PSEUDOMERIAN Časť prvá
Štyri záhuby ľudstva
V minulosti sme na stránkach tejto rubriky stihli uverejniť články o väčšine pohľadov na Košice, ktoré v minulosti vznikli. Písali sme o Houfnagelovej vedute uverejnenej v Braunovom a Hoggenbergovom atlase, o vedutách, ktoré majú svoj predobraz v kresbových pohľadoch uchovávaných v Karlsruhe, o vedutách odvodených z Dillichovej knižky, ba dokonca o kresbičke znázorňujúcej Košice vo Viedenskej obrazovej kronike. Akosi pomimo sa pri tom spomenuli aj ďalšie dve veduty, jedna znepokojivá tým, že jej predlohou mohol byť tiež Dillich, no nevieme s istotou odkiaľ pochádza a ku ktorému roku ju datovať, druhá od Jakuba Fückerta z roku 1777, čo som svojho času nevedel a tak figurovala ako dielo neznámeho autora. Dnes začíname seriál o najväčšom súbore košických vedút, z ktorých najstaršia je pripisovaná preslávenému Matejovi Merianovi, ktorý ju na sto percent nevytvoril!
KOŠICE SPAKRUKY
Podľa štýlu, akým je nakreslené mesto a jeho okolie, aký uhol pohľadu je zvolený a odkiaľ sa autor na svoj námet díva, je možné pomerne bezpečne identifikovať typy košických vedút, ktoré vychádzajú z až prekvapujúco malého počtu vzorov opakovaných potom do omrzenia v priebehu celého 17. a 18. storočia. Typy vedút, ktorými sa dnes začíname zaoberať, majú ešte jeden veľmi výrazný poznávací znak. Autorovi najstaršej z nich /takže poslúžila ako vzor celému radu mladších/ sa podarilo nakresliť situáciu okolia Košíc presne opačne, rieka Hornád tu tečie nie východne, lež západne od mesta, čo si doteraz akosi nestihli všimnúť umeleckí historici venujúci sa vedutovej tematike. Tento omyl jasne svedčí o tom, že všetci tí, čo túto vedutu stáročia kopírovali a vydávali za pravdivý obraz Košíc, nikdy v tomto meste neboli a netušili, aké bludy šíria svetom.
Je ukážkovým paradoxom, že najpresnejšiu a najvernejšiu vedutu Košíc od dvojice autorov Van der Rye a Houfnagel nikto až do 19. storočia nekopíroval a nešíril. Z relatívne verných vedút z Karlsruhe, prípadne z Dillichovej knižky, vzniklo iba niekoľko napodobenín. Zato z tej najmenej presnej a asi aj výtvarne najmenej podarenej, vznikli desiatky napodobenín reprezentujúcich vzhľad nášho mesta v šírom svete. Vzhľad, ktorý nikdy nemalo! Pozrime sa však na tento typ vedút bližšie a začneme samozrejme tou, ktorá je datovaná ako najstaršia a teda by mala byť akýmsi archetypom pre svoje mladšie výtvarné „klony".
Pochádza z knihy dvojice autorov Daniela Meissnera a Eberharda Kiessera nazvanej Sociographia Cosmica, čo možno preložiť ako Kozmická sociografia, ale voľnejšie aj ako Popis svetového spoločenstva. V knižke sa nachádza celý rad mestských vedút pochádzajúcich evidentne z ruky jediného autora. Každá z týchto vedút má v popredí štafáž a moralizujúcu kratučkú básničku v latinskom a nemeckom variante. V popise vedút, ktorý v roku 1980 publikovala v odbornom múzejnom periodiku „Historica Carpatica" pani Viera Kejlová, je toto malé dielko formátu 71 krát 145 milimetrov reprezentované textom:
Cassaw in Ungarn /?Matthaues Merian podľa Wilhelma Dilicha/. Medirytina z roku 1673. Pohľad na opevnené mesto v pozadí, v popredí alegorický výjav s prestretým stolom a zefírom fúkajúcim z oblakov, okrídlené srdce smerom dolu. Hore nápis QUATUOR PERNICIOSA HOMINI. Vpravo H 88. Pod obrazom latinské a nemecké verše komentujúce alegorickú scénu.
O necelých šesť rokov neskôr vyšiel v edícii Fondy Historica Carpatica spisok Grafická ikonografia východoslovenských miest. Jeho autorka pani Helena Němcová si s tou istou vedutou poradila takmer rovnakými, aj keď predsa len úspornejšími vetami: Cassaw in Ungarn /?Mattheus Merian podľa Wilhelma Dilicha/. Medirytina. Celkový pohľad na opevnené mesto. Vpravo v popredí alegorická scéna. Hore nápis QUATUOR PERNICIOSA HOMINI. Pod obrazom nemecké a latinské verše komentujúce alegorickú scénu. Treba podotknúť, že v Němcovej texte je Merianovo meno uvedené správne, kdežto u Kejlovej ide asi o výčin tlačiarenského škriatka. Smutnejšou praxou našich kunsthistorikov v minulosti bol však fakt, že sa nezvykli zaoberať textovou stránkou diel, o ktorých písali.
