O pláne Košíc nakreslenom 10. februára 1715 - časť druhá
Minulý týždeň sme sa pustili do zoznamovania s plánmi Košíc vyhotovenými v priebehu 18. storočia. Ako prvý sme začali opisovať plán bližšie nám neznámeho vojenského inžiniera Hermana Kleinwachtera z Wachtenbergu či presnejšie jeho v Košiciach uchovávanej kópie spracovanej pravdepodobne v roku 1910 z popudu gymnaziálneho profesora a premonštrátskeho pátra Hadriána Szabóa dvoma gymnazistami - Vincentom Eiszeltom a Štefanom Halmosom. Dnes dokončíme tento opis, ako aj opis francúzskej mutácie Kleinwachterovho plánu, ktorá vznikla pre potrebu francúzskeho generála baróna Renauda, zastávajúceho v tých časoch funkciu košického kapitána, čiže miestneho vojenského veliteľa. Aj táto mutácia sa zachovala iba v kópii, ktorá vznikla rovnakou cestou ako kópia originálneho Kleinwachtera.
JUŽNÉ PREDMESTIE
Vari najsilnejšou devízou Kleinwachterovho plánu je jeho podrobné zobrazenie najbližšieho okolia opevnených Košíc, osobitne predmestí. Kresba centra mesta je na nami opisovanej kópii silne vyblednutá, kresba predmestí sa však zachovala relatívne dobre a tak je to vlastne najlepšie študovateľná časť tohto dokumentu. Vieme, že tento plán vznikol nedlho po skončení stavovského povstania Františka II. Rákócziho, počas ktorého boli všetky košické predmestia ako súčasť vojenských obranných opatrení vedome zbúrané a spálené /udialo sa to začiatkom roku 1711/, a dokonca tu boli odstránené aj urastené stromy. Plán tak ukazuje, s akou životaschopnosťou sa pustili Košičania do obnovy predmestí, keďže štyri roky po spomenutej pohrome už na nich stál rad domov a rozprestieralo sa niekoľko komplexov pestovaných záhrad.
Začneme južným /dolným/ predmestím, ktoré bolo zničené nielen vojnovými udalosťami, ale už v sedemdesiatych rokoch 17. storočia systematicky odstránené pri výstavbe citadely. Kleinwachter ju zakreslil už v štádiu asanácie, s osobitne vyznačeným úsekom hradby a dvoch bastiónov orientovaných smerom k mestu, ktoré nechal po roku 1683 odstrániť Thököly, aby znemožnil v budúcnosti ohrozenie mesta z tejto strany /čo svojho času urobil sám, keď dobýjal Košice v lete 1683/. Dva roky pred vznikom Kleinwachterovho plánu sa ešte uvažovalo o oprave a začlenení citadely do vonkajšieho pásma košického opevnenia, v roku 1715 však už bol jej osud spečatený, citadela sa už rozoberala, čo autor plánu naznačil opisom „Demollirte Cittadelle".
Na jej ploche nie je ešte vyznačená žiadna stavba, značená je tak ako ostatné okolité lúky, jedinou stopou nového života je tu akási cestička, ktorá si to cez územie citadely „štrikuje". Zaujímavé však je, že na francúzskej mutácii je na ploche bývalého nádvoria citadely vyznačený akýsi obdĺžnikový pozemok s dvoma zakreslenými budovami. To by mohlo znamenať, že táto mutácia bola vyrábaná v istom časovom odstupe od originálu a dopĺňaná podľa skutočného vývoja mesta. Dôležité však je, že Kleinwachterov plán je jedným z mála dokumentov, ktorý zachytáva skutočnú vzájomnú polohu mesta a citadely, aj keď to zasa až taká radosť nie je, o čom si konkrétnejšie porozprávame na inom mieste.
V rámci južného predmestia je na pláne zachytená iba jediná civilná lokalita v mieste Dolného mlyna pri premostení Mlynského náhonu. Stoja tu iba dve budovy, hať a povyše nej most. K budovám prilieha jedna rozsiahla a tri menšie záhrady, jedna z nich je už na východnej strane náhonu, za haťou. Južne od záhrad je znázornená akási „bačorina", do ktorej je vyústené čosi ako štvorcový bazénik, asi nejaké garbiarske alebo sanitárne zariadenie.
