Časť štvrtá: Koniec mestského áreštu
V sledovaní osudov Miklušovej väznice sme sa dostali k zlomovému obdobiu jej histórie, keď prestala byť mestským áreštom a záchytkou a rozhodlo sa, že z nej vytvoria múzeum. No kým sa tak stalo, takmer došlo k tomu, že ju mesto dalo v rámci skrášľovania zbúrať. Pokúšalo sa o to v časoch prvej ČSR hneď niekoľkokrát. Aj tunajšia maďarská komunita, ktorá sa nehodlala zmieriť s príslušnosťou Košíc k Československu a stále rátala s rekonštrukciou pôvodného Uhorska, plánovala využiť Miklušovu väznicu na svoje ciele. Objekt nakoniec prekonal všetky nástrahy osudu a hlavne politiky, aby sa premenil na romantické múzeum mestských dejín.
KOŠICKÝ ZELENÝ ANTON
Mestské väzenie v Miklušovej väznici koncom 19. storočia pomaly dosluhovalo, až ho v roku 1909 úplne zrušili a budovu ponechali svojmu osudu, bez využitia a údržby, preplnenú množstvom harabúrd. Komunálne väzenie zriadili v časti prízemných priestorov známej budovy Čierneho orla na Hlavnej ulici 25, kde sídlila aj mestská polícia. Na posledné roky fungovania starej "Miklušky" si spomenul Alexander Mihalik vo svojej knižke vydanej v roku 1942 takto: Stará generácia ešte mohla zažiť, ako sa na brieždení pohli od hasičských kasární vozy kryté zelenými plachtami, aby pozbierali opilcov, čo sa v starých dobrých časoch zaránky potackávali mestom a priviezli ich do tohto žalára. Ešte začiatkom storočia upozorňovali milovníkov pohárikov takouto okrídlenou vetou: Daj pozor, lebo pôjdeš do Miklušky kašu jesť.
Trochu inak to opísal redaktor novín Felvidéki újság Karol Samosvári na konci roku 1940, keď sa téma Miklušovej väznice často pertraktovala v súvislosti s jej reštaurovaním. Príslušná pasáž jeho článku mala podtitulok Do väznice na zelenom voze a podarilo sa mu do nej zakomponovať aj istú dávku antičechoslovakizmu: Traduje sa, že kým nebola košická polícia poštátnená, bola táto budova mestským väzením. Okolití starousadlíci si ešte dobre pamätajú na piatkové ľudové pochody, keď sa obkolesení strážou ponáhľali na železničnú stanicu z mesta vykázaní tuláci, tí, ktorým sa priečila práca a kočovníci, žijúci podozrivým životom. Pohľad na zelený voz býval ľudovou zábavkou. Na tomto zvláštnom voze dopravovali totiž do väznice výtržníkov túlajúcich sa na predmestiach a majstrov opilcov, ktorí sa utešovali v alkohole. Keď potom neskôr budova už nezodpovedala časom moderného ľudského ducha, premiestnilo sa väzenie do budovy štátnej polície a cely Miklušovej väznice prepustili múzejným depozitom.
Medzičasom sa upustilo aj od tejto myšlienky, plánujúc na mieste väzenia výstavbu veľkolepého grandiózneho múzea, ale ako mnoho iných plánov, aj tento zakrátko stroskotal. V každom prípade sa však na starý dom väznice obrátila pozornosť a tak medzi inými vznikla aj idea, že by tu bolo vhodné a primerané umiestniť materiál o histórii mesta Košice. V časoch „českej okupácie" sa zaoberala Kazincziho spoločnosť myšlienkou, že po určitých zmenách by sa tu mohol zriadiť kultúrny dom s knižnicou, čitárňou, javiskom a potrebnou veľkou sálou pre spoločenské stretnutia. Plán sa pre viaceré rôzne prekážky nemohol uskutočniť, ale symbol utláčania maďarskej kultúry do väzenia bol z neho zrejmý.
Na oboch citáciach je nápadná zmienka o tom, že vozy, v ktorých sa prevážali delikventi /v dobovom policajnom slangu sa takejto doprave hovorievalo postrk/, mali zelenú farbu. Tu kdesi teda treba hľadať základ zvratu „zelený Anton", čím sa neskôr bežne označovalo policajné auto. Vráťme sa však po poriadku k osudu Miklušovej väznice.
