Časť prvá: Prastarý dom
Táto malebná budova je asi jedinou košickou stredovekou stavbou, ktorá si dodnes zachovala pôvodný kolorit meštianskeho obytného domu z dávnych storočí, keď boli Košice bohatým obchodným centrom horného Uhorska. Presnejšie povedané je Miklušova väznica dvojbudova, pretože ju svojho času „stvorili" z dvoch domov. Paradoxne sa jej gotický charakter zachoval práve preto, že prestala fungovať ako obytný dom a začala slúžiť mestu ako väznica. To zafixovalo jej stavebný stav natoľko dokonale, že dnes je to jediná stavba v historickom jadre, na ktorej sa zachovali starobylé valbové strechy, krásne kamenné okná či zvyšky prastarých uzáverov dverí. Najväčším paradoxom je však fakt, že za zachovalý stav vďačí Miklušova väznica hlavne tomu, že sa o ňu po roku 1945 nikdy nezaujímali pamiatkové orgány.
FAKTY A FÁMY
V čase, keď v Miklušovej väznici vznikla múzejná expozícia, teda zhruba pred šesťdesiatimi rokmi, panovala predstava, že oba domy, ktoré ju tvoria, boli postavené v časoch kráľa Mateja Korvína. Bolo to obdobie, keď Košice dočasne patrili Maďarsku a keď ešte žili romantické historické predstavy. Ešte skôr vzniklo dodnes zaužívané pomenovanie väznice „Miklušova", vraj podľa krutého kata Františka II. Rákocziho. V časoch prvej ČSR komolili Česi toto meno ako „Mikulášova věznice", či dokonca „Věznice Mikuláš". Osud tejto budovy obostreli neuveriteľne naivné a romantické výmysly, ktoré sa dodnes húževnato držia pri živote. Lektori nimi kŕmia návštevníkov a laici nimi potom obratom otravujú život historikom. Je bohužiaľ len málo ľudí, ktorí dajú prednosť prozaickej skutočnosti pred farbistou a krvavou fikciou.
Asi pred dvadsiatimi rokmi sa stali medzi historikmi architektúry módou stredoveké vežové domy, prípadne domy s vežou. Aj tu v Košiciach sa hľadali, kde sa len dalo. No výskumné týmy žiadnu takúto stavbu jednoznačne nepreukázali, aj keď sa na Hlavnej ulici črtalo zopár nádejných tipov. Nikto si nespomenul na zastrčenú Miklušovu väznicu a práve ona takýmto domom v čase, keď vznikla, bývala. No keďže ju takto zatiaľ nikto z Bratislavy neidentifikoval a nepublikoval, o tomto fakte sa nevie a teda neexistuje. Pozrieme sa na najstaršie stavebné dejiny spomenutej dvojbudovy podrobnejšie.
Dnešnú Miklušovu väznicu tvoria dva staršie stredoveké domy, ktoré si orientačne označíme podľa ich polohy ako východný a západný. Východný dom je rozsiahlejší a starší /čo zdôvodníme neskôr/, západný menší a mladší. Východný dom dnes tvorí nárožie ulíc Hrnčiarskej a Pri Miklušovej väznici. V stredoveku to bol najkrajnejší dom Maľovanej ulice /Gemöllte Gasse/, stojaci rovno pod hradbami, dokonca ešte v časoch, keď tu nestála mestská brána známa najprv ako Maľovaná /Gemöllte Thor/, neskôr ako Drábska /Bütl Thor/. Maľovaná ulica viedla od Hlavnej až pod hradby a mala pôvodne všade rovnakú šírku. Dnes je jej západná polovica premenovaná na Univerzitnú ulicu a bola zúžená počas výstavby jezuitského kostola v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 17. storočia. Je pravdepodobné, že meno Maľovaná dostala ulica až na prelome 14. a 15. storočia, keď na jej konci zriadili mestskú bránu.
NAJSTARŠIA STAVEBNÁ PODOBA
Na pôdoryse suterénu a prízemia Miklušovej väznice zaujmú odborníka na prvý pohľad niektoré extrémne silné murivá východného domu. Dosahujú hrúbky od 130 do 155 centimetrov. Zachovali sa v takej pôdorysnej podobe, že z nich možno rekonštruovať podobu najstaršieho tu stojaceho domu. Fakt, že sú kamenné múry extrémne silné naznačuje, že stavba, ktorej patrili, bola buď vysoká, teda vežovitého charakteru, alebo bola stavaná s ohľadom na vlastnú obranu, ako samostatná pevnôstka. V oboch prípadoch možno takýto dom časovo zaradiť hlboko do minulosti. V prípade vežového domu do prelomu 13. a 14. storočia, v prípade domu-pevnôstky dokonca do čias, keď ešte nestáli mestské hradby, teda pred rok 1260. V tom prípade by patrila najstaršia stavebná etapa východného domu Miklušovej väznice do vôbec prvej generácie kamenných mestských domov v Košiciach!
