Časť trinásta

KOŠICE BOČKAJOVÝCH ČIAS

LIPAJOV KONIEC

Nový rok 1605 sa začal pre Bočkaja a jeho povstalcov oslavou. Už prvého januára ho tu v Košiciach navštívili delegáti banských miest, aby mu vzdali hold. Bočkajovi delostrelci pri tejto príležitosti spustili čestné salvy. Ešte v prvých dňoch sa tiež vrátil zo svojej neúspešnej výpravy spod Spišského hradu aj Baláž Lipaj so svojimi oddielmi. Hrad síce nedobyl, ale po celom okolí šíril hrôzu a nešťastie, a samozrejme koristil a lúpil, koľko len vládal, takže ani nestihol prísť na pomoc Košiciam obliehaným Bastom. Navyše si počínal natoľko ľahkomyseľne, že mu ani nenapadlo skrížiť Bastovi cestu do Prešova. Svojho pána Bočkaja akosi prestával poslúchať. Letopisci uvádzajú, že si už nalúpil také bohatstvo, až sa začal cítiť na vodcovi povstania nezávislým. Za poltreťa mesiaca svojho hajdúskeho kapitánčenia sa začínal zajedať nielen ľuďom vo svojom bezprostrednom okolí, ale aj samotnému Bočkajovi.

V prvých dňoch Bočkajovej prítomnosti v meste sa našlo pomerne veľa tu žijúcich osôb, ktoré sa dali do služieb povstania. Jedným z nich bol aj Michal Kátay, kapitán hradu Káló. Stal sa Bočkajovým osobným sekretárom - aj napriek tomu, že bol a ostal katolíkom. Teraz, v prvých januárových dňoch roku 1605 dostal možnosť prejaviť svoju spoľahlivosť. Na priamy Bočkajov príkaz pripravil pascu pre Lipaja. Večer na Troch kráľov, 6. januára, pozval obávaného a prudkého Baláža Lipaja na večeru k sebe do domu /žil v podnájme na Hlavnej ulici č. 52/. Lipaj zabudol na opatrnosť, prišiel iba s jediným pážaťom, ktorému dokonca pri vstupe do domu odovzdal svoju šabľu.

Na to čakali za dverami čerstvý košický kapitán Mikuláš Senyei a jeho pobočník, poručík Albert Nagy - bez váhania zoťali Lipajovi hlavu /na Kátayho sa očividne nespoľahli/. Mŕtvolu potom zakrútili do plachiet a ukryli pod zvon Urban - ten vtedy pravdepodobne stál nevyužívaný niekde neďaleko farského kostola. Najskôr

visel na pomocnej konštrukcii, pretože sa nedá očakávať, že by ho Kátay, Senyei a Nagy dokázali nadvihnúť, hoci aj s pomocou služobníctva. Navyše sa uvádza, že na bezhlavé telo nahrnuli sneh. Ostávala ešte Lipajova žena. Tak ako on, bola Cigánka veľmi prostého pôvodu. Hajdúsi s ňou naložili v podstate veľmi ohľaduplne - vrátili ju do cigánskeho tábora, odkiaľ pochádzala, aby tam navždy žila pôvodným cigánskym životom /ad morem zingarram, zapísal dobový svedok po latinsky/.

NOVÝ MAGISTRÁT, NOVÁ VIERA

Život v meste pokračoval ďalej. Bol začiatok roka a volil sa nový richtár a radní. Pri tejto voľbe sa už pomaly začínali ukazovať zmeny, ktoré priniesol so sebou Bočkaj. Richtárom sa stal nám už známy mäsiar Tomáš Sambstdorfer, tentoraz však jeho meno zapísali ako Sommersdorfer. Ján Bocatius sa stal prvým senátorom v poradí /teda akoby richtárov zástupca/ a za ním nasledovali Štefan Herczeg, Mikuláš Beck, Ján Kalmar, Ján Tannheuser, Anton Wandelkindt, Wolfgang Beck, František Fekete, Michal Tolnai Literát, Joachim Magdeburger, Kryštof Schmidt Povrazník a Ondrej Gröschel. Tribúnom ľudu, vormundom, sa stal opäť Melchior Reiner. S výnimkou Štefana Herczega sa v predchádzajúcich mestských radách nevyskytovali maďarsky znejúce mená, teraz však pribudli hneď tri - Kalmar, Fekete a Tolnai, a navyše ďalší dvaja nováčikovia Schmidt a Gröschel. Päť nových senátorov z roka na rok bolo už dávno neslýchanou zmenou vo vedení mesta. Zdá sa, že sa tu drala k moci nová kalvínska generácia mešťanov.

