Po vzniku Československej republiky v roku 1918 muselo i umenie na Slovensku zaujať stanoviská k novým politickým a sociálnym realitám. Grafická tvorba nachádzala v tomto procese mnoho pozitívnych podnetov.
V Košiciach sa obroda voľnej a úžitkovej grafiky spája s Východoslovenským múzeom. Už v júli 1919 prikročilo k prípravám na svoju prvú výstavu, na ktorej sa mali Košice oboznámiť s českou grafickou tvorbou. Zámerom ďalších výstav bolo podnietiť domácich a v Košiciach pôsobiacich umelcov ku grafickému prejavu, a to v konfrontácii s dielami českých, moravských, slovenských, zakarpatských, neskoršie i zahraničných umelcov. Orientáciu na košických umelcov podporil i Klub priateľov umenia, ktorý vznikol pri múzeu. Múzeum poskytlo prístrešok aj súkromnej kresliarskej škole Eugena Króna (od 3. mája 1921), ktorá prispela k oživeniu záujmu o grafiku.
Litografia sa v tomto procese neobjavovala niekde na okraji. Predovšetkým jeden z protagonistov košickej moderny 20. rokov, grafik Eugen Krón, našiel v litografii techniku, ktorá zodpovedala jeho výtvarnému naturelu. V roku 1921 vytvoril cyklus 12 litografií Zo starých Košíc, ktorý s technickou brilantnosťou vecne zobrazuje architektonické pamiatky Košíc s atmosférou mestského života. Jeho ďalšie litografické cykly Život (1922), Tvorivý duch (1925) a Muž slnka (1927) predstavujú najzávažnejšiu časť jeho diela. Zosobňujú autorove kolektivistické vízie budúceho harmonického sveta a súčasne odrážajú jeho svetonázorovú orientáciu ľavicového intelektuála v dobe povojnových dezilúzií.
Litografia zaujala i maďarského exilového maliara Gejzu Schillera, ktorý v Košiciach pôsobil v 1. polovici 20. rokov, či košického maliara Konštantína Bauera, ktorý ňou vytvoril grafický list Matka s dieťaťom (1927).
Aktivita Krónovej školy i záujem o kameňotlač priviedol riaditeľa Východoslovenského múzea Jozefa Poláka k myšlienke vybudovať v múzeu litografickú dielňu. Po niekoľkých pokusoch obstarať potrebné zariadenie sa v roku 1923 myšlienky vzdal. Každá ďalšia potreba litografovania realizovala sa iba v priemyselnej kameňotlačiarni.
V 20. rokoch si niektoré väčšie tlačiarne zriaďovali litografické dielne. Komerčné využitie litografickej techniky však nadlho a suverénne ovládol kartonážny a litografický závod Hermes s technickým vedúcim A. Drimmerom. Produkcia podniku bola rozsiahla a pokryla najrozmanitejšie objednávky úžitkovej grafiky. Krátkotrvajúci rast počtu akciových spoločností po roku 1919 prejavil sa vo výrobe účastín (z nich uveďme podielový list Družstva Robotníckeho domu, 1922). Výroba drobnej merkantilnej tlače závisela od priania zákazníka a zriedka vynikla nápadom či myšlienkou. Výnimkou je vlastná účtenka (Indiánsky motív, 1924). Do pestrej palety litografickej produkcie podniku Hermes patrili aj nástenné kalendáre, obálky časopisov a kníh (Kalendár Slovenského ľudu, 1927) a mnoho ďalších. Autori týchto litografií zostávali zväčša neznámi a regrutovali sa z litografov podniku. Medzi nimi vynikal bratanec Eugena Króna Ladislav Krón.
Hermes obsiahol prakticky celú produkciu grafického plagátu na území mesta, a tá nebola v 20. rokoch malá. Spomeňme aspoň Krónov plagát uvádzajúci hru Karla Čapka RUR (1921) a jeho volebný plagát KSČ „Von s príživníkmi” (1926), ďalej plagát k výstave hasičskej výzbroje (1922), náborový plagát denníka Munkás (1925), vývesku družstva Jednota “Bojujte proti drahote” (1928). Hermes litografoval plagáty i pre výstavy múzea, a to buď podľa pôvodných predlôh vystavujúcich umelcov alebo z ich vlastných kresieb na kameni. Z ich autorov treba uviesť V. Šipoša (k výstave K. Kőváriho, 1920), agilného Króna (k výstave košických umelcov, 1923 a k výstave V. Nemessányiho-Kontulyho, 1927), A. Bortnyika (k vlastnej výstave, 1924), či Ľ. Čordáka (k fotografickej výstave 1931), a mnohých ďalších domácich alebo cudzích umelcov. V súhrne svojej činnosti sa tlačiareň Hermes zaslúžila o rozvoj litografie v Košiciach na profesionálnej úrovni.
V decembri 1931 Hermes zbankrotoval. Jeho faktickým nástupcom sa stala tlačiareň WIKO, ktorú založil Š. Walz a v roku 1934 prevzal J. Szebey (najprv na Murínskej 8, potom na Moldavskej 28). Litografická dielňa tlačiarne prevzala klientelu závodu Hermes a zachovala tiež jej skladbu. Z obrovského množstva drobných tlačí, z ktorých sa dnes zachoval nepatrný zlomok, presvitá snaha o remeselne zvládnuté grafické dielo. Svojimi podnetmi k dobrej úrovni plagátovej produkcie stále prispievalo Východoslovenské múzeum. V máji 1933 otvorilo cyklus výstav svetovej grafiky, do ktorého zahrnulo i grafiku českú (1937) a slovenskú (1938). Výstavy precizovali iniciatívu múzea na úseku slovenskej grafiky, sprostredkúvali jej kontakt so zahraničnými umelcami a výtvarnými tendenciami a uvádzali Košice do výtvarného povedomia. Tieto aspekty umocňovali plagáty, na tvorbe ktorých sa tak či onak podieľali slovenskí, českí a zahraniční umelci. (Ich autormi boli napríklad J. Jakoby, Ľ. Feld, A. Groszová, O. Berger, R. Berényi a ďalší). Z litografického ústavu WIKO vyšla celá škála plagátov v tematickom rozpätí od osláv výročia Gardského pluku až k protifašistickej manifestácii KSČ (oba 1938).
V tlačiarni začínal ako litograf Jozef Ilečko, ktorý po samostatnej výstave kresieb a akvarelov v roku 1932 litografoval plagáty k výstavám múzea (legionárska výstava, Estónska grafika, obe 1933, filmové plagáty (sovietsky film režiséra N. Ekka Cesta do života, 1933) a ďalšie.
Počas maďarskej okupácie v rokoch 1938-1945 zachoval podnik štruktúru litografickej produkcie, ale jej objem znateľne poklesol. Chýbali podnety Východoslovenského múzea, jeho výstav a stykov s umeleckým svetom, prejavila sa nápadná redukcia spolkového života a dôsledky fašizácie spoločnosti. Došlo aj k prestavbe podniku, ktorá z bežnej prevádzky vyradila litografiu a nahradila ju výkonnejším ofsetom. Éra úžitkovej litografie v Košiciach sa symbolicky zakončila na jar 1945, kedy Leo Gajdzica v podniku WIKO litografoval prvé poštové známky nového, oslobodeného Československa.
Helena Němcová
Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické.