ROKY CHÁTRANIA A ZABUDNUTIA
Ako sme už spomenuli, polícia odišla z budovy Miklušovej väznice v roku 1909. Dva roky budova stála „iba tak". Potom sa mesto rozhodlo ponúknuť ju štátu a ten ju obratom dal ako starožitnosť pod správu Hornouhorského múzea. No ani to osud bývalej väznice nevyriešilo, určite nie do roku 1918, keď sa Košice stali československými. Počas prvej republiky ju využívalo Východoslovenské múzeum ako skladište a depozitár. Z listov vtedajšieho riaditeľa doktora Poláka vieme, že si schátraný stav objektu v múzeu uvedomovali a hľadali preň nejaké riešenie. Podľa všetkého sa plánovala aj jej stavebná obnova, pretože sa zachovalo zameranie stavu komplexu, z ktorého je zrejmé, že o väčšine pivníc pod ním nemali v múzeu potuchy, pretože boli zasypané a zamurované.
Do novembra roku 1938 sa nakoniec nič neudialo a tak mohol Alexander Mihalik v už spomínanej knižke konštatovať: ...nik sa o budovu nestaral a neudržiaval ju. Omietka z nej opadala, múry zatiekli a premokli, šindľová krytina odhnila. Budova tu takto stála v srdci mesta, opustená, niekoľko krokov od hlavnej ulice, so strechou pokrytou asfaltovou lepenkou a rozbitými okennými krídlami až do jesene 1940. Pri pripojení mesta veľkého kniežaťa v roku 1938 k domovine sa múzeu navrátil objekt v zúfalo schátranom stave. Mihalik si evidentne nevedel odpustiť vlasteneckú rétoriku, nazvúc Košice mestom „veľkého kniežaťa", za čím sa skrýva František II. Rákoczi. V tej dobe to však bolo bežné ideologické cvičenie publicistov, asi ako keď sa v nedávnej minulosti u nás odvolávalo na klasikov marxizmu leninizmu.
Na jeseň roku 1940 sa konala v Košiciach previerka pamiatkových objektov a Štátna pamiatková komisia rozhodla o reštaurovaní a využívaní objektu. Opäť zacitujeme Mihalika: Odborné oko spoznalo, že tento poplátaný ukrutne zanedbaný a špinavý zovňajšok viackrát prestavovaného objektu skrýva vzácnu architektúru, vhodnú na muzeálne využitie. Predseda Štátnej pamiatkovej komisie Tibor Gerevich a mešťanosta slobodného kráľovského mesta Alexander Pohl zabezpečili s chápavou pomocou aj potrebné materiálne podmienky pre výskum a realizáciu rekonštrukčných prác. Nám dnes ostáva iba vysloviť údiv, že sa mesto a štát odhodlali k takémuto kroku v čase keď už prebiehala svetová vojna, ktorá sa ešte len mala poriadne rozhorieť.
Spomínaný Tibor Gerevich bol v tom čase jednotkou medzi maďarskými pamiatkarmi a priebeh obnovy "Miklušky" chodil sledovať. Rekonštrukciu zabezpečovalo Hornouhorské múzeum na čele s riaditeľom Alexandrom Mihalikom. Odborný dohľad nad akciou mal známy vrchný radca pamiatkovej starostlivosti Koloman Lux. V mnohom pomohlo aj mesto a jeho starosta Alexander Pohl. Za zmienku stoja aj robotníci, ktorí na vykopávkach a vypratávaní väznice fyzicky pracovali. Povráva sa, že starší z nich bývali v minulosti „klientmi" "Miklušky", keď ešte slúžievala ako záchytka.
TRI ROZSUDKY ZO 17. STOROČIA
Alexander Mihalik uvádza niekoľko historických súdnych zápisov, kde je v krátkosti uvedená obžaloba i rozsudok. Tri z nich sme vybrali do dnešného čítania, ďalšie uverejníme v budúcich pokračovaniach. Obaja dnes uvádzaní mužskí odsúdenci sa zhodou okolností volajú rovnako Lengyel, čiže Poliak. Možno boli aj skutočne Slovania. Jeden bol obyvateľom mesta, druhý neďalekej Košickej Novej Vsi.
/Konanie/ proti Petrovi Lengyelovi dňa 12. mája 1634, kde žaloba žiada taký trest za zlodejstvo a vykradnutie domu, aby ho viedli ulicami, trhali žeravými kliešťami a nakoniec popravili.
