Rozprávanie o slávnom krajanovi a jeho mape Košíc - časť prvá

Neuveriteľne exotické meno v titulku dnešnej historickej strany nepatrí žiadnemu Talianovi či inému svetobežníkovi, akí sa zvykli v minulosti usadzovať v habsburskom mocnárstve a šíriť tu vyššiu európsku kultúru medzi zaostalými poddanými Jeho Apoštolských Veličenstiev, teda rakúskych panovníkov. Naopak, bol to doslova našinec, rodom východniar, ktorý prežil dobrodružný život vojaka z povolania, pobývajúc v rôznych malebných a odľahlých kútoch monarchie. Našinec, ktorý jeden čas pôsobil vo vysokej funkcii aj v Košiciach a ktorý velil „mančaftu", pracujúcemu na nádhernej topografickej mape nášho mesta a jeho okolia a smutne si priznajme, že aj našinec, na ktorého sa časom zabudlo tak, že sa nedostal do slovníka košických osobností obdobia 1848-1918. Tejto osobnosti a plánu mesta, ktorý nesie jeho meno, sa budeme venovať v najbližších pokračovaniach rubriky Písané históriou.

RODÁK ZO SVIDNÍKA

Narodil sa pár mesiacov predtým, ako sa francúzsky cisár Napoleon I. pustil do svojho ruského dobrodružstva - 6. apríla 1812 vo Svidníku, vtedy mestečku, ktoré by bolo možno nazvať superzapadákovom. Pokrstili ho menom Jozef. Pochádzal z prostej rodiny, s ohľadom na jeho priezvisko pravdepodobne chorvátskeho pôvodu. Už ako trinásťročný sa v roku 1825 stal kadetom 60. pešieho pluku a vo veku, keď dnešná mládež dosahuje plnoletosť, ho povýšili do hodnosti fähnricha - práporčíka. Pravdepodobne bol snaživým a šikovným žiakom.

O rok, presnejšie roku 1831, opäť postúpil v hodnosti, stal sa dôstojníkom, poručíkom. V roku 1834, keď mal ešte iba dvadsaťdva rokov, ho pridelili ku generálnemu štábu armády do talianskeho Milána, ktoré však vtedy patrilo k habsburskej monarchii. Zároveň ho povýšili na nadporučíka. Pravdepodobne už počas štúdia a mladých liet ho zaujala kartografia, pretože sa v jeho životopise nachádzajú údaje, že potom pracoval v rámci druhého vojenského mapovania na Morave, v Sliezsku a, samozrejme, aj v talianskej časti monarchie. V Miláne, kde pôsobil, existovala už od roku 1800 vojenská mapovacia inštitúcia /Instituto Geografico Militare/, prenesená neskôr do Viedne.

Ako tridsaťjedenročný povýšil na stotníka, čo je dnes hodnosť kapitána, a bol prevelený na zemské armádne veliteľstvo do hlavného mesta monarchie, Viedne. Tu pôsobil od roku 1843 do roku 1847, keď ho opäť preložili do severného Talianska. To sa však už schyľovalo k revolučnému výbuchu a budúcnosť mala ukázať, že stotník Jozef Maroičič vonkoncom nie je nejaký štábny úradníček, ale že je to vojak so všetkým, ako má byť. Schopný veliteľ i odvážny muž.

PANNA MÁRIA HORSKÁ

V prvej polovici pamätného roka 1848 vypukol na rôznych miestach habsburskej monarchie celý rad revolúcií a zdalo sa, že toto rôznorodé súštátie sa čochvíľa rozpadne. Maroičič, vtedy už major, sa stal veliteľom v poľných bojových jednotkách, zúčastnil sa na celom rade menších bitiek s talianskymi povstalcami na území Benátska a Lombardie, najdôležitejšia však preňho bola slávna bitka pri Vicenze 10. júna 1848, kde sa obzvlášť vyznamenala jednotka, ktorej velil.

