Napodobenina Hatscheka z roku 1765/66
Desať rokov po vzniku plánu hajtmana Hatscheka uzrel svetlo sveta jeho nástupca, ktorý si z Hatschekovho diela vzal toľko inšpirácie, že ho pokojne možno považovať za jeho napodobeninu. Má rovnakú orientáciu - severnou stranou vľavo, rovnaké merítko - 1 palec na mape sa rovná 24 siaham v skutočnosti, rovnakú kompozíciu kresby s rezom /profilom/ cez opevnenie umiestneným pri dolnom okraji formátu. Dokonca aj to, čo tento plán zobrazuje, je takmer zhodné s Hatschekom, veď čo sa už len mohlo za desať rokov v pokojnom 18. storočí v mestečku-zapadákove /bohužiaľ sme vtedy takým čímsi boli/ zmeniť? Jedinou vlastnosťou, ktorou je toto mapové dielo osobité, je fakt, že medzi známymi plánmi Košíc je posledným, ktorý vznikol za panovania cisárovnej Márie Terézie, takže si zaslúži charakteristiku, ktorá je uvedená v titulku.
PEVNOSTI UŽ ODZVÁŇALO
Aj tento plán, zbierka Východoslovenského múzea, je iba kópiou spracovanou gymnazistom Eiszeltom v roku 1909 - Eiszelt bol v tom roku septimánom. Kópia je nakreslená na silne zažltnutom pauzáku neodborne nalepenom na 4 milimetre hrubý kartón s rozmermi 942 x 624 milimetrov. Formátom sa teda od Hatscheka líši tiež, a najviac sa líši kvalitou kresby /pokiaľ je to z kópie vôbec odčitateľné/ - je oveľa nižšia, akosi neohrabanejšia, ako jej vzor. Horšie je to pochopiteľne aj s jeho presnosťou - skreslenie tu predstavuje síce iba asi 4 percentá, čo skutočne nie je veľa, ale nedá sa to porovnať s Hatschekovou skoro stopercentnou presnosťou. Na druhej stane sa však zachovala legenda tohto plánu, ktorá mu dáva čosi navyše na informatívnosti a približuje nám aj niektoré dobové detaily vtedajšieho vojenského života Košíc.
Tak ako Hatschek, aj v tomto prípade je to raportný plán, teda moderne povedané grafická príloha k hláseniu miestneho vojenského veliteľa o tom, ako sa stará o údržbu košického opevnenia. Hlása to jasne nadpis plánu: Raports und respective antrags plan von der Vestung Casschau worinnen mittelst gelb illuminirten Farbe zu ersehen was in dem Militär - Jahr 1765/66 vor Reparations Arbeiten zu machen wäre - po slovensky: Raportný a prehľadný plán podávajúci pevnosť Košice, na ktorom je prostredníctvom iluminácie žltou farbou viditeľné, čo bolo realizované počas vojenského roka 1765/66 na reparačných prácach /na opevnení/. Žlté kolorovanie sa na pláne bohužiaľ nezachovalo, pretože mal podobný osud ako väčšina doteraz opisovaných kópií - desaťročia visel ako exponát v Miklušovej väznici a slnko ho stihlo zbaviť všetkej farebnosti.
V časoch, keď tento plán vznikol, už košickému opevneniu odzváňalo. Celý nákladne budovaný systém sa začal pomaly rozpadať, zarastať vegetáciou a civilne využívať, aj keď k definitívnemu zrušeniu štatútu pevnosti u Košíc nedošlo, na to sa rakúske vojenské miesta odhodlali až v roku 1783. Detaily v pláne však hovoria jednoznačne o tom, že s pevnosťou - festungom Košice, už nemožno vážne počítať, že s jej vojenskou hodnotou to ide dole vodou. Anonymný autor tohto plánu zobrazil iba vnútorné opevnené mesto a jeho najtesnejšie okolie, s predmestiami sa neráčil namáhať, ostatne tak isto postupoval aj jeho vzor Hatschek. Zobrazené územie na tomto pláne obnáša iba 1,646 štvorcového kilometra.