O ČOM TÁ VEDUTA JE?
Veľký latinský nápis nad okrajom obrázka znamená v preklade Štyri záhuby ľudstva /ale slovo pernicies možno preložiť aj ako skaza, škoda či neplecha/ a z básničiek pod obrázkom už vyplýva všetko ostatné, teda čo sa má konkrétne na mysli. Latinská má text Tristitia atque Venus, potusque cibique libido, Aër et impurus, multa creata necant, nemecká Fraw Venus und die Trawrigkeit, Unreiner Lufft auch die Geilheit Zum Trincken, wie auch Herr Vielfrass Tödten viel Menschen, glaub nür das. I keď je nemecký text presne dvakrát taký dlhý ako latinský, ide o jedno a to isté, moderným jazykom povedané, že nadmerný sex, zádumčivosť, nezdravé ovzdušie, prežieranie a opilstvo už zahubilo mnoho ľudí.
Latinský text síce dokazuje, že kultivovaná a vycibrená reč dokáže povedať pomerne veľa málo slovami, veď stačí porovnať s neohrabanou nemčinou, tá je však pre preklad do slovenčiny predsa len lepším základom, takže som sa to pokúsil urobiť tak, aby sa text aj rýmoval /v latinskom texte sa nerýmuje, ale správa starobylejšími pravidlami časomiery, v nemeckom sa „primitívne" rýmuje/ a vyšlo mi asi toto: Pani Venuša a pani Nevľúdnosť, nečistý vzduch, v pití nestriedmosť, nakoniec pahltný pán Všetkožer, zahubia ľudí mnohých, tomu ver. Takže táto veduta svojím textom v Sociografii sveta ilustrovala prastarú ľudovú múdrosť hlásajúcu, že „všetkého s mierou".
Bohato prestretý stôl v popredí veduty evidentne predstavuje obžerstvo a prepíjanie sa. Okrídlené srdce prestrelené šípom je naisto symbolom onej pani Venuše, teda lásky či sexu /dnešná ikonografia by sa síce nerozpakovala znázorniť to naturalistickejšie, ba možno až pornograficky, vtedy však boli iné časy/. Nevedno ako sa autor snažil znázorniť zádumčivosť, no fúkajúci „Zefyr" v pravom hornom rohu by vari mohol evokovať ovzdušie. Mnohé dobové opisy vyčítali Košiciam mimoriadne nezdravú klímu, priam vražednú pre cudzincov - až sa to nechce veriť. V každom prípade je zaujímavé, že obrázkom nášho mesta sa ilustrovali okrem „ekologických" problémov aj problémy psychické a dietetické. Ktovie prečo.
MOHOL TO BYŤ MERIAN?
Čitateľ už mal možnosť všimnúť si, že obe umelecké historičky dali pred Merianovo autorstvo veduty otáznik. Ono je skutočne silne sporné, ba popravde povedané nemožné, takže by tam otáznik vôbec nemusel byť, a samozrejme ani Merianovo meno. Napriek tomu sme ho použili aj pre titulok seriálu, hlavne však preto, že tento typ veduty potrebujeme nejako identifikovať, v tomto prípade negatívne. Pozrime sa však na to, prečo je Merianovo autorstvo veduty vylúčené.
Najprv si musíme uvedomiť, že zhruba v rovnakej dobe žili a pôsobili dvaja Matejovia Merianovia - otec a syn. Otec bol preslávený a plodný medirytec, syn maliar portrétista. Ak teda vyslovíme meno Merian, patrí sa hneď dodať, koho konkrétne myslíme, pretože pre náš prípad prichádza do úvahy jedine otec. Marhäus Merian otec sa narodil 22. októbra 1593 vo švajčiarskom Bazileji, vyučil sa za medirytca v Zürichu a potom pôsobil v Paríži a Holandsku, dobových centrách umenia a knižnej produkcie. Na sklonku života sa presťahoval do Frankfurtu nad Mohanom a okrem vlastnej umeleckej činnosti sa venoval aj knižnému podnikaniu a vedeniu rozsiahlej ryteckej dielne. Zomrel v Schwalbachu 19. júna 1650. Jeho najvýznamnejšie dielo „Topographia" obsahujúce vyše 2000 rytín vyšlo až 38 rokov po jeho smrti.
Už za svojho života bol mimoriadne cenený za svoje veduty a plány miest, kde dominovala precíznosť kresby, vynikajúce podanie perspektívy a hlavne dôveryhodnosť zobrazenia námetu. Žil a tvoril skutočne v dobe, keby mohol pripadať ako autor našej veduty, no každý, kdo kedy videl jedinú Merianovu rytinu musí dospieť k názoru, že veduta Košíc, o ktorej dnes píšeme, nemôže byť jeho dielom. Merian bol európska jednotka vo svojom fachu a onú vedutu „zmastil" treťotriedny rytec, obraz mesta na nej nezodpovedá skutočnosti roku 1637 /ba ani staršej/ a nakoniec je tu už spomínaná chybná orientácia zobrazenia. To by sa Matejovi Merianovi nemohlo stať. Ďalšie aspekty pseudomerianovskej veduty rozoberieme bližšie v budúcom pokračovaní.
