Pozrime sa na čítanie z mestských kroník - v tomto prípade kroniky známej ako Cassovia vetus ac nova - Košice staré a nové. Vybrali sme pasáž z jej tretej kapitoly, ktorá pojednáva - ako to sám jej autor uvádza - O posvätnej bazilike svätej Alžbety, dcéry uhorského krála Ondreja II. Dôvodom, preco sme siahli práve po takejto téme, sú pochopitelne v prvom rade Vianoce, no nielen ony. Ešte stále sa o tomto skvoste našej architektúry nevie ani zdaleka všetko, co by sa vediet mohlo. Dóm svätej Alžbety totiž doslova fascinoval autorov píšucich o Košiciach už v dávnejšej minulosti. A tak sme pripravili ukážku o tom, ako videl problém zakladatela a doby vzniku dómu dobový katolícky vzdelanec, anonymný jezuita, v ktorom tušíme miestneho profesora univerzity Samuela Timona. To, co na túto tému napísal, by sme mohli prejst s úsmevom, pretože dnes vieme, že mnohé bolo inak. Ale povrchné odsúdenie tu rozhodne nie je na mieste, pretože autor z roku 1732 nevedel mnohé z toho, co dnes vieme my. A navyše sa pohral aj s otázkami, ktoré dnešná historiografia snobsky obchádza - a robí chybu. Zdá sa, že k názorom na dejiny dómu z 18. storocia sa v blízkej budúcnosti budeme musiet vrátit, aby sme objasnili veci okolo jeho predchodcu, farského kostola svätej Alžbety.

DVE ALŽBETY - CISÁROVA DCÉRA...

Je to všeobecná mienka, že posvätná bazilika svätej Alžbety, dcéry uhorského krála Ondreja, toho mena druhého, má prvenstvo medzi sakrálnymi budovami nielen v Košiciach, ale v celom Uhorsku. Toto tvrdia všetci, ktorí mali možnost obdivovat najslávnejšie pamiatky starej uhorskej zbožnosti. Nemalý je tu spor o pôvodcovi najvznešenejšieho diela a tiež o dobe položenia jeho základov. Kardinálna podstata sporu je aj medzi dvoma Alžbetami, to jest medzi matkami Ladislava Pohrobka a Ludovíta I. Velkého. Panovanie prvej sa datuje od smrti cisára Albrechta /1439/ a tiež od vlády samého manžela krála /1387-1437/, co netrvalo viac ako dva roky, panovanie tej druhej je o šestdesiat rokov staršie. Vyložíme tu, aké rozumové pohnútky sa predkladajú z jednej a druhej strany.

Tak je to, že zo strany rodicky Pohrobka vštepuje sa najprv do mienky Košicanov pevné presvedcenie, ktoré neoslabovali žiadne intervencie zo strany šlachticov a Poliakov. Odtialto možno uznat nejaký dôvod, hoci dost nasilu a s minimálnym reálnym základom, že výstavbou takého znamenitého diela sa Košicania uspokojili a získali sa ich mysle pre královnú Alžbetu. Druhým dôvodom je, že nad južnou bránou kostola je ešte aj dnes viditelný nápis vyvedený velkými gotickými literami znejúci takto: "Roku Pána tisíceho štyristého štyridsiateho v katedrále blaženého apoštola Petra v čase rannej zory na hrade Komárno sa narodil z najslávnejšieho královského rodu, to jest z pána Albrechta, krála rímskeho, uhorského, ceského, dalmátskeho, chorvátskeho, a z panej vdovy Alžbety, královnej tých istých královstiev, bývalej dcéry nepremožitelného panovníka a pána, rímskeho cisára pána Žigmunda, najslávnejší panovník, pán Ladislav, pravý král, dedic a nástupca trónu v týchto královstvách a vojvodstvách, ktoré bude vlastnit dedicným právom. Tiež toho istého roku bol na sviatok Turíc v Stolicnom Belehrade so všetkou velebnostou zákonite korunovaný svätou korunou uhorského královstva."