Dom mal obdĺžnikový pôdorys 16,3 krát 10,9 metra, dve až tri nadzemné podlažia, na prízemí a pravdepodobne aj na poschodiach dve miestnosti s čistou výmerou 60 a 32 štvorcových metrov, oddelené jednoramenným schodišťom. Na jeho mieste sú dnes chodbičky. Stropy miestností boli ploché, drevené, strecha najskôr sedlová s valbami, pokrytá šindľom. Na západnej strane vystupovala z pôdorysu domu masívna vežička rozmeru 3,8 krát 6,6 metra s vnútornou plochou 3,75 krát 2,5 metra. Plocha pod domom bola podpivničená, pod vežičkou však nie. Musíme si však uvedomiť, že vtedajšia úroveň ulice bola znateľne nižšia, takže suterén domu sa dal vnímať skôr ako znížené prízemie.
Najstarší dom na mieste Miklušovej väznice bol teda nielen vežovitý, ale dokonca mal osobitnú vežičku. Fakt, že stála na západnej strane, takže je dnes vklinená v stavebnej hmote západného domu, svedčí o tom, že západný dom je mladší a sprvoti tu nestál. Pôvodná parcela tu teda bola o niečo širšia, odhadom 16,5 metra, a susedné domy sa priamo nedotýkali. „Redšia" zástavba môže byť ďalším z dôkazov starobylosti, keď ešte mesto nebolo stavebne preplnené. Tunajšiu situáciu si možno ďalej vysvetľovať tak, že na východnej strane sa už hradby stavali, prípadne sa s nimi počítalo, preto sem vežičku neumiestňovali. Je tiež možné, že vežička nevznikla naraz s východným domom, ale o niečo neskôr, keď už hradby stáli, západný dom však ešte nie. V každom prípade si možno predstaviť, že takto vyzeralo veľa najstarších košických domov v čase, keď mesto vznikalo.
Východný dom tiež nabúrava predstavu, ktorá bola medzi pamiatkovými „výskumákmi" istý čas veľmi populárna - že totiž najstaršie domy sa v mestách stavali hlbšie v ploche parciel, nie priamo na uličnej čiare. Stojí krásne na uličnej čiare, ba pôvodne siahal až poza ňu, do ulice. Navyše aj ďalší dom na tejto ulici, datovaný do prelomu 13. a 14. storočia, má obdobnú polohu, takže ďalšia z vedeckých fám má vážnu trhlinu.
DRUHÝ GOTICKÝ DOM
Vežový predchodca Miklušovej väznice stál pravdepodobne až do prelomu 14. a 15. storočia. V tom čase dospel ekonomický rozvoj Košíc do štádia, keď znateľne ovplyvnil jeho urbanistickú podobu. Pravdepodobne vtedy dokončili výstavbu nového kráľovského domu a prvej mestskej radnice, zriadili mlyny a mlynský náhon východne za hradbami a týmto smerom otvorili novú bránu cez hradby na východnej strane, v tesnom susedstve nášho vežového domu. Maľovaná ulica sa stala dôležitou komunikáciou a bohaté mesto bolo už nepochybne súvisle zastavané a trpelo nedostatkom stavebných parciel. Tým by sa dal vysvetliť vznik západného domu na drobnej oddelenej parcele. Bol nielen plošne menší, ale aj nižší, takže to bol pôvodne samostatný dom, ktorý iba neskôr spojili s východným. Jeho múry už neboli také extrémne hrubé, takže nemal vežový charakter. Na prízemí mal iba tri miestnosti - mázhaus, malú kuchynku a komoru. Na poschodí sa táto priestorová dispozícia opakovala.
Východný vežovitý dom v tomto čase prestavali do menej masívnej podoby, pričom celkom odstránili pôvodné poschodia a nahradili ich novou hmotou. Stal sa z neho krajší a na bývanie príjemnejší objekt a pravdepodobne vtedy získal aj dlhé dvorné krídlo, ktoré bolo odstránené až v 19. storočí. Vzhľadom na polohu tesne pri mestskej bráne je možné, že dom slúžil ako hostinec, rozhodne tu však nebola hrnčiarska dielňa, ako sa tiež zvyklo uvádzať. Hrnčiarske pece nemohli stáť z požiarno-bezpečnostných dôvodov vnútri hradieb a toto remeslo sa prevádzkovalo v predmestiach, najskôr západne od mesta, kde bývali v minulosti aj zdroje tehliarskej a hrnčiarskej hliny a kde takáto činnosť bola aspoň v jednom prípade doložená aj archeologicky.
Oba domy budúcej Miklušovej väznice boli v druhej polovici 15. storočia opäť prestavané a vtedy dostali pekné pozdnogotické okenné šambrány, ktoré obdivujeme na východnom dome dodnes. Možno podľa nich usudzovať, že v tých časoch bola na poschodí domu stále jediná veľká reprezentačná obytná izba a že majiteľ domu mal dobrý vkus a dosť peňazí. Na západnom dome sa tiež našli zvyšky neskorogotického okna, ale v prízemnej časti fasády. Tieto prestavby sa udiali za panovania Mateja Korvína, pravdepodobne po roku 1470, bola to však už druhá a tretia stavebná podoba týchto budov, nie prvá, ako sa domievali naši predkovia.