O PÔVODE VEDÚT
Preslávená knižka o dejinách umenia od José Pijoana uvádza v dieli, ktorý rozpráva o vzniku renesančného umenia obrázok krajinky s neznámym
mestom na morskom pobreží, ktorú namaľoval niekedy v polovici 14. storočia Ambrogio Lorenzetti. Knižka tvrdí, že je to najstaršia známa veduta v umení, čo je bohužiaľ pri všetkej úcte k autorovi kolosálny blud. Kto totiž začne pátrať po najstarších zobrazeniach krajiny, prípadne miest, nájde veduty už v starom egyptskom umení, o antickom ani nehovoriac. Obrazy zo starovekého Grécka sa nám síce nezachovali, ale zato je známych mnoho dobových opisov vtedajších umeleckých diel, takže sa o starovekých vedutách môžeme dočítať.
Rímske mestské veduty sú veľmi dobre známe, stačí si iba preštudovať fresky z Pompejí, Herkulánea, či iného zachovaného miesta. O tom, že maľovanie vedút bolo v antickom Ríme bežným „džobom", hovorí opäť aj literatúra, ktorá spomína, že počas triumfálnych sprievodov sa nosili namiesto transparentov vyobrazenia podmanených miest a krajín namaľované na plátne. Pri počte vojnových výprav, ktoré Rimania viedli, sa až vnucuje myšlienka, že musel existovať zvláštny stav maliarov vedutistov, ktorých živila armáda.
Nasledujúce obdobie raného kresťanského stredoveku sa síce vyznačovalo umením vedome sa vyhýbajúcim zobrazovaniu reality, ba dokonca obdobiami abstraktného umenia a obrazoborectva, no ani z tejto doby nechýbajú mestské veduty. Azda najznámejší je pohľad na Jeruzalem na mozaike z mesta Madaby v Jordánsku. Je teda jasné, že Lorenzettiho krajinka s mestom namaľovaná olejom na drevenej doske nie je nijakým prevratným dielom z hľadiska výberu témy, ale iba dobovou lastovičkou zvestujúcou fakt, že veduty sa opäť dostávajú do módy.
Nebudeme sa ďalej venovať klasickým maliarskym vedutám či krajinkám, nás zaujímajú vzhľadom na seriál o pohľadoch na Košice prednostne tlačené mestské veduty, ktoré sa po Európe začali šíriť s vynálezom kníhtlače v druhej polovici 15. storočia. Najstarší súbor vedút - pohľadov na významné európske mestá, obsahuje rozsiahla kniha Hartmana Schedela nazvaná Liber Chronicarum /Kniha kroník/ vydaná v roku 1492, teda presne v roku, keď pri amerických brehoch pristál Kolumbus, alebo tiež v roku, ktorým je datovaný kamenný erb Juraja Satmáriho v starej košickej radnici, považovaný za prvú renesančnú pamiatku v meste.
Obrázky v Schedelovej knihe sú oku lahodiace drevoryty, výtvarne kdesi medzi ideálnym a reálnym zobrazením a mnoho z nich poznáme z knižiek o dejinách, ba dokonca zo školských učebníc, kde sa hojne reprodukujú. Schedel zobrazil napríklad Prahu, Budín, Krakov, Kostnicu, Bazilej či Kolín nad Rýnom, Košice však v jeho diele nefigurujú. Sama Schedelova kniha je nesmiernou vzácnosťou, ktorej vlastníctvom sa môže popýšiť iba niekoľko najvýznamnejších európskych knižníc. Na Slovensku sa, pokiaľ viem, nenachádza. Mal som možnosť vidieť ju v zahraničí /listovať mi v nej nedovolili/ a môžem povedať len toľko, že je to dielo, ktoré rozhodne zanechá dojem. Keď sa roztvorí, zaberá asi meter štvorcový plochy a podľa môjho odhadu musí vážiť tak okolo sto kíl.
Pre záujemcu o veduty Košíc je zaujímavý až o vyše sto rokov neskôr vydaný rozsiahly atlas vedút a plánov miest od Georga Brauna a Abrahama Hogenberga. Vyšiel v Kolíne nad Rýnom v roku 1617 a okrem veľkomiest ako Paríž, Konštantinopol, Londýn, Hamburg, Budín či Bruggy, tam možno nájsť aj „zapadákovy", napríklad Bratislavu, Trnavu, Jáger, Šariš a samozrejme Košice.
Text: Jozef DUCHOŇ, reprodukcie: archív autora