Tak sa zdá, že tento nápis treba niektorým vysvetlit, aby mysliac na pôvodcu najsvätejšieho dómu mysleli vdacné duše na onen velký dar; ale veru z tohto textu nebudú ho znat ani oni sami. Preto prosiac o láskavé prepácenie takto cítiacich súdime, že v tomto slabom argumente je nejaká pohnútka, ale sú aj mnohé iné, ktoré svojou váhou spôsobili, že sa prikloníme k opacnému stanovisku. Ved kto si v duchu predstaví hoci len obrovský rozsah diela, zbadá, že dvojrocie, v ktorom oná Alžbeta bola po Albrechtovej smrti na cele královstva, by sotva stacilo, aby boli vytiahnuté múry zo zeme, hoci by pre toto dielo boli výdatne k dispozícii všetky potrebné prostriedky. Ale pri onom stave vecí, v ktorom táto Alžbeta vládla, neboli - tak spomínajú naši spisovatelia.

Šlachtici, s výnimkou Garaiho, jej boli ľahostajní, niektorí dokonca otvorene nepriatelskí. Jágerský biskup Rozgonyi, uchádzajúc sa o miesto ostrihomského metropolitu, dostal vraj s istotou od královnej odpoved: "Kým panujem, nebudem v onej knazskej funkcii potrebovat Rozgonyiho," ale on jej to neváhal úsecne vrátit: "a ja kým žijem, nebude Alžbeta rozkazovat Uhrom". Obe veci potvrdil další vývoj. A navyše vrcholný nedostatok penazí v štátnej pokladnici, vojsko trvale v zbrani, pripadnutie väcšej casti královstva Vladislavovi I. natolko ovplyvnili situáciu, že Alžbeta nemohla pomýšlat na nové a natolko nákladné dielo, že ak by ho aj bola zapocala, bola by najmenej schopná dokoncit ho. Dalej súdime, že citovaným nápisom bola daná najavo vernost Košicanov ku královnej, kedže sa to tvrdilo aj zo strany Vladislavovej.

...A KRÁLOVA MANŽELKA A MATKA

Naproti tomu všetko svedcí silnejšie za matku Ludovítovu. Je isté, že ona so svojím manželom Karolom I. /Karol Róbert z Anjou/ a synom Ludovítom panovala viac než šestdesiat rokov, že bola prevelmi oddaná zbožným cinom, neobmedzene, ba až márnivo štedrá pri stavaní budov náboženského kultu, a že sa zdržiavala v Košiciach, ked nimi sem-tam precestovala do svojej rodnej vlasti Polska, že bola najzbožnejšie odovzdaná slubmi svojej najsvätejšej ochrankyni /svätej Alžbete/. Ona teda, ešte za života manžela Karola, asi v roku 1324, súc hnaná predovšetkým vlastnou zbožnostou, ale tiež prosbami obcanov, ktorým bol kostolík sväteho Michala tesný, položila základy pre najslávnejšie dielo, pricom jej vynikajúcej zbožnej horlivosti poskytol velkú pomoc sám manžel - král.

Ked potom 17. augusta 1342 bol Karol vyrvaný spomedzi živých ludí, najzbožnejšia zakladatelka súrila stavbu cinmi zvýšenej snaživosti, za výdatnej pomoci syna Ludovíta vo všetkom, co bolo potrebné. Od zapocatia diela žila Alžbeta viac než pol storocia, predlžiac svoj vek až do roku 1381, no najvelebnejšie dielo nemohla priviest k dokonceniu, comu na vine boli tažkosti nie z nedostatku penazí, alebo ochabnutia stavebných prác, ale pre rozsah a velkolepost diela. Že ako posledná rucná práca bolo vyhotovené vnútorné zariadenie, je uvedené v listine vydanej v roku 1382, kde sa píše o omši pri oltári svätého Petra a Pavla. Podla jej textu sa zhromažduje akési víno pre tých, ktorí budú v stanovenom case vykonávat bohoslužby pri spomínanom oltári. Tiež v tom istom roku koncipuje list zhromaždenie remenárov - nazývaní sú pellificum - ktorým pre seba požadujú miesto pri oltári svätého Martina.

K týmto skutocnostiam sa pridáva neustále tvrdenie predkov, že si zbožná zakladatelka pre seba vyhradila chór - odeón - priliehajúci k južnej bráne, v ktorom sa zvycajne zúcastnovala na bohoslužbách. O tomto poslednom tvrdení, opierajúcom sa o pochybný základ, sme nútení pochybovat najmä preto, lebo je nepochybné a isté, že spomínaná brána nebola až do roku 1468 ešte hotová, to jest nestála dokoncená. Vysvitá to z diplomu Mateja Korvína, v ktorom dáva príkaz košickému senátu, vopred naznacujúc svoju jedinecnú zbožnost a oddanost patrónke našej baziliky, aby sa novorocné dary, odovzdávané podla dávneho zvyku mestom prvého januára králom, odovzdávali pocnúc najbližším rokom 1468 po dobu pät rokov na pokracovania stavby pre tú istú sväticu /Alžbetu/. Pritom sú na vonkajšku tejto brány všade znamenia Korvínovej štedrosti.

