Časť šiesta: Úspech v čase vojny
V lete onoho prelomového roku druhej svetovej vojny, keď sa Wehrmacht predieral k Stalingradu a maďarské vojská kempovali kdesi na strednom Done, dokončili v Košiciach s veľkou slávou rekonštrukciu Miklušovej väznice. Ľudia okolo Alexandra Mihalika, ale aj mešťanosta Pohl, mali byť na čo hrdí. Väznicu dali dokopy pekne a odborne zároveň, takže aj dnes by sme im ťažko mohli niečo vytknúť. A nielenže túto akciu dovŕšili, ale ju aj podrobne zdokumentovali v knižke vydanej ešte v lete roku 1942, ktorú napísal Mihalik. Volá sa jednoducho Miklušova väznica /A Miklós börtön/, už sme z nej neraz citovali a siahneme po nej aj v tomto pokračovaní.
SATMÁRI ČI HANGÁČI?
Počas odstraňovaní starých omietok v interiéri Miklušovej väznice objavili robotníci na stenách stopy po silnom požiari, pravdepodobne po tom, čo zničil mesto v roku 1556. Mihalik o tom píše nasledovné: V interiéri budovy bola ťažko poškodená najmä prízemná juhovýchodná izba. Z jej premočenej steny často oblúkom striekala voda aj na desiatich či dvanástich miestach. Pre neustálu vlhkosť sme museli úplne otĺcť omietku. Holá, z kameňa murovaná stena nám ukázala stopy silného požiaru a veľkých ohňom poškodených plôch. Stopy ničivého požiaru sme zistili aj na iných miestach, najmä v miestach pod klenbami. Otlčenie omietok v spomínanej miestnosti bolo napriek Mihalikovmu opisu predsa len šetrné, pretože práve tu sú dodnes zachované grafity po väzňoch.
Medzi nálezy, pomocou ktorých sa Mihalik pokúšal identifikovať bývalého majiteľa domu, o ktorom podľa krásnych kamenných okien na prvom poschodí predpokladal, že to bol boháč s dobrým vkusom, patrili úlomky keramickej krbovej kachlice s erbom, podobným erbu Juraja Satmáriho. Konkrétne bol na nej stvárnený stojaci lev s rozdvojeným chvostom.
Mihalik si teda dovolil vysloviť názor, že jedným z bývalých majiteľov východného domu mohol byť sám Satmári, alebo rodina Hangáčiovcov, ktorá tiež mala v erbe leva, a ktorej traja mužskí príslušníci padli v povestnej bitke pri Moháči v roku 1526. Tu však musíme povedať, že spomínaný úlomok sa nenašiel v niektorej z obytných miestností domu, ale v odpade v podzemí. Mohol sa teda do tohto domu dostať z iného miesta. Mnoho vecí totiž nasvedčuje, že podzemie väznice slúžilo minimálne dvesto rokov hlavne ako smetisko celému okoliu. Takže na túto špekuláciu sa nemožno spoliehať.
Našla sa však aj krbová kachlica s iným, nie až takým oficiálne heraldickým vzorovaním. Zo zlomkov sa podarilo poskladať aj rímsičku z akéhosi iného krbu. Zdobili ju okrídlené hlavičky anjelov, ratoliestky konvaliniek, kytičky kvetov vyrastajúcich zo srdiečok a duby so žaluďmi. Táto rímsička je už uvoľnenejšia, renesančná, jej štýl je viac naturalistický. Podľa Mihalika tento dekor symbolizoval paniu domu, pretože konvalinka reprezentovala ideál ženskosti, prípadne panenskosť.