Obratom ho dekorovali krížom rádu Márie Terézie, čo bolo vtedy jedno z najvyšších rakúskych vyznamenaní, a zároveň bol spoločensky povýšený na slobodného pána. Za bitku pri Vicenze mu bol udelený aj prídomok, ako bolo zvykom, podľa lokality, kde sa vyznamenal. Stal sa slobodným pánom Jozefom Maroičičom di Madonna del Monte. Preklad prídomku do slovenčiny je Panna Mária Horská. Vojne v severnom Taliansku však ešte nebol koniec, každý schopný a verný vojak mal pre monarchiu cenu zlata, a tak bol „Freyherr" Maroičič vymenovaný za náčelníka štábu 4. armádneho zboru a zúčastnil sa na rozsiahlej operácii, keď cisárova armáda, vedená legendárnym poľným maršalom Johanom Jozefom Václavom Radeczkým de Radecz, vytiahla z Verony na Miláno a opäť ho obsadila.

Koncom roku 1848 dostala monarchia nového mladého panovníka, osemnásťročného synovca odstupujúceho Ferdinanda I., ktorý mal panovať neuveriteľných šesťdesiatosem rokov. Bol to František Jozef I., tretí a posledný cisár v Maroičičovej vojenskej kariére. Nástup mladého panovníka bol v znamení obnovenia silných bojov proti povstalému Uhorsku, ktoré sa medzitým aj oficiálne odtrhlo od habsburskej monarchie. V čerstvo pacifikovanom severnom Taliansku teda nemal major Maroičič čas usínať na vavrínoch, alebo čo i len vydýchnuť si. Už vo februári 1849 ho prevelili do juhovýchodnej časti ríše, kde sa mal zúčastniť na potláčaní maďarskej revolúcie.

PROTI MAĎARSKEJ REVOLÚCII

Opäť ako náčelník štábu armádneho zboru, pôsobiaceho v Banáte, čo je dnes severná časť Srbska, no vtedy to bolo územie habsburskej ríše, konkrétnejšie historického Uhorska, slúžil pod velením generála Thodoroviča. Južní Slovania sa nepripojili k maďarskej revolúcii, ostali verní habsburskému panovníckemu domu, ba dokonca sa s veľkou vehemenciou pripojili k jej potláčaniu. Maroičič sa však pod velením Thodoroviča ohrial iba nakrátko, pretože ho preložili do Sedmohradska, ktoré je dnes časťou Rumunska, aby tu slúžil znova v hodnosti náčelníka štábu pod poľným podmaršalom barónom Puchnerom.

Po viacerých krvavých stretoch s povstaleckou armádou, vedenou generálom poľského pôvodu Józefom Bemom, zbor baróna Puchnera v oblasti Brašova vytlačili do Valašska, čo je dnes južná časť Rumunska. Tá v tom čase nebola súčasťou habsburskej monarchie, takže cisárovi verné vojská ustúpili prakticky na územie nepriateľa, pretože Valašské kniežatstvo bolo v tom čase v mocenskej sfére vlyvu Osmanskej ríše. V tých pohnutých dňoch sa však situácia menila neuveriteľne rýchlo. Maďari síce na rozdiel od Talianov bojovali ako levy a ich generáli podávali obdivuhodné výkony, dlhodobo však tlak cisárových vojsk nemali šancu vydržať.

V júli 1849 bol slobodný pán Jozef Maroičič di Madonna del Monte už náčelníkom štábu 1. armádneho zboru, ktorému velil generál gróf František Schlick, dobre známy z košických udalostí decembra 1848. V tom čase už mal Maroičič hodnosť podplukovníka a opäť okúsil ostrý boj v severnom Sedmohradsku, v bitkách na hornom toku riek Tisy a Maroša v auguste toho istého roku. To však už maďarská revolúcia mlela z posledného.

