Časť siedma: Povojnové expozície

PRVÁ PODOBA MÚZEA

V lete roku 1942 bola rekonštrukcia Miklušovej väznice ukončená, expozícia v nej inštalovaná a sprievodná knižka Alexandra Mihalika „A Miklós börtön" /Miklušova väznica/ vytlačená. Expozíciu mestských dejín sprístupnili verejnosti. Zo série fotografií v spomínanej knižke, ale aj osobitne vydanému portfóliu pohľadníc, máme veľmi dobrú predstavu, ako to v Mikluške vyzeralo. Bez preháňania možno konštatovať, že kolektív okolo Mihalika sa svojej úlohy zhostil s veľkým citom a snáď ani dnes by sme to nedokázali lepšie.

Inštalácia bola striedma, vyvážená, predstavovala dobový nábytok, katovské meče, mučiace nástroje, keramiku, staré plány mesta zo zbierok premonštrátskeho profesora Hadriána Szabóa, rôzne pamiatky na mestskú samosprávu a mestské cechy a trhák drevený model mesta s opevnením v merítku 1:1000, ktorý dodnes priťahuje návštevníkov. Tento model vyrobili osobitne na mieru expozície v Mikluške a zodpovedá vtedajšiemu stavu poznania minulosti Košíc, takže dnes už vieme, že nie je veľmi verný, ale základnú predstavu o vzhľade Košíc kedysi v prvej polovici 18. storočia sprostredkúva celkom dobre.

Súčasťou expozície boli aj pamiatky na väznených maďarských revolucionárov, účastníkov povstania v rokoch 184849 a „tajné chodby", vlastne sprístupnené vyčistené úseky kanála, kam bolo zavedené elektrické osvetlenie a kam sa obzvlášť rady zatúlali deti a romantické duše. Ktovie, koľko Košičanov by dnes bolo ochotných prechádzať sa mestskou kanalizáciou a ešte za to aj platiť, ale ako vidieť, čas mení všetky hodnoty a obracia logiku naruby. Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov sa tam odohrávala akási školská historicky ladená súťaž, ktorej podstatou bol „útek Rákocziho z Košíc podzemnou chodbou".

MIKLUŠKA PO ROKU 1945

Život prvej podoby expozície mestských dejín v Mikluške bol prekvapivo dlhší ako existencia vojnových maďarských Košíc. Aj po januári 1945 ostala takmer nezmenená a noví riaditelia Východoslovenského múzea ju iba mierne upravovali. Pridali viac nábytku a obrazov či keramiky, rozvešaných po stenách, takže expozíciu mierne „zahustili". Časom poodstraňovali pamiatky na maďarskú revolúciu 184849. Fotografie pána Hyhlíka z jeho obrazovej publikácie o Košiciach, vydanej v roku 1959, sú takmer na nerozoznanie od sady pohľadníc vydanej v roku 1942.

Novú podobu dostala expozícia až začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Autorkou novej podoby Miklušky bola pracovníčka múzea pani Elena Apátyová, ktorá sa k úpravám postavila veľmi zodpovedne a vypracovala pre ne podrobný scenár, archivovaný v múzeu dodnes. Ako základ preň tu opäť poslúžila knižka Alexandra Mihalika a poňatie expozície bolo navyše rozšírené o niektoré udalosti z histórie východného Slovenska. K úprave expozície došlo v roku v roku 1971 a vydržala plných dvadsaťdva rokov.

Posledná expozičná podoba Miklušky sa začala pripravovať v druhej polovici roku 1992. Ešte v predchádzajúcom roku som v zimnom čase, keď ochoreli všetky lektorky a slúžiť návštevníkom museli aj odborní pracovníci, mal možnosť objekt väznice veľmi podrobne spoznať a vyhotoviť z neho podrobné zameranie. Vtedy došlo k objavu, že je tu zachovaný prastarý vežový dom z druhej polovice 13. storočia a že takzvaný katov byt nie je nič iné, ako upravená veža najstaršieho mestského opevnenia, tiež z konca 13. storočia, jediná, ktorá sa z pôvodných 33 takýchto objektov v Košiciach zachovala aj nad zemou.

