Po vzniku Československej republiky v roku 1918 muselo i umenie na Slovensku zaujať stanoviská k novým politickým a sociálnym realitám. Grafická tvorba nachádzala v tomto procese mnoho pozitívnych podnetov.

V Košiciach sa obroda voľnej a úžitkovej grafiky spája s Východoslovenským múzeom. Už v júli 1919 prikročilo k prípravám na svoju prvú výstavu, na ktorej sa mali Košice oboznámiť s českou grafickou tvorbou. Zámerom ďalších výstav bolo podnietiť domácich a v Košiciach pôsobiacich umelcov ku grafickému prejavu, a to v konfrontácii s dielami českých, moravských, slovenských, zakarpatských, neskoršie i zahraničných umelcov. Orientáciu na košických umelcov podporil i Klub priateľov umenia, ktorý vznikol pri múzeu. Múzeum poskytlo prístrešok aj súkromnej kresliarskej škole Eugena Króna (od 3. mája 1921), ktorá prispela k oživeniu záujmu o grafiku.

Litografia sa v tomto procese neobjavovala niekde na okraji. Predovšetkým jeden z protagonistov košickej moderny 20. rokov, grafik Eugen Krón, našiel v litografii techniku, ktorá zodpovedala jeho výtvarnému naturelu. V roku 1921 vytvoril cyklus 12 litografií Zo starých Košíc, ktorý s technickou brilantnosťou vecne zobrazuje architektonické pamiatky Košíc s atmosférou mestského života. Jeho ďalšie litografické cykly Život (1922), Tvorivý duch (1925) a Muž slnka (1927) predstavujú najzávažnejšiu časť jeho diela. Zosobňujú autorove kolektivistické vízie budúceho harmonického sveta a súčasne odrážajú jeho svetonázorovú orientáciu ľavicového intelektuála v dobe povojnových dezilúzií.

Rozvoj vied a umenia a prudký nárast informácií s výraznými demokratizačnými tendenciami viedol koncom 18., ale hlavne začiatkom 19. storočia k napredovaniu tlačiarskych a reprodukčných techník. Medzi nimi po celé 19. storočie, i neskôr, dominovala litografia, tlač z kameňa, vynájdená pražským rodákom Alojsom Senefelderon (1796). Popri priemyselnom využití ju začali rozvíjať ako pôvodnú umeleckú techniku významní európski umelci (Goya, Daumier, Toulouse-Lautrec).

V Košiciach sa s prvým využitím litografie stretávame v Ellingerovej tlačiarni nedlho po vydaní druhej Senefelderovej učebnice kameňotlače v roku 1821. Ale až v roku 1834 vytvoril mladý Ján Ellinger prvý litografovaný portrét. Ellingerovcom sa však kameňotlačiarsku koncesiu nepodarilo získať, dostal ju v rokoch 1833 - 1834 majiteľ druhej košickej tlačiarne Karol Werfer. Werferovská tlačiareň si potom udržala rozhodujúce miesto vo vývoji košickej litografie po celé 19. storočie.

Werfer používal možnosti tlače z plochy všade, kde sa dalo. Litografované prílohy sa uplatňovali v ľudových kalendároch , almanachoch i knižných tlačiach. Kameňotlač sa využívala najmä pri výrobe úradných a obchodných tlačív (potvrdenky, účty, reklamné vývesky, vandrovné knižky, účastiny, zmenky, jedálne a nápojové lístky a pod.). Z mapovej tvorby Werfera sa zachovali napríklad kolekcie župných máp (okolo 1835) s vedutami Košíc, Prešova a Sátoraljaújhelyu. Do bohatej produkčnej škály Werferovej kameňotlačiarne patrili aj voľné grafické listy, z ktorých viaceré dosahovali dobrú litografickú úroveň.

Zaujímavú epizódu vo vývoji košickej litografie predstavuje výrobňa hracích kariet, ktorej vedenie zveril Werfer asi v roku 1836 synovi Jozefovi Karolovi. Vyrábala všetky druhy hracích kariet, medzi ktorými stoja za povšimnutie tarokové hry s obrázkami uhorských hradov. Dielňa bola neskôr preložená do Debrecína.

Vynález kníhtlače (mechanického rozmonožovania písaného textu) je jedným z najväčších objavov v dejinách ľudstva. Je výsledkom pokusov, snáh a túžby po šírení a prehĺbení vzdelanosti, rýchlejšej výmeny poznatkov z písaného slova.

Na Slovensku začiatky kníhtlačiarstva môžeme podľa najnovších výskumov datovať do poslednej tretiny 15. storočia a to v súvise s dielami Laudívia Lacchia - Vita besti Hyeronymi, od Antonia Florentina Confessionale a bratislavskou odpustkovou listinou. Tieto prvotlače, ktorých vznik sa datuje do rokov 1476-1480, sú z tlačiarne, ktorej pôsobenie sa predpokladá v Bratislave.

