Rozprávanie o slávnom krajanovi a jeho mape Košíc - časť štvrtá - záverečná

KRONIKÁRI NERÁČILI ZAZNAMENAŤ

Mladý cisár František Jozef sa v Košiciach zdržal celý nasledujúci deň /1. septembra/ a na tretí deň svojej návštevy odišiel do Jasova, navštíviť tamojších premonštrátov. Odtiaľ pokračoval vo svojej okružnej ceste horným Uhorskom. V tomto pamätnom roku stihli v Košiciach ešte otvoriť sirotinec pomenovaný po patrónke mesta, ale zhodou okolností aj menom cisárovnej, ako Alžbetínum /Elisabethinum/. Sirotinec zaujal miesto v bývalých priestoroch vojenského výchovného ústavu /ten, ako vieme, dostal novú krásnu budovu - Kadetku/ v areáli dnešného starobinca. Ďalšou zaujímavou a nie bežnou udalosťou roka 1857 bolo sčítanie ľudu, ktoré sa pretiahlo aj do nasledujúceho neúrodného a suchotou postihnutého roku 1858.

V tomto roku sa konečne narodil túžobne očakávaný následník trónu Rudolf /ten, čo neskôr spáchal samovraždu v zámočku Meyerling/ a 12. septembra sa ukázala na nebi "veľká kométa, taká jasná, že jej vlasy pokryli od západu k východu takmer celú oblohu", ako zaznamenal profesor Plath, a pripojil úvahu o tom, či to nie je znamenie nejakej blížiacej sa pohromy. V tom roku tiež dokončili práce na Maroičičovom pláne mesta Košice a jeho okolia a vydali ho tlačou košického polygrafického podnikateľa Karola Werfera. Ani jeden z vtedy činných kronikárov mesta nezaznamenal fakt, že vzniklo také dôležité kartografické dielo, ktoré toho o Košiciach, ale hlavne ich najbližšom okolí, dodnes vypovedá viac, ako by sa zmestilo do hrubej knihy.

DIELO VYDÁVANÉ TRI DESAŤROČIA

Maroičičov plán sa v nasledujúcich rokoch niekoľkokrát vydával v doplnených reedíciach - osobne som mal možnosť študovať štyri z nich. Prvé vydanie z roku 1858 je charakteristické tým, že na ňom ešte nie je Potiská železnica, vedúca do Košíc od juhu, z Miškovca. Na druhom vydaní z roku 1862 už táto železnica dokreslená je. Prvé i druhé vydanie sú v nemeckej reči, aj keď s použitím slovakizmov i hungarizmov v miestnych názvoch, obzvlášť v katastroch okolitých dedín. Tretie vydanie je dôsledne maďarské, takže možno predpokladať, že bolo spracované po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, teda najskôr v polovici roka 1867.

Štvrté vydanie som nevidel a piate, z roku 1879, je opäť nemecké. Je na ňom už celý kopec novôt. Najnápadnejšia je Košicko-bohumínska železničná trať /Kaschau-Oderberger Eisenbahn/, nový barakový tábor na mieste dnešnej vojenskej vysokej leteckej školy /Baracken Lager/, železničný skladový areál na konci dnešnej Alvinczyho ulice /Führwesens Material Depot/, areál hospodárskej školy v dnešnom Komenského parku oproti poliklinike Sever /Landwirthschaftliche Lehr Anstalt/, nová vojenská plaváreň severne od Kadetky /Militär Schwim Schule/, alebo nová parou poháňaná tehelňa na mieste dnešného "blšáku" /Dampf Ziegelofen/.

Maroičičov plán Košíc býval evidentne bežným v administratívnej praxi používaným mapovým dielom, užívaným po dobu troch desaťročí, od roku prvého vydania 1858, po dokončenie takzvaného tretieho vojenského mapovania územia dnešného Slovenska okolo roku 1887. Potom ho nahradili vojenské mapy v už metrickom merítku 1:25 000, mapy-špeciálky v mierke 1:75 000 a generálky v mierke 1:200 000. Maroičičovo mapové dielo vlastní Východoslovenské múzeum, Archív mesta Košíc, ale aj tunajší súkromní zberatelia.

MONARCHIA MAŠÍRUJE DO NOVEJ VOJNY

Všetky vydania Maroičičovho mapového diela, s výnimkou prvého, vyšli v čase, keď tvorca tohto mapovania už v Košiciach neslúžil. Habsburské mocnárstvo sa v roku 1859 dostalo opäť do vojnového stavu, opäť to bolo na severotalianskom bojisku a pre veterána, ktorý sa pred jedenástimi rokmi vyznamenal práve v tomto operačnom priestore, to znamenalo preloženie do aktívnej veliteľskej funkcie. Prvým jeho mimokošickým pôsobiskom, ešte pred polovicou roka 1859, bola oblasť ústia rieky Pád /pramene neuvádzajú, čo konkrétne a v akej funkcii tam robil/.

V Košiciach sa medzitým zdvihla vlna vlastenectva a rozbehli sa verbovačky dobrovoľníkov do novej vojny so Sardínskym kráľovstvom. Profesor Plath o tom zaznamenal nasledovné: "Pre šťastlivé ukončenie vojny bola v kostole vyprosovaná najvyššia Božia pomoc, a to v prítomnosti senátu mesta a aj iných tunajších úradov. Dohodli sa na dlhší čas modlitby, na ktoré zvolávali ľud hlaholom kostolných zvonov.