Nová expozícia sa začala realizovať v máji a slávnostne bola otvorená 24. júna 1993 /posledné práce sa v chvate dokončovali v noci z 23. na 24. júna/. Bol som jej odborným autorom i autorom výtvarného riešenia, pri ktorom sa pre nedostatok financií využili prvky výstavného nábytku zo zrušenej expozície vývoja robotníckeho hnutia z Domu Košického vládneho programu dnes Župného domu. Táto expozícia je prístupná v Miklušovej väznici dodnes.

Na záver nášho seriálu spestríme toto rozprávanie dvoma príbehmi, ilustrujúcimi, že hoci už roky nie je Miklušova väznica tým, čím v minulosti bývala, dalo sa v nej potrpieť, prípadne len tak stráviť noc ešte aj relatívne nedávno. Odohrali sa v čase, keď som bol prvý raz zamestnaný vo Východoslovenskom múzeu, viedol som historický odbor a mal konkrétne na starosti aj Miklušovu väznicu.

NEDOBROVOĽNÉ „BASISTKY"

Začalo sa to istého krásneho piatkového popoludnia roku 1992. Odborní pracovníci v ten deň končia skôr, a tak sa i lektorky, ktoré pracujú dlhšie, rozhodli, že sa tiež vykašlú na robotu. Dozor tam už nebol, počasie bolo krásne, návštevníci akosi nechodili povedzte, komu by sa chcelo sedieť v pokladni, najmä keď si slečny už predtým dali niečo na posilnenie odvahy.

Bolo to ešte v časoch, keď malo múzeum dosť financií na dve lektorky v bežnej službe, čo však nemusí byť výhra, lebo popri debatách o všeličom zaujímavom zabudli, že v Mikluške sa práve zdržiavali dve návštevníčky, asi pätnásťročné dievčatá. Lektorka, ktorá mala na starosti expozíciu vo väznici, bola v múzeu zamestnaná krátko, bola to práve skončená stredoškoláčka. Takže si nerobila starosti, prebehla prízemím a poschodím budovy, nikoho nevidela, pre istotu ešte zavolala obligátne „je tu ešte niekto?", potom vypla svetlá a pozatvárala dvere. Bolo asi tak pätnásť nula nula.

V tom čase prežívali v režime tejto expozície niektoré obzvlášť idiotské predpisy a zvyky, medziiným aj to, že svetlá v pivnici sa vypínali z jediného miesta na prízemí a že všetky dvere v objekte medzi miestnosťami sa zatvárali visiacimi zámkami. Ak ste sa náhodou zdržiavali v „tajných chodbách" a niekto hore vypol svetlo, mali ste smolu. Keď aj hore niekto zavolal, či je tam dole niekto, nebolo to počuť, rovnako ako by nebolo počuť volanie zdola. Keď ste sa nakoniec aj poslepiačky došmátrali k schodom a východu z pivnice /pre človeka, ktorý to tam nepozná, znamená podzemie Miklušky celkom slušný labyrint/, bol zavretý, rovnako ako ďalšie medzidvere a východ z budovy, takže kto tam uviazol, sa mohol ukričať k smrti, aj tak by ho vonku na ulici nik nepočul. Na potvoru boli zamurované aj pivničné okná. Dokonalá pasca, v ktorej uviazli dve tínejdžerky.