V minulých pokračovaniach sme niekoľko ráz upozorňovali na fakt, že mesto si úzkostlivo strážilo svoju luteránsku vieru, dávalo pozor, aby sa tu iná nemohla príliš uchytiť, ba dokonca nútilo nových mešťanov, zvolených farárov a mestských učiteľov prisahať, že budú dodržiavať články tejto viery. I Bocatius, hoci sám kalvínskeho vyznania, musel vyučovať v súlade s oficiálnou vierou Košíc. Lenže kalvínska viera sa do mesta aj tak dostala a uchytila hlavne medzi tunajšími Maďarmi. Tí sa samozrejme museli tváriť ako luteráni a z toho vznikalo napätie medzi košickými Nemcami a Maďarmi. Preto tie konšpiračné schôdzky maďarského meštianstva, preto tie reči o sprisahaní proti Nemcom a preto tá radosť z Bočkajovho príchodu. Zo dňa na deň bolo zrazu prekvapujúco veľa otvorených stúpencov kalvinizmu v Košiciach - veď konečne sa mohli otvorene hlásiť k viere, ktorú doteraz praktizovali viac-menej tajne.

SNEM V SERENČI

Bočkaj sa síce správal v Košiciach akoby tu bol oddávna vládcom, ešte však nebolo jeho postavenie také isté, ako by sa mohlo zdať. V neďalekom Prešove stále táboril generál Basta s pomerne silným cisárskym vojskom. Hajdúsi síce okolie Prešova úplne zničili, na mesto si však netrúfli. Naopak, Basta si dovolil koncom januára nebezpečný výpad, o ktorom doniesli síce špehovia Bočkajovi správu, ale nie celkom presnú. Čakalo sa, že Basta opäť udrie na Košice, a tak Bočkaj opustil mesto, výpad cisárskych však smeroval inde, k hradu Tokaj. Stále sa tu v hlbokom povstaleckom zázemí držala cisárska posádka a Bastova akcia mala za cieľ vystriedať ju a doplniť hradu zásoby potravín.

Tak sa aj stalo a Bočkajovi hajdúsi sa nezmohli na vážnejšiu protiakciu. Basta bol príliš dobrý veliteľ a stále príliš silný, čas však pracoval proti nemu. Dezerciami a chorobami strácal vojakov, zásoby sa mu míňali, jeho armáda bola stále fakticky v stave obkľúčenia, preto nakoniec začiatkom apríla 1605 vyrazil z Prešova, previedol svoju armádu Liptovom a Považím a zastavil sa až v Bratislave. Bočkaj si mohol konečne oddýchnuť a zorganizovať snem v Serenči, mestečku ležiacom asi 75 kilometrov južne od Košíc, v dnešnom Maďarsku.

Pre vodcu povstalcov to bol dôležitý snem. Konečne tu postavil celú svoju rebéliu na aké-také právne základy. Účastníci ho prijali za vládcu krajiny, odsúhlasili mu financie na vedenie boja "za slobodu", ba podaril sa im aj taký kúsok, že vyhlásili účasť na povstaní za povinnú - kto sa k Bočkajovi nepripojí, tomu bude zhabaný majetok. Dnešným termínom povedané, urobili si rukojemníkov a spoluvinníkov z celého národa. No nielen príjemné veci si vypočul Bočkaj na sneme v Serenči. Zástupcovia strednej šľachty i miest zniesli na vodcu povstania celý rad ponôs. Že hajdúsi sú horší ako Valóni, že je nedobré spolčovať sa s Turkami, pretože títo rabujú v spojeneckej krajine ako v nepriateľskej, že práva miest sú pošliapávané.

Aj Košice predložili Bočkajovi takéto ponosy, no navyše v nich bolo upozornenie, že Turci páchajú v meste rôzne svojvoľnosti /takže vieme, že ich tu ubytoval/ a hlavne, že nemecké obyvateľstvo je terorizované. Celkom dvadsať bodov mala sťažnosť Košičanov, a to sa ešte pred pár mesiacmi tešili z príchodu povstalcov. S Bočkajom sa v meste zopakovala podobná situácia, ako voľakedy pred sedemdesiatimi rokmi so Zápoľským - v meste začala vládnuť národnostná nenávisť. Maďari sa rozhodli prevziať moc v tomto dvojnárodnostnom meste iba do svojich rúk. Tak ako o pár týždňov neskôr Bočkajovi emisári pri vyjednávaní s cisárom trvali na uprednostňovaní Maďarov v mnohonárodnom Uhorsku.

DIPLOMATICKÉ ROKOVANIA

Zo Serenčského snemu sa Bočkaj vrátil do Košíc, pretože sem za ním prišlo posolstvo z Poľska. Potom vymenoval nového kapitána mesta /funkcia hornouhorského kapitána vtedy na čas fakticky zanikla/. Namiesto Mikuláša Seneyiho sa ním stal Mikuláš Dessewffy. V júni 1605 sa tu v Košiciach začali diplomatické rokovania s cisárskou stranou. Vyjednávačov vypravil cisár Rudolf už 4. júna z Prahy a tí príšli do Košíc cez Moravu a Poľsko. Cisárovu misiu tvoril katolík Žigmund Forgáč a protestant Benedikt Pogrányi. Tu v Košiciach sa k nim pripojil tretí cisárov muž, Juraj Thurzo.

Hlavou Bočkajovskej diplomacie bol vzdelaný a rozvážny Štefan Illésházy, muž, ktorý by sa nikdy nebol pridal k povstaniu, keby komusi v Prahe neklala oči jeho protestantská viera a hlavne veľký majetok. Ešte pred začatím rokovaní vypracovala Bočkajova strana 16 bodov, o ktorých sa malo rokovať. Boli to v prvom rade požiadavky náboženské - sloboda vyznania pre luteránov a kalvínov, obmedzenie počtu katolíckych biskupov, vykázanie jezuitov z krajiny /myslelo sa Uhorsko/, zákaz prijímania neurodzených synov do kňazského stavu /Bočkajovi konkrétne veľmi prekážalo, že s ním sedliacki synkovia v biskupských hodnostiach mohli jednať ako s rovným - hľa bojovník za slobodu/.

Iný typ predstavovali požiadavky, ktoré by sme dnes označili za národnostné - že totiž verejné úrady a pevnosti na území Uhorska budú obsadzované iba maďarskými hodnostármi, veliteľmi, respektíve vojskom. Tu treba podotknúť, že slovo maďarskými by sa síce dalo preložiť aj ako "uhorskými" /myslelo by sa domácimi - aj Nemcami a Slovanmi/, renesančná kultúra však prebúdzala národné cítenie nielen v Uhorsku a renesančná kultúra v Uhorsku už mala silný maďarský podtón. Nakoniec tu boli aj požiadavky medzinárodnopolitické - Bočkaj žiadal čo najskôr uzavrieť mier s Osmanskou ríšou. Turci mu predsa neposkytli svoje vojenské jednotky zadarmo! Mal sa biť /na diplomatickom poli/ aj za nich, veď bol spojenec a hlavne vazal.

Ako sa dalo čakať, prvé kolo rokovaní sa skončilo bez konkrétneho výsledku. Obe strany sa zatiaľ iba oťukávali, odhadovali svoje sily. Bočkaj, aby si vylepšil rokovaciu pozíciu, pustil svojich hajdúchov plieniť západné Slovensko, Zadunajsko, ba i priľahlé časti Moravy. Silu síce predviedol, ale stratil akékoľvek sympatie medzi tamojšou protestantskou šľachtou. Medzitým si potreboval odskočiť "domov" do Sedmohradska, kde bolo treba "upravovať" pomery. Nie každý sa totiž k jeho rebélii ochotne pridal. V kniežatstve ustanovil za svojho zástupcu už postaršieho Žigmunda Rákocziho - tu kdesi je začiatok vzostupu Rákocziovského rodu na piedestál sedmohradských kniežat. V septembri bol už Bočkaj naspäť v Košiciach.

SPRÁVCA BLUDÁRSKEHO KRESŤANSKÉHO ĽUDU

V novembri roku 1605 oplatil vodca povstania svojim tureckým chlebodarcom ich návštevu zo sklonku predchádzajúceho roka. Vybral sa do Budína navštíviť tamojšieho pašu. V jeho sprievode bol aj bývalý richtár Bocatius, teraz muž v Bočkajových diplomatických službách a zároveň hodnostne druhý zástupca Košíc, hneď po richtárovi. Vďaka jeho opisu poznáme vtedajšie udalosti. Bola to politicky nutná návšteva, Bočkaj sa jej však strašne bál. Do Budína išiel ako do jamy levovej. Pred prijatím u pašu prezliekli všetkých účastníkov Bočkajovho sprievodu, a pochopiteľne aj jeho samého, do tureckých šiat a úbohého Bocatia najviac šokovalo, že museli pašovi bozkať pri príchode ruky i nohy. Návšteva sa odohrala na povestnom Rákoš - poli pod budínskym hradom, v prepychovom pašovom stane. Bočkajovi odovzdali ferman od samotného sultána, v ktorom bol uznaný za uhorského kráľa /samozrejme ako vazal Turkov/, ďalej dostal zástavu a drevenú pozlátenú korunu. Tú si však vraj hneď skromne zložil z hlavy.

Keď ich nakoniec paša milostivo prepustil, Bočkaj sa vraj viditeľne roztriasol od prežitého napätia. Ako vidno, spojenectvo s Turkami nebolo v tých časoch jednoduchou záležitosťou. Pre zaujímavosť teraz uvedieme, ako turecký pisár oslovil v athname /liste/ budínskeho pašu Štefana Bočkaja: "Vznešená radosť veľkých kniežat, ktoré vyznávajú Ježiša, medzi stavmi, ktoré nasledujú Mesiáša, zvolený správca vecí bludárskeho kresťanského ľudu, knieža sedmohradské, kráľ maďarského národa." Veru tak. Pre Turkov /my sme im hanlivo hovorili pohania, či "machometáni"/ sme boli bludársky kresťanský ľud. V čom to bludárstvo spočívalo? Nuž Ježiša Krista si ctia aj mohamedáni /hovoria mu po arabsky Issa/, ale ako proroka, ktorý tu bol ešte pred definitívnym prorokom Mohamedom, rozhodne nie ako Boha /v rámci Svätej Trojice/. Boh je predsa iba jeden! A my, kresťania, nie sme síce úplní pohania, iba tí bludárski čudáci, ktorí to s monoteizmom nedokázali dotiahnuť do logického konca.

Rokovania na Rákoš-poli, zavŕšené oficiálnym uznaním tureckého sultána, neboli pre Štefana Bočkaja iba úspechom. Priniesli aj negatívne efekty. Najtrápnejším z nich boli reakcie nižších hajdúskych veliteľov. Tí to prijali tak, že ich pánom je vlastne turecký sultán, nie Bočkaj. A tak ho prestali poslúchať a konali buď na vlastnú päsť, alebo podľa pokynov najbližších a najvplyvnejších tureckých hodnostárov. Povstanie sa začalo rozkladať samo od seba a jediným nešťastím cisárskej strany bol nedostatok síl na jeho potlačenie.

Cisár Rudolf upadal do apatických stavov, ostentatívne sa nezaujímajúc o politické veci, jeho brat, miestodržiteľ Matej, trpel zase stavmi zúfalstva z vývoja situácie, pritom musel viesť mierové rozhovory naraz s povstalcami i Turkami, takže jediní, ktorí z tejto nemohúcnosti ťažili, boli Štefan Bočkaj a jeho ochranca sultán. Vodca rebelov, vedomý si tromfov, ktoré držal v rukách, zdržiaval rokovania, neustúpiac ani o krok zo svojich pôvodných požiadaviek. Katolícka historiografia to komentuje tak, že bol nehanebne nenásytný v podmienkach, ktoré kládol cisárskej strane. Dnešní historici sa nazdávajú, že toho zase až tak veľa nechcel. Neústupná bola hlavne pražská cisárska diplomacia, kam musel arcivojvoda Matej zasielať na schválenie čiastkové výsledky rokovaní. Takže mier sa v roku 1605 uzavrieť nepodarilo.

Text a reprodukcie: Jozef DUCHOŇ