ZÁPADNÉ PREDMESTIE
Len o niečo viac domov - pri všetkej snahe sa mi podarilo identifikovať štyri - zachytáva kresba západného /stredného/ predmestia. Tri z nich stoja na mieste dnešnej Žriedlovej ulice, asi tam, kde sa začína areál pivovaru. Budúcu ulicu je tu už cítiť v miestnej komunikácii. Severne od nej tečie potôčik vytvárajúci podlhovasté jazierko a ústiaci do vodnej stružky na dolnom okraji glacis. Väčšina plochy predmestia je pokrytá štyrmi väčšími a radom menších záhrad delených pravidelným systémom cestičiek - niektoré z nich sa neskôr stanú predmestskými ulicami. Modlitebne protestantov, ktorých by tu malo byť celkom štyri, plán nezobrazuje - asi boli ešte stále zničené. Spomenuté štyri domy stoja na iných miestach ako bývali modlitebne a tak nimi určite nie sú.
Aj na tomto predmestí je zakreslených niekoľko mokradí, dva menšie bazény pripomínajúce útvary /asi na mieste dnešnej Čajakovej ulice/ a jedna zvláštna rozsiahlejšia umelá vodná plocha s pôdorysom pretiahnutého obdĺžnika s dvoma výbežkami naproti sebe. Načo slúžila sa z mapy nedá zistiť. Stávala na ploche dnešného areálu TIP-TOPu. Na severnom okraji predmestia, úplne v pravom hornom rohu mapy, je neskôr dopísaná poznámočka malým nenápadným písmom: Kaschau No. 23. Azda býval Kleinwachterov plán svojho času súčasťou súboru viacerých plánov miest či dokonca plánov Košíc.
Terén okolia západného predmestia je znázornený buď ako lúka alebo rozparcelované polia, hlavne na svahoch Terasy. V porovnaní s francúzskou mutáciou sú tu opäť isté odlišnosti. V prvom rade je odlišný štýl kreslenia - nie je natoľko podrobný. Štyri domy, jazierko, mokrade a bazény sú tu zachytené tiež. Navyše je tu však osem nových domov v mieste budúcej Žriedlovej ulice - opäť možný dôkaz toho, že medzi oboma mutáciami Kleinwachterovho plánu je časový odstup.
SEVERNÉ A VÝCHODNÉ PREDMESTIE
Ako najviac obnovené je na pláne podané severné predmestie. Pozdĺž dnešnej Ulice Československej armády stojí celkom sedem budov, päť veľkých a rad menších záhrad - počet sa nedá udať presne, pretože z kresby je jasné, že záhrady pokračujú aj mimo formát plánu, kamsi k Čermeľskému údoliu. Dve pravidelné veľké záhrady na brehoch Čermeľského potoka sú farské /jedna z nich bude neskôr biskupská/. Východne od Mlynského náhonu je obdĺžniková záhrada dominikánov, oválna záhrada jezuitov a menšia nepravidelná záhrada akéhosi súkromníka. V jezuitskej záhrade sú nakreslené aj dve budovy. Na náhone pod dominikánskou záhradou je nakreslená hať, ale Horný mlyn tu momentálne nestojí - v roku 1711 ho rozstrieľali cisárske vojská.
Francúzska mutácia ich má tiež a navyše tri budovy v dominikánskej záhrade, jednu vo farskej a sedem ďalších na dnešnej Strojárskej ulici. Celé územie severovýchodne od mesta je popretkávané vedľajšími ramenami Hornádu, ktoré tu vytvárajú niekoľko ostrovčekov. V tejto sieti neregulovaných tokov tiež cítiť budúcu uličnú sieť predmestia. Budúca Jesenského a Svätoplukova ulica povedú v ich trasách. Nad jezuitskou záhradou je akýsi brod, pod ňou mostík cez tieto ramená. Východne od nej je brod, ale aj premostenie cez hlavný tok Hornádu. Celý terén až po Hornád je podaný ako lúka, za riekou však ako polia. Na francúzskej mutácii vynikajú osamelé stromy kreslené iba východne od mesta, na Kleinwachterovom origináli sú však kreslené prakticky všade okrem polí.
