INKVIZÍCIA VÝCHODOSLOVENSKÝCH MIEST - časť tretia
HĽADAJÚ SA PENIAZE
Rok 1603 sa nevyznačoval nijakou prehnanou vojenskou aktivitou ani na jednej zo strán zainteresovaných na pätnásťročnej vojne. Obe mocnosti z nej boli hospodársky vysilené, Turkom navyše zomrel sultán Mehmed III., víťaz od Mezőkeresztesu. Habsburská ríša zúfalo potrebovala peniaze na ďalšie vedenie vojny, a tak na pražskom cisárskom dvore sa začali obzerať po ďalších vhodných zdrojoch financií. Do rámca týchto aktivít dvora spadá aj myšlienka realizovať vojenskú a hospodársku inšpekciu vo východoslovenských slobodných kráľovských mestách, aby sa zistilo, ako sa dajú ich ekonomika a vojenské zariadenia využiť pre kresťanské vojnové úsilie.
Rozhodnutie o tejto inšpekcii bolo spísomnené a v mene cisára Rudolfa odoslané z Prahy 3. septembra 1603 arcivojvodovi Matejovi, vtedy už opäť najvyššiemu vojenskému veliteľovi v Uhorsku, ktorý mal prevziať osobnú zodpovednosť za to, že sa takáto inšpekcia - dobovo ju označovali termínom "inkvizícia" /latinské slovo inquisitio znamená pátranie, vyšetrovanie, vyhľadávanie/ - v mestách Košice, Prešov, Levoča, Sabinov a Bardejov uskutoční, a ktorý mal pre jej realizáciu vypracovať inštrukcie. Konkrétne sa mala zistiť schopnosť platiť dane, preveriť mestské príjmy za posledných päť rokov a v prípade Košíc aj posúdiť potrebu v zotrvaní režimu daňových úľav, ktoré mestu povolil cisár po tom, čo v tomto roku jeho časť vyhorela. Peniaze z týchto úľav sa mali použiť na obnovu verejných budov ale aj ako pomoc súkromníkom, ktorí to najviac potrebovali. Arcivojvoda sa úlohy, ktorou ho poveril jeho cisársky brat chopil bez ďalších prieťahov a spísal v tejto veci mandát pre úradníkov Slišskej komory, ktorý mali inkvizíciu zabezpečiť priamo na mieste. Mandát odišiel z Viedne 19. septembra a do Košíc, do rúk prezidenta komory a zároveň katolíckeho biskupa Mikuláša Mikácia došiel za týždeň, 25. septembra. Komora o ňom potom obratom informovala magistráty dotknutých východoslovenských miest. Ako vidieť, byrokracia fungovala ukážkovo hierarchicky už pred štyrmi storočiami. Príkaz od cisára išiel miestodržiteľovi, od neho komore / bola to vtedy miestna štátna správa/, od komory magistrátom / to zase bola vtedy miestna samospráva/ a až od nich sa to dostalo občanom príslušných miest. Fungovalo to v podstate tak, ako aj dnes.
INKVIZIČNÁ INŠTRUKCIA
Reakcia miest, ktorá nasledovala, sa dala čakať. Svorne všetky s inkvizíciou nesúhlasili. A Košičania navyše adresovali cisárovi písomnú sťažnosť na správanie sa posádky ubytovanej v meste - že obťažuje mešťanov a nárokuje si väčšie porcie, ako jej prináleží. Do Prahy ju poslali priamo, krátkou cestou, bez hierarchických ohľadov na komoru a miestodržiteľa. Korešpondencia sa zrazu hýbala zázračnou /na tie doby/ rýchlosťou. Už 6. októbra cisár zareagoval a dalo sa čakať, ako.
Sťažnosti Košičanov ho nezaujímali. Naopak, posúril arcivojvodu Mateja, aby vo veci neváhal a nezdržiaval sa. Nový mandát arcivojvodu, datovaný 13. októbra dostala Spišská komora 20. a už 22. Matejovi odpísala niektoré svoje pripomienky. Predpokladáme, že žiadala schváliť inštrukciu, ako konkrétne požadovanú kontrolu miest realizovať a žiadala tiež zaslať vybraným mestám príslušné príkazy na podrobenie sa inkvizícii. Pre žiadanú inštrukciu vypracoval dokonca Mikácius akýsi koncept a zaslal ho arcivojvodovi na odobrenie ďalším listom 24. októbra.
