Kupecký transport po suchej zemi sa vyvíjal od 12. storočia. Od roku 1248 sú všeobecne známe viaceré "kráľovské cesty". Kráľovské boli preto, že na nich kráľ zaručoval slobodu a bezpečnosť všetkým cestujúcim prostredníctvom svojich stráží. Jednak rozostavených po ceste, jednak rozmiestnených po hradoch s vynikajúcim rozhľadom po širokom okolí, eventuálne aj priamo ochranným sprievodom po ceste. Stráže mali zároveň na starosti zábezpeku hraníc proti vojenskému vpádu.

Kvôli polohe výhodnejšej proti prepadom kupeckej karavány a vhodnejšej na vyhnutie sa zaplavovaným miestam, mokrinám, slabým dedinským mostom a obťažovaniu feudálmi a ich poddanými, uberali sa ťažké kupecké fúry po výšinných cestách. Tie viedli obyčajne čistinami po vrcholoch a horských hrebeňoch. Šli teda po rozvodniach a tvorili často i hranicu katastrov obcí. Tie ležali mimo výšinných miest v údoliach. Ukazuje sa, že to bol všeobecný jav doby. Jedným z dôležitých zreteľov pri trase kupeckej cesty v stredoveku bola možnosť napásť ťažný a hnaný dobytok počas odpočinku, vyrúbať drevo na prípravu jedla, ohrev a nočnú vatru, dôležitú na odplašenie dravcov od stáda. Tieto možnosti bývali kedysi tak významné, že rozhodovali aj o termíne vypravenia sa s tovarom na ďalekú cestu. Avšak rovnako sa trasa kupeckej cesty vyhýbala aj neprehľadným veľkým lesom, aby kupci neboli zaskočení zbojníkmi. Nechýbali ani údaje, že kvôli lepšej obrane tiahli kupecké vozy hromadne, akoby v karavánach. Nepochybne nie bez zbraní.

V časoch zvýšenej neistoty na verejných cestách si kupci vyžiadali vovpred od miest, kam smerovali, vyslať im na ochranu ozbrojený sprievod. Neraz pritom priamo udali, že útraty za vyslaných "drabanov" uhradia mestu sami. Neistota ciest bola výnimočne dôvodom aj k tomu, aby panovníka dal kupcom súhlas s nezachovaním predpísanej trasy. Tak napr. poľský kráľ dovolil v roku 1439 kupcom F. Beckovi a spol. výnimku v tom, že smeli medzi Košicami a Krakovom voliť takú trasu cesty, ktorú považovali za bezpečnú.

Okrem kráľovských ciest boli známe aj "veľké cesty". Prívlastok veľká nevyjadroval nevyhnutne právny charakter cesty. Označovali tak i väčšiu zemepanskú cestu bez práva jej verejného používania i lokálne spoje. Verejnosť cesty sa vyjadrovala výrazom "publica". Ale aj publika mohla mať len lokálny charakter. Pri verejných cestách lokálneho významu sa obvykle udáva ich smer len najbližšou susednou obcou. Pretože nie všetky verejné a všeobecné cesty boli zároveň aj kupecké, malo význam, keď panovník prikazoval kupcom používať len tie z nich, po ktorých sa tovar "nosil, viedol, alebo vozieval" podľa dávneho zvyku. Obrať, zraniť, alebo zabiť kupca na verejnej ceste sa v súdnych sporoch obzvlášť vyzdvihovalo, lebo bolo priťažujúcou okolnosťou pre previnilca. Riešenie takýchto prípadov, najmä keď šlo o cudzích kupcov, si obvykle vindikoval sám panovník.

Mgr. Uršula Ambrušová, Východoslovenské múzeum

Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické v auguste 1999.