PSEUDOMERIAN Časť siedma
Dokončenie
Po prerušeniach, spôsobených decembrovými voľbami a koncoročnými sviatkami sme sa nakoniec predsa len prepracovali k záveru seriálu, venovaného najrozšírenejšiemu typu zobrazenia Košíc v minulosti. Dnes preberieme posledné dve veduty pseudomerianovského typu, ktoré sú datované už do 18. storočia, takže sú to akýsi poškrabkovia svojho prapredka z druhej polovice šestnásteho storočia. Posledná z nich sa dala datovať tak, že aktívny život pôvodného pseudomerianovského typu predĺžila na plných stopäťdesiat rokov. V dejinách novodobého umenia je to svojrázny rekord konzervatívneho trvania v podstate chybného grafického názoru o vzhľade čohosi - konkrétne nášho mesta Košice.
BODENEHROVE CASCHAU 30
Tak, ako mnoho iných pseudomerianovských vedút, je aj tá, ktorú vyryl Gabriel Bodenehr a ktorej vznik je odhadom datovaný zvratom „po roku 1700", určená ako ilustrácia kapitulácie Thököliho kurucov v Košiciach. Bodenehr si však nedal námahu zobrazovať na nej žiadne kapitulačné či obliehacie témy, ba dokonca do nej nevsadil žiadnu figurálnu štafáž. Uspokojil sa s prekreslením staršieho vzoru so všetkými nepresnosťami, o ktorých sme už toľkokrát písali. Takže hneď v úvode rozboru jeho diela si môžeme povedať, že táto veduta je nereálna, a nielen to, aj graficky to „nic moc" nie je.
Nemecký nápis Caschau hore uprostred formátu je umiestnený v rozviatej stuhe a je potrebný aj preto, aby niekto, kto vtedy Košice skutočne poznal, vôbec vedel, že na obrázku je práve toto mesto. Ďalší nemecký nápis je v kartuši v pravom dolnom rohu a hlása: Caschau Lat./einisch/ Cassovia, ist eine von den besten Städten in Ober Ungarn. A/nn/o 1685 war sie von den Kaijserlichen mit Accord eingenommen. Po slovensky je to: Košice, latinsky Cassovia, sú jedným z najlepších miest v Hornom Uhorsku. V roku 1685 boli akordom prevzaté cisárskymi. Slovom „akord" nemal autor na mysli žiadne hudobné záležitosti, teda že by pri preberaní mesta vyhrávala muzika. „Akord" v tomto prípade znamená kapitulačnú zmluvu, no tento zmysel to slovo stratilo už v koncom 18. storočia.
Okrem dvoch uvedených nápisov je do obrázku vpašovaný a dobre ukrytý aj ďalší. Je to názov rieky Hernath pridaný k hadiacej sa riečke vedúcej von z formátu pri ľavom okraji veduty v pozadí za mestom. Za touto riečkou je náznakovo nakreslený „Muráň" a ďalší, trochu istejšie zobrazený hrad je umiestnený symetricky pri pravom okraji nad kresbou predmestia. Bodenehrova veduta by sa teda dala priradiť aj k „muránskym" vedutám. Medzi najväčšie chyby tohto výtvarného dielka patrí neprimerane malá kresba predmestia v popredí na brehu rieky, akoby zobrazená v inej mierke a inej perspektíve. Tiež hradby sú nakreslené ako dvojité iba na strane obrátenej k divákovi, kdežto na obrátenej strane si už autor žiadnu prácu s nimi nepridával, akoby ich ukončil v miestach mestských brán.
Ešte niekoľko technických údajov. Veduta má bežný knižný rozmer 130 krát 198 milimetrov. Bodenehr je na nej podpísaný vpravo dole pod okrajom ako G. Bodenehr fec. et exc. a. v. Vpravo hore, tiež za okrajom je poradové číslo 30., čo by naznačovalo, že veduta pochádza z nejakej knižky, alebo číslovaného súboru. Východoslovenské múzeum má dva exempláre tejto grafiky, jeden je čiernobiely a druhý dodatočne kolorovaný akvarelovými farbami.