EXPLICATION
Plán pevnosti Košice z roku 1765/66 má, ako už bolo spomenuté, aj legendu /explication/ s číslovanými a písmenami označenými vysvetlivkami. Číslice označujú bastióny, písmená ravelíny. Jednotkou je označený bastión na konci dnešnej Alžbetinej ulice takto: Schartaquen Bastion von Erden worinen Ein pacht Stübe - Zubatý zemný /zo zeminy navŕšený/ bastión v ktorom je nájomný domec. Potom nasledujú bastióny Moskvičský, Bethlenov, Železný atakďalej až po Tupý bastion s číslom osem. Viac číslovaných položiek plán nemá.
Položky označené literami sú na pláne dokonca iba štyri. Áčkom je označený severný ravelín na východnej strane takto: Josephs Ravelin wo von den darinen sich befindlichen garten Herr Platz Obrist Lieutnant von Schwarz-Hoffen früctificiert mit verbindlichkeit die Gorge jeder Zeit in solch Stand zu erhalten, dass solches den starck reisendes Wasser wider stehen kan und das Ravelin des in Stürzes versichert ist wird, aber ohngeachtet alles ermahnens diese Reparation nicht besorget. V preklade to znamená: Jozefský ravelín /zaujímavé je, že autor neuviedol, že išlo o svätého Jozefa!/, na ktorom sa nachádza záhrada pána výcvikového podplukovníka von Schwarzhoffena, zmluvne pestujúceho ovocie v hrdle ravelínu trvale ho majúc udržiavať tak, aby mohol vydržať povodňovú vodu a ravelín bol zaistený proti zničeniu, ale bezstarostne sa vôbec nestará o povinnosti opravovať ho.
Druhá písmenná položka B tento postoj miestnych pánov dôstojníkov potvrdzuje. Znie takto: St. Petri Ravelin wo von den darinen liegende Garten Herr Stück Haubtman Sacher fruktificiert mit obigen bedüng, welcher auch alle Jahr die Reparatuion nicht besorget - Ravelín svätého Petra, v ktorom je záhrada, kde pestuje ovocie pán delostrelecký kapitán /hajtman/ Sacher s podmienkami, ako je vyššieuvedené, a ktorý sa tiež celý rok nestará o opravy. Oba spomenuté ravelíny stáli za tokom Mlynského náhona, opierali sa oň svojimi zadnými stranami - hrdlami /Gorge/, a keďže to boli iba zemné násypy s minimom armovania, skutočne boli citlivé na vodnú eróziu, najmä počas jarných záplav. Páni dôstojníci Schwartzhoffen a Sacher si ich prenajali ako záhrady /takže už sa asi nepočítalo s ich bežným užívaním, stali sa iba záložnými obrannými objektmi/, ale podmienky ich údržby evidentne neplnili, na čo sa autor plánu v legende posťažoval.
Podplukovník Schwarzhoffen je ostatne náš starý známy z čias, keď sme písali o hroboch v podzemí kaplnky svätého Michala. Našla sa tam cínová tabuľka s jeho údajmi, podľa ktorých sa Ján Ernest slobodný pán von Schwartzfoffen narodil 7. októbra 1709 a skonal v Pánu 25. októbra 1787 vo veku 78 rokov. V čase, keď ho anonymný vojenský inžinier „nabonzoval" priamo na plán mesta, mal teda už 57 rokov.
Položka C má prostý popis „Eugenii Ravelin - Eugenov ravelín" a položka D iba o niečo rozvitejší „St. Caroli Ravelin worinen ein Pulver Magazin sich befindet - Ravelín svätého Karola, kde sa nachádza sklad pušného prachu." Posledná položka legendy E označuje vodné stružky na úpätí severného a západného glacis a sprevádza ju text: Der von denen Metzen-Seiffen vorheuer wegen dem hauffigen Zulauf Wasser auf der Esplanade verbreitert gewordene Graben - z pôvodného toku rozšírená priekopa esplanády /glacis/ kvôli množstvu pretekajúcej vody realizovaná minulého roku.
MESTSKÝ INTERIÉR A PROFIL
V mestskom interiéri toho plán z roku 1765/66 veľa neukazuje. Sú na ňom vyznačené krížikmi a obrysmi budovy všetkých kostolov a tiež obe budovy kasární - Horných i Dolných. Nenachádza sa tu žiadny popis, iba niekoľko písmen - a vo vnútornej vodnej priekope a dve písmenká g nad Hornými kasárňami - nedá sa však zistiť, prečo konkrétne sú tam, kde sú. Aj kavaliere vo vnútorných hradbách sú označené iba písmenkami b. /Batterie/ bez udania ich mien. Z obytnej časti mesta teda plán veľa neukazuje. Zaujímavejším detailom je snáď iba profil AB.