STAV ZACHYTENÝ V RELATION
Keď v rokoch 1490 a 1492 obliehali Košice poľské vojská kráľoviča Jána Alberta, stál na východnej strane mesta už druhý pás hradieb, takže táto časť mesta bola pred útočníkmi relatívne dobre chránená. V roku 1536 však spustošil a vyraboval Košice vzdorokráľ Ján Zápoľský a jeho barbarské správanie zasiahlo celé mesto. Nepochybne sa dotklo aj oboch domov budúcej Miklušovej väznice. Katastrofálny mestský požiar z 13. apríla 1556 ich tiež zasiahol a poničil. Jeho stopy sa našli pri sondovaní počas opráv v roku 1940. Navyše začali Košice pociťovať nepríjemné zmeny v politickej a ekonomickej situácii. Krajinu zasiahla turecká okupácia a neustále šarvátky medzi cisárskou a sedmohradskou stranou o to, kto bude toto mesto vlastniť. Obchodné spojenia Košíc boli popretŕhané, mesto začalo chudobnieť a pustnúť, habsburskí králi to týchto končín nechodievali, Maľovanú bránu dali vojaci zamurovať a zo živej ulice sa stala opäť zastrčená periféria.
Na začiatku 17. storočia, keď sa spracovávalo hlásenie o stave mesta pre cisára Rudolfa, sú o oboch domoch uvedené takéto údaje: Západný dom popisuje položka číslo 57: Georg Reichentaller Tischler, weil der nach Brunst das Hauss erkruss und kaine Losung geben, isst alss kaine gewissheit. Soll ain Landtsknechts Losament bauen, hatt auch zum bauen von der Statt kaine Hülf gehabt. Po slovensky: /Býva tu/ stolár Juraj Reichentaller, ktorému sa počas požiaru zrútil dom, a nie je známe, že by mal vyrubený /domový/ poplatok. Má zriadiť ubytovanie pre jedného vojaka. Od mesta nedostal žiadnu pomoc na výstavbu. Nasleduje východný dom pod položkou 58: Mattess Rodann gibt Jährliche Losung 3 Fl. helt ainen Knecht ausen boden, hat auch 3 Ross stallung. Po slovensky: /Býva tu/ Matej Rodann, ktorý platí ročný poplatok 3 florény, ubytováva jedného vojaka na poschodí a má ustajnenie pre 3 kone. Poplatok 3 florény bol v tom čase miernym nadpriemerom v meste /priemer bol 2,54 floréna/ a tri ustajnené kone miernym podpriemerom /bežné boli kone štyri/.
Oba domy boli v zóne požiaru z roku 1602, menší západný Reichentallerov dom bol dokonca zničený úplne. Rodannov východný dom podľa všetkého oheň dosť ušetril. Zápis okrem iného svedčí, že sa tu ešte normálne bývalo, že domy neboli spojené, k čomu došlo až asi v čase, keď tu zriadili mestskú väznicu. Tú na tomto mieste spomínajú pramene prvý raz v roku 1618, teda tesne predtým, ako sa Košíc zmocnil Gabriel Bethlen. Zaujímavé tiež je, že ulica sa už vtedy volala Bütlgass - Drábska ulica, rovnako ako zamurovaná brána, bývalá Maľovaná, bola teraz Drábskou.
KDE BOLA „BASA" PRED MIKLUŠSKOU?
V prípade Miklušovej väznice je namieste otázka, kde mesto držalo väzňov predtým, ako zriadilo väznicu pri zamurovanej Drábskej bráne. Odpoveď je jednoduchá. Vo všetkých stredovekých mestách sa väznilo v radničných budovách. Jednak v podzemiach radníc, ale aj v osobitných „príručných" celách v nadzemných častiach. Tak to bolo aj v Košiciach a my spoľahlivo vieme, že pôvodná radnica na mieste dnešného divadla mala podzemné väzenie, ktoré sa užívalo dokonca aj v čase, keď Miklušova väznica už dávno slúžila svojmu účelu. Vieme tiež, že už v dobe spisovania Relation, teda v roku 1603, táto radničná budova neslúžila svojmu pôvodnému účelu, že bola presťahovaná na miesto dnešnej „starej radnice" na Hlavnej ulici číslo 59. Nemáme však dôkazy, že by sa väznilo aj v tejto budove. Navyše bolo v Košiciach ďalšie špecializované väzenie pre vojakov cisárskej posádky. Sídlilo v dome na dnešnej Mäsiarskej ulici číslo 66, konkrétne v dome býval vojenský kat „porkoláb" a väznilo sa vo veži vnútorných hradieb, ktoré k pozemku domu priliehali. Vtedajšou nemčinou sa tomuto zariadeniou hovorilo „Zeulthauss". Podľa Relation bolo vo vtedajších Košiciach väzenie aj v nepoužívanom nevestinci, ktorému sa hovorilo „turecké väzenie". Nevieme bohužiaľ, v ktorej budove to bolo.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