KÓPIA KÓPIE
Vrátime sa ešte raz k francúzskej mutácii Kleinwachterovho plánu. Napriek tomu, že ju sám jej autor nazval kópiou /Copie/, nie je to kópia, ako si to predstavujeme dnes. Nie je ani rovnako veľká, ani rovnako kreslená, nemá dokonca ani rovnakú mierku a nezobrazuje rovnaký stav ako originál. Dokonca ani kopisti z roku 1910 ju neskopírovali rovnako starostlivo. Najprv opíšeme jej technické parametre. Má o niečo menší rozmer ako kópia pravého Kleinwachtera - 416 x 522 milimetrov. Podľa mierkovej úsečky by mala byť v mierke 1 : 3600, podľa premeraných kontrolných úsekov zase v mierke od 1 : 4407 po 5140. Priemerná mierka zo všetkých týchto údajov vychádza tak, že jeden palec na mape sa rovná 60 siaham v skutočnosti. Aj samotná kresba je o poznanie väčšia ako na origináli a má relatívne veľké tvarové skreslenie - až 7 percent.
Z rozmeru plánu vychádza veľkosť zobrazeného územia 1,797 x 2,255 km, ale po odpočítaní plôch nadpisu a profilov je v skutočnosti na tejto kópii zobrazených iba 3,5284 štvorcových km územia Košíc. Kolorovali ju čiernou, hnedou, modrou, zelenou a žltou farbou. Jej kresba je nápadne jednoduchšia a na rozdiel od Kleinwachtera bez ozdobnej štafáže - karyatíd a orlov. Zdá sa, že autor tejto mutácie nedosahoval Kleinwachterovu zručnosť, čo je čitateľné aj napriek tomu, že dnes môžeme posudzovať už iba kópie.
Na rozdiel od originálu, ktorý je presne datovaný a podpísaný, nevieme v prípade jeho francúzskej mutácie kto a kedy ju kreslil. Najpravdepodobnejšie vznikla v tom roku, keď sa barón Renaud ujal svojej kapitánskej funkcie. Už sme konštatovali, že autor mutácie doplnil plán o novovzniknuté objekty na predmestiach, zaujímavé však je, že navrhované úseky úprav opevnenia mesta sú kreslené tak isto ako na origináli, takže je jasné, že za Kleinwachterovej prítomnosti v Košiciach sa z nám neznámych dôvodov nerealizovali a nový kapitán mesta o ne prejavil záujem z dôvodov, ktoré opäť presne nepoznáme, najskôr to však bol stále existujúci záujem vojenských miest udržiavať Košice ako pevnosť.
KOŠICE A SVET OKOLO ROKU 1715
Doba, keď vznikol Kleinwachterov plán, by sa dala označiť za obdobie veľkej úľavy po veľkom celoeurópskom krvavom konflikte - vojne o španielske dedičstvo. U nás také známe povstanie Františka II. Rákócziho bolo v podstate iba vedľajšou kampaňou tejto vojny a jeho vodca spojencom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý bol v západnej Európe vnímaný ako vhodný prostriedok na vyvolávanie zmätkov v tyle Habsburskej ríše. Keď bolo jasné, že vojna už nemá zmysel - nebolo to jasným víťazstvom niektorej zo zúčastnených strán, ale smrťou cisára Jozefa I. - pustili sa mocnosti do mierových vyjednávaní v holandskom Utrechte a 11. apríla 1712 tu uzavreli prvú časť takzvaného Utrechtského mieru. Platila pre urovnanie konfliktu medzi Anglickom a Francúzskom. Druhá časť, uzavretá 13. júla usporiadala vzťahy Anglicka a Španielska. Rakúsko-francúzsky mier bol uzavretý až 6. marca 1714 v Rastatte.
Skončiac nepríjemnú a v podstate neúspešnú vojnu mal francúzsky kráľ konečne čas odísť z tohto sveta - zomrel vo veku 77 rokov 14. mája 1715 - to bol Kleinwachterov plán už asi tri mesiace na svete. Po smrti „kráľa Slnka" sa muselo viac vecí pomeniť, medzi iným musel opustiť Francúzsko aj vyhnanec Rákóczi, ktorého tu už nik nepotreboval. Preto sa rozhodol prijať pozvanie tureckého sultána a volil vyhnanstvo v Osmanskej ríši. Problémy však nemal iba Rákóczi. Hlavným problémom bol neplnoletý kráľ Ľudovít XV. /neskoršie známy hlavne svojimi milenkami madame Pompadour a madame Du Barry/, takže na čele kráľovstva dočasne v rokoch 1715-1723 zasadol regent Filip Orleánsky. O miesto pri tom prišiel aj „minister" /vtedy to bola funkcia na úrovni premiéra/ predchádzajúceho kráľa Jean Baptiste Colbert marquis de Torcy. Nebol to však onen slávny tvorca merkantilizmu, ale jeho potomok.