DANCKERTSOVE CASCHAV
Posledný pseudomerianovský pohľad na Košice pochádza z dielne holandského medirytca Teodora Danckertsa. Pôvodne bol súčasťou bordúry mapy, zobrazujúcej Uhorsko a jeho pevnosti. Holandsko bolo v 17. a 18. storočí nielen hospodárskou a námornou veľmocou, ale aj strediskom výroby najdokonalejších máp a atlasov. Nástenné mapy zvykli byť doplnené na okrajoch sériami menších pohľadov na významné mestá. Ostatne aj dnes to majú mnohí ľudia možnosť poznať, pretože sa takéto výtvarne krásne holandské mapy vydávajú aj v súčasnosti ako štýlové tapety. Na mapách sveta, Európy či Holandska nemali Košice šancu byť zobrazené v bordúre. Na mape uhorských pevností sa však museli objaviť zákonite - čo je prípad tejto poslednej seriálovej veduty.
Danckertsova veduta je výtvarne odlišná od všetkých doteraz popisovaných pseudomerianov. Kresba je akoby mierne deformovaná, predmestia sú precízne prevedené a doplnené drobnou figurálnou štafážou, vsadenou aj do priestoru medzi vonkajšie a vnútorné hradby. „Muráň" v pozadí vľavo sa zreteľne vyníma, takže aj toto je „muránska" veduta. Hory na obzore majú expresívny nádych. Okrem názvu Caschav uprostred dole pod okrajom /je to jediná známa veduta s takto umiestneným titulom/ nie je na nej nič napísané a Danckerts tu nie je podpísaný. Aj túto vedutu s rozmerom obrázku 78 krát 135 milimetrov vlastní múzeum v dvoch variantoch - kolorovanom a čiernobielom. Ako z rozmeru vidieť, obrázoček je to malý.
Exemplár Danckertsovej veduty vlastnený Východoslovenským múzeom pochádza zo súkromnej zbierky Leopolda Schalkháza, ktorého sme v súvislosti s pseudomerianovskými vedutami už spomínali. Aj tu uplatnil Schalkház svojrázny /a povedzme hneď že aj hlúpy a necitlivý/ zvyk, vedutu označil svojím podpisom a vlastným odhadom datovania diela. Uvedený je tam letopočet 1750, najskôr nesprávny. Vyzerá to tak, že Schalkház na toto „značkovanie" použil najhrubšie možné pero hojne namočené do sépiového atramentu, ktorý pre istotu nenechal odkvapkať, takže svojím podpisom urobil na okraji veduty čo možno najväčšiu „paseku". Schalkházovo odatovanie považujem za nesprávne, ale existuje ešte „odvážnejšia" datácia - Viera Kejlová odhaduje, že veduta je z roku 1770. Keby to bola pravda, pseudomerianovský archetyp by mal až dvestoročnú tradíciu. No nie je to tak, k čomu sa dostaneme.
ROZVETVENÁ RODINA A ZLÉ DATOVANIE
Pokiaľ o Gabrielovi Bodenehrovi a jeho tvorbe sa toho veľa zistiť nedalo, Teodor Danckerts predstavuje iný prípad. Pochádzal z rozvetvenej starobylej rodiny medirytcov. Cornelis prvý Danckerts, pradedo Teodora Danckertsa, žil v Amsterdame v rokoch 1603 až 1656, bol medirytec a vydavateľ kníh. Jeho najstarší nevlastný brat architekt Cornelis Danckerts de Rij žil v rokoch 1536 až 1595 /takže sa súrodenci ani navzájom nezažili a ich otec mohol použiť pre oboch rovnaké krstné meno/. Cornelis prvý mal syna Danckera Danckertsa, tiež medirytca a vydavateľa, žijúceho v rokoch 1633 až 1666. Bol to dedo nášho autora.