SMETISKO V PODZEMÍ
Najzaujímavejšie nálezy z Miklušovej väznice však pochádzajú z podzemia. Po tom, čo prešla eufória z nálezu „tajnej" chodby, si asi väčšina zainteresovaných uvedomila, že aj prostý odpad môže byť vzrušujúcim materiálom na skúmanie. Čitateľ by tiež nemal byť prekvapený početnosťou keramických nálezov. Až do konca 19. storočia bola totiž najčastejším materiálom na výrobu všakovakých nádob a kuchynského riadu keramika. Je to materiál krehký, ktorý sa užívaním často rozbil, takže sa ho vyrábalo a spotrebúvalo nesmierne množstvo. Prirodzene, tomu zodpovedá aj množstvo keramického odpadu, na ktorý sa narazí pri akomkoľvek výkope na ploche bývalého mesta. Začítajme sa však do Mihalika:
Sprístupnenie a vyčistenie podzemných miestností sprevádzalo nečakané prekvapenie. Nielenže sa tu našli pozostatky dávnej výroby košických hrnčiarov, ale odkryla sa aj minulosť tohto remesla, pestovaného na vysokej umeleckej úrovni, vo veľmi bohatých a početných sériach výrobkov. V posledných storočiach sa podzemné priestory Miklušovej väznice upchali a z labyrintu podzemných chodieb a miestností boli sprístupné iba dve miestnosti. Hneď od samého začiatku, len čo sme sa pustili do ich čistenia a vykopávania, začali nánosy chrliť pamiatky na predchádzajúce veky. Po tvrdej kamenistej vrstve sme sa dostali do sypkej a mäkkej vrstvy. Mala asi pol druha metra a pozostávala zo zotletých zvyškov slamy, pilín a handier. Práve zloženiu tejto vrstvy vďačíme, že v jej mäkkom materiáli sa zachovali stovky kusov starých košických hrnčiarskych výrobkov. Po odprataní vrstvy zhnitej slamy, pilín a handier, čo zaplnilo 700 vozov, sa nám celý nález predstavil v plnej kráse. Okrem pätnásťtisíc kusov zlomkov keramiky to bolo 450 celkom bezchybných, alebo už zreštaurovaných /do júla 1942/ a pozliepaných nádob.
Zloženie vrstvy s keramickými nálezmi napovedá, že išlo o odpad, ktorým zaplnili podzemné priestory väznice. V prípade západného domu sa dokonca predpokladá, že pôvodná drevená podlaha tu odhnila a zrútila sa do pivničných priestorov. Ďalší dôležitý faktor je, že keramika sa našla v podstate vo všetkých zamurovaných miestnostiach podzemia, mimoriadne krásne kusy dokonca v odpadovej jame latríny! Mihalik ju správne datoval do 16. až 18. storočia, s čím súhlasia aj súčasní archeológovia.
HRNČIARSKA DIELŇA
Pod mázhausom západného /menšieho a mladšieho/ domu býval pivničný priestor zastrešený dreveným stropom, tým, o ktorom sme už uviedli, že prehnil /možno prehorel/ a zrútil sa do podzemia. Vzniknutú „jamu" zasypali navozeným odpadom, zarovnali násypom a na to všetko položili novú podlahu. No a práve v tomto pivničnom priestore sa objavil celý rad nálezov, na základe ktorých sa usúdilo a donedávna aj bežne publikovalo, že tu sídlila v minulosti hrnčiarska dielňa. Mihalik to podáva slovami:
Našlo sa tu 120 téglikov, ktoré kedysi obsahovali farbivá a zdobiace látky hrnčiarskej dielne. Ich korpusy boli malilinké a krehké. Sú to miniatúrne nádobky pokryté olovenou glazúrou, ale nie všetky boli sivej farby. Tie, ktoré pri vypaľovaní ošľahol dym, dostali zelený farebný nádych. Od takýchto redukcií a podobnými účinkov na nich hrajú rôzne odtiene žltých, hnedých a sivých farieb. Sú medzi nimi aj nádoby vypaľované pomocou ohňa priduseného vlhkou slamou, takže sú nádherne čierne. Tri kusy boli zhotovené s glazúrou z kysličníkov, takže sú žiarivo biele, ako porcelán. Vo dvoch z nich sa našlo zaschnuté farbivo.
Bol tu ešte jeden nález evokujúci hrnčiarsku dielňu: Dokladá to aj okrúhla nádoba veľkých rozmerov ozdobená červenými linkami, v ktorej sa dodnes nachádzajú zbytky skamenelej hmoty, čo mala poslúžiť na glazovanie niekoľkých stoviek nádob. Na prvý pohľad teda všetko nasvedčovalo, že tu objavili zaniknutú hrnčiarsku dielňu. Ale po troche premýšľania sa v tejto interpretácii nájde príliš veľa slabín, neuveriteľností a neprirodzeností.
V prvom rade je to vek keramiky, ktorý spadá práve do obdobia, keď v objekte existovala zároveň aj väznica. Ťažko si predstaviť fungovanie hrnčiarskej dielne a väznice naraz pod jednou strechou. Hrnčiari nemôžu pracovať v temnej pivnici, potrebujú na svoje remeslo denné svetlo, najmä pri zdobení keramiky. Podobne sa nedá očakávať, že väznení lotri, aby sa nenudili, krátili si čas maľovaním keramiky. To predsa nemohol vykonávať na primeranej remeselnej úrovni len tak hocikto! Dielňa tu teda rozhodne nemohla byť, asi sem ale vyhodili pozostatky po zrušenej hrnčiarskej dielni v čase, keď zapĺňali jamu pod mázhausom odpadom. Ale kedy to asi bolo?
Podľa najmladšej keramiky v nálezoch niekedy v 18. storočí, najskôr po skončení povstania Františka II. Rákocziho. Ale zdá sa, že v tých časoch ešte nedošlo k zamurovaniu časti /ona to bola väčšina/ podzemných priestorov. Ináč by v rokoch 1861 až 62 nezaústili mestský kanál práve sem, keďže by to nemalo žiaden zmysel. Veď odtiaľto nemalo do kanála čo vytekať, ba kloaku by dokonca nemohli použiť ani ľudia ako podzemnú chodbu. Zatiaľ teda ostáva otvorená otázka, kedy boli vlastne tieto priestory zamurované, načo sem zaústili kanál a ako sa tu všetky tie črepy nahromadili.
GRAFITY
Trochu fantasticky pôsobí v Mihalikovej knižke pasáž, ktorá vysvetľuje význam grafít, zanechaných na niektorých stenách Miklušovej väznice. Pokúšal sa ich interpretovať s použitím výsledkov, ktoré v tomto smere dosiahli vo vtedajšom Nemecku. Nuž pozrimeže, ako to videl:
V minulých storočiach bol múr obklopujúci dóm a cintorín okolo neho, steny Levočského domu, ale aj steny iných významnejších budov, zaiste zaplnené znakmi predávajúcimi správy voľakedajších tulákov. V minulom storočí sa bohužiaľ nestarali o to, aby ich zachránili. V Nemecku zozbierali veľa takýchto znakov a z tohto prameňa vieme, že napríklad jeden šíp a k nemu vyryté štyri čiary s mesiacom znamenali, že vo štvrtom dome v smere šipky je uložený materiál k požiaru a pri najbližšom novoluní v prvú noc zavraždia majiteľa, dom vylúpia a ešte ho aj podpália, aby nezostali po zločine stopy.
Kdo chce, nech takýmto vývodom verí, ale logické sa mi príliš nezdajú, už len preto, že sú vo väznici, a teda nemôžu byť určené ľuďom so slobodnou voľbou konania. Čítajme však ďalej: Takýmto tuláckym znakom bola tiež karta so šipkami vyrytá do steny. Dáta pripísané k šipkám znamenali, kedy precestuje falošný hráč mestom, ale dátum pri šipke smerujúcej doprava znamenalo deň jeho návratu. Kto sa teda chce zúčastniť obohratia dôverčivých občanov, nech čaká do udaného dňa.
Vysvetľovanie vecí zo sféry dejín umenia išlo Mihalikovi oveľa lepšie, ale zrejme máme každý svoje slabiny. Posúďte sami: Z vysvetľovania takýchto znakov vieme, že medzi tuláckymi znakmi vyrytými na klenbách Miklušovej väznice dávali husle správu o tom, že mesto je vhodným na žobranie, že sú tu nebesá plné huslí. V mestách s nemilosrdnými srdcami mešťanov dával jeden lump druhému na vedomie flautou vyrytou na stene, že tu si môžeš ísť akurát tak pískať. Skvelé. Akoby väznice boli útulkami, kam si lumpi odskakovali prenocovať a občerstviť sa, no a samozrejme načerpať čerstvé informácie. Naviac to boli fajnoví ľudia, ktorí nepískavali na prstoch zakvačených v papuli, ale spôsobne, na flaute.
No napriek tejto kritike musíme Mihalikovi priznať, že k domnelému portrétu kata Mikluša v ženskej cele na poschodí väznice sa postavil skepticky, ako sa na súdneho človeka patrí, a k jeho datácii sa vyjadril, že môže siahať od 16. do 18. storočia. Jeho uši nazval ušami od hrnca a to čosi, čo má figúrka na hlave, označil buď za hrniec, alebo baranicu kučmu.
HISTORICKÁ PERLIČKA
Košický kat na lízing
Kat, ktorého si podľa svojho práva vydržiavalo mesto Košice, mal pevný ročný plat s príplatkami za vykonané úkony, ale aj s odstupňovaním za kvalitu ich vykonania. Podľa záznamov z roku 1755 dostával košický kat ročne 60 zlatiek, 12 gbelov ovsa a 6 vozov sena. Ak urobil popravu nešikovne, mohol dostať aj pokutu. Košice mali právo vypožičiavať svojho kata iným mestám a peniaze, čo takto zarobil, kasírovalo samo, katovi vyplácalo iba príslušnú čiastku zodpovedajúcu tunajšiemu príplatku za výkon. Kat si pritom musel zaobstarávať a udržiavať príslušné náradie sám. Kat si síce mohol držať tovarišov - holomkov - tí však bývali považovaní za nečisté osoby a ich potomkovia sa nemohli vyučiť inému remeslu v bežnom cechu.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň,
preklady Alžbeta Duchoňová.