Rozvoj kníhtlačiarstva na Slovensku je spojený v 16. storočí najprv putovnými tlačiarňami. S nimi sú spojené mená Huszára, Bornemiszu, Mančkoviča (Komjatice, Šintava, Plavečský, Rohožník, Hlohovec). Po kočujúcich kníhtlačiaroch tlačiarne stále korene zapúšťajú u nás v 70-tych rokoch 16. storočia. Predpokladá sa, že významné kultúrne strediská na našom území mali čulý obchodný styk so zahraničnými kultúrnymi centrami, v ktorých boli vyspelé tlačiarne. Tam dali svoje diela tlačiť aj naši učenci. Z jazykovo slovenských tlačí, vytlačených mimo územia Košíc, sú známe napr. Spevník Jána Silvána, vytlačený v Prahe v roku 1541. Wašek Záleský vydal v roku 1545 knihu titulatúry: "U Wittenberce latinským jazykem vytištené a potom z latiny v Slovácky jazyk preložené"..."ponevádž titulové...počínají toho času u Čechů a Moravanů, ani i u nás Slováků, tak velmi váženi býti..."

V predchádzajúcej časti nášho príspevku sme sa zaoberali odievaním od staroveku až po obdobie renesancie.V dnešnom pokračovaní nahliadneme do európskej odevnej kultúry z obdobia 16. až začiatku 20. storočia.

V Španielsku móda 16. storočia napriek vplyvom burgundského dvora a prvkov talianskeho a nemeckého odievania kráča svojou vlastnou cestou. Oproti harmonickej móde talianskej renesancie španielska móda je silne ovplyvnená geometrickými tvarmi. Celý šat tvorí akúsi pokladnicu a schránku neprirodzenej pompéznosti. Ženské telo sa takmer stráca vo vystuženej zvonovej sukni, ktorá bola podopieraná kovovými obručami. Dopĺňa ju živôtik s pevným krajkovým golierom. Súčasťou ženského ako aj mužského odevu sa stal korzet. Muž v tomto období je štylizovaný do funkcie rytierskeho dobyvateľa sveta a ženských sŕdc. Vypchaná kazajka tzv. wams s okružím je doplnená krátkymi nohavicami v tvare guľovitých útvarov s pančuchami. Vysoké klobúky s okrajom sú predzvesťou budúceho cylindra. Španielsky odev bol dokonalou ukážkou umeleckého remesla a na jeho výzdobe sa podieľali zlatníci i vyšívači.

Obdobie tridsaťročnej vojny (1618-1648) sa označuje ako rané baroko. Aj napriek vojnovým rokom móda rozbujnieva do nevídanej luxusnej podoby. Mužský odev sa skladal z kabátika, čipkovanej košele a trubkovitých nohavíc pod kolená, ktoré dopĺňali pančuchy na podväzky. Odev bol doplnený veľkým klobúkom, ku ktorému sa nosili čižmy. Ženský riefrock a vystužený živôtik boli vypracované ako samostatné časti s mimoriadnou módnou štylizáciou, ktorá nemá v dejinách módy obdoby. Okružie vystriedal čipkový golier a výstrihy šiat sa zväčšovali. V 17. storočí celkový vzhľad šiat vyzdvihujú rukávy s kornútovými čipkovými manžetami. Veľkou módou sa stávajú kožušinové rukávniky, ktoré nosili v zime muži i ženy.

Odev bol vo všetkých historických dobách prejavom kultúry národa, jeho zmýšľania ako aj symbolom postavenia jednotlivca v spoločnosti. S postupnou spoločenskou diferenciáciou pribúdali nové formy a druhy odevov ako ich poznáme z historických dokladov. Celý historický vývoj obliekania je nerozlučne spätý s módou, ktorá bola ustavične motivovaná spoločenskými udalosťami, prirodzenou túžbou po zmene a hľadaním kritérií na určovanie dobového ideálu krásy.

V každej historickej epoche sa uplatňoval štýl v odievaní, ktorý zahŕňal nové prvky a odevné línie typické pre jednotlivé slohové obdobia. Pre gotickú krásku bola typická esovito prehnutá línia postavy riešená vo vertikálach. Prehnutie tela a zdôrazňovanie brucha vyplývalo z prirodzeného pohľadu na tehotenstvo ženy. Renesančná móda sa najviac priblížila prirodzenému proporčnému meradlu a dekoratívnosti v drahocenných materiáloch. Vrcholom štylizácie odevnej línie bola španielska manieristická móda 16.-17. storočia, ktorá zošnurovala trupy na neuveriteľne úzky objem. Pridaním krinolíny a širokého okružia vytvorila ideál úplne neprirodzený. Až móda po období Veľkej francúzskej revolúcie vytvorila splývavosťou riasených tkanín opäť ideál krásy priblížený antickým vzorom. Celé 19. storočie štylizovalo ženskú siluetu do podivných bizarných tvarov. Až začiatok 20. storočia znamenal novú éru v odievaní, ktorá odmietla šnurovačky a dlhé sukne.