Kupci sprostredkovávali výmenu výrobkov medzi producentmi a spotrebiteľmi. Rozoznávali sa na maloobchodníkov, čiže kramárov, obchodníkov, čiže kupcov, ktorí obchodovali s viacerými článkami a mali tovar vo väčšom množstve, a konečne veľkoobchodníkov, ktorí mávali veľké množstvá tovaru na sklade a predávali len vo veľkom, zväčša obchodníkom. Z nich cechy tvorili kramári, výnimočne aj obchodníci. Hoci si remeselníci sami predávali svoje výrobky, aj tak ešte ostávalo dosť článkov, ktoré v mieste nevyrábali a ktorých odpredaj vykonával obchod. boli to hlavne potraviny ( okrem mäsa a pečiva), koreniny, početné domáce a hospodárske potreby. Obchod vykonávali miestni, cezpoľní a cudzozemskí obchodníci - kupci.
Veľkou prekážkou obchodu medzi mestami boli vtedajšie zlé cesty, nedostatok verejnej bezpečnosti na nich - stávalo sa totiž, že aj sami živnostníci prepadávali, alebo dali prepadnúť cudzích kupcov a remeselníkov, blížiacich sa k mestu, aby tak znemožnili ich súťaž na miestnom trhu. Ďalšou prekážkou boli nespočetné súkromné mýtne miesta na cestách a vodách, (mostoch, prievozoch a brodoch ) tzv. “suché” resp. “mokré” mýta. Tieto mýta povoľovali králi pôvodne na to, aby sa ich výnos používal na udržiavanie ciest a mostov v dobrom stave, no v skutočnosti slúžili ich majiteľom, nájomcom, výlučne ako výdatný zdroj príjmov a o cesty a mosty sa zväčša nikto nestaral. Mnohé mýtne miesta vznikli aj bez povolenia. Majitelia mýt mávali dokonca aj právo nútiť obchodníkov prechádzať mýtnymi cestami (právo povinnej obchodnej cesty ). Kupci sa pravda všemožne snažili vyhýbať sa mýtnym miestam rozličnými úskokmi, používaním postranných ciest, hoci to bolo prísne zakázané pod pokutou zhabania tovaru, záprahov i povozov.
Dôkladná revízia súkromných mýt vznikla až začiatkom 18. storočia a v roku 1783, za cisára Jozefa II., boli úplne zrušené, okrem mýt na mostoch, prievozoch a na nových nákladných, umelých hradských (ktoré znamenali skutočné zlepšenie komunikácie a odľahčenie obchodného ruchu), ich výnos sa však musel používať výlučne na udržiavanie patričných objektov.
Inou prekážkou hladkého obchodu bola rozličnosť mier skoro v každom meste. Na Slovensku takmer každý kraj a každé väčšie mesto malo svoje vlastné miery a váhy. Jednotlivé jednotky neboli nikdy pevné. Súkno prichádzalo na Slovensko v tzv. baloch, pričom bal obsahoval raz 25 postavov (stamenov), no inokedy mal i viac. Postav, ktorý bol najbežnejšou mierou všetkých tkanín, nebol pevne stanovený., menil sa podľa miesta a času. Obyčajne meral 30 - 40 lakťov, niekedy viac, niekedy menej. Ani dĺžka lakťa nebola všade rovnaká. Kovy boli udávané zvyčajne v centoch, ale stretávame sa aj s tzv. kameňmi, nimi sa vážili aj koreniny, ich množstvo bolo však niekedy udávané aj v librách a v jednotkách zvaných “pondus”. V librách bola vážená aj bavlna, cukor a ryža.
Komplikácie v pohraničí zavinilo aj množstvo cudzozemských peňazí, hlavne poľských , v celej krajine aj falšované tuzemské peniaze a ich občasné znehodnocovanie samými uhorskými panovníkmi.
Kupcov odrádzalo od návštevy cudzích miest aj to, že mešťania mali právo zinkasovať od nich aj svoje požiadavky, ktoré mali voči iným mešťanom domovských miest týchto kupcov. Len príslušníci niektorých miest boli chránení proti tomuto podivnému stredovekému právu, a to osobitnými privilégiami. Niektoré mestské práva, z ktorých mali výhody miestni spotrebitelia, mali neblahý vplyv na prospech miestnych kupcov. Také bolo napr. už záložné právo niektorých miest, ktoré zvyšovalo súťaž cudzích kupcov. Ale aj sami cezpoľní obchodníci sa snažili vyhnúť účinkom záložného práva tým, že sprostredkovaním odpredaja časti svojho tovaru poverovali - za dobrú odmenu - miestnych kupcov. Košice v roku 1402 pohrozili trestom smrti takým svojim kupcom, ktorí by sa na to dali. Mnohé pohraničné mestá na Slovensku mali čulé styky so zahraničím (import jemnejšieho súkna, kožušín, soli, skla, zámorských korenín atď. a export vína, hlavne tokajského, medi, poľnohospodárskych plodín a pod. S Košicami sa spájal obchod s Poľskom a Ruskom. Od dovážaných a vyvážaných tovarov v kráľovských colniciach na pohraničí sa vyberalo clo, zvané tridsiatok, lebo činilo práve tridsiatinu hodnoty tovaru. V spojitosti s obchodom nachádzame košický údaj o tridsiatku z roku 1311, ktorý mal celouhorskú závažnosť, lebo patrí k prvým dokumentáciám osobitného spoplatňovania tovarov exportovaných za hranice, resp. importovaných spoza hraníc.
Mgr. Uršula Ambrušová,
Východoslovenské múzeum
Článok bol uvedený v magazíne Listy košické