Arcivojvoda Matej bol s úpravami konceptu inštrukcie hotový 7. novembra a 29. sa dostala aj do rúk komory - teda konkrétne biskupa Mikácia. Zhruba v tom istom čase - 8. novembra - zaslali grófovi Belgiojosovi z Prahy list, aby nemeškal s prevzatím dómu z rúk luteránov a odovzdal ho Jágerskej kapitule. Podobný list zaslali 11. novembra z Prahy tiež košickej mestskej rade. Veru už dávno nechodili do Košíc tak husto listy z najvyšších miest.Čo teda oná inštrukcia pre revíziu Košíc obsahovala? Mala šesť bodov. Podľa prvého mala komisia zistiť stav opevnenia mesta, navrhnúť potrebné opravy, zistiť režim strážnych služieb a množstvo zbraní a munície, ktorým mesto disponuje. Podľa druhého bodu sa mal popísať stav verejných budov, ich užívatelia a príjmy, ktoré z nich plynú. Tretí bod žiadal zistiť, koľko bolo v meste pohorelcov a aké úľavy sa im dostali. V štvrtom bode sa mala uviesť výška poplatkov, ktoré mesto vyberá z rôznych titulov. Podľa piateho bodu sa malo zistiť, koľko možno v domoch mešťanov ubytovať vojakov a ustajniť koní. Šiesty bod nakoniec prikazoval vykonať revíziu majetkov a hospodárenia mesta, aké sú jeho príjmy a výdavky, aké sú tu cechy, aké sa používajú miery a váhy a ako mesto narába s majetkom sirôt.
POČIATOK INŠPEKCIE V KOŠICIACH
Hoci sa nám dnes môže zdať, že cisár od Košičanov nepožadoval zase až tak veľa - dnes sa nám štát stará do majetkových záležitostí v oveľa väčšej miere - na svoju dobu bola inštrukcia neslýchane odvážnym dokumentom. Vtedy neplatilo to, čo dnes berieme ako vec zdravého rozumu - keď mám mestu vyrúbiť výšku dane, musím vedieť, z akého základu to mám urobiť. V tých časoch to bolo skôr tak, že poplatok odovzdávaný eráru bol taký vysoký, aký otcovia mesta vyhandrkovali u cisárových úradníkov. A tu si zrazu niekto - hoci je to aj Jeho Veličenstvo cisár - dovolí kontrolovať detailne príjmy a výdavky mesta! Kto to kedy videl!
Vo všetkých postihnutých mestách to priam vrelo. Ich zástupcovia sa 4. decembra stretli v Sabinove, aby sa tu dohodli na texte protestného listu, podaného hneď na druhý deň Spišskej komore. Odtiaľ ho obratom zaslali arcivojvodovi, ktorý ho s hnevom zamietol. 18. decembra zaslal na východ urgenciu - nech komora neváha s inkvizíciou, cisár je netrpezlivý. Predseda komory Mikácius mu už po Vianociach, 27. decembra zaslal hlásenie, že inšpekcia v Košiciach ešte nie je ukončená. Z Prešova, Levoče, Sabinova a Bardejova však už išli k arcivojvodovi revízne správy z ukončených obhliadok. Vianoce roku 1603 so snoriacimi cisárskymi komisármi neboli asi pre tunajšie slobodné kráľovské mestá dvakrát radostné.V Košiciach, ktoré v tej dobe už považovali na dvore arcivojvodu i cisára za podnecovateľa odporu, obracali na sklonku roka 1603 vybraní komisári mesto hore nohami. V komisii bolo osem osôb. Jej predsedom bol sám hornouhorský kapitán gróf Belgiojoso, za ním nasledoval prezident spišskej komory a veľkovaradínsky biskup Mikuláš Mikácius, potom Belgiojosov zástupca kapitán Gustáv Dückert, akýsi plukovník od tunajšej nemeckej posádky Marx Weidenfelder, odborník staviteľ Móric Weiner, sekretár Spišskej komory Volfgang Ligustio a dvaja radní mesta - to kvôli pocitu objektívnej práce komisie - Volfgang Beck a Joachim Magdeburger. Zdá sa, že gróf Belgiojoso komisii činne predsedal iba pri obhliadke opevnenia, pri ostatných inšpekciách ho zastupoval biskup Mikácius.
Na príkaz hornouhorského kapitána mesto zabezpečilo, aby bol komisii k dispozícii dom vdovy po Štefanovi Czonkovi, kde sa pravdepodobne schádzali komisári pri vypracovávaní záverečného textu revíznej správy inšpekcie - toho, ktorý skrátene nazývame Relation. Inak takmer všetci členovia komisie mali kde bývať. Gróf Belgiojoso v kráľovskom dome /prečo sa asi komisia neschádzala tam?/, biskup Mikácius v prenajatom dome hneď vedľa sídla kapituly, na dnešnej adrese Hlavná 66, kapitán Dückert vo vlastnom dome na dnešnej adrese Hlavná 69, tajomník Ligustio mal dokonca dva vlastné domy, aj keď nepríliš honosné, oba na Mäsiarskej ulici, radný Magdeburger mal veľmi honosný dom na adrese Hlavná 90, hneď vedľa dnešného Technického múzea, a radný Beck zase na Hlavnej 111, kde je dnes obchodný dom Tesco. Iba Weidenfelder a Weiner bývali na pre nás dnes neznámych miestach, možno však práve u vdovy Czonkovej na Hlavnej ulici 56.
