečnosť všetkým cestujúcim prostredníctvom svojich stráží. Jednak rozostavených po ceste, jednak rozmiestnených po hradoch s vynikajúcim rozhľadom po širokom okolí, eventuálne aj priamo ochranným sprievodom po ceste. Stráže mali zároveň na starosti zábezpeku hraníc proti vojenskému vpádu.

Kvôli polohe výhodnejšej proti prepadom kupeckej karavány a vhodnejšej na vyhnutie sa zaplavovaným miestam, mokrinám, slabým dedinským mostom a obťažovaniu feudálmi a ich poddanými, uberali sa ťažké kupecké fúry po výšinných cestách. Tie viedli obyčajne čistinami po vrcholoch a horských hrebeňoch. Šli teda po rozvodniach a tvorili často i hranicu katastrov obcí. Tie ležali mimo výšinných miest v údoliach. Ukazuje sa, že to bol všeobecný jav doby. Jedným z dôležitých zreteľov pri trase kupeckej cesty v stredoveku bola možnosť napásť ťažný a hnaný dobytok počas odpočinku, vyrúbať drevo na prípravu jedla, ohrev a nočnú vatru, dôležitú na odplašenie dravcov od stáda. Tieto možnosti bývali kedysi tak významné, že rozhodovali aj o termíne vypravenia sa s tovarom na ďalekú cestu. Avšak rovnako sa trasa kupeckej cesty vyhýbala aj neprehľadným veľkým lesom, aby kupci neboli zaskočení zbojníkmi. Nechýbali ani údaje, že kvôli lepšej obrane tiahli kupecké vozy hromadne, akoby v karavánach. Nepochybne nie bez zbraní.

Nedostatok peňažnej hotovosti u kupcov a obchodníkov často viedol k obchodovaniu na úver. Úver bol všade jednou z podmienok čulejšieho obchodného ruchu. Obchodník bol veľa krát nútený predávať svoj tovar zákazníkom na úver na rozličných trhoch a jarmokoch. Bez úveru, ktorý mu poskytovali dodávatelia či kupujúci, by si totiž nemohol zaobstarať dostatočnú zásobu tovaru. Ďalšou okolnosťou, ktorá mala vplyv na rozšírenie obchodu úverom, bolo nebezpečenstvo pri doprave peňazí. Kupec nakupujúci za hranicami na úver prijímal tovar s úmyslom ho zaplatiť. Medzi predávajúcim a kupujúcim vládlo isté ovzdušie dôvery. Nezaplatením sa kupec, alebo obchodník pripravoval o kupeckú vieru u svojich dodávateľov a sám ochromoval svoju živnosť, event. sa vystavoval nebezpečiu súdneho stíhania.

Dlh bol poisťovaný dlžobným úpisom, alebo nejakým iným druhom právneho zaistenia, napríklad zápisom v mestských knihách, v obchodných knihách, alebo „schuld-briefom“, t.j. súkromným dlžobným úpisom. Samozrejme zápis v mestských knihách bol považovaný za najplatnejšie poistenie dlhu, pretože tu sa dlžník priznal k dlhu pred právnou inštitúciou, kde bol zápis vyhotovený. Ale najpoužívanejším spôsobom poistenia dlhu boli súkromné úpisy, nazývané „schuldbriefy“, kde sa nachádzal dlžníkov podpis, alebo aj pečať, no mnohokrát i podpisy svedkov a ich pečate. Nechýbali však prípady, keď „schuldbriefy“ boli vydávané aj bez svedkov. Veriteľ neraz dáva priam podmienku v dlžobnom úpise, že mu bude úver vyrovnaný „v medi alebo peniazoch“. Domáci aj zahraniční dodávatelia uprednostňovali meď a florény v zlate pred platbou v obyčajných minciach, alebo v inom tovare.

Košická sporiteľňa a počiatky peňažníctva

Prevratné zmeny v peňažníctve v polovici 19. storočia - zaužívanie papierových peňazí popri kovových minciach, založenie rakúskej národnej banky ( "ceduľovej" s výhradným právom vydávať bankovky), vydanie zmenkového zákona v roku 1840 a pod., boli dobrým základom rozvoja peňažných ústavov v druhej polovici 19. storočia. Vyvolávali ho aj potreby rozvíjajúceho sa obchodného a priemyselného podnikania, ktoré v mestách na dnešnom území Slovenska a teda aj v Košiciach, stroskotávali často aj na nedostatku finančných prostriedkov. Košickí obchodníci prostredníctvom svojho Grémia už v roku 1822 požiadali rakúsku národnú banku, aby zriadila v Košiciach filiálku v záujme uľahčenia rôznych peňažných transakcií, ale ich želanie sa stalo skutočnosťou až v roku 1879. A tak pre košického podnikateľa získať úver od viedenskej banky bolo takmer nepredstaviteľné aj preto, že privilegovaná rakúska národná banka neeskontovala zmenku podpísanú obchodníkom z Uhorska bez podpisu troch ručiteľov z Viedne, hoci by bolo išlo o solventného, spoľahlivého obchodníka.

Akcia zakladania filiálok iných viedenských peňažných ústavov na Slovensku nesiahala do Košíc, hoci ani v r. 1824 v Bratislave a v roku 1827 v Trnave, vo Zvolene a Nových Zámkoch založené filiálky Viedenskej prvej rakúskej sporiteľne neboli vlastne filiálkami v dnešnom ponímaní a v roku 1841 zanikli.

Do začiatku 70. rokov 19. storočia takmer všetky peňažné ústavy v mestách na Slovensku sa zakladali ako sporiteľne, teda s úmyslom pomáhať menej majetným vrstvám obyvateľstva bezpečne uložiť, zúročiť a rozmnožiť peňažný majetok, a tým podporiť u nich pracovitosť a sporenie. Pritom ich vznik si vynútili aj požiadavky na zabezpečenie úveru pre obchodníkov a remeselníkov, k čomu však potrebovali väčší kapitál. Preto volili formu účastinných spoločností.

Košice sú starým historickým mestom, ktoré so svojimi počiatkami siaha až do 13. storočia, a preto majú v oblasti lekárnictva dlhú a bohatú tradíciu.

V roku 1447 povýšil kráľ Ľudovít Veľký Košice na slobodné kráľovské mesto, čím sa začal ich rozkvet ako centra tranzitného obchodu. Tento hospodársky rozmach mal vplyv aj na rozvoj lekárenstva, keďže väčšina liekov, alebo ich komponentov sa privážala z cudziny.

Prvým doteraz známym lekárnikom bol v našom meste Ján Apothecarius, ktorá sa spomína v roku 1394. V tom čase pôsobili v Košiciach aj lekári, keďže tu už existovala nemocnica U svätého ducha.

Ďalšími údajmi disponujeme z 15. storočia, kedy medzi tunajšími lekárnikmi získal občianske právo ich kolega Robert Bruelle z Francúzskeho kráľovstva.

Na prelome 15. a 16. storočia bol majiteľom jednej lekárne bohatý mešťan Bartolomeus Czottan, na ktorého upomína oltárny obraz kaplnky sv. Mettercia v Dóme sv. Alžbety, na ktorom je zachytený lekárnik a jeho manželka v sprievode patrónov lekárov a lekárnikov - sv. Kosmasom a Daniánom.

Vznik mestskej lekárne