Kríže - drobné sakrálne stavby poskytujú zaujímavý a v mnohom ojedinelý pohľad na spoločensko-historický a kultúrny vývoj územia. Tieto objekty so zaujímavou históriou a veľkou výpovednou hodnotou sú pôsobivo zakomponované v krajine. Sú dokladom myslenia, predstáv a filozofických náhľadov spoločnosti i jednotlivca.
Každý región má svoje charakteristické prvky a rovnako aj mesto Košice a jeho okolie sa vyznačuje rozmanitou vzorkou zachovaných objektov. Najviac krížov sa začalo staviať koncom 17. storočia v čase protireformácie, keď sa najmä pod vplyvom jezuitov symbolicky zviditeľňovalo víťazstvo katolicizmu stavaním drobných sakrálnych objektov. Dovtedy stáli kríže na verejných cintorínoch, ktoré sa nachádzali okolo kostolov a boli obkolesené múrom. začiatkom 18. storočia sa začali kríže umiestňovať aj na iné exponované miesta, na námestia, na vrcholky kalvárií, na križovatky ciest, ale aj na rozhrania obecných chotárov, k okrajom lesov a lúk.
O krížoch v Košiciach je najstarší písomný doklad z roku 1720. A tento uvádza, že v tom čase bolo v meste celkom sedem krížov. Stáli pred niektorými kostolmi, na cintoríne, ale aj pred mestskými bránami, na predmestí pred útulkom chudobných i na vrchu Kalvária. Postupne tieto kríže, ktoré boli výrazným symbolom kresťanského náboženstva, neustále pribúdali. Dôvody, ktoré viedli ľudí k postaveniu krížov, boli rôzne. Na krížnych cestách mali pocestným ukazovať správny smer. Pred vstupom do mesta sa vztyčovali z dôvodu ochrany pred nešťastím. Do stredu mestu, alebo pred nejakú budobu, sa dostali tie kríže, ktoré postavili na počesť významnej osobnosti, alebo jubilea cirkevného hodnostára. Dnes nás možno trochu udivuje, keď nájdeme osamelo stojaci prícestný kríž niekde v hlbokom lese, na vrcholku hory, nad priepasťou, či prameňom. To sú tie pomníky, ktoré majú pripomínať miesto poznačené tragickou smrťou, alebo príznančným zjavením.
Hlavným podnetom k rozhodnutiu osadiť kríž bolo vzďakyvzdanie Bohu za splnenú prosbu. Keď bola vypočutá, konkrétnym prejavom poďakovania bol dôkaz v podobe kríža. Niekedy bol postavený ako prejav náboženskej úcty bez predchádzajúceho sľubu. Ľudí motivovala často aj vlastná prežitá bolesť, súvisiaca s tragickým odchodom blízkeho človeka. Takýto kríž bol znakom zmierenia. Mnohé monumenty sú svedkami dávno zabudnutých príbehov, ľudských osudov, ale ja radosti zo znovu nadobudnutého zdravia, požehnania a podobne.
Kríže stavali jednotlivci aj kolektívne skupiny veriacich. Ak ľudí viedli k postaveniu kríža súkromné dôvody, musel mať v minulosti súhlas od cirkevnej vrchnosti a zložiť u miestneho duchovného finančnú základinu - fundáciu na udržanie kríža. Najprv však musel každý napísať písomnú žiadosť s uvedením dôvodov. Miestne košické cirkevné i svetské archívy poskytujú cennú a vzácnu korešpondenciu, ktorá podhaľuje okolnosti postavenia toho-ktorého kríža. Dnes je možné už iba s veľkou námahou identifikovať, o ktorý objekt ide, pretože záznamy neevidujú presnú polohu kríža. Zujímavé je však hodnotenie, že z množstva týchto objektov, ktorých bolo napríklad v roku 1808 jedenásťa v roku 1923 dvadsať, dnes stoja už sotva tri pomníky.
Najstaršia je trojica kamenných krížov na vrchole kopca Kalvária, ktoré sú situované pred vchodom do kostola. Z pôvodných barokových skulptúr ostali už iba zvyšky kamenných podstavcov, lebo časom museli ľudia kríže prestavať, doplniť o novšie časti, pozmeniť detaily. Nezachovali sa už ani žiadne nápisy na nich, takže iba podľa slohových prvkov je možné odhaliť ich pôvod, rekonštrukcie, alebo prestavby. Kamenné trojičné súsošie bolo výtvorom mestskej kamenárskej dielne. Samotný kameň vzhľadom na trvácnosť a odolnosť bol veľmi vyhľadávaným materiálom. Dobre sa kresal i vysekával, aj jeho zvetrávanie bolo pomalé. Za majstrovský kus sa považoval taký kríž, na ktorom mal Ukrižovaný nohy vykresané v skríženej polohe. Kríže mali hladko opracované ramená, ukončené v polohe ďatelinových lístkov. I telo Krista bolo z kameňa, no dnes sú už v exteriéri takéto korpusy unikátne. Aj na trojici košických kalvárskych krížov je telo ukrožovaného aj lotrov vyhotovené už len z plechu.