NENÁVIDENÝ BRAT A BUDÚCI CISÁR MATEJ
Muž, ktorý bol poverený "inkvizíciou" východoslovenských slobodných kráľovských miest, mladší brat cisára Rudolfa II., arcivojvoda Matej, sa narodil 24. februára 1557 vo Viedni. Mal to šťastie, že na rozdiel od svojich starších bratov Rudolfa a Ernesta nebol vychovávaný na katolícky rigidnom španielskom kráľovskom dvore, ale doma, v Rakúsku, priamo pod dozorom rodičov, takže najmä vďaka tolerantnému otcovi sa díval na problém náboženskej reformácie realistickými očami. Bol pravým opakom svojho uzavretého a nedôverčivého cisárskeho brata Rudolfa - bol to človek milý a priamy, ba dokonca trochu príliš dôverčivý. Už od mlada však bol aj dosť politicky ctižiadostivý - čo bol zase opak Rudolfa, vyhýbajúceho sa plneniu svojich vladárskych funkcií keď to bolo čo len trochu možné.
Ako dvadsaťjedenročný sa naivne zamotal do politických čachrov medzi povstalcami v Nizozemsku a oficiálnou španielskou vládou tejto krajiny a nechal sa menovať v roku 1578 za generálneho miestodržiteľa krajiny. Malo to tú chybu, že sa o tom nedohodol vopred so svojím bratom cisárom Rudolfom, ani strýčkom Filipom II., španielskym kráľom, ktorý bol dokonca oficiálnym pánom Nizozemia / dnes je to oblasť Holandska i Belgicka spolu/. Samozrejme to pre neho skončilo krachom, upadnutím do nemilosti a niekoľkoročným životom v ústraní v rakúskom Linci. Nakoniec bol predsa len poverený funkciou miestodržiteľa rakúskych krajín, ale brat Rudolf mu nedôveroval, ba tvrdí sa, že trpel časom stihomamom namiereným proti nemu.Keď vypukla pätnásťročná vojna s Turkami, stal sa niekoľkokrát Matej aj vrchným veliteľom vojsk v Uhorsku. Brat - cisár ho však menoval a odvolával, ako ho napadlo. Tu treba uviesť, že Matej sa vojensky nijak nevyznamenal, nemal na vojvodcovstvo talent, zopár poľných vojenských výprav sfušoval a časom sa stal známy aj ako nemierny pijak, človek neschopný skutočne veliť armádam. V takomto rozpoložení bol poverený vykonaním inšpekcie východoslovenských slobodných kráľovských miest, ktorú zvládol tak, že dodnes sú pre nás správy o stave Košíc, Prešova, Levoče, Sabinova a Bardejova unikátnym študijným materiálom. Za to, že ich máme, by sme mu kľudne mohli odpustiť všetky životné neresti.
Keď v roku 1604, tesne po vyhotovení inšpekčnej správy o Košiciach, vypuklo povstanie Štefana Bočkaja, angažoval sa arcivojvoda Matej na mierových jednaniach, ktoré nakoniec doviedol ku koncu aj proti vôli svojho stále viac duševne upadajúceho brata Rudolfa. V tom istom roku, keď bol uzavretý mier s Bočkajom, zvaný Viedenský, podarilo sa mu uzavrieť konečne aj mier s Turkami, nazývaný dnes Žitavský / pretože sa uzatváral na akomsi ostrovčeku pri ústí rieky Žitavy do rieky Nitry/ predtým však uvádzaný ako "Žitvatorecký". Práve problémy s Rudolfovou schopnosťou vnímať situáciu monarchie reálne a reagovať tak, ako si to vyžadovala, vyústili nakoniec do povestnej zmluvy uzatvorenej medzi Rudolfom a Matejom v Libni pri Prahe, ktorou Matejovi jeho starší, ale panovania neschopný brat, odovzdal vládu nad Uhorskom, Rakúskymi krajmi i Moravou. V roku 1611 Mateja korunovali aj za českého kráľa.V nápadne vysokom veku 54 rokov sa nakoniec Matej v roku 1611 oženil so svojou prvostupňovou sesternicou / u Habsburgovcov snáď ani nemá zmysel pozastavovať sa nad tým/ arcivojvodkyňou Annou. Manželstvo to síce bolo šťastné, lebo títo vekom nerovní ľudia sa naozaj mali radi, ale potomstvo z neho nevzišlo, napriek tomu, že nevesta mala v čase svadby iba 26 rokov, bola teda v najlepšom veku na splodenie následníka trónu. Cisárovná / od roku sobáša/ Anna bola zakladateľkou rodinnej krypty Habsburgovcov v kapucínskom kostole vo Viedni, a spolu so svojím manželom boli aj prvými dvoma tam pochovanými osobami.
Na sklonku života bol Matej sklamaným mužom bez jasného zmyslu života, ktorý, ako tvrdia historici, už šípil na pozadí neustálych sporov medzi katolíkmi a protestantami veľký zničujúci konflikt európskeho formátu. Nakoniec sa dokonca aj dožil jeho začiatku - pražskej defenestrácie, ktorá oficiálne začala tridsaťročná vojna. Navyše mu zomrela 15. decembra 1618 milovaná manželka Anna. Matej ju prežil iba o niečo vyše troch mesiacov. Skonal vo Viedni 20. marca 1619. Triumf cisárskych zbraní na Bielej hore pri Prahe a následná poprava českých pánov na Staromestskom námestí sa diali už za réžie jeho nástupcu Ferdinanda II.
Texty a reprodukcie Jozef Duchoň