Rakúsko sa však práve v roku 1715 dostalo do novej vojny so sultánom. Na čelo habsburských vojsk okamžite privolali úspešného vojvodcu z predchádzajúcej vojny, princa Eugena Savojského, ktorého iba tesne predtým menovali do funkcie miestodržiteľa rakúskeho Nizozemska /dnes je to v podstate Belgicko/. Princ Eugen uštedril Turkom najprv krvavú porážku pri Petrovaradíne /12. októbra 1716/, potom obľahol Belehrad, zničil dvestotisícové mohamedánske vojsko, ktoré mu išlo na pomoc, a nakoniec ho 22. júla 1717 dobyl. Sultán urýchlene uzavrel mier v Požarevaci - a jeho hosť vo vyhnanstve, František II. Rákóczi, musel opustiť oblasť Istanbulu /žil na okraji mesta v dedinke Yeniköy/ a usadiť sa v Rodosto, kde nakoniec zomrel.
Princ Eugen bol na vrchole svojej kariéry a slávy, jeho veľký spojenec z čias vojny o španielske dedičstvo, John Churchill lord Marlborough, víťaz od Ramillies, Blindheimu, Oudenaarde a Malplaquetu, bol práve naopak od roku 1712 zbavený hodnosti a „vykopnutý" od dvora. Nie že by urobil čosi, za čo by si takýto koniec zaslúžil - jednoducho sa znepáčil istej lady Marshamovej, kráľovninej komornej. Anglické pomery, ako vidieť, obsahovali už v tých časoch niektoré prvky súčasných západných demokracií. Churchill, ktorý mal neurodzený pôvod /jeho otec sa zhodou okolností volal Winston Churchill/ a vypracoval sa až k titulu lorda, sa z tejto mizérie nakoniec s pomocou kráľa vysekal a jeden z jeho prapravnukov, sir Winston Spencer Churchill, sa stal v 20. storočí najväčším britským politikom.
Vráťme sa ešte na chvíľku do Košíc. Dva roky po satmárskom mieri sa stal tunajším veliteľom - kapitánom - gróf Ján Pálffy, úspešný cisársky veliteľ z čias rákóciovského povstania, kurucmi nenávistne prezývaný „öreg lábánc". V tom istom roku 1713 boli košickí jezuiti už takí konsolidovaní, že spustili do prevádzky svoju tlačiareň, pre ktorú zhabali písmená z bývalých protestantských tlačiarní z Levoče a Bardejova. Ondrej Kecer a Žófia Šándoriová ustanovili bohatú základinu na zabezpečenie fungovania jezuitského kolégia, založeného tiež v roku 1713. Posledným pamätihodným činom onoho roku bolo zriadenie verejnej knižnice komorským grófom Ladislavom Szentiványim. Kultúrna rekatolizácia sa začala rozbiehať a do jej tunajšieho priebehu zasiahol aj jágerský biskup tým, že v roku 1715 zrušil košický kňazský seminár a presťahoval ho k sebe do Jágra.
Od roku 1713 až do roku 1717 bol pravidelne volený za košického hlavného richtára Martin Rác. Po ňom richtárčil Štefan Vančaj v rokoch 1718 až 1725, pričom tento úrad zastával už aj v ťažkých vojnových a morových rokoch 1710 a 1711. Dnes by asi moderným politikom silne prekážalo to, že k richtárskemu úradu sa dostal exponent nedávno porazeného režimu, zdá sa však, že vtedy sa veľká politika až natoľko nemiešala do komunálnej. A to aj napriek tomu, že tie časy boli čímsi ako „normalizáciou".
Tento článok bol uverejnený v denníku Košický večer - 26. 1. 2001.
Text a reprodukcie Jozef DUCHOŇ