Ďalším starým pamätníkom, ktorý stál kedysi mimo mestské hradby pred starobincom, je pomerne neveľký betónový kríž pred dnešným kostolom Svätého Ducha. Nie je to už ten pôvodný, pravdepodobne drevený kríž spred 280 rokov, na ktorom sa ešte v roku 1923 dal prečítať latinský nápis vo voľnom preklade: "Cti podobu Krista, kedykoľvek ju uvidíš, avšak klaňaj sa nie obrazu, lež Tomu, koho predstavuje." Moho úprav ho pozmenilo do dnešnej podoby, avšak jeho udržiavatelia úplne opomenuli ponechať aj staré nápisy, čím sa nenávratne stratili cenné informačné údaje. Ani súčasník si už nevie predstaviť ako, prečo a kto nechal zhotoviť túto pamiatku.
V 19. storočí sa postavilo mnoho krížov aj pri lesných chodníkoch a žriedlach s uzdravujúcou vodou. Tak to urobili aj Košičania, ktorí chceli mať pekný liatinový kríž v lese nad mestom, nazývanom Furča. V príjemnom lesnom zákutí, pod košatými stromami, takmer skrytý v lesnom poraste stojí tento kríž dodnes. O kríži sa zachovalo pomerne veľa spoľahlivých písomných správ. Vieme, že v roku 1846 stál na tomto mieste drevený kríž so strieškou, ktorý dal postaviť mešťanosta z dolného predmestia Jozef Kručilák. No už v roku 1860 bol natoľko schátralý, že si vyžadoval nevyhnutné opravy. Zorganizovala sa zbierka medzi veriacimi, ktorej obnos bol natoľko veľký, že mesto súhlasilo s postavením nového kríža z liatiny. Už v tom čase sa tieto kríže bežne vyrábali v mestských aj vidieckych zlievarňach. Boli príkladom technickej vyspelosti týchto dielní. Keďže výrobný postup umožňoval vyrobiť z jednej šablóny niekoľko tisíc kusov, anchádzame rovnaké typy aj na miestach navzájom od seba vzdialených. Rovnaký kríž s letopočtom 1845 sa dnes nachádza aj pri neďalekom pútnickom chráme v Obišovciach. Obdobný je i misijný kríž z roku 1913, opretý o múr pred južným vchodom Dómu svätej Alžbety. Liatinové kríže poskytujú i veľmi zaujímavú vzorku tvarovej rozmanitosti, pretože ich tvorcovia sa inšpirovali všetkými umeleckými slohmi.
Pri krížoch sa ľudia vždy modlievali. Pocestní sa pri nich zastavovali, oddýchli si a keď k nemu bližšie pristúpili, pozdravili ho slovami: "Buď pozdravený každý kríž, na ktorom prebýva pán Ježiš." Za tým sa prežehnali, uklonili, muži si aj sňali klobúky z hlavy. Mnohí bozkali kríž, lebo podľa ľudovej viery mal takýto dotyk pozitívny účinok. Keď bol pri kríži prameň s vodou, tak sa ľudia občerstvili, schovali sa pred slnenčnými lúčmi do tieňov stromov a mnohí sa aj dlhšie modlili a meditovali.
V priebehu desaťročí sa pod vplyvom rozrastania mesta, či pribúdania nových mestskýchštvrtí mnohé kríže zbúrali, ale aj premiestnili na iné miesta. Dnes nájdeme v samotnom meste a jeho mestských častiach takmer stovku krížov. Na mnohých z nich sú dobre čitateľné nápisy, z ktorých sa dozvieme informácie o vzniku kríža, mená, priezniská i prímená darcov. Sú písané v slovenčine a v maďarčine. Často sú texty napísané bez pravopisných pravidiel, v miestnom nárečí, slová sú rozdeľované podľa potreby. Sú vysekané priamo do plochy kamenných podstavcov alebo sústredené na tabuľky rôznych tvarov. Na nich sa zachovali iba texty v plastickom prevedení, ostatné postupne zmyl čas. Výzdoba na krížoch pozostáva zo symbolov náboženského charakteru a rastlinných motívov, ktoré sú poloreliéfne, alebo ryté, sú to hviezdy, lupeňové kvety, lebaaka s prekríženými hnátmi, zlomené vetvičky a iné.
Kríže v sebe nesú mozaiku regionálnej histórie, viažu sa ku konkrétnej udalosti, k rodine, k farskému spoločenstvu, k etnickej skupine. Zaslúžia si určite viac našej pozornosti.
PhDr. Klaudia Buganová, etngrafka Východoslovenského múzea v Košiciach
(Článok bol uverejnený v magazíne Listy košické, číslo 2/2000.)
