Odev bol vo všetkých historických dobách prejavom kultúry národa, jeho zmýšľania ako aj symbolom postavenia jednotlivca v spoločnosti. S postupnou spoločenskou diferenciáciou pribúdali nové formy a druhy odevov ako ich poznáme z historických dokladov. Celý historický vývoj obliekania je nerozlučne spätý s módou, ktorá bola ustavične motivovaná spoločenskými udalosťami, prirodzenou túžbou po zmene a hľadaním kritérií na určovanie dobového ideálu krásy.
V každej historickej epoche sa uplatňoval štýl v odievaní, ktorý zahŕňal nové prvky a odevné línie typické pre jednotlivé slohové obdobia. Pre gotickú krásku bola typická esovito prehnutá línia postavy riešená vo vertikálach. Prehnutie tela a zdôrazňovanie brucha vyplývalo z prirodzeného pohľadu na tehotenstvo ženy. Renesančná móda sa najviac priblížila prirodzenému proporčnému meradlu a dekoratívnosti v drahocenných materiáloch. Vrcholom štylizácie odevnej línie bola španielska manieristická móda 16.-17. storočia, ktorá zošnurovala trupy na neuveriteľne úzky objem. Pridaním krinolíny a širokého okružia vytvorila ideál úplne neprirodzený. Až móda po období Veľkej francúzskej revolúcie vytvorila splývavosťou riasených tkanín opäť ideál krásy priblížený antickým vzorom. Celé 19. storočie štylizovalo ženskú siluetu do podivných bizarných tvarov. Až začiatok 20. storočia znamenal novú éru v odievaní, ktorá odmietla šnurovačky a dlhé sukne.
Výroba odevných materiálov a zhotovovanie odevov bola oddávna záležitosťou žien. Vyšívané rúcha vznikali najčastejšie v ženských kláštoroch. S postupnou diferenciáciou práce vzniká krajčírske remeslo, ktoré najmä v strihačskej oblasti zamestnávalo aj mužov. Až do 17. storočia išlo vždy o odev šitý na mieru okrem doplnkov (šály, šatky). V roku 1770 založili v Paríži prvý významnejší obchod s odevmi, ktorý bol predchodcom konfekčných podnikov. Už v prvých porevolučných rokoch na prelome 18-19. storočia vznikal tu odevný priemysel a v roku 1824 bol založený La Belle Jardiniere, podnik, ktorý existuje dodnes. Až do 19. storočia boli odevy šité na mieru v podstate autorskými výtvormi vynikajúcich krajčírov a krajčírok. V tomto období sa začína venovať pozornosť meraniu obyvateľstva, z ktorého čerpá odevný priemysel. Módu 20. storočia určujú jednak módne salóny, ktorých modely reprodukuje náročná módna tlač a tiež sériová výroba.
Pri priereze európskeho odevu je potrebné nahliadnuť do obdobia staroveku, hlavne antického Grécka. Táto kultúra svojim klasickým a primeraným prejavom bola blízka nášmu cíteniu. Vytvorila typ odevu, ktorý na postave človeka prirodzene splýval. Bol jednoduchý, tvarovaný a takmer nebol šitý iba naaranžovaný ako na ženskú tak aj na mužskú postavu. Všeobecným oblečením bol chitón pozostávajúci z dvoch obdĺžnikových pruhov tkaniny s otvormi na ruky. Na tento odev si ženy ešte prepásali peplos, ktorý slúžil na bruchu ako taška. Klasický plášť - chitón, sa šikmo okrúcal okolo postavy a dopĺňali ho voľné sandále, ktoré boli národnou obuvou. Šperky nosili Gréci ako bežnú súčasť odevu - ihlice, spony, náhrdelníky, náramky, prstene a náušnice.
Odievanie ako aj celá rímska kultúra vzniká v priamej náväznosti na grécku tradíciu. Naďalej prevláda nešitý ukladaný odev. Základným odevom mužov a žien je tunika s opaskom a vrchný odev - tóga, ktorá sa ovinula okolo tela. V tomto období vznikajú nové typy obuvi - pantofle a koturny s vysokou podrážkou.
V Byzancii sa po prvýkrát stretávame s veľkolepou dvorskou kultúrou. Oblečenie má prvky z neskorého rímskeho obdobia a znaky orientálneho odevu. V porovnaní s antickým splývajúcim odevom je najvýraznejšou zmenou úplné stuhnutie odevu, ktorý vytvára voľný, pevný pancier v podobe trojuholníka. Základným odevom je tunika a rôzne typy plášťov s ozdobnými sponami.
Obdobie románskej kultúry (10.-11. storočie) vyvinulo veľkolepejší a luxusnejší odev ako predchádzajúce obdobie. Hrady a kláštory sa stali centrami rôznych druhov remesiel, najmä tkáčstva a vyšívania. Tieto profesie sa stali dôležitými pri zhotovovaní odevov. Rozličné varianty tuniky u mužov dopĺňali priliehavé nohavice. Voľná ženská tunika rozšírila rukávy do tvarov kalichov alebo voľných cípov. V tejto dobe ustúpili sandále uzavretým topánkam s predĺženou špičkou.
Rozsiahle a veľmi rozmanité zmeny v odievaní prinieslo obdobie gotiky (12.-15. storočie). Žena sa stáva stredobodom spoločenského diania a táto skutočnosť podnietila aj rozvoj veľkolepého odievania. Ženský odev je tvarovaný so sukňou siahajúcou po zem. K rukávom sú pripojené dlhé pásy, tzv. pachy. Odevy dopĺňajú dlhé voľné plášte, na ktorých sa prvýkrát objavujú goliere. Časom sa ženský odev delí na sukňu a živôtik, ku ktorým pribudol aj kabátik. Novým pokrytím hlavy je hennin, čepiec so závojom. Mužský odev pozostával z plášťa, kabátika, nohavíc s rázporkom a polguľovitej čiapky, neskôr baretu. Obuv je uzavretá, so zvýšenou špicou rovnaká ako u mužov tak u žien.
V renesančnom Taliansku vzniká odev, ktorý začal opäť rešpektovať prirodzené proporcie ľudského tela a individuality. V tomto období dochádza k úplnej diferenciácii mužského a ženského odevu. Základné typy mužského odevu sa v podstate neodlišujú od neskorogotického odevu. Novou súčasťou odevu bola košeľa a vrchný odev - tappert bez rukávov lemovaný kožišinou. Najrozšírenejšou pokrývkou hlavy bol baret, klobúky a turbany. Topánky dostali opäť svoj prirodzený tvar, boli ploché a nízke. Základom ženského odevu sa stala sukňa a živôtik s bohatými rukávmi. Obuv sa nazývala šopin (koturny). Veľká pozornosť sa venovala účesom splietaným do pletencov, ktoré pokrývali turbany, čepce a závoje. Renesancia v strednej Európe, ktorej módny smer udávalo Nemecko, zostalo však v obliekaní veľmi konzervatívne. Novinkou bolo nosenie kolára - goliera, ktorý zahaľoval výstrih ženských šiat. V tomto období sa začali nosiť aj nočné košele. Na rozdiel od Talianska si ženy v Nemecku skrývali vlasy sieťkou alebo čepcom. Odevné doplnky mali symbolizovať schopnú a pracovitú gazdinú a preto za pásom nosili reťaz s kľúčmi, príborom a nožnicami. Pokračovanie v budúcom čísle.
Článok bol publikovaný v magazíne Listy košické - v čísle 1/2000.
