Územie od súčasnej obce Veľká Ida na sever pôvodne tvorilo jeden územný celok - zem Ida (terra Ida). Na týchto miestach existovalo najstaršie osídlenie medzi dnešnými dedinami Veľká Ida a Malá Ida. V polohe dnešnej mestskej časti Košice-Šaca, konkrétne v polohe Viničky, sa našli črepy hradištného rázu, archeológovia potvrdili staré slovanské osídlenie. V týchto miestach vznikol aj najstarší a kostol, ktorý stál na polceste medzi dedinami Malá a Veľká Ida. Kostol slúžil obyvateľom všetkých usadlostí na zemi Ida.
Dedina, ktorá sa tu nachádzala, alebo pravdepodobnejšie vznikla až po založení kostola, dostala slovanské pomenovanie Svätica. Toto vzniklo na základe zasvätenia kostola Svätej trojici. Keď sa obec niekedy v 14. a 15. storočí pomaďarčila, názov sa zmenil na Šaca. K opätovnému poslovenčeniu dediny došlo v 17. a 18. storočí, ale názov sa už zachoval.
O spomínanom kostole sa dozvedáme z listiny z roku 1275, keď sa jágerský biskup zmieňuje o odcudzených kostoloch, ktoré mu majú odviesť desiatky a medzi nimi sa nachádza aj Ida. V listine sa Šaca uvádza ako Eghazas Ida, čiže Kostolná Ida. Kostoly vo Veľkej a Malej Ide vznikli len po roku 1280. Na území zeme Ida sa nachádzali aj hornaté časti pri hornom toku rieky Ida, kde na prelome 13. a 14. storočia vznikli obce Hýľov Hýľov a Bukovec.
Je dôvodné predpokladať, že celé územie patrilo kráľovi, konkrétne pod kráľovský hrad Novum Castrum, dnes Abaujvár. Okrem opísanej zeme patrilo tu aj územie ležiace viac na sever, ktoré dostalo pomenovanie Čierny les. Ten zostal v majetkoch kráľa ešte dlhšie ako Ida. Nezachovali sa písomnosti o zmene vlastníctva pozemkov v Ide z kráľa na šľachtu. Prvé písomné záznamy, pojednávajúce o majetkových prevodoch, pochádzajú až z čias, kedy zem bola rozdelená medzi viacerých šľachticov.
Takáto prvá písomná mienka pochádza z polovice 13. storočia. Listina nespomína dediny, len Idu ako územie s lesmi. Vieme však, kto ich vlastnil. V roku 1247 vydal komes Privartus (Priuarthus) listinu, ktorá dáva na vedomie, že Peter, syn Juraja z rodu Aba, predal svoje dedičné pozemky a lesy, ktoré sa nachádzajú na východ od rieky Ida (približne severovýchdne od dnešnej obce Malá Ida). Kupcom sa stal Matej, spišský prepošt. Ten sa z nich však dlho neradoval. Chlapík menom Pousa ich obsadil a vyhlásil za svoje. Mimochodom, práve tento človek, ktorý takto konal v rozpore so zákonom, je predchodcom zemanov z Bašky. Vlastnícke práva sa oäť vysporiadali za účasti kráľa ešte v tom istom roku. Pri listinách, v ktorých vypovedali vsedkovia v prospech niekdajšieho vlastníka Petra, ktorý ich odpredal Matejovi, sa dozvedáme, že Peter vlastnil územie, ktoré siahalo až z riečke Myslava, čo je južná hranica Čierneho lesa. Ako sa stal Peter majiteľom týchto území nevedno. Možno však predpokladať, že k tomu došlo počas prvej polovice 13. storočia, čiže v čase tatárskych vpádov. Zem bola neosídlená. Čierny les však ostal kráľovým majetkom až do roku 1297. Vtedy ho kráľ Ondrej III. daroval grófovi Hannusovi, synovi grófa Herborda z Košíc. Les susedil s územím mesta. O osídlení Čierneho lesa i problémoch, ktoré nastali s ťažbou dreva a osídlením sa môžete dočítať na stránkach o histórii obcí Nižný Klatov a Vyšný Klatov. Tie sa nachádzajú priamo na tomto území.
Ďalšia časť pôvodnej veľkej zeme Ida, ktorá pokrýva aj miesta terajšej obce Veľká Ida, sa v historických záznamoch spomína v roku 1251. Z toho roku sa zachovala listina, ktorá opisuje zem Bočiar, ktorá bola na juh od Bočiarskeho potoka. Dokument uádza, že zem na západe siaha až k Mŕtvej Ide (usque Mortuam aque Ida) a k hraniciam zeme komesa Marharda. Určite išlo o súčasnú polohu Vekej Idy. Marhard bol v rokoch 1246 - 1257 komesom (županom) Ujvárskej stolice (de Nuovo Castro). V roku 1267 sa spomína ako západný sused Hanisky, a to v oblasti medzi Veľkou Idou a Poľovom. Podľa písomného prameňa z roku 1255 Marhard pochádzal z rodu Aba. Ani tu nevedno, kedy prešli vlastnícke vzťahy tejto časti zeme Ida z kráľa na komesa. Je však pravdepodbné, že aj tu sa tak stalo za čias tatárskych vpádov v prvej polovici 13. storočia.
Spracované podľa údajov knihy Branislava Varsika - Osídlenie Košickej kotliny.