Po jej vojenskej porážke sa vrátil Maroičič na južnú hranicu monarchie, už v hodnosti plukovníka, ako veliteľ ogulinského hraničiarskeho pluku číslo 3. Aj napriek nastalým mierovým časom postupoval v hodnostiach a mal dokonca možnosť si aj zabojovať. V roku 1854 ho povýšili na generálmajora a prevzal velenie brigády v srbsko-banátskom armádnom zbore pod velením ďalšieho legendárneho vojvodcu, poľného zbrojmajstra grófa Johana Baptistu Alexandra Coroniniho-Cronberga. Nebol to len tak hocikto. V rokoch 1836 až 1848 mal na starosti výchovu mladého následníka trónu Františka Jozefa.

Maroičičova brigáda sídlila v Zemuni, v dnešnom Srbsku. V lete toho istého roku tento armádny zbor podnikol vojenskú výpravu do Valašska a Multánska /dnešné Moldavsko/. Nakoniec sa v roku 1856 ešte pomerne mladý, iba štyridsaťštyriročný, no v mnohých bojoch ostrieľaný slobodný pán Maroičič predsa len dožil pokojného a „teplého" miestečka. Poslali ho do provinčných Košíc, aby prevzal velenie tunajšej brigády.

ROK 1856 PODĽA PLATHA

„Vopred pripravený plán na okrášlenie mesta sa ďalej uskutočňoval. Postupovala stavba kanálu na Ružovú ulicu a dlažby zo štvorcových kameňov. Mariánsky stĺp bol renovovaný a stal sa veľmi lahodným pre zrak. Štedrosťou senátu mesta boli zriadené školy na predmestiach a do úradu dištriktuálnej správy bol v máji menovaný s cisársko-kráľovským súhlasom rytier Adolf Poche." Týmito slovami začal opis udalostí roku 1856 v Košiciach kronikár profesor Ján Nepomuk Plath.

Provinčné dvanásťisícové mestečko Košice sa v roku, keď sem pridelili generálmajora Maroičiča, zotavovalo z udalostí revolučných rokov 1848-1849, ktoré ho obšťastnili viacerými bitkami v bezprostrednom okolí, striedaním sa armád, nacionalistickými výstrelkami, obrovskou infláciou peňazí a nakoniec niekoľkotýždňovou prítomnosťou ruských armád, tvorených exotickými a hrôzostrašnými Kozákmi, Čerkesmi, Tatármi a Baškirmi, teda „háveďou", pred ktorou tunajším kresťanom vstávali vlasy dupkom.

Uhorsko bolo za povstanie potrestané zmenou spôsobu spravovania krajiny. Stáročný stoličný systém nahradili /neskôr sa ukázalo, že iba dočasne/ novozriadené dištrikty. V Košiciach, v paláci grófa Forgácha, sídlil jeden z nich, a práve v tom roku zasadol na jeho čele Plathom spomínaný rytier Poche. Plath sa zároveň vo svojej kronike nadchol pre úžasný nový vynález - telegraf, ktorý do Košíc zaviedli práve v roku, keď tu nastúpil do funkcie generálmajor Maroičič. Píše o tom takto:

OPOJENIE TELEGRAFOM

„Pod jeho dohľadom /myslí sa rytier Poche/ treba obdivovať vynález nášho najnovšieho veku, o ktorom možno povedať, že je viac, než len ľudské dielo. Tento obdivuhodný vynález je telegraf. Vznešený cisár chcel, aby Košice boli telegraficky spojené s Európou. Dňa 26. novembra telegraf za okamih preniesol prvú úradnú správu z Viedne do Košíc, a to svojím elektromagnetickým drôtom. A tak poskytol miestnym úradom ale aj súkromným občanom v Košiciach možnosť hovoriť z úst do úst s najvzdialenejšími právomocami - jurisdikciami - ako aj so súkromnými priateľmi, pravdaže, ak je rozhovor schválený."