Z toho vzniká pre mnohých príležitost aby poblúdili, hovoriac, že nie je vieryhodné, aby obrovské dielo zapocaté z penazí urcených králmi, stálo nedokoncené za pol druha, ba skoro dve storocia. A z toho cinia záver: Kedže je isté, že v tomto diele sa súvisle pokracovalo, zaciatok založenia stavby je neskorší, ked královstvo spravovala Alžbeta, matka Pohrobkova, ciže v roku 1438, alebo 1439. Ale toto neobstojí, lebo týmito prázdnymi a násilne vnucovanými argumentmi by sme sa vzdialili od nami stanovenej chronológie dokázanej dokonca verejnosti známymi listinami. Ved akým cinom sa mohlo stat, že si oní remenári vyžiadali miesto pri oltári svätého Martina Alžbetinho kostola v Košiciach, alebo že sa majú zhromaždovat plody vínnej révy pre tých, co budú vykonávat omšu pri oltári blahoslavených apoštolov Petra a Pavla. Nevidíme to inak, len tak, že oná bazilika a uvedené oltáre existovali už v nami vyššie spomenutom roku 1382.

Ale povedzme, že to nic nezaváži - tak si teda citatel aspon nahliadni do listiny ostrihomského arcibiskupa Ondreja, S.R.E. a presbytera kardinála, vydanej toho istého roku 1382, a všetku pochybnost ti to rozptýli. Jej dlžka a rozsah je dôvodom, že ju na tomto mieste doslovne neuvádzame. Dôvodom pre napísanie tejto listiny je vynatie farára od svätej Alžbety v Košiciach spod právomoci arcidiakona.

KAMENE SAMÉ HOVORIA

Potom možno dôvodit tiež cisto vnútorným dianím v královstve a tiež vojnami, ktoré k nám priniesli cudzinci za panovania Márie, Karola Malého, Albrechta, Vladislava I. a Ladislava Pohrobka. A nechýbali na tom mieste ani záležitosti štátnej pokladnice, nikdy nebola taká plná, aby z nej nieco pretieklo spät poplatníkom, a keby aj pretieklo, aby sa do toho mohlo siahat a cerpat odtial /na stavbu/, ved obava z jeho straty /dómu/ alebo zrovnania so zemou, co sa vo vojnách bežne stáva, v oných dnoch panovala. Naco však argumentovat z tejto strany, ked samé kamene hovoria?

Pocíta sa sem naisto rok 1498, majstrovsky vyrytý do kamena tesaného až príliš krásne, ktorým sú rozdelené kostolné dvere južného vchodu. Rok je ozdobený zlatými znackami, cím sa stáva neuveritelným, že obidve krídla dverí nesú oznacenie diela, ktoré len nedávno dokoncila ruka majstra, a ktorému sa vtedy pripisoval konecný termín /dokoncenia dómu/, teda suma casu. Iné, velmi mnohé letopocty vyryté do rozlicných rohov a kútov, sa vztahujú iba na ciastkové záležitosti, alebo opravy toho, co casom pre starobu poopadávalo. Takého druhu je rok 1548 vložený do slnecných hodín južnej brány, na ktoré bol zhotovený onen hodinový aparát. Aj o ostatných lahko vynesieš úsudok, ale už strucne podajme obecnú chronológiu diela.

Od roku Vykupitelovej spásy 1324 až do roku 81 toho istého storocia bol /dóm/ dobudovaný po strechu, a to tým istým majstrom diela, co sa niektorým tak zdá a co potvrdzuje aj podobnost práce, ktorý vytiahol po samý vrchol aj vežu Dómu svätého Štefana vo Viedni. V oboch prípadoch bol tiež kostol ozdobený dookola kancellami /zábradliami/. Jedna z jeho veží bola dokoncená až po visuté ozdoby, na ktoré boli priložené znaky Košicanov, druhá až po rovinu bocných múrov kostola. K bránam vystavaným severným smerom a smerom k zapadajúcemu slnku, boli pridané koruny na hlavy /sôch/ panovníkov.