Profil, teda prierez opevnením, má vlastné merítko 1 palec na pláne rovnajúci sa 3 siaham v skutočnosti. Vedený je osou Moskvičského bastiónu a tak ako jediný detail z vôbec všetkých známych fortifikačných zobrazení ukazuje, že na úseku od Zubatého po Bethlenov bastión mali valy košického opevnenia zriadené takzvané „fausse braye". Tento do slovenčiny neprekladaný fortifikačný termín tu konkrétne označuje osobitný nízky val, akúsi minihradbu, vyudovanú na úpätí normálneho valu kurtín opevnenia. Jej úlohou je zamedziť alebo sťažiť prístup k tomuto úpätiu. Profil je vedený od vnútornej hradby až po glacis a dá sa z neho odčítať, že parkán už bol husto zarastený, rovnako aj vnútorná priekopa, kde dokonca možno z kresby identifikovať zakvitnuté tŕstie. Hlinené časti opevnenia sú už viditeľne beztvaré, rozpliznuté poveternostnou eróziou a nedostatkom údržby, presne tak, ako to uvádzajú dobové poučky o stavbe zemných bastiónových sústav. Boli síce lacné a rýchlo realizovateľné, ale netrvanlivé.
Následne časovo najbližším k plánu z roku 1765/66 je až Mariniho rozsiahle mapové a meračské dielo, ktoré však spadá už do obdobia jozefínskeho. Vzniklo pätnásť rokov po poslednom tereziánskom pláne, v roku 1781, rok po smrti cisárovnej. Mariniho dielo v tomto seriáli opisovať nebudeme, pretože sme ho podrobne predstavili čitateľom už pred niekoľkými rokmi pod názvom „Posolstvo jozefínskych dokumentov". Zo známych mapových diel popisovanej éry nám tak ostáva už iba to posledné, plán košického inžiniera Antona Svajczera z osemdesiatych rokov 18. storočia. Budeme sa mu venovať nabudúce a po jeho publikovaní budú mať tí naši čitatelia, ktorí si archivujú stránky tejto rubriky k dispozícii údaje o všetkých mapových prameňoch, z ktorých sa dá študovať minulosť nášho mesta od roku 1571 až po rok 1870. V podstate je to celé 16., 17., 18. a 19. storočie.
REFORMY V KOŠICIACH A ZA HUMNAMI KOŠÍC
Cisárovná Mária Terézia bola síce osoba osvietená, zavádzajúca osvietenské myšlienky vo svojej monarchii, jej synovi a spoluvládcovi Jozefovi II. sa však spôsob,
akým to robila, zdal neprimerane pomalý a opatrný, nezodpovedajúci pokroku doby. Keby mohol /keby ho matka k tomu pustila/ popohnal by celý ten mechanizmus osvietenských reforiem do vyšších obrátok. Dnes už vieme, že keď sa nakoniec dostal k veslu, fabrikoval reformné dekréty v takých kvantách, že tým vlastne celé svoje pokrokové dielo znemožnil. Chladného rozumu mal Jozef síce dostatok, chýbal mu však cit pre bežný život a pre tie sféry ľudského myslenia, ktoré riadi iracionálna - citová časť nášho vedomia. A tak sa po odstupe storočí javí dielo jeho matky ako trvanlivejšie a pre modernizáciu monarchie prínosnejšie.
V roku 1756, teda v čase, keď vznikal posledný tereziánsky plán Košíc, vyšiel zákaz trestať čarodejníctvo smrťou, v roku 1767 upravila takzvaným tereziánskym urbárom poddanské povinnosti, v roku 1770 nariadila sčítanie ľudu a v roku 1776 zakázala vynucovať pri vypočúvaní priznanie mučením. V roku 1773 zrušil pápež aj na jej nátlak jezuitský rád, čo bolo v monarchii oficiálne rozšírené obežníkom zo dňa 21. septembra. Jezuiti vtedy opustili aj Košice, ich majetok sa dostal pod erárnu správu, ich univerzita bola časom zmenená na akadémiu a ich nižšie školy prevzali iné rády, alebo svetská moc. V Košiciach v tom čase vznikla prvá verejná knižnica, predchodca múzea /akýsi kabinet kuriozít a pomôcok na pôde univerzity/, civilná kníhtlačiareň založená Bratislavčanom Landererom, ktorý skúpil zariadenie po jezuitoch a nasťahoval ju do dnes už neexistujúceho domu na Kováčskej ulici /dnešné číslo 30/ a nakoniec v roku 1781 aj civilné divadlo v novopostavenej budove na mieste bývalej stredovekej radnice uprostred ostrova na Hlavnej ulici.