A tak tam potme sedeli a asi aj poplakávali. Určite sa najprv snažili dostať von, ale časom rezignovali. Spokojné lektorky mali medzitým „leháro" a „liguére". Prešla noc, pre tie dve tam dole určite najdlhšia v živote, pretože ju strávili chúliac sa na prastarom dubovom schodišti. Potom svitol deň, sobota, takže pracovné voľno. Lektorky síce nastúpili do zamestnania včas, ale načo hneď otvárať a kontrolovať expozíciu /čo je predpísaný úkon prakticky všade, kde sa preberá služba a existuje hmotná zodpovednosť/. A tak si dve zajatkyne museli počkať ešte pár hodín.

Okolo jedenástej to všetko prasklo. Prišli policajti aj s rodičmi dievčat. Bola to jedna z ich posledných nádejí. Dievčatá vraj pred svojím záhadným zmiznutím spomenuli, že pôjdu okrem iného aj do Miklušovej väznice, preto sa tam pre istotu chceli pozrieť. Zatiaľ stále spokojné službukonajúce mladé dámy, ktoré stále netušili, že sú vlastne „bachárky", vyštrachali ohromný zväzok kľúčov a pustili sa do otváracieho obradu. Potom, pochopiteľne, nastalo veľké prekvapenie, úľava i zlosť podľa toho, koho sa čo týkalo. V pondelok /a to je deň, keď majú lektorky voľno/, putovali všetky, bohužiaľ aj tie, čo sa doteraz podobne neprevinili, na prísny apel k riaditeľovi.

Dve tínejdžerky to našťastie prežili bez osobitnej ujmy, my sme sa z celej záležitosti poučili a prestali v Mikluške zamykať všetky dvere bez rozdielu. Dnes by sa to už nemohlo stať. Jednak si v podzemí môžete rozžať svetlo, nezamkli by vás tam, pivničné okná sú opäť funkčné a hlavne je tam inštalovaný senzorový systém, ktorý by o vašej prítomnosti okamžite informoval políciu. Jedna vec je však pozoruhodná košická investigatívna žurnalistika úplne sklamala a o tejto bulvárne vďačnej udalosti nepriniesla podrobnejšie informácie.

NEVŠEDNE ROMANTICKÁ NOC

Hlavnými aktérmi tohto príbehu sú dvaja kamaráti, novinári Košického večera, svojho času známi a čitateľsky obľúbení, ale ich mená bude lepšie pre istotu neuvádzať. Odohral sa v roku 1993, uprostred horúceho leta a zároveň aj uhorkovej sezóny pre každé noviny. Platilo to aj pre Večer a spomenutí dvaja mladí muži /vtedy sa to ešte dalo o nich povedať/ potrebovali nejaký zvláštny novinársky hit na spestrenie letnej nudy. V ich hlavách skrsol nápad stráviť noc v Miklušovej väznici a potom o prežitých pocitoch spracovať reportáž. Nasledovala návšteva u riaditeľa Východoslovenského múzea, vysvetlenie problematiky a napodiv ústretová reakcia pána docenta /tak ho všetci zamestnanci oslovovali/, ktorý v nezvyklej akcii šípil dobrú reklamu pre svoju inštitúciu.

Tu sa na chvíľku pozastavím, aby som skonštatoval, že mi dnes nie je vôbec jasné, či pôvodne páni žurnalisti chceli stráviť tú noc ako väzni, zavretí v niektorej z ciel-samotiek. Ak to tak totiž nezamýšľali, potom dodnes nechápem, prečo radšej nešli za vedúcim krčmy „U Janka", alebo šéfom košickej záchytky, keďže tieto ustanovizne by im poskytli rovnakú, ak nie lepšiu príležitosť prežiť to, čo nasledovalo.

Prvým problémom riaditeľa bolo určiť niekoho, kto tam s nimi tú noc strávi, aby boli pod dohľadom, no a, pochopiteľne, aby im zároveň mal kto podávať odborný výklad, keď sa im nejaký zažiada. Pán docent určil do tejto zodpovednej úlohy mňa. Veľmi som sa nedivil a neprotestoval, lebo Martina, ktorá tam vtedy lektorovala, by asi oboch pánov, vekom okolo štyridsiatky, mohla vyviesť z profesnej rovnováhy bola tak trochu zbytočne atraktívna. Navyše sme mali s nocovaním mladých žien v Mikluške už zlé skúsenosti z predchádzajúceho roka.