Jeho syn Justus Danckerts, opäť medirytec a otec autora našej veduty, žil niekedy medzi rokmi 1660 až 1692 /to sú iba známe letopočty z jeho života, nie presné údaje/. Dancker mal ešte jedného syna, Cornelia druhého, medirytca, vydavateľa a strýčka Teodora Danckertsa. Sám Teodor, medirytec žil na rozhraní 17. a 18. storočia a zomrel po roku 1726. Je známy ako vydavateľ knižky Regel van de Vijf Orders der Architectura /Pravidlo piatich zákonov architektúry/, no nevieme, či sa jeho veduta v tomto diele nachádzala. Pravdepodobnejšie je, že nie. Už doteraz bolo spomenutých Danckertsov neúrekom, a to sme ešte nespomenuli staviteľa Petra Danckertsa de Rij, maliara Johana Danckertsa, krajinkára a medirytca Hendricka Danckertsa, architekta Hendricka druhého Danckertsa a fakt, že meno sa variovalo aj ako Dankerts a Danckersz. Zdá sa, že v tom čase mali v Holandsku rôzni Danckertsovia monopol na veľkú časť výtvarného umenia.
Po tom, čo sme sa prehrabali rozkošatenou rodinou Danckertsovcov, je pozornému čitateľovi jasné, že ak je posledná zmienka o Teodorovi Danckertsovi z roku 1726, ťažko mohol vytvoriť vedutu Košíc okolo roku 1750 a ešte ťažšie okolo roku 1770. Takže oficiálne datovanie je potrebné poopraviť na „okolo začiatku 18. storočia", prípadne na „pred rokom 1726", čo už nie je celkom košer, pretože skutočne nevieme, či túto vedutu nevytvoril až po uvedenom dátume. V každom prípade nemohol mať núdzu o vhodnú predlohu, pretože o knižky, zobrazujúce uhorské mestá, nebola vtedy v Nemecku a Holandsku núdza. V každom prípade patrí Danckertsova veduta medzi výtvarne podarenejšie pseudomeriany.
VEDUTA JAKUBA FÜCKERA
Nedávno sa istý náš čitateľ v tejto rubrike informoval na veľmi netypickú košickú vedutu, ktorá tvorí záhlavie jednej z kapitol monografie Abovskoturnianskej župy a Košíc od pánov Sziklayho a Borovského. Vtedy sme mu, bohužiaľ, nevedeli presne odpovedať, medzitým som sa však isté údaje o tejto vedute dozvedel a keďže sa naskytla príležitosť uverejniť ich, dodatočne tak činím. Veduta zobrazuje Košice od východu, správne vzhľadom na polohu rieky Hornád i polohu hlavných stavebných dominánt v meste. Nie je síce príliš vydarená, no je z nej zrejmé, že autor košickú situáciu osobne poznal, o čom svedčí napríklad zobrazenie mlynov a prechodu cez rieku v popredí.