Profesora Platha telegraf doslova vyviedol z miery. Zložil naň oslavnú krasoreč, ktorú, samozrejme, vo svojej kronike uverejnil, pospomínal históriu zavádzania telegrafov v Európe, ba dokonca aj amerického vynálezcu Samuela Morseho a jeho bodkočiarkovú telegrafnú abecedu. Svoju tirádu v kronike zakončil slovami:

„Je radostné pozerať do výšky na medený drôt, vytiahnutý na vysokých stĺpoch, postupujúcich v jednom rade z celej Európy. Tomu by boli naši predkovia tlieskali a uchvátil by ich údiv. A keby boli prítomní pri činnosti Morseovho stroja, ktorý po zapojení elektrického prúdu /potoka/ cez drôty vtláča aj z najvzdialenejších miest body a čiarky podľa potreby, určenej údermi službukonajúceho úradníka, pričom otáčajúce sa kolieska hrkocú! /Zdá sa, že práve hrkot pána profesora obzvlášť fascinoval./ Tak potom z Debrecína, z Pešti, z Viedne, z Paríža atakďalej prináša v písme vyslovenú vetu za okamih, ako blesk. Treba padnúť na kolená, klaňajúc sa múdrosti stvoriteľa, ktorý obdaril ľudský rozum schopnosťou na vynájdenie takýchto aparátov. Jedinečný skutok blahovôle senátu mesta - výstavba telegrafu - si žiada túto spomienku v najhlbšej vďačnosti."

Od samej telegrafnej mánie kronikár Plath ani nestihol zaregistrovať menovanie nového košického brigádneho veliteľa.

MAROIČIČOV PLÁN KOŠÍC

Vráťme sa však k osobe Jozefa Maroičiča. Po príchode k novej posádke dostal služobný byt na Hlavnej ulici, v areáli kapitánskeho paláca, dnes Slovenského technického múzea. Zdá sa, že sa s tunajším prostredím rýchlo zžil. V októbri otvoril s posvätením samotného biskupa Fábryho čerstvo dokončený vojenský výchovný ústav - takzvanú kadetku, rozhodol sa odkúpiť rozostavaný areál väznice a začať tu stavať vojenskú nemocnicu, hlavne sa však pustil do kartografickej práce, ktorou sa zaoberal pred mnohými rokmi a z ktorej ho vytrhlo velenie vojskám počas rušných revolučných rokov. Začal mapovať okolie Košíc. Samozrejme, nie osobne, zorganizoval na to dostupných odborníkov z peších plukov číslo 15 a 34. Sám nad touto prácou koncepčne a organizačne dozeral.

Tento plán nesie nemecký nadpis PLAN DER UMGEBUNG VON KASCHAU /Plán okolia Košíc/ a je spracovaný na desiatich osobitných listoch. V tom čase ešte prebiehalo druhé vojenské mapovanie /až do roku 1869/, ale Maroičičovo dielo sa doň nedá zaradiť. Má s ním síce spoločné merítko 1:14 400, ale mapové listy Maroičičovho plánu Košíc a ich okolia majú odlišné rozmery a územie tu nie je zobrazené súvisle. Kresba mapy sa končí tam, kde si vtedajší autori mysleli že končí okolie Košíc, zaujímavé z vojenského hľadiska.

Mapové dielo vznikalo v rokoch 1857 a 1858, súčasne s jeho zameriavaním a kreslením boli jednotlivé listy Maroičičovej mapy ryté do medených tlačových dosiek. „Gravírovanie", ako to titulok mapy uvádza, bolo tiež dielom vojenských odborníkov. Realizovali ho akísi O. Böhm z pešieho pluku číslo 15 a jeho kolega O. Paletz z pešieho pluku číslo 34 /písmeno O v oboch menách pravdepodobne neznačí krstné meno, ale vojenskú hodnosť/. Bez ohľadu na to, že to boli vojaci, či snáď skôr práve preto, odviedli vynikajúcu a nádhernú prácu. Nielen z hľadiska topografického, ale aj výtvarného /dnes sa na vojakov z povolania často dívame s až príliš zbytočným dešpektom, vtedajšia cisárska armáda však bola prirodzenou pýchou monarchie a do radov jej odborných dôstojníkov sa dostali iba najlepší z najlepších/.

Podrobnému opisu Maroičičovej mapy sa budeme venovať nabudúce.

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 10. 3. 2000.