Na tú noc som sa dôkladne pripravil - nabalil som sa jedlom a pitím /nie vodou ani limonádou/ a do Miklušky som dal preniesť naše kancelárske fotely a konferenčný stolík. S pánmi redaktormi sme sa stretli večer v neďalekom esprese, odkiaľ sme po úvodnom zoznámení a posilnení prešli do samotnej väznice. Dostavili sa v spoločnosti istej fotografky, ktorá ale s nami strávila iba krátky čas, stačiaci však na to, aby sa jeden z pánov dobrovoľných väzňov vyzliekol do slipov a nechal pripútať na dereš, chcejúc byť v tejto póze odfotografovaný. Neustále ju pritom prehováral, že aj on urobí takú skvelú a unikátnu fotku jej, nech sa len kľudne vyzlečie a vlezie do želiez. Určite nebol sadomaso, takže mi bolo jasné, že je za tým to espreso a možno ešte niečo predtým.

Fotografka však elegantne odišla a zostala čisto pánska spoločnosť. Sedeli sme na dvore, dýchali horúcu augustovú noc, pozorovali hviezdy a vybalili jedlo a pitie. Popri všetkej kráse jeden z redaktorov nahrával rozhovor so mnou. Istý čas to trvalo, kým zistil, že mu magnetofón nefunguje a že ho nevie spustiť, ale až tak to nevadilo. Vtedy sme už všetci traja vedeli, že vodka z pravej stredovekej keramiky, vybranej z múzejných vitrín, chutí akosi onakvejšie. Magnetofón putoval bokom, prešlo sa na zapisovanie. Zabával som ich historkami, ktoré väčšina stálych čitateľov tejto rubriky už pozná, ale vtedy to boli samé „bomby". Potom sa ale minulo jedlo i pitie a páni noční hostia /aj ja, lebo zjedli aj moje/ boli stále hladní a smädní!

A tak ten druhý vyšiel do nočných ulíc mesta - bolo čosi po jednej - aby z najbližšieho telefónneho automatu zavolal donáškovú službu. Všetko sa mu darilo až do momentu, keď sa ho na druhom konci telefónu opýtali na miesto doručenia. Odpoveď „do Miklušovej väznice" mala za následok tresnutie slúchadlom. Prvý neúspech toho húževnatého chlapíka neodradil, skúšal znova a znova, snažil sa vec logicky vysvetliť /ale nemohol zatajiť podpitú dikciu reči/, dvakrát sa rezignovane vrátil do Miklušky, aby ho ten prvý dvakrát prehovoril k návratu a zásobil ho vždy novými a novými drobnými /aj mojimi/. Nakoniec ten nešťastník zašiel kamsi na Mlynskú ulicu, tam si donášku objednal i vyzdvihol /na ulici/, čím zvyšok tej nevšednej noci zachránil.

Na svitanie sa nepamätám, ale keď som otvoril oči, bol jasný deň, vtáci strašne hlasno škriekali a oproti mne ovísali páni redaktori v služobných foteloch. Vytratili sa nenápadne, dokonca až tak, že tam nechali zápisník s poznámkami /nikdy sa preň nevrátili a hrdo nedali najavo, že by im niekedy chýbal/. Nič sa nerozbilo a nič sa nepoškodilo, hlavne však ešte neboli návštevné hodiny a nik nás tam nevidel, čiže akcia sa skončila úspešne. Článok o noci, strávenej v Mikluške, onedlho vyšiel. Nebol príliš dlhý, mimoriadne krotučký a triezvo poňatý... Tí chlapci sa tam ozaj nemuseli trápiť celú noc.

Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 22. 2. 2002
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň