Časť dvanásta

GENERÁL BASTA

Doteraz tvorili jadro nášho rozprávania udalosti týkajúce sa bezprostredne inšpekcie východoslovenských miest, osobitne Košíc. Inšpekčná správa pomenovaná Relation bola aj hlavným prameňom pri opisovaní dobových osôb a reálií. S vypuknutím povstania Štefana Bočkaja sa všetko zmenilo. Košice padli hladko do rúk povstalcov a inšpekčná správa stratila svoj zmysel. Cisárskym úradníkom už nemohla pomôcť. Ktovie akými cestami a prostredníctvom koho sa zachovala do dnešných dní. Pôvodne bola určená pre Prahu, ale pravdepodobne zakotvila najprv vo Viedni. Nevieme, či sa neskôr použila na nejaký praktický účel. Nevieme tiež, ako sa dostala do budínskeho archívu. Seriál založený na tejto Relation by teraz mohol skončiť, avšak jej prostredníctvom sme sa tak podrobne zoznámili s dobovými Košicami, že by bolo škoda nedosledovať osudy postáv, ktoré v nej vystupovali, až do konca. Tým sa však mení aj zmysel názvu Relation - zo Správy o stave mesta sa stáva Správa o udalostiach v čase Bočkajovho povstania.

NA KONI DO DÓMU

Dva dni po uvrhnutí biskupov do väzby a poprave nešťastného polkorába Umaya vstúpil do Košíc sám vodca rebélie Štefan Bočkaj. Sprevádzalo ho desať práporov hajdúchov. Kavalkáda prešla Dolnou bránou, vydala sa Hlavnou ulicou k dómu, do ktorého Bočkaj vošiel sediac stále na koni - zosadol až uprostred, tam kde sa kríži hlavná a priečna loď, a slávnostne odovzdal dóm stúpencom kalvínskej viery. On, ktorému kostol nepatril, ktorý ani nebol kalvínom a už tobôž nie vhodnou osobou, veď zneuctil svätostánok mesta svojím koňom i tým, že doň vošiel ozbrojený.

Dóm svätej Alžbety /v tých časoch to však bol jednoducho farský kostol - protestanti kult svätcov neuznávali/ si v onom nešťastnom roku 1604 užil cirkevných konverzií vrchovatou mierou. Z rúk evanjelikov prešiel násilím do rúk katolíkov 7. januára, z rúk katolíkov prešiel opäť iba pod tlakom udalostí späť do rúk evanjelikov 27. septembra, ale nestihli si ho ani poriadne užiť, už o necelý mesiac, 11. novembra, menil dóm pána opäť a to spôsobom, ktorý žiadneho z Košičanov nenechával na pochybách, kto je teraz skutočným pánom mesta a nakoľko hodlá dodržiavať odveké mestské slobody a výsady. Kalvínski mešťania sa síce nepochybne tešili, ale luteráni - a tých bolo stále v Košiciach najviac - museli prehltnúť obzvlášť horkú pilulku.Ešte v ten istý deň, keď do Košíc vstúpil Dolnou bránou Bočkaj, odišiel z mesta Hornou bránou Lipaj so svojimi hajdúchmi. Namierené mal na Spiš - chcel sa zmocniť unikajúceho hornouhorského kapitána Belgiojosa. Bočkaj medzitým vyhlásil v Košiciach svojráznu menovú reformu: Za každú zlatku sa odteraz rátajú dva strieborné toliare, za každý toliar 120 uhorských grošov a za každý groš 10 halierov - a kto by to nechcel uznávať, tomu nech je príslušná minca rozžeravená odtlačená na čelo! Keď sa novopečený vládca v meste zabýval, navštívil ho tu 20. novembra turecký legát, Hüssain beg zo Szolnoku. Prišiel s orientálnou nádherou a i Bočkaj sa mu snažil predviesť čo najveľkolepejšie. Turek prinášal dary - červenú zástavu, dva plne vystrojené kone, nádherný kaftan, zdobenú šabľu a budzogáň /iné pramene uvádzajú, že žezlo/. Hlavne však pripomenul svojou prítomnosťou Bočkajovi, že šafári v tureckej sfére vplyvu, aby teda nezabúdal na to, že je tu ešte ktosi oveľa mocnejší nad ním. Tri dni sa hostil vysokopostavený mohamedán v Košiciach, potom ho Bočkaj úctivo vypravil domov. Bolo načase, pretože hajdúsi začínali mať vážne problémy s protiúderom cisárskej armády.

PORÁŽKY HAJDÚCHOV

Keď sa zvesti o Belgiojosovom krachu doniesli do Viedne a Prahy, arcivojvoda okamžite podriadil doterajšieho hornouhorského kapitána pod velenie generála Juraja Bastu, ktorý sa už roky ukazoval ráznejší a schopnejší. Basta bol zároveň poverený potlačením Bočkajovho povstania kým je ešte čas. Začiatkom novembra, v čase viac než nevhodnom na vedenie vojenskej výpravy, sa Bastova pätnásťtisícová armáda pohla od Ostrihomu smerom na východ. Kryť ho a pomáhať mu mal asi päťtisícový zbor dolnouhorského kapitána Sigfrída Koloniča.

S prvými hajdúskymi oddielmi sa stretol na okolí Rimavskej Soboty a bez väčšieho problému ich zahnal na útek. Na vážnejší odpor sa mu postavili až hajdúsi vedení Blažejom Németom pri Ožďanoch. Bolo ich však málo na to, aby zastavili profesionálne vojsko, navyše ich akcia bola viac odvážna ako rozumná. Basta ich hladko porazil, pričom skoro všetci hajdúsi v bitke padli. Samotného Németa, ktorý sa s jadrom hajdúskej armády zabarikádoval v oždianskom kaštieli a odtiaľ potom podnikol zúfalý samovražedný útok, zajal a nechal na výstrahu obesiť. Tak prišiel o život jeden z hajdúskych veliteľov, ktorý vstúpil do Košíc spolu s Lipajom. Jeho odpor mal pre Bočkaja predsa len cenu - na päť dní zdržal cisárske vojsko.Porážka pri Ožďanoch hajdúchov zaraz zburcovala a Bočkaj sa pustil do vážnejších protiopatrení. Vyslal proti Bastovi ďalšie vojsko, na ktorého čelo sa sám postavil a zároveň povolal Lipaja zo Spiša naspäť do Košíc - Belgiojosovi, ktorého Lipaj dovtedy ohrozoval obliehaním Spišského hradu, tak umožnil únik do Prahy.

V tých dobách, keď ešte neexistovali hranice medzi Slovenskom a Maďarskom, viedla najpohodlnejšia cesta z Oždian na Košice údolím Slanej a potom buď hore údolím Bodvy alebo Hornádu. Hajdúsi vedení samotným Bočkajom a miestnymi šľachticmi Valentínom Drugetom a Gašparom Magóčim sa stretli s Bastovými žoldniermi na bodvianskej trase, pri mestečku Edelény. Po počiatočnom taktickom úspechu /hajdúsi obkľúčili Bastu v tesnom údolí/ im však cisársky generál predviedol, že v boji je ako doma a nakoniec sa to pre nich skončilo krutou porážkou. Zdalo sa, že niet tej sily, ktorá generála Bastu zastaví. Sám Bočkaj sa po tejto nepríjemnej porážke obrátil naspäť, vrátil sa do Košíc, zanechal tu silnú posádku a sám z mesta odišiel. V prípade dlhšieho obliehania by tu bol ako v pasci, a tak sa utiahol do mestečka Göncz /dnes v Maďarsku, asi 35 kilometrov južne od Košíc/. Tentoraz išlo do tuhého, vodcovi povstalcov však nakoniec pomohlo počasie.

KRÁTKE OBLIEHANIE

Bastove jednotky sa neúprosne blížili ku Košiciam a hajdúsi z posádky upadali do záchvatov zúrivosti. Aby zastrašili ľudí v meste, zinscenovali ďalšie popravy. Na pravé poludnie 2. decembra 1604 nechali sťať bývalého cisárskeho vojenského pokladníka Leonarda Jella, kapitána hradu Chust /ten bol Bastovým majetkom/ Antona Livágiho a tokajského kastelána, strážmajstra Jána Aymera - všetko ľudí, ktorí ostali v Košiciach dobrovoľne a neodišli s cisárskou armádou. Vojenský vyberač dávok a poplatkov, akýsi Jozef Ganz, mal vraj tiež skončiť na popravisku, ale svojich katanov nakoniec obmäkčil nesmiernym prosením a kvílením.Popravy sa odohrali doslova „o minútu dvanásť". Ešte toho večera dorazil k mestu predvoj Bastovej armády. Prišiel od Moldavy a usalašil sa v mieste, kde stáli tehliarske domčeky - dnes je to miesto, kde stojí stará sladovňa a jej okolie. Na samotného Bastu sa čakalo ešte dva dni. Prišiel v hroznom lejaku 4. decembra a rozložil sa so svojou armádou na západnej strane mesta, v stredných predmestiach a svahoch dnešnej Terasy. Ten deň sa už nič zvláštne neudialo, ale nasledujúce ráno sa spustila z mesta prudká kanonáda. Belgiojosovi delostrelci tu zanechali hajdúchom celú svoju výzbroj i zásoby a tí ich teraz vhodne použili. Basta bohužiaľ nemal so sebou kanóny, ktorými by mohol Košiciam paľbu opätovať, prípadne ich vážne ohroziť. Naopak, jeho vojsko sa chvatom muselo stiahnuť z predmestských domov mimo dostrel Bočkajových diel. Dokonca aj sám Basta musel napochytre vymeniť pohodlný Tieffenbachov predmestský dom za skromnejšiu stavbu ďalej od mestských hradieb. Za takéhoto neveľmi priaznivého stavu vyzvali jeho parlamentári mesto, aby sa vzdalo /nemohlo to urobiť, aj keby chcelo, veď na všetko dozerali Bočkajovi hajdúsi/.

Odpoveďou hajdúskej posádky boli dva výpady a potýčky s Bastovými jednotkami, ktorých následkami boli desiatky mŕtvych na oboch stranách a ešte viac ranených. Jeden z ranených neskôr vošiel do svetových dejín - bol to poručík Albrecht Václav Eusebius z Valdštejna, budúci cisársky generalissimus z čias tridsaťročnej vojny. Doteraz víťazný Basta práve tu pod Košicami pochopil, že bohužiaľ nemá dosť síl a vybavenia, aby mesto v tejto nevhodnej ročnej dobe s úspechom obliehal a dobyl. A tak už 6. decembra nechal strhnúť tábor a bez toho, aby ho pri tom ktokoľvek obťažoval, odtiahol na Prešov. V meste sa potom opevnil a vydržal tu až do jari roku 1605, keď mu nešikovné manévrovanie povstalcov dovolilo úspešný ústup k Bratislave. Jeho armádu však medzitým zdecimovali vojnové straty, choroby a dezercie.

ALBÁNSKY GENERÁL JURAJ BASTA

Muž, ktorému sa takmer podarilo udusiť Bočkajovo povstanie dva mesiace po tom, ako vypuklo, sa narodil v roku 1550 v dnešnom Taliansku, v Rocce neďaleko Tarenta. Jeho rodičia pochádzali z Albánska, otec prežil kariéru cisárskeho dôstojníka. Syn jeho cestu nasledoval, vstúpil do habsburskej armády a podobne ako Belgiojoso, aj on začal svoju vojenskú kariéru v roku 1581 v Nizozemsku, pod velením jedného z najväčších vojvodcovských géniov svojej doby - Alexandra Farnese. Neskôr, po roku 1590, sa zúčastnil na bojoch aj na iných bojiskách, spomínaná je výprava do Francúzska v roku 1596. Basta si získal veľmi dobrú povesť, ako dobrý, vytrvalý a neohrozený vojak. V roku 1599 ju dostal možnosť obhajovať aj v našich častiach Európy. Vyslali ho obsadiť Sedmohradsko.

Dejiny Sedmohradska na prelome 16. a 17. storočia sú neobyčajne spletité a neprehľadné. Tamojšie knieža Žigmund Báthory sa v roku 1598 dohodol s cisárom Rudolfom II., že odstúpi z trónu a odovzdá zem Habsburgovcom /niečo úžasné v tom čase, ale i dejinách vôbec/ výmenou za iné, pokojnejšie kniežatstvo. Skutočne z krajiny odišiel, ale keďže cisár akosi zabudol plniť svoje časti záväzku, po čase sa do Sedmohradska vrátil s tým, že zmluva neplatí. To však už v krajine „bačoval" cisárov generál Juraj Basta. Obsadil strategické miesta, uvaľoval nové dane, zavádzal bezohľadne rekatolizáciu. Rovnako necitlivo a nediplomaticky, ako neskôr Belgiojoso.Žigmund Báthory odovzdal vládu svojmu bratrancovi Ondrejovi, pričom v Sedmohradsku vypuklo povstanie proti cisárovi, do ktorého zasahoval aj valašský vojvoda Michal Chrabrý a Turci iba preto nie /Sedmohradsko bolo ich vazalským štátom/, že ich armády mali práve plné ruky práce s vojnou v Perzii. Mimochodom, spomínaný valašský vojvoda Michal je dodnes mimoriadne frekventovaným národným symbolom v Rumunsku /čosi ako miestny Svätopluk/. Okrem toho, že sa nachádza na bankovke, má v každom významnejšom meste jazdeckú sochu. Rumuni mu hovoria Mihai Viteazul. Generál Basta sa v roku 1601 postaral, aby tento muž, ktorý bol dovtedy jeho spojencom, „išiel z cesty". Počas návštevy u Michala Chrabrého ho nechal podrezať dvoma svojimi Valónmi.

Aj keď sa odpor v Sedmohradsku zdvíhal zo všetkých strán, Basta bol vojak, ktorý to dokázal zvládnuť, a tak mu cisár udelil titul pána zo Sultu a spravil z neho majiteľa panstva Chust /dnes je to hrad a mestečko na Podkarpatskej Ukrajine/. Pokiaľ sa Basta zdržiaval v Sedmohradsku, vládol tam po zuby ozbrojený pokoj. Keď ho však v roku 1604 odvolali brániť Ostrihom, uvoľnilo sa pole pôsobnosti pre Bočkaja. Aj preto bol poverený výpravou proti nemu. Belgiojoso, ktorý mu bol po bitke pri Diosigu podriadený, ho nenávidel, a vyhol sa ďalšej službe pod Bastom tým, že odišiel do Prahy - čím rezignoval na ďalšiu kariéru v cisárovej armáde. Basta, aj napriek neúspechu v jesennom ťažení proti Bočkajovi na rozhraní rokov 1604-1605, ostal veliacim generálom až do ukončenia pätnásťročnej vojny v roku 1606. Potom sa utiahol do súkromia a venoval sa vojenskej teórii. Už v roku 1605 ho povýšili do stavu ríšskych grófov.Neskôr bol aj literárne činný a z jeho kníh Il maestro di campo generale /voľne preložené Všeobecná príručka vojenského tábora/, Del governo dell´ artiglieria /O velení delostrelectvu/ a Il governo delle cavalleria leggiera /Velenie ľahkej jazde/ sa svojho času učili budúci dôstojníci. Juraj Basta zomrel vo Viedni v roku 1612, v relatívne pokojnom čase, keď práve neprebiehala žiadna vojna s Turkami, ani žiadna „rebélia" v Uhorsku.

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