V colných kupeckých listinách od roku 1255 sa objavujú údaje o veľkých kupeckých vozoch zvaných "maža". Pôvod slova nie je celkom jednoznačný. Predpokladá sa súvis s latinským slovom "massa" čiže hromada, spústa, cez juhoslovanské prostredníctvo, kde maža znamená batožinu kupca privesenú o bok koňa alebo tovar na voze, prípadne veľký batoh, vrece. No aj na Ukrajine nazývali "maža" volský povoz, s ktorým sedliaci vozili obilie, soľ a ryby.
Pozoruhodné objasnenie obsahuje košická listina z roku 134, ktorá k veľkým kupeckým vozom počíta nielen "mažu" ale aj vozy spútané resp. zviazané. Podľa toho sa dá súdiť, že voz "maža" už nebolo treba pútať, že mali hotový vrch, do ktorého sa baly alebo sudy vložili a uzavreli. Naproti tomu "spútaný voz" bol nekrytý doskový voz, kde ukladaný tovar sa upevňoval povrazmi k doskám voza a nakoniec sa celý prikryl nepremokavou plachtou, ktorá sa zasa pevne zviazala.
Na veľkých vozoch "maža" sa dopravovali diaľkové tovary značnej ceny ako solené ryby, hovädzie kože, víno, med, baly látok atď.
Medzi ťažké vozy typu "maža" tiež sa radí košický voz, doložený od počiatku 16. storočia. O "košickom voze" bezpečne vieme, že bol okutý železom. Nie je vylúčené, že ťažký "košický voz" ťahali pôvodne voly. Neskôr v 16. storočí už vozy s tovarom ťahali cez Karpatské hranice obyčajne kone. "Veľké vozy ", maže a či " košické fúry" boli výhradne len záležitosťou veľkého diaľkového obchodu. "Ľahšie a ľahké" resp. malé vozy slúžili kupcom na transport menších kvánt, alebo niektorého z lacnejších mäsových tovarov. Svojou špecializáciou boli známe "otvorené" vozy soľné a rybárske, potom vozy obilné a sladové, ďalej vozy na med, železo, olovo, cín, drevo, seno atď. O vozoch s požívatinami sa hovorí v colnej listine z roku 1288 ako o takých, čo denne zvykli dochádzať na trh. Je len prirodzené, že ľahšie, ľahké alebo menšie vozy boli rozmanitej veľkosti a výzoru, prispôsobené účelu a terénu kraja. Napriek značnej rozmanitosti stredných a ľahkých vozov sa ich mená v dokumentoch nevypisujú. Zachovali sa len mená niektorých typov, tak napr. názov ľahšieho voza "čelej". Doklady k vozu "čelej" sú zo 1. storočia a vyskytujú sa v súvise s dopravou dreva, uhlia, slamy a sena. Z toho sa usudzuje, že to bol malý a ľahký voz.
V jednej dobe s mažou, t.j. v druhej polovici 13. a 14. storočí sa vynárajú zmienky aj k ľahkému vozu "ojnica". Ojnicu používali kupci v medzinárodnom styku s Uhorskom a Pruskom. Podľa dokumentov o polovičnom oclení usudzujeme, že uniesla iba ak polovicu nákladu ako voz s riadnym oje, t.j. ako ťažký voz, zvaný rudaš. Ďalším typom, veľmi rozšíreným a obľúbeným po celej Európe bola " taliga" Ťahali ju aj sami ľudia. V uhorských kronikách sa tradoval aj názov tohto typu aj ako "voz kráľa Ladislava", preto, že taliga dosiahla najväčšieho rozšírenia práve v dobe Ladislava IV.
V Žigmundovej dobe sa vynárajú nové výrazy na označenie ďalších ľahkých vozov a to "koľa " a "koč". Koľu hojne používali v 16. a 17. storočí. Doklad z roku 1490 hovorí, že to bo "poľský" voz zvaný "legenska kola". Voz "koľa" sa považuje za predchodcu "koča" v miestnej doprave nákladu i ľudí. Písomné dokumenty z roku 1433 opisujú koč ako 4 kolesový voz ťahaný troma koňmi, pričom zadné kolesá mal omnoho väčšie ako predné, čo umožňovalo pohodlné cestovanie ba i spanie. Kráľ Matej vybadal prednosti koča a prikázal ho stavať masovo. Východoslovenské mestá používali koče na ďaleké cesty radných pánov, ale súčasne i na diaľkovú prepravu tovarov, ktoré sami sprevádzali. Posledným známym typom je luxusná odroda osobného voza "koč- hintov", Vystupoval síce v dokumentoch ako protiklad nákladných vozov, ale nie v kupeckom transporte ale ako záležitosť európskej noblesy.
Mgr. U. Ambrušová, Východoslovenské múzeum Košice
Tento článok bol uverejnený v magazíne Listy košické, číslo 1/2000.