Aj mestské opevnenie je tu podané tak, ako má vyzerať - je bastiónové. Nie je tu síce citadela, ale to mohlo byť dané tým, že v čase kreslenia predlohy už opäť nestála. Na jej mieste začal vyrastať špitálsky areál, čomu by zodpovedali dva domčeky zobrazené na vedute južne od dolnej brány. Kresbový charakter veduty je citeľne rokokový, čo by svedčilo o jej vzniku v druhej polovici 18. storočia. Latinský titul veduty CASSOVIA je v pruhovanej vlajúcej stuhe, prizdobený dvoma anjelikmi a erbom Košíc /Insigne civitatis Cassoviae/ a Abovskej župy /Insigne comitatis Abaújvár/. Koliesko vľavo uprostred veduty, pod dolnou mestskou bránou, je svojrázna správne ukazujúca severka. V roku 1999 som mal možnosť vidieť rovnakým štýlom nakreslenú a ozdobenú vedutu Prešova so zhodným pretiahnutým formátom. Dielo bolo identifikované a datované. Pochádzalo od Jakuba Fückera z Prešova z knižky vydanej v roku 1777.Košická veduta, ktorú som vyššie opísal, musí byť od toho istého autora a veľmi pravdepodobne z tej istej série, teda aj zhodného roku. Najmä pre uvedený rok to, ako je mesto zobrazené, veľmi dobre vyhovuje. V podrobných lexikónoch umelcov som pátral po onom Fückerovi, no v tomto znení som tam zodpovedajúcu osobu nenašiel. Bol sa tam však prešovský medirytec Andreas Fucker, známy zobrazením okolia Tokaja z roku 1749. Možno je to zhodná osoba s už spomenutým Fückerom, pričom krstné meno mohol niekto popliesť. No môže to byť aj nejaký príbuzný. Na túto otázku by však mali zodpovedať prešovskí historici. Bližšie údaje a technické dáta k tejto netypickej vedute Košíc zatiaľ neviem a pokiaľ je známe, nik túto vedutu nekopíroval, takže je solitérom, nemá „klony".
NEZNÁMA DILICHOVSKÁ VEDUTA
V súvislosti s ukončením seriálu o pseudomerianovských vedutách spomenieme ešte jednu vedutu dilichovského typu, verejnosti doteraz neznámu. Pochádza zo súkromnej zbierky istého Košičana a tento pán ju dovolil publikovať vo vedutovom kalendári na rok 2001 vydanom mestom Košice. Vieme, že archetyp dilichovskej veduty Košíc vznikol pred rokom 1600. Veduta, o ktorej je tu reč, a ktorá nie je podpísaná ani datovaná, má všetky znaky dilichovského archetypu, ba možno je tým archetypom sama a poslúžila Wilhelmovi Dilichovi ako vzor. Je totiž výtvarne krajšia i presnejšia. Krásne renesančné písmo jej titulku Cassaw navodzuje jej datovanie do druhej polovice 16. storočia, takže je možno staršia ako Dilichova veduta, doteraz považovaná za archetyp. Takémuto datovaniu by zodpovedalo aj zobrazenie mesta.
Košice sú tu podané z východnej strany, rieka je umiestnená reálne, horizont zodpovedá skutočnosti a predmestská zástavba tiež. Tá je obzvlášť vierohodne podaná. Pri mlynských budovách v popredí sú akési plochy, čo by mohli byť polia, ale veľmi dobre aj plytké garbiarske jamy, o ktorých vieme, že v okolí mesta, konkrétne na dolnom predmestí, existovali. Na zobrazení vnútorného mesta je dóm podaný ako najväčšia mestská stavba /označený je písmenom A/, je tu charakteristický mestom pretekajúci Čermeľský potok s ostrovom, radnica a nápadne veľký dom pri hornej bráne patriaci kapitánovi Georgovi Rueberovi, z ktorého sa neskôr stal kapitánsky palác a nakoniec dnešné technické múzeum.
Ako drobná štafáž sú v meste pokreslené hlúčiky postavičiek a pri dolnej bráne sa odohráva scéna, ako keby bolo mesto buď dobýjané, alebo práve obsadzované niekoľkými zhlukmi vojakov. Jedna skupina práve prechádza mostom ponad vonkajšiu vodnú priekopu. Bašty a bastióny sú tiež obsadené posádkou. Konkrétna historická udalosť, ktorá by tu mohla byť zobrazená, je najskôr obsadzovanie Košíc Štefanom Bočkajom v roku 1604. Presnejšie údaje opäť nie sú k dispozícii.
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 4. 1. 2002
Text: Jozef DUCHOŇ, reprodukcie: archív autora