Po ôsmich dňoch bol nariadený nábor vojakov a do zbrane boli povolávaní dobrovoľníci, slobodní vojaci. Nová uhorská armáda mala modrú uniformu a okrúhly klobúk s bielym pierkom, pripomínajúcu vojenský odev oddielov z roku 1848. Tieto klobúky, zdobené operením alebo orlím perím, neskoršie však ako odznaky revolúcie, postihnuté ťažkým zákazom, boli teraz vítané a uvádzané ako odznaky priazne k režimu. Tak sa menia idey a ľudské vnímanie - jedno a to isté je raz znakom zdatnosti, inokedy však previnenia, sympatií, ale i odporu.

Senát mesta Košíc bol ešte na balkóne mestského domu, keď zaznela hudba, doprostred ulice vyložili stolík pokrytý striebornými peniazmi, začalo sa nalievať víno a naraz pätnásť nováčikov podávalo ruku na súhlas so zverbovaním. Onedlho nasledovali ich príklad viacerí, kým nebolo zverbovancov dosť."

ĎALŠIE OSUDY GENERÁLMAJORA MAROIČIČA

Keby habsburská monarchia bojovala iba proti trpasličiemu Sardínskemu kráľovstvu, nebolo by o víťazovi vonkoncom pochýb. Malému, tučnému a nápadne fúzatému kráľovi Viktorovi Emanuelovi sa však poponáhľal na pomoc sám francúzsky cisár Napoleon III. a hoci to rozhodne nebol vojvodcovský formát svojho slávnejšieho menovca, spôsobila prítomnosť Francúzov cisársko-kráľovským armádam porážku v bitke pri Magente a nerozhodný výsledok po vyčerpávajúcej bitke pri Solferine. Monarchia sa musela vzdať Lombardie a Milána. Na oboch spomenutých bitkách sa zúčastnil aj generálmajor Maroičič, opäť sa vyznamenal a povýšili ho na poľného podmaršala /Feldmarschall-leutennanta/.

Do Košíc sa už nevrátil. V rýchlom slede za sebou velil brigádam v Komárne, Ľubľani a Rjeke. Nasledovalo pôsobenie v štábe 3. armádneho zboru a v roku 1862 sa mu ako päťdesiatnikovi dostalo tej cti, že sa stal majiteľom pešieho pluku číslo 7, čo bola čestná funkcia, nie skutočné vlastníctvo vojenskej jednotky. Pluk odvtedy niesol jeho meno. O rok neskôr sa Maroičič zdržiaval opäť v severnom Taliansku - velil cvičnému táboru armády v Asole pri Trevise /v Benátskom kraji/.

Zdá sa, že severné Taliansko bolo Maroičičovej kariére osudom určené. 24. júna 1866 velil v armáde arcivojvodu Albrechta siedmemu armádnemu zboru v slávnej bitke pri Custozze. Rakúšania síce hladko zvíťazili, ale keďže ich v tom istom čase porazili Prusi /pri Hradci Králové/, skončilo sa to ďalším kúskovaním monarchie - tentoraz sa museli vzdať Benátska. Poľný podmaršal Maroičič sa opäť vyznamenal a k radu Márie Terézie /bol jeho nositeľom už od roku 1848/ mu udelili komandérsky veľkokríž. Skôr než Rakúšania opustili Benátsko, stihol im Maroičič uštedriť ešte jednu menej známu porážku, pri mestečku Versa, neďaleko pevnosti Palma Nuova.

ZEMSKÝ VOJENSKÝ VELITEĽ

Od októbra 1866 ho preložili na zemské vojenské veliteľstvo do Budína a v lete 1867 sa stal veliteľom cvičného tábora v mestečku Bruck an der Leitha, ležiacom na hranici Uhorska a rakúskych zemí v čerstvo dualizmom "upravenej" monarchii. Od roku 1868 sa stal v hodnosti poľného zbrojmajstra /Generalfeldzeugmeister/ veliacim generálom v Štajerskom Hradci /Graz/. Nakoniec dosiahol v roku 1869 päťdesiatsedemročný barón Maroičič svoju najvyššiu vojensko-administratívnu funkciu. Stal sa zemským vojenským veliteľom vo Viedni. Z tohto postu odišiel na viac než zaslúžený odpočinok po dvanástich rokoch, 1. mája 1881. Dlho si ho neužíval. Zomrel vo Viedni 17. októbra 1882 ako sedemdesiatnik.

V XVI. dieli Ottovho náučného slovníka sa na strane 881 o Jozefovi Maroičičovi di Madonna del Monte píše: "Maroičič byl z nejvýznamnějších stratégů rakouských, znamenitý vojevůdce, muž jasného rozumu, statečný a odhodlaný bojovník, upřímný a neohroženě otevřený vůči představeným, vlídný k podřízeným, zapřísáhlý protivník veškerého lichometnictví." Pre nás Košičanov to bol navyše vysoký hodnostár, ktorý tu nestrávil čas iba nevyhnutným úradovaním, ale ostalo po ňom aj užitočné dielo - dokonalá mapa okolia mesta, na dlhé časy najlepšia a najpresnejšia, akú sme mali, prekonaná až začiatkom 20. storočia.

Maroičičovo meno je síce spojené s obdobím, v ktorom sa habsburskej monarchii dostalo nepekného pomenovania "žalár národov" /a, bohužiaľ, nie neprávom/, bolo to však tiež obdobie, v ktorom bol Košičan príslušníkom mocnej a skvelej ríše, druhého územne najväčšieho štátu v Európe /prvým bolo samoderžavie na východ od nás/ a ktoré oplakal kronikár Plath po odtrhnutí severotalianskych provincií slovami: "Monarchia bola okyptená a jej územie zmenšené, takže milánsky mešťan už nebude viac spoluvlastencom košickému mešťanovi."

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 31. 3. 2000.