A ako to vyzeralo za našimi malomestskými humnami? Vo svete sa mlelo všeličo. Od roku 1756 viedla Mária Terézia opäť vojnu so svojím „kolegom", pruským kráľom Fridrichom II. Veľkým, známu ako „Sedemročná vojna". Preventívne ju začal Fridrich a zožal aj prvé víťazstvá nad rakúskymi vojvodcami Brownem pri Lovosiciach a Karolom Lotrinským pri Štěrboholoch. Prusi obľahli Prahu a začali ju devastovať silnou delostreľbou. Rakúsky maršál Ulysses Browne /napodiv nepochádzal z Anglicka, ale zo Švajčiarska/ sa tu síce ešte stihol vyznamenať, bol však ranený a na následky zranenia zomrel. Medzitým však „Veľkého Frica" porazil pri Kolíne /1757/ maršál Daun a situácia sa dočasne vyvinula pre Prusov tak katastrofálne, že Berlín obsadili uhorskí husári generála Andreja Hadika.
Fridricha nakoniec zachránila smrť ruskej cárovnej Jelizavety Petrovny v roku 1761. Koalícia proti Prusku sa tým rozpadla a v roku 1763 uzavrela Mária Terézia s Fridrichom Veľkým mier v Hubertsburgu. Na sklonku svojej vlády sa rakúska cisárovná predsa len pričinila o rozmnoženie ríše, keď jej diplomati vyhandlovali v roku 1772 v Petrohrade pri prvom delení Poľska Halič a Krakov. Došlo vtedy tiež k navráteniu zálohovaných spišských miest, ktoré založil svojho času ešte cisár Žigmund Luxemburg začiatkom 15. storočia!
Nielen rakúska vládkyňa sa pýšila povesťou pokrokovej panovníčky. Bol to v tej dobe akýsi celoeurópsky trend. Za osvietencov boli považovaní aj Fridrich II. Veľký /1740-1786/ a cárovná Katarína /tiež druhá a Veľká - vládla 1762 až 1796/. V krajine, kde hnutie racionalizmu a osvietenstva prišlo na svet a kde sa práve pracovalo na vôbec prvej encyklopédii, vo Francúzsku, vládol nepríliš vydarený kráľ Ľudovít XV. /1710-1774/ známy skôr svojimi metresami, ako politickými schopnosťami či pokrokovými názormi. Jeho nástupca Ľudovít XVI. /1774-1792/ bol síce človek rozhľadený, pokrokový a ľudský, ale zároveň aj príliš slabý, aby mohol zvrátiť vývoj, ktorý nezadržiteľne smeroval k revolúcii. A tak je dnes známy hlavne svojimi problémami s fimózou a svojou manželkou, dcérou Márie Terézie, Máriou Antoinettou, ktorú Francúzi nenávideli a z jej prezývky „Autrichienne - Rakúšanka" si urobili zlomyseľnú slovnú hračku „Autriche Chienne - rakúska Suka".
V minulom roku sa po prvýkrát za trvania rubriky „Písané históriou" podarilo naplniť ju každý týždeň bez prerušenia. Tento želateľný trend, ktorý som si predsavzal dodržať aj v tomto roku, sa bohužiaľ nepodarilo splniť, pretože čitatelia - priaznivci košickej histórie - si zaiste všimli, že 9. februára „historická strana" nevyšla. Zapríčinila to cievna „príhoda", po ktorej mi ochrnula pravá ruka. Čitateľom sa za výpadok ospravedlňujem a zároveň na tomto mieste ďakujem personálu neurologickej kliniky „starej" nemocnice za starostlivosť, ktorú mi venovali. Hlavne oni môžu za to, že som už schopný svoje príspevky vyťukávať /aj keď ešte nesmierne neisto/ do počítača.
Text a reporodukcie: Jozef Duchoň
(Článok bol uverejnený v denníku Košický večer; 23.2.2001)