Rozhodnutie: Keďže sa Peter Lengyel nebál za svoj hriech krádeže a vierolomnosti k svätej cirkvi Božieho hnevu, k čomu sa aj priznal, a keďže si to tak žiadajú zákony minulých čias i žalujúce mesto za to, že v hlave tohto muža skrsla veľká opovážlivosť, že ušiel z nášho mesta, rozhodol sa potrestať ho na tomto svete Boh skrze Magistrát. Zákon ctihodnej rady je taký, že ho teraz odnesú odtiaľto do väznice, keď o to požiada, privedú mu duchovného pastiera, aby sa pomeril so svojím Bohom i svojimi spolublížnymi a potom o ôsmej hodine nech je vydaný do rúk kata, no najprv nech sú jeho činy verejne vyhlásené, potom je mu odťatá celá pravá ruka, potom nech ho odnesú k šibenici a obesia ho. Nech mu Boh odpustí.
Proti Michalovi Lengyelovi z Košickej Novej Vsi, obžalovanému z vraždy, sa dňa 27. marca 1635 uzniesla rada na takomto rozsudku:
Za to, že Michal Lengyel nemyslel na Božie zákony ani na zákony tejto zeme, nebál sa tvrdých zákonov stanovených za vraždy a ani krutých trestov, odvrhol bratraneckú lásku ako Kain, úmyselne sa poškvrnil krvou bratranca a jeho priateľa, k čomu sa sám priznal, a netrpel tým, že zatajil, ako nepochybne nevinná krv skríkla k Bohu. Aby bol takýto hrozný hriech vykorenený spomedzi ľudí, rozhodlo sa o takomto rozsudku proti Michalovi Lengyelovi, že ho teraz odtiaľto odvedú do väznice, zajtra, keď bude chcieť, mu zavolajú duchovného pastiera, nech sa uzmieri so svojím Bohom a príbuznými a vyspovedá zo svojich hriechov, potom nech ho o ôsmej hodine odovzdajú do rúk kata, tu pred väznicou vyhlásia jeho činy, vynesú ho k stínaciemu kameňu a tam ho popravili mečom, aby bolo zadosť učinené Božej pravde a svetským zákonom. Nech mu Boh odpustí. Amen.
Anna Madarásová, smilná ženština a vrahyňa detí sa dňa 14. marca 1636 priznáva k hriechu a prosí o milosť.
Keďže sa Anna Madarásová nebála hnevu Pána Boha, nemilosrdných trestov proti uvedenému hriechu i strašných trestov Magistrátu, a keďže napĺňala svoj život smilstvom, opovrhla napomínania starších a preklínala ich, tupila a hrešila proti štvrtému Božiemu prikázaniu, aby si ctila svojho otca a matku a svoj plod počatý v smilstve zabila s krutou nemilosrdnosťou zvera, podrezala mu hrdlo, a aby zatajila svoj strašný hriech a spomenutú vraždu, zahodila ho na ohavné miesto. Ctihodná rada preto vyriekla taký rozsudok, aby ju teraz odtiaľto odviedli do väznice, potom jej, ak si to bude želať, zavolali duchovného pastiera, aby sa zmierila so svojím Bohom a spolublížnymi. Nech ju potom v zajtrajší deň odovzdajú do rúk katovi, vyvedú ju na ulicu, pred väznicou vyhlásia jej mrzké činy, potom vykopú pod šibenicou jamu, zaživa ju položia na tŕňové lôžko a zabijú ju mečom, aby tak bolo učinené zadosť Božej pravde a zákonom mesta. Nech jej odpustí Boh.
HISTORICKÁ PERLIČKA
Posledná verejná poprava v Košiciach
Uvádza sa, že sa táto pamätihodná udalosť odohrala 4. septembra 1837. Bola to vlastne dvojpoprava a odsúdencami boli akísi Juraj Borza a Mária Nánaskayová, rodená Perženská. Dôvodom bola úmyselná vražda brata odsúdenej Márie. Popravu vykonal kat privolaný z Pešti. Miesto popravy sa neuvádza, ale najskôr bolo na Šibenej hore, teda dnešných Železníkoch. Ktovie kvôli čomu sa v onom prípade vraždilo a ktovie, čo k tomuto činu dalo dovedna Borzu a Nánaskayovú. Žeby sex?
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 1. 2. 2002
Text, kresby a reprodukcie: Jozef Duchoň
preklady Alžbeta Duchoňová a Réka Komjáti