Potom /stavba/ ostala stát až po jedenásty rok pocítaný od nástupu Mateja Korvína, ktorý sa podujal na spravovanie královstva, ciže sa stálo až do krestanského roku 1468, v ktorom, a v nasledujúcich rokoch, vyrástla hlavne južná brána k tej svojej plnosti a dokonalosti, že na jej ozdoby nemožno pozerat bez bolestného pohnutia, pretože ich pôvodný lesk najviac poškodili búrky vojen. Obe veže boli postavené do spomenutej výšky, pricom jedna bola zvuková, vystrojená síce aj zvonom, padla však za obet presmutnému požiaru v roku 1556.

AKO TO VIDÍME DNES

Niektoré pasáže citovanej kroniky si vyžadujú komentár, inak by sme dezorientovali citatelov, ktorí by porovnávali uvedené údaje s modernejšou literatúrou. Na prvom mieste sa žiada uviest všeobecný postreh z celej citovanej kroniky. Ten by v skratke vyzeral takto: anonymný autor mal velmi solídne znalosti z minulosti Košíc, k údajom ktoré mal, pristupoval racionálne a kriticky - doslova až moderne, neuvádza mylné letopocty, nemýli sa v osobách panovníkov, v podstate sa mu dá po odfiltrovaní údajov, ktoré veda odvtedy spresnila respektíve vylúcila, verit. Napriek uvedenému je z textu jasné, že autor nevedel o existencii staršieho farského kostola svätej Alžbety, predchodcovi dnešného dómu, a za predchodcu pokladal kaplnku svätého Michala.

Velmi logicky sa autor dopracoval k popretiu možného dómskeho zakladatelského pocinu v casoch Márie Luxemburskej, dcéry cisára Žigmunda, manželky Albrechta Habsburského a matky Ladislava Pohrobka. Mesto k nej síce vztah malo, ale nie pre nu samu, lež kvôli jej otcovi, v Košiciach velmi oblúbenému. Uvedený nápis oznamujúci narodenie Ladislava Pohrobka pod zábradlím južného, takzvaného královského oratória dómu, je viditelný a citatelný dodnes. Pochopitelne je sám najlepším dôkazom toho, že zakladatelkou dómu nemohla byt matka krála Pohrobka. Preco sa teda takáto teória vôbec vyskytla, ba dokonca násilne vnucovala? Najskôr na to boli dôvody takpovediac ideologické - Ladislav Pohrobok bol z dynastického hladiska Habsburg /co si málokto dnes uvedomuje/ a v dobách vzniku kroniky Košice staré a nové panovali Habsburgovci. Dalej to nebudeme komentovat.

Dnes by sme zo zakladatelskej teórie bez rozmýšlania vylúcili královnú Alžbetu Piastovú, manželku Karola Róberta z Anjou a matku Ludovíta Velkého. Založenie dómu totiž kladieme s istotou do obdobia po roku 1378. To už bola Alžbeta velmi stará, navyše vo funkcii miestokrálovnej v Krakove. Preco ju teda množstvo pramenov ako zakladatelku udáva, navyše už k roku 1324? Aj na tento problém môže byt celkom logická odpoved. Alžbeta pravdepodobne investovala do nákladnej opravy, ba je možné, že aj prestavby staršieho farského kostola /už sme uviedli, že autor kroniky o nom nevedel/, ktorý bohužial znicil požiar na samom sklonku jej života, medzi rokmi 1378 a 1382. Tento požiar bol dôvodom, že sa zacal stavat nový kostol, neskorší dóm. To však tiež znamená, že v staršom kostole mohla mat Alžbeta Piastová bez problému vlastné oratórium - ono odeón, ktorého existenciu celkom logicky /vzhladom na to co vedel/ autor kroniky vylúcil.

Treba tiež upozornit, že autorom citovaný list jágerského biskupa, ktorým sú Košice vynaté spod právomoci arcidiakona bol vydaný už v roku 1290 a uvádzaný dátum 1382 je dátum, kedy bol z tohto listu urobený transsumpt - opis. Dnes poznáme iba tento opis, originál nie. Kto je teda zakladatelom Dómu svätej Alžbety? Nepochybne král a neskorší cisár Žigmund Luxemburský. Nepotrebovali sme k tomu žiadnu královnú menom Alžbeta - stárocná tradícia svätej Alžbety ako patrónky mesta tu už vtedy existovala!

spracoval: Jozef DUCHOŇ

Článok bol uverejnený v denníku Košický večer, 22. 12. 